Záchranný šíp - Prológ • OurStories.cz ~ naše povídky

Ďalšia fanfiction na seriál Arrow. Felicity Smoak sa kvôli práci a vyššiemu platu, ktorý naozaj potrebuje, sťahuje zo slnečného Oregonu do stále zamračeného Starling City. Čaká ju tam nový byt, noví ľudia, noví kolegovia, nová práca, ale hlavne nový šéf Oliver Queen, od ktorého Felicity nikdy nevie, čo čakať. Ako sa Felicity potrápi s novou prácou a šéfom? A prečo vôbec odchádzala od svojej rodiny zo slnečného Oregonu? Prajem príjemné čítanie - Beth.

10.04.2014 (17:00) • Bethany • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 2× • zobrazeno 1816×

PS: Viem, že mám rozpísanú Felicity, ale ten príbeh som nechcene postavila tak, že sa s ním teraz neviem pohnúť. Nemám žiadnu vyššiu zápletku, takže pravdepodobne som s ním skončila a práve preto som začala písať túto novú fanfiction, ktorú som si poriadne dopredu premyslela, takže dúfam, že vás nesklamem. :)

PROLÓG

„Haló, slečna, vaša šatka!“ kričal na mňa spoza letiskových kurtov neznámy chlap.

Rýchlo som pribehla k nemu a ticho poďakovala. Celá batožina už bola naložená v lietadle a jediné na čo sa čakalo, bolo len pár cestujúcich, medzi ktorých som patrila, samozrejme, aj ja. Štíhlymi nohami som rýchlo prešla pár krokov a konečne sa dostala k lietadlu. Moja zástavka – Starling City. Netešila som sa tam, to určite nie. Slnečný Oregon mi bude neskutočne chýbať, tak isto kľudné ulice a blízkosť mora. Bude mi chýbať mama a bude mi chýbať Mathew, ale vedela som, že len toto rozhodnutie mu zachráni život.

Posadila som sa na svoje sedadlo a zapla pásy, pravdaže bezpečnosť nadovšetko. V Starling city ma čaká nová firma, noví ľudia, nové bývanie, nové mesto... strašidelné veci, ale tak isto nové možnosti, zážitky a môj nový šéf. Pri tej spomienke sa zahmýrim na mieste. V Oregone bol šéf skvelý, ale v Starling City ma čaká Oliver Queen.

Mladý, bohatý, bez záväzkov a hlavne až nechutne slávny. V hlave sa mi vynára milión situácii, ktoré mi sťažia moju prácu a pravdaže strojcom týchto situácii bude on. Netuším, čo môžem od neho očakávať, čo vlastne mám od neho očakávať. Jeho kroky, jeho prešľapy, všetko čo kedy dokázal nedávalo nikdy zmysel. Na pár rokov odišiel od otca, od rodiny a potom príde, prevezme firmu, ktorá je na pokraji bankrotu a spraví z nej úžasnú prosperujúcu firmu s úžasnými vyhliadkami do budúcnosti. Mám chuť na neho zakričať: „Nauč ma to, aj ja chcem vedieť tak uchvátiť ľudí!“

Ale na druhej strane, čo všetko sa muselo za tak rýchlou zmenou skrývať?

Znovu poposadnem na sedadle a na sekundu stratím dych, keď sa lietadlo odliepa od horúcej plošiny. Celý let pre mňa netrvá vôbec dlho, síce je to päť a pol hodiny, ale premýšľanie nad novým miestom a novým šéfom ma zamestnáva. Už predtým som robila pre Queen Industries, ale v Oregone, kde sme boli len vedľajšia firma. Ale „veľký“ Oliver Queen potreboval nových ľudí do týmu a jednou podmienkou bolo, aby boli naozaj mladí.

A keďže som bola najmladšia z firmy a taktiež moja práca stála za spomenutie, vyžiadal si práve mňa. Vedela som, že ešte zo Chicaga a zo Seattleu si niekoho stiahol, ale nezistila som, koho presne. Na plate nám pridal tak neuveriteľnú sumu, že len blázon by čakal a nevzal to. Aj keď som tým odišla od Mathewa, vedela som, že robím správnu vec a týmto odchodom mu pomáham omnoho viac.

Pri odchod z lietadla som si uvedomila, ako veľmi mi bude slnko chýbať. V Starling City bola už skoro tma, husto mrholilo a ešte k tomu tam bola naozaj zima. Na letisku ma očakával John Diggle, pravá ruka Olivera Queena. Kedysi mu robil vodiča, ale teraz okrem toho mu pomáha viesť firmu a spoločne rokujú o najťažších rozhodnutiach.

Vysoký, statný chlap tmavej pleti drží v mohutných rukách úzku tabuľku s nápisom môjho mena. „Felicity Smoak“. Tak jednoduché meno, v tak roztržitých rukách Johna Diggla. Veľkými očami tmavohnedej farby bliká po vestibule letiska a rýchlo poklepkáva nohou. Jemne mu zamávam rukou, aby svoju roztržitosť ukľudnil. Ramená mu klesnú od úľavy a s miernym úsmevom prejde ku mne a k pultu s kuframi, kde čakám na svoju batožinu.

„Vy ste slečna Felicity Smoak?“ spýtavo na mňa hľadí, ale odpoveď už iste pozná.

„Áno, to som ja a vy ste John Diggle, všakže?“ Pán Diggle sa nakrivo pousmeje a potichu prikývne. Poukáže na batožinu a ja mu ukážem, ktorá je moja. Sú to síce len dva kufre, ale naozaj ctihodnej veľkosti, takže dokonca aj tak statný chlap ako je John Diggle sa prekvapene pozastaví, ale následne bez ďalších rečí berie kufre a ja za ním rýchlo pocupkávam.

„Pán Queen vám vybavil apartmán priamo v meste, neďaleko firmy. Dúfa, že sa vám bude ľúbiť, je naozaj krásny a taktiež dostatočne priestranný, takže tieto všetky veci sa vám tam zmestia.“ Pousmeje sa a ja sa neubránim obrannej vete.

„Mám byť hlavná IT pracovníčka Olivera Queena, musím nejako predsa vyzerať.“ Pán Diggle bez slov, ale s úsmevom prikývne.

„Isteže.“

Keď prídeme ku veľkému čiernemu SUV, nedokážem sa nepokochať krásou auta. Ako si všimnem je to Nissan Terrano, asi nejaké z tých dobre drahých áut. Keď mi pán Diggle otvorí dvere, snažím sa do auta nasadnúť čo najpomalšie, aby som náhodou nepoškodila ten dokonalý lak. Myslím, že to si toho pán Diggle všimol, ale nijako to nekomentoval.

Cesta k bytu nie je vôbec dlhá a ja si stihnem popozerať len malú časť tohto pochmúrneho mesta. Ako správny gentleman my John pomôže zo všetkými vecami a s ohlásením, že príde o dve hodiny a pôjdeme na exkurziu do Queen Industries zatvorí vysoké chromované dvere môjho nového bytu. Alebo skôr apartmánu?

Myslela som si, že takéto bývanie si nikdy nebudem môcť dovoliť, ale je vidno, že Oliver Queen sa o svojich zamestnancov dokáže poriadne postarať. Kovaná posteľ dominuje v spálni, zatiaľ čo sú steny obkolesené nábytkom v provensálskom štýle, naozaj veľmi vkusné. Som zvedavá, či mám, alebo budem mať za susedov nových kolegov z práce.

Stihnem si vybaliť len pár vecí a poobzerať sa po vybavení bytu, keď už John Diggle nedočkavo poklopkáva za mojimi dverami. Ten chlap má istotne nabitý rozvrh, keď je vždy tak nedočkavý. Nenechávam ho dlho čakať a o pár minút sedím znovu v tom krásnom aute a spoznávam okolité budovy Starling City.

Mesto sa nezdá byť veľmi veľké, aspoň teda centrum mesta. Budova firmy je olemovaná historickými sochami a pôsobí skôr ako múzeum a nie ako obchodná spoločnosť, avšak ten pocit vo chvíli, keď som vošla dnu zmizol. Chaos... je to istotne obchodná spoločnosť. Pousmiala som sa a s Johnom Digglom vkročila do cesty všetkým ponáhľajúcim sa pracovníkom.

Pri pohľade na mňa sa niektorí pozastavili a nápadným pozorovaním naznačovali, že vedia, že som tu nová a vedia, že som jedna z tých Queenom vyvolených. Nenechala som sa ich pohľadmi vyviesť z miery a poslušne kráčala za pánom Digglom.

„Najprv vás zoznámim s pánom Queenom, pokiaľ je ešte tu,“ poznamenal po ceste a ja som prehltla o niečo ťažšie ako inokedy.

Ťažký pocit prekvapenia sa mi usadil na spodku podbruška a ja som chcela byť pripravená očakávať aj neočakávané. Queenova kancelária bola na úplnom vrchu budovy, celá presklená, vystavená všetkým na oči. Ako keby nám chcel tým povedať, že sa nás nebojí, ale taktiež, sa my nemáme báť jeho.

Oliver Queen sedel za robustným stolom a niečo horlivo ťukal do klávesnice. Nevyzeral, žeby mal práve najlepšiu náladu... V jednej chvíli spojil ruky do pästí až mu zbeleli kĺby. Narovnala som svoj vždy zhrbený chrbát a pomyslela si, že prvý dojem je najdôležitejší.

Pán Diggle, ako pravý gentleman, mi otvoril dvere a nechal ma vojsť prvú do kancelárie presiaknutou zlou náladou.

„Pán Queen, predstavujem vám Felicity Smoak,“ prerušil Queenove zlostenie a mňa mu tak predhodil. Queen zdvihol utrápenú tvár od počítača a preťal moju osobu pohľadom.

„Rada vás spoznávam,“ prehodím, vôbec nie odhodlane a ostanem stáť radšej niekoľko metrov od môjho nového šéfa.

„Isteže, slečna Smoak, som rád, že vás mám v tíme.“ Jeho hrané nadšenie v tvári mi ujasní nejednu vec... V tejto chvíli mu na mne vôbec nezáleží a isto ho nebude zaujímať, akú som mala cestu a ostatné obvyklé otázky.

„Ďakujem.“ Pokúsim sa pousmiať, ale pri pohľade na jeho napäté svaly to ide neskutočne ťažko.

„Diggle, potrebujem s tebou ešte niečo... prerokovať,“ prehovorí k Johnovi Diggleovi a ten ticho prikývne. Hneď mi bolo jasné, že to niečo sa istotne nebude týkať mňa a tak som do toho odhodlane vstúpila.

„Ehm, môžem odísť do svojej pracovne?“

John Diggle a Queen na mňa prekvapene pozreli. Žeby pozabudli, že som ešte stále tu?

„Iste, istotne. Ja, niečo vám pošlem, čo by som potreboval,“ začal hovoriť roztržito a pri tom sa rýchlo prehrabovať v štósoch papierov, ktoré mal na stole. Poriadok a priehľadnosť asi nebude jeho silná stránka.

„Môžete odísť, kľudne si dajte kávu alebo hocičo. Popozerajte firmu, ja sa vám ozvem, keď vám budem posielať správu, ak ju nájdem,“ zašomre si skôr pre seba a ďalej sa prehrabuje v papieroch. Len nemo prikývnem, zvrtnem sa na opätku a rýchlo utekám preč od ťaživej konverzácie s Queenom. Tak a prvý dojem mám úspešne za sebou, ale aký?

Autor: Bethany (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction