OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Welcome to Mystic Falls - 7. kapitola

04.10.2013 (19:00) • Beatrice • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 2× • zobrazeno 893×

Chloe:

Spozornela som a ustupovala dozadu. Čokoľvek chce urobiť, nedovolím mu to. Bol však rýchlejší. Zjavil sa pri mne ako duch a chytil ma za líca. Cítila som, ako mi potiahol hlavou do strany. Nechutné puknutie, ostrá bolesť a nakoniec tma. Nekonečná tma.

7. 

Chloe: 

Postupne som sa preberala akoby zo zlého sna. Naozaj sa to všetko stalo? Potriasla som hlavou, aby som si ju prečistila. Ukázalo sa to ako naozaj zlý nápad, keďže mi okamžite do hlavy vystrelila ostrá bolesť. Priložila som si ruku na krk a skúsila ním opatrne pokrútiť. Poriadne to bolelo, tak som to radšej nechala tak, snáď to prejde aj samo.  

Myšlienky sa nepokojne hmýrili, čakali na utriedenie. Prvé, na čo som pomyslela, bol Kol. Niečo urobil, aby som Mattovu smrť brala na ľahkú váhu. Samozrejme, stále beriem, veď mi to prikázal. Potom mi vlepil, keď som zavolala Caroline o Mattovej smrti. Zamračila som sa. To mu tak ľahko neprejde, nech si nemyslí. A nakoniec ma omráčil, či čo.  

Potom ešte tá divná jaskyňa s tou skrinkou. Ktovie, čo to bolo. 

Takže žiadne problémy s pamäťou. To som bola nadmieru rada. Nechcela som opäť zažiť to, čo sa mi stalo prvý deň môjho pobytu. 

Pomaly som sa posadila a poobzerala som sa, kde to vlastne som. Okolo mňa bola tma, videla som len siluety. Vzdychla som si a postavila som sa. Pohla som sa smerom k dverám, spod ktorých prenikalo jasné svetlo. Boli zamknuté. Chystala som sa do nich kopnúť alebo niečo podobné, keď celú miestnosť zaplavilo svetlo. Rýchlo som zažmurkala, aby som si na tú žiaru zvykla. 

„Kam si myslíš, že ideš?“ 

Otočila som sa. Na druhej strane miestnosti sedel v kresle Kol. 

„Domov,“ odvrkla som. Kol sa uškrnul. 

„Už len to. Som si istý, že tvoja sestra nemá ani najmenší záujem nájsť ťa. Je jej lepšie bez teba.“ Nadvihol provokatívne obočie. 

„Ako... ako to myslíš?“ vyjachtala som a sadla som si na posteľ, ku ktorej som sa akosi dotackala. „Som nejaká chybná?“ Myšlienka, že moja starostlivá sestra, ktorá mi nechala pocítiť, že v Mystic Falls by som mohla byť šťastná, by ma takto znenávidela, mi bola odporná. 

Kol sa krátko zasmial.

„Nie, Chloe,“ zavrtel hlavou. „To ona je chybná. Klame ti a ovláda ťa,“ dodal vážne. Zamračila som sa. 

„Caroline? Prečo by to robila?“ nechápala som. Ale verila som mu. Veď mi povedal, aby som mu verila, nie? Tak mu musím veriť. 

„Vieš Chloe... svet okolo teba je úplne iný, ako si myslíš. Caroline je upírka, neustále bažiaca po tvojej krvi. Ovláda ťa a snaží sa, aby si sa nič nedozvedela.“ Postavil sa a v okamihu sedel vedľa mňa. Jemne mi prešiel po rane na krku. „To ona ťa uhryzla, nie nejaké zviera. Je nebezpečná, rovnako, ako jej priatelia.“ 

S naširoko otvorenými očami som hltala každé jedno jeho slovo. Keď to hovoril takto, všetko dávalo zmysel. Nechala ma, nech si myslím, že ma uhryzlo zviera a pritom ma využívala na pitie krvi. Chcela ma zabiť. Prižmúrila som oči. Vzbĺkla vo mne nenávisť ku nej. Ku všetkým jej kamarátom, ktorým ma predstavila.  

„Kto v tom ešte ide s ňou?“ precedila som pomedzi zuby. 

Kol sa spokojne usmial.

„Salvatorovci sú tiež upíri. Lockwood je vlkolak a Bennettová je čarodejnica,“ odpovedal. 

Zhlboka som sa nadýchla. 

„A Klaus?“ zdvihla som obočie. 

„Klaus je pôvodný upír. Rovnako ako ja, je to môj brat.“ 

Automaticky som sa od neho odsunula. 

„Nemusíš sa ma báť. Ja nie som ten zlý,“ pokrútil hlavou. „Ja sa snažím ochrániť každého pred nimi.“ Posledné slovo povedal s veľkým pohŕdaním.

Pomaly som prikývla. Začínala som tomu chápať. Nechali ma prísť do tohto príšerného mesta, len preto, aby sa so mnou mohli pohrať a potom zabiť. Bola som nahnevaná, nenávidela som ich všetkých. 

„A čo moja mama?“ vyhŕkla som zrazu.

Kol naklonil hlavu a zdalo sa, že premýšľa. „Je s nimi. Je človek a miesto toho, aby chránila mesto ich v tom podporuje. Nechala ich aj zabiť svojho bývalého manžela,“ vypadlo z neho.  

Vytreštila som oči a prudko som sa postavila. 

„Čože?“ skríkla som a chytila si hlavu do dlaní. „Oni mi zabili otca a nalákali ma sem, aby zabili aj mňa.“ 

Pozrela som sa na Kola, ktorý sa tváril úplne vážne. Ruky som si prekrížila na hrudi a pokrútila hlavou.  

„Musíme ich zastaviť, Kol,“ povedala som tvrdým hlasom, aj keď sa mi tlačili slzy do očí.

Caroline mi možno zabila otca. A mama ju v tom len podporovala. Vzdychla som si a zahryzla si do dolnej pery. Toto im nemôže prejsť. A ja som im verila. Verila som, že aj po smrti otca môžem začať nový, skvelý život s mamou a sestrou. Otca som milovala, tie dve skoro vôbec nepoznala. Ale za tých pár dní, čo som tu bývala, mi dali pocítiť, že by to mohol byť môj nový, šťastný domov. A celé to bola len pretvárka. Klamali mi a chcú ma zabiť.

Uhryznutie od zvieraťa? Už len to. Len Caroline bola smädná a ja som jej poslúžila ako rýchle občerstvenie. Každá myšlienka len prikladala polienko k tej nenávisti a hnevu, čo vo mne horeli. Chcela som sa pomstiť. Musím to urobiť a musím ochrániť aj iných nevinných obyvateľov Mystic Falls.  

Ani som si nevšimla, že sa jedna slza nakoniec preliala cez okraj a vytvárala slanú cestičku po líci, kým som nepocítila Kolovu ruku. Zotrel mi slzu a potom mi prešiel rukou po líci. Spomenula som si, že presne tam ma udrel. Teraz bol však jeho dotyk úplne iný. Jemný a pokojný.  

„Zastavíme ich. Spolu. A ja ťa pred nimi ochránim,“ zašepkal. Spustil ruku a na miesto, kde ju predtým mal, ma pobozkal. „Ešte raz prepáč za ten úder,“ dodal a vyšiel z izby.  

Zostala som prekvapená stáť v strede izby. Priložila som si prsty na miesto, kde som stále cítila ten bozk. Uvedomila som si, že som mu práve odpustila ten úder, aj to omráčenie.  

Ale pokojná som nebola ani náhodou. Ako som mohla? Caroline s jej kamarátmi ma chcú zabiť. Rozhodne len tak nebudem sedieť v izbe.  

Otvorila som dvere a vyšla na chodbu. Vedela som, že predtým boli dvere zamknuté, ale nevšimla som si, ako ich Kol odomkol. Zrejme je, ako ten pôvodný, dosť rýchly. Vlastne jeho rýchlosť a silu, som videla včera. 

Pohybovala som sa po dlhej chodbe k schodisku na konci. Zišla som dole a porozhliadla som sa. Z miestnosti niekde naľavo som počula hlasy, tak som sa vybrala tam. Nechcela som ujsť. To ani náhodou, čo keď narazím na Caroline alebo niekoho iného? Nebudem pokúšať šťastie. 

V miestnosti, do ktorej som vošla boli štyria ľudia. Na gauči bolo blonďavé dievča a nejaký chalan. Oproti nim v kreslách sedeli Kol a... 

Zalapala som po dychu. Nemohla som uveriť tomu, čo vidím. Keby to dievča nebolo oblečené ako ja, uverila by som, že je to nejaký optický klam, že tam je zrkadlo. To dievča vyzeralo úplne ako ja. 

„Je toto možné?“ zamrmlala som a pohla som sa smerom k nej, v nádeji, že zmizne a ja zistím, že mám halucinácie.  

„Chloe!“ zdvihlo to dievča zrazu hlavu a usmialo sa na mňa. Bol to môj úsmev, ale ona tam dodala niečo hrozivé, čo mi naháňalo zimomriavky. 

„Hmm, kto si?“ zastala som a spýtavo sa na ňu pozrela. 

„Čo keby si si najskôr sadla?“ Ukázala na tretie kreslo, na kraji medzi gaučom a jej kreslom. Pomaly som sa tam posadila a obzrela sa po ostatných.

Všetci sa na mňa pozerali, čo mi bolo trošku nepríjemné. Opatrne som sa pozrela na Kola. Tváril sa nezaujato. Chcela by som vedieť, čo to malo tam hore znamenať. Zrejme mu to je úplne jedno. Zatvárila som sa mierne pohŕdavo a odvrátila som od neho zrak. Zahľadela som sa práve na môj 'zrkadlový odraz'. 

„Volám sa Seraphine,“ začalo to dievča.

Nadvihla som obočie. Seraphine, Seraphine... to mi niečo pripomínalo. Vtedy som si spomenula. Bola to hmlistá spomienka, akoby nebolo nič pred ňou ani za ňou. Spomínala som si len na Klausovu nenávistnú tvár, hovoriacu to meno. 

„Klaus ťa pozná,“ prerušila som ju, keď išla povedať niečo ďalšie.

Nemyslela som to ako otázku, bolo to tvrdenie. Seraphine zavrela ústa a hodila rýchly pohľad na Kola. Urobila som to isté a videla som, ako krčí ramenami. 

„Pomýlil si ma s tebou,“ objasnila som jej to a Seraphine pomaly prikývla.

Chvíľku bola zamyslená, potom pokračovala vo svojej reči. „Som Seraphine. Som človek. A ty si moja dvojníčka. Preto vyzeráme úplne rovnako,“ usmiala sa. 

V duchu som sa zasmiala. Úplne rovnako? Už len to. A čo ten divoký výraz v očiach, sebavedomý a ironický úsmev, ten chlad, ktorý mne chýba? 

„Čo chceš odo mňa?“ Veľmi som jej nechcela veriť. Nepôsobila tým najdôveryhodnejším dojmom.

„Pred asi tisíc rokmi som sa narodila na území dnešného Mystic Falls,“ začala.

Zalapala som po dychu. Je človek a žije už tisíc rokov? Prečo teda stále vyzerá tak mlado? Vedela som, že upíri sú vraj obdarení nesmrteľnosťou, ale ona predsa nie je upír. S novým zvedavým pohľadom som sa na ňu zapozerala. Tento príbeh by mohol byť celkom zaujímavý.

Seraphine sa nedala vyrušiť a hovorila ďalej: „Stretla som Klausa – zamilovali sme sa do seba, trávili spolu veľa času. Jeden deň som sa šla prejsť do lesa, kde som stretla jeho matku, čarodejnicu Esther. Nemala ma veľmi v láske. Povedala, že mi nesie odkaz od Klausa. Namiesto toho ma začarovala. Stala som sa akýmsi stvorením, mohla som žiť len na energii ostatných ľudí. Preto mám taký dlhý život. Lenže asi pred štyristopäťdesiat rokmi ma pripravila istá čarodejnica o moc. Zatvorila ju do skrinky. Každý, kto skrinku otvorí, získa moju moc. A pripomenieš mi, čo si robila včera v tej jaskyni pri jazere?“

„Otvorila som tvoju skrinku,“ šepla som ohromene, keď všetko začalo do seba zapadať.

„Správne. A teraz musíme nájsť spôsob, ako tú moc preniesť z teba na mňa,“ povedala a oprela sa pohodlnejšie do kresla.

„A prečo by som mala?“ uškrnula som sa.

„Pretože keď ja zomriem – čo sa stane čoskoro – zomrieš aj ty. Otvorila si skrinku a stala sa mojou nasledovníčkou, tvoj život je spätý s mojím.“ Zahľadela sa na mňa.

Prižmúrila som oči. Neuveriteľné. Pred toto mesto by mali zatĺcť ceduľu s nápisom: „Vstup zakázaný – životu nebezpečné!“ Mala som tu prežiť pokojné dva roky a potom vypadnúť niekam veľmi ďaleko na univerzitu. Ale nie. Moja sestra ma chce zabiť, pretože je upír a jej banda nadprirodzených kamošov jej v tom pomáha.

Ďalej je tu Seraphine, ktorá chce svoju moc späť a ak ju nedostane, umriem s ňou. Kiežby som sa sem nikdy nepresťahovala.

Pozrela som sa na Kola. On ma tiež sledoval, s tou jeho neuveriteľnou iskrou v očiach. Sklopila som svoj zrak. Kol bol jediný svetlý bod v tomto neuveriteľnom chaose. Ako bol predtým Matt. Bol ním krátko, ale na jeho sladké pery a bozky sa nedá zabudnúť. Aj keď som ho tým zrejme zabila. Teraz však prišiel na radu Kol. Všetko mi vysvetlil a vďaka nemu viem o plánoch Caroline a jej tajomstve. Bola som mu za všetko vďačná. Zachránil ma.

„Pomôžem ti,“ povedala som s pohľadom smerujúcim späť na Seraphine.

Tvár sa jej rozžiarila úsmevom. „Budeme musieť zistiť, ako na to,“ dala sa opäť do reči. „Toto je Jared Harker, upír a jeho sestra Debbie, čarodejnica. Pomôžu nám.“ Ukázala na chalana a blondínku. 

Debbie sa na mňa usmiala. „Určite na všetko prídeme. Budeš v poriadku,“ hovorila a prikyvovala hlavou.

Silene som sa usmiala. „Rozhodne,“ súhlasila som. 

Debbie bola pekná, ale nevyzerala, že by chcela pomôcť. So Seraphine si určite sedia. Obidve vyzerajú ako riadne mrchy, aj keď väčšie ako Caroline asi nebudú. Aspoň ma nechcú zabiť. Pochopila som, že to skôr vychádza z toho, že som kľúč k životu Seraphine. Ale momentálne som tu s nimi v najväčšom bezpečí. Inú možnosť nemám. Kol je tu tiež. On ma ochráni. Bola som si istá. Verila som mu. Seraphine ani Debbie som nechcela, nemohla veriť. Bolo v nich niečo, čo mi v tom zabraňovalo, priečilo sa mi na nich niečo. Ale Kol, to bolo niečo iné.

Uvedomila som si, že toto už je viacerí krát, čo si to opakujem. Ako keby som si tým nebola istá, ale vedela som, že musím byť. Veď mi to povedal. Narazili vo mne do seba dva protichodné pocity a myšlienky. Neistota a nedôvera, ktorá sa spájala k tomuto všetkému a k tej nevysvetliteľnej viere ku všetkému, čo Kol povedal, či urobil. Ako ďalšia tam bola zaslepenosť ku Kolovi. Zrazu som nevedela, čo vlastne chcem a čo je správne. Všetko sa vo mne búrilo. 

„Chloe, si v poriadku?“ začula som hlas, ktorý by sa dal s prižmúrenými očami ohodnotiť ako starostlivý.

Bol to Kolov hlas. Ani som si neuvedomila, že si pritláčam ruky na spánky a držím tuho zavreté oči. Celá tá nerozhodnosť a protistojnosť vyvolali ostrú, pulzujúcu bolesť v hlave. 

Pomaly som otvorila oči a pozrela na Kola. On bol jediný, kto dokáže môj vnútorný boj vyriešiť a urovnať. Postavila som sa a prešla k rámu dverí na konci miestnosti. 

„Potrebujem sa s tebou porozprávať,“ šepla som.

Vedela som, že ma počul. V sekunde som bola v izbe, v ktorej som sa zobudila. Nevedela som presne, čo mu poviem, no musela som sa s ním porozprávať.

Sadla som si na posteľ. Započúvala som sa. Počula som tichý šum, zrejme rozhovor z obývačky. Ako ďalšie som započula pomalé kroky po schodoch. Zdalo sa mi to divné - bola som si istá, že Kol by využil svoje schopnosti a bol by v sekunde pri mne. S otváraním dverí som sa zhlboka nadýchla, chcela som sa upokojiť. Vtom som sa zarazila. Nebol to Kol. 

Prišla za mnou Debbie. Dokonalá, usmievajúca sa čarodejnica si sadla na posteľ vedľa mňa.

Ja som naopak vyskočila a postavila sa pred ňu. 

„Čo tu chceš?“ zamračila som sa. 

Ona si povzdychla. 

Vtom som pocítila obrovskú bolesť, prenikajúcu do hlavy. Ostrú, nepríjemnú, až mi pískalo v ušiach. Bolo to na nevydržanie. Chytila som sa za hlavu a klesla na kolená. Zaťala som zuby, nechcela som vykríknuť. Debbie sa postavila a ja som videla, ako sa uškrnula. 

„Vieš, na Kolovi mi záleží,“ začala.

Bolesť zrazu prestala. Zostala som na kolenách a ruky mi padli na ne. Omámene som sa na ňu pozrela. 

„Kol sa nemá čo zahadzovať s takými, ako si ty. Démoni kradnúci životy iných sú proti prírode. A Kol? Na toho sa už ani nepozrieš!“ Poslednú vetu až zavrčala na mňa a rovnako sa s ňou vrátila tá príšerná bolesť.

Ruky sa mi opäť vyšvihli na hlavu a kývala som sa dopredu a dozadu. Nič viac ako prestanie tej bolesti som si neželala. 

„Rozumieš?“ vyštekla Debbie.

Rýchlo som rozmýšľala, v čom mi pichavá bolesť mierne zabraňovala. Ku Kolovi som cítila niečo zvláštne, o čo som nechcela prísť. Ale to čo mi spôsobovala táto bosorka... divoko som prikyvovala. 

„Áno...“ pretisla som pomedzi zuby. Bolesť zmizla a ja som sa bezvládne zrútila na zem.

Cítila som sa ako keby som zabehla maratón a niesla pri tom na chrbte dve tony. Prerývane som dýchala stočená v klbku na zemi. Ruky som nechala na hlave, pre istotu. 

„Som rada, že sme sa porozprávali,“ povedala veselo Debbie a ozvalo sa už len buchnutie dverí. 

Ležala som tam na zemi a nemala som silu zdvihnúť sa a prejsť ten kúsoček aspoň k posteli. Nech tu radšej zomriem. Po tom, čo som tu zatiaľ zažila - a nechcem ani vedieť, čo bude nasledovať - sa mi to zdalo ako vhodné riešenie. Ale vedela som, že nemôžem. Aj keď som začínala nenávidieť toto prekliate mesto, musela som byť nažive. Kvôli všetkým nevinným ľuďom, ktorých som chcela ochrániť pred mojou drahou sestričkou. A Kol sa ponúkol, že mi pomôže...

Mykla som sa. Nemôžem na neho myslieť. Už len tá malá myšlienka na neho mi pripomenula Debbie a tú bolesť, čo som zažila pred chvíľkou. Zavrela som oči. Možno to je len jedna veľká nočná mora. Možno sa prebudím a zistím, že ešte len idem na rande s Mattom a nestretnem žiadneho Kola a Matt neumrie. To by bolo krásne rande. Také v Mystic Falls hádam ešte nikto nikdy nezažil. 

Zrazu sa opäť otvorili dvere. Začala som zdesene a prerývane dýchať. Určite sa vrátila Debbie a rozhodla sa, že ma tou bolesťou rovno zabije. 

„Neubližuj mi, prosím!“ vyhŕkla som polohlasne a tuho zavrela oči.

Vtom som cítila, že ma niekto nadvihol a hneď na to ma položil na posteľ. Chytil ma jemne za ruku. Keď bolesť stále neprichádzala, opatrne som otvorila oči. Vedľa mňa na posteli sedel Kol. Na tvári mu bolo vidieť, že je ustarostený a vydesený. 

„Nikdy by som ti neublížil. Čo sa ti stalo?“ povedal upokojujúco.

Pri pomyslení na Debbie som vytreštila oči a vytrhla svoju ruku spod tej jeho. Zatváril sa zmätene. 

„Choď preč! Nedotýkaj sa ma!“ vykríkla som na neho. Pomyslenie na to, čo mi Debbie vie spôsobiť mi úplne stačilo na takéto reči. 

„Ale Chloe...“ začal, no prerušila som ho. 

„Vypadni!“ zvrieskla som.

Zatváril sa ublížene, ale v okamihu bol preč. Zahryzla som si do pery a opäť zavrela oči. Chcela som potlačiť slzy, ktoré sa mi do nich tlačili. Kol mi pomohol, ochránil ma a dokonca mi povedal, že by mi nikdy neublížil a ja som ho takto nemilosrdne vyhnala. Nechcela som to spraviť, ale musela som. Čo keby Debbie takto ublížila aj Kolovi? Som si istá, že to dokáže. A už len pri pomyslení na tú agóniu ma striasa.

Musela som to urobiť. Takú bolesť už nechcem nikdy v živote zažiť a neprajem to nikomu inému. Možno len Debbie. Zaslúžila by si trochu z vlastnej medicíny. 

Začala som si v hlave rozoberať všetko, čo mi povedala. Keď som na to takto myslela, v hlave mi začalo blikať jedno slovo, či skôr veta. Démoni, kradnúci životy. Som démon? Vydesene som si hrýzla dolnú peru, čo bol môj zlozvyk.

Je pravda, že Matta som zrejme zabila ja, keď som ho pobozkala. Ukradla som mu život. Skryla som si tvár do dlaní a zavzlykala.

Nechcela som plakať, ale už som Mattovu smrť nebrala tak, že to je v poriadku. Smrť som vo všeobecnosti samozrejme považovala za niečo zlé a to mi z mysle vytláčalo ten pocit pokoja, keď som si spomenula na Mattove nehybné telo, ležiace podo mnou.

Slzy si nakoniec našli cestu. Ticho som plakala nad Mattom. Ja som zabila človeka! Ako som ho mohla zabiť? A ešte niečím takým príjemným, ako je bozk. Nie je to až príliš krutá irónia?

Bozk smrti. Zostala som skrútená v klbku, čo mi pripadalo, ako najvhodnejšia poloha. Neviem, koľko som plakala. Pár minút, hodinu, celý deň? Čas mi prišiel nepodstatný. No po tom čase mi došli slzy a ja vyčerpaná z Debbienho mučenia a z preliatych sĺz som sa prepadla do krajiny nepokojných snov a nočných môr. 

Autor: Beatrice, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Welcome to Mystic Falls - 7. kapitola: