OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Úlomky zrady - 05.

24.07.2013 (15:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 16× • zobrazeno 2614×

05.

„Nebyť milovaný – to je smola, ale nemilovať – to je nešťastie.“

- Camus

Postával som uprostred svojej malej obývačky v mojom tajnom domčeku na koralovom útese. Rozhliadal som sa vôkol seba a snažil sa príliš nemyslieť na to, čo sa chystám urobiť. A síce, že sa vraciam na Manor, na miesto, ktoré bývalo pre mňa nočnou morou, na miesto, kde som desiatky, možno dokonca aj stovky ľudí videl zomrieť.

Ale teraz je to predsa úplne iný dom. Áno, ja viem, že v tejto realite žijem už viac ako sedem rokov, sedem dlhých, bolesťou a zúfalstvom preplnených rokov, no i tak sa mi ťažko zabúda na život, ktorý sme viedli predtým.

Je jednoduché si zvyknúť na niečo dobré, na niečo, s čím sa dá stotožniť ľahko, ale je strašne ťažké vypustiť z hlavy spomienky na všetky tie hrôzy čo sa udiali. A keď nad tým vlastne uvažujem, ja to ani nechcem. Ak by som si tým neprešiel, nikdy by som sa nestal tým, kým som teraz a ja som so sebou v podstate spokojný. Až na to, že mi chýba jedna podstatná vec – láska.

„Draco?“ prihovoril sa mi tichý, jemný hlások a ja som sa za ním s úsmevom otočil. Pansyne oči si ma zvedavo prehliadali a vyzerala vcelku spokojne. „Si pripravený?“ spýtala sa a nespúšťala zo mňa skúmavý pohľad.

„Nie som si istý,“ začal som opatrne a Pansy sa súcitne pousmiala, „ale už sa tu viac nebudem, nechcem skrývať!“ odvetil som rozhodne a moja priateľka súhlasne prikývla a naširoko sa usmiala.

„Takže tento domček predáš?“ vyzvedala už uvoľnenejšie a obzerala si jednoducho zariadenú miestnosť, ktorá slúžila ako obývačka a jedáleň v jednom.

Zamyslel som sa nad jej otázkou, aj keď som už dlhšie mal ujasnené, že sa mojej skrýše nevzdám. Aspoň nie tak skoro.

„Nejaký čas si ho ešte nechám a neskôr uvidím,“ odpovedal som len a ďalej som sa venoval baleniu svojich vecí, ktoré som sa rozhodol presťahovať na Manor.

Bol som k Pansy otočený chrbtom, ale jej pohľad na svojom tele som cítil tak intenzívne až sa mi z toho točila hlava. Presne som vedel, čo ju trápi a aké myšlienky jej lietajú po rozume, ale chcel som, aby s tým začala sama. A možno som vôbec nechcel, aby niečo vravela, v týchto svojich pocitoch sa akosi nevyznám.

„A Hermiona?“ vyslovila napokon to, čo som čakal.

Strnul som v pohybe a chvíľu uvažoval, kým som sa rozhodol jej odpovedať: „Myslím, že to ide celkom fajn. Mojej spoločnosti sa nebráni, dokonca by som povedal, že sa so mnou cíti celkom príjemne. Súdim tak podľa jej výrazov a spôsobu, akým so mnou hovorí. Ale Duncan to všetko kazí,“ odmlčal som sa a svoju obľúbenú šachovnicu z krištáľu som zastrčil medzi oblečenie do kufra, aby sa nerozbila alebo nejako inak nepoškodila. „Dnes ráno sa vrátili k nim domov. Bolo to na popud toho idiota. Zjavne ma nemá moc v láske a jedno je isté. Mala si pravdu, Hermiona s ním určite nie je šťastná.“

Pansy na mňa chvíľu len hľadela, doslova som mohol počuť, ako jej kolieska v mozgu pracujú na plné obrátky, potom sa v jej tvári mihol akýsi neidentifikovateľný výraz a vzápätí sa usmiala. „A čo Liam?“

Pri zmienke o tom nezbedníkovi som sa musel usmiať aj ja. „Zbožňujem ho,“ odpovedal som len a Pansy prikývla, že rozumie. „Dobre, mal by som ísť do firmy. Mám ten pohovor a vlastne ani neviem s kým,“ oznámil som a rozhliadal som sa dookola, aby som našiel svoj prútik.

„A čo veci?“ spýtala sa čiernovláska a rukou pohodila smerom k zbaleným kufrom.

Na Manor ísť už nestíham. Keby som len ráno nezaspal... a potom mi napadlo, ako ich tam dostať. „Dobby!“ vykríkol som a škriatok sa zjavil do sekundy predo mnou a zdvorilo sa uklonil.

„Pán ma volal?“ zapišťal a veľkými očami ma prebodol.

„Áno, Dobby. Odnes moje veci na Manor, prosím!“ prikázal som láskavo a Dobby len prikývol a v ďalšej sekunde bol aj s kuframi preč.

„Tohto škriatka som vždy mala rada!“ prehodila Pansy a usmiala sa.

„Ja nie,“ zamietol som, „stále mám na pamäti ako pomáhal Potterovi v dobe Temného pána,“ oznámil som a Pansy sa zasmiala a pokrútila hlavou nad mojou poznámkou.

„Musíš prestať porovnávať ten svet s týmto. Nemajú nič spoločné,“ povedala, ale ja som nemohol súhlasiť.

Síce som nič nepovedal, ale napadlo ma, ako sakramentsky sa mýli. Majú spolu spoločné viac, ako si myslí, no nemôže to nikdy pochopiť. Ona nemá všetky tie spomienky v hlave ako ja. Jej sa každú noc nesnívajú desivé nočné mory, z ktorých sa často budí s výkrikom. Ale ja áno a preto je môj pohľad na túto vec úplne iný, ako by bol pohľad kohokoľvek iného.

„Tak poďme!“ povedal som, keď som vyhrabal prútik spomedzi papierov na pracovnom stole a odmiestnil som sa pred B & M Enterprises Holdings a Pansy sa zjavila hneď vedľa mňa.

Vytiahol som na ňu obočie a ona sa len veselo zaškľabila. „Idem si pre snúbenca!“ oznámila veselo a precupotala k vchodovým dverám.

Ja a Miles sme si túto spoločnosť založili hneď po škole a napokon sme z nej vybudovali jednu z najväčších korporácií v krajine. Zaoberáme sa sponzorovaním metlobalových tímov, predajom metlobalového príslušenstva a dokonca sa nám podarilo zakúpiť patenty na Blesky a Nimbusy, takže tie najlepšie a najkvalitnejšie metly patria momentálne nám.

Prešiel som dnu a nasledoval Pansy na tretie poschodie, kde sa nachádzala Milesova kancelária a hneď oproti nej bude od zajtra moja.

Doteraz som sem nikdy nechodil, ale včera som kontaktoval Milesa a oznámil mu, že od dnešného dňa sa zo mňa stáva plnohodnotný šéf a preto potrebujem kanceláriu a sekretárku. A preto som momentálne tu. Idem robiť pohovor, tak hádam to nedopadne zle, lebo v tejto oblasti nemám ktovieaké skúsenosti.

Keď sme vošli s Pansy dnu, Miles sedel za svojim skleným stolom a palcami si masíroval spánky. Vyzeral unavene a mierne rozladene.

„Ahoj láska,“ zaštebotala Pansy a Miles pri tom zvuku vyletel a narovnal sa ako lata.

Párkrát dezorientovane zamrkal a potom sa na svoju snúbenicu usmial. „Ahoj,“ odvetil a mňa pozdravil kývnutím hlavy.

„Vyzeráš unavene,“ skonštatoval som, keď som sa rozvalil do pohodlného kresla a spokojne si obzeral pracovňu.

Mal tu všetko čo potreboval. Stôl, pohovku, dve kreslá, jedno kožené kreslo na kolieskach na ktorom sedel on a dokonca mu nechýbala ani tá divná vec, ktorú muklovia volajú notebooky.

„Vyskytli sa nejaké problémy,“ zavrčal napajedene a potom sa otočil na Pansy, ktorá sa dostala do akéhosi pomykova. „Princezná môžeš ísť domov. Ja prídem neskôr, lebo mám veľa práce a nemám momentálne čas venovať sa ti,“ oznámil jej a pritiahol si ju, aby jej mohol vtisnúť rýchli bozk.

Pansy sa potom rozlúčila so mnou a odišla kadiaľ prišla. Keď sme s Milesom osameli prebodol som ho zvedavým pohľadom a čakal na vysvetlenie. Keď už prešlo niekoľko minút a ono neprichádzalo nevydržal som a spýtal sa: „Aké problémy?“

Miles sa zatváril prekvapene, akoby za ten čas zabudol, že som s ním a zamračil sa na sviečku na stole.

„Tým sa teraz nebudeme zapodievať. Ja to pôjdem riešiť a ty si zatiaľ odbi ten pohovor. Všetky papiere máš tu,“ povedal a ukázal na zložku pred sebou.

Vzápätí na to vstal a pritom frflal niečo v zmysle, že sa na všetko môže vykašlať a odišiel. Ja som osamel a tak som si presadol na Milesovo miesto, ale po zložke som nesiahol.

Nejako ma nezaujímalo, kto na ten pohovor príde, vlastne mi to bolo ukradnuté, viac-menej. Veď mi len bude variť kávu a vybavovať poštu. Fajn, možno by mi to nemalo byť jedno, ale k týmto veciam som mal vždy flegmatický postoj.

Keď sa po niekoľkých minútach ozvalo klopanie, neochotne som vstal a zvolal: „Vstúpte!“

Dvere sa otvorili a dnu vošlo asi dvadsaťročné dievča s čiernymi vlasmi a tmavými, modrými očami. Prvé, čo mi preletelo mysľou bolo: Pri Salazarových trenkách, toto hádam nie! Prinútil som sa usmiať a podal som dievčine ruku.

„Dobrý deň, ja som Draco Malfoy,“ predstavil som sa a čiernovláska sa usmiala.

„Ja viem, ja som Katheline Potterová,“ povedala mi, čo som už vedel a tak som jej rukou kývol k sedačke.

Pochopila a posadila sa, no nespúšťala zo mňa zvedavý pohľad. Otvoril som zložku a tváril sa, že ju čítam, no v skutočnosti som na to len idiotsky civel a nevnímal ani jedno jediné písmenko.

„Takže vy ste sestra Harryho Pottera,“ prehodil som a Katheline nadvihla obočie a prikývla.

Tvárila sa pri tom divne a vtedy mi došlo prečo. Veď v tomto svete je Potter nikto... teda až na to, že to je slávny metlobalový hráč. Ale koho to zaujíma, že?

„Chodil som s ním do jedného ročníka,“ ujasnil som a Katheline prikývla, že rozumie.

„Viem, ale nikdy ste sa nemali v láske,“ podotkla milo a ja som musel uznať, že niektoré veci sa proste nikdy nezmenia. „Snáď mi to teraz nepoškodí,“ skonštatovala akoby sama pre seba a ja som na ňu udivene pozrel.

„Súkromie a prácu od seba oddeľujem. Váš brat je dokonca náš pravidelný klient,“ povedal som jej formálnym tónom.

Momentálne som si pripadal, ako keby som sa rozprával s Liamom.

„Prepáčte,“ zašomrala zahanbene a zvesila hlavu.

Povzdychol som si a tentoraz som sa naozaj začal venovať zložke s informáciami o čiernovláske. Bola to vynikajúco študentka a M.L.O.K. – y zvládla na samé V-éčka. Úprimne povedané, vôbec som nemal dôvod ju nevziať, ale moja nevraživosť k Potterovi bola silnejšia než čokoľvek iné. Pravdepodobne, alebo skôr určite, to je odo mňa detinské.

„Pán Bletchley vravel, že tento pohovor s vami je len formalita a vraj spĺňam všetky predpoklady, aby som mohla vykonávať túto prácu,“ prehodila a ja som na ňu vyvalil oči.

„Miles vám už sľúbil toto miesto?“ uistil som sa a Katheline prikývla.

„Na skúšobnú dobu, samozrejme!“ spresnila a ja som automaticky zavrel jej papiere.

„Fajn, Katheline...“ začal som, ale prerušila ma:

„Prosím, volajte ma Katie,“ prehodila a usmiala sa.

Neviem, či to je dobrý nápad. Nemal by som si k nej vytvoriť nijaký súkromný vzťah a volať ju zdrobneninou jej mena je poriadne súkromné. „Takže Katheline,“ zdôraznil som jej meno, na čo jej výraz potemnel, ale už nepovedala nič, „začnete od Pondelka. Uvidíme ako nám to spolu pôjde a ak dobre, budúci mesiac by sme mohli podpísať zmluvu,“ povedal som a Katheline prikývla a vstala.

„Ďakujem vám za príležitosť,“ zašomrala a rozpačito ku mne natiahla ruku.

Jemne som jej ju stisol a usmial sa na ňu. Nechcel som, aby zo mňa nadobudla zlý pocit, len som si ju chcel držať od tela. „To je najmenej,“ odvetil som milo a ukázal na dvere. „Takže Pondelok o ôsmej. A nemeškajte,“ dodal som a Katheline prikývla a odišla.

Klesol som späť do kresla a povzdychol si. Toto mi hádam Miles robí naschvál, je to idiot. Musím mu to vytmaviť. Ja mám robiť s Potterovou?  Hlasno som si odfrkol, vstal som a vyšiel som na chodbu.

Kde môže byť Miles? Vtedy som si všimol, že dvere na zasadačke sú pootvorené, tak som sa vydal tým smerom.

Miesa som našiel sedieť na zemi a okolo seba mal porozhadzované papiere. Keď som sa im bližšie prizrel, uvidel som, že sa jedná o účtovné doklady.

„Povedz mi, čo sa deje!“ prikázal som nekompromisne a Miles si čosi zašomral a potom strelil po mne rýchlim pohľadom.

„Neviem, Draco!“ zvolal frustrovane a prehrabol si rukou vlasy. „Z účtov nám zmizlo niekoľko miliónov a ja nedokážem prísť na to, ako je to možné!“

Niekoľko miliónov? Prosím, však si zo mňa len uťahuje.

Foto Katie je na mojom zhrnutí. 

Mimi :)

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Úlomky zrady - 05.: