OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Úlomky zrady - 04.

20.07.2013 (07:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 20× • zobrazeno 2625×

04. 

„Milovať, znamená pripisovať hodnotu takému objektu, ktorý si ostatní nemusia ceniť rovnako.“

- Ferriere

Presvedčiť moju mamu, že nejaký jej nápad nie je dobrý, alebo dokonca ten najlepší je takmer nemožné. Respektíve by som povedal, že totálne nemožné a preto, keď som ráno otvoril oči, cítil som sa trochu dezorientovane, najmä kvôli prostrediu, ktoré mi po tak dlhom čase pripadalo bolestne cudzie.

Keď ma mama priviedla do mojej starej izby, prekvapilo ma, že sa v nej nič, ale vôbec nič nezmenilo. Knihy boli na svojom mieste v masívnej dubovej polici a vedľa nej stálo kreslo z dračej kože, ktoré mi dal otec. Posteľ bola ustlaná bezchybne a návlečky boli ako inak v slizolinských farbách. Moja skriňa stála na tom istom mieste, kde predtým a keď som do nej nazrel, bola plná môjho oblečenia. Oblečenia, ktoré som so sebou nevzal. Dokonca som zazrel aj dva rokfortské habity a jeden stíhačský dres.

Bol som v takom šoku z toho takzvaného výjavu predo mnou, až som onemel a nezmohol sa na nič iné, ako civieť okolo seba a nechať sa naplniť tým úžasným pocitom, že som doma. Že som skutočne doma.

Keď si mama, stojaca za mnou uvedomila, že sa zrejme k slovám nemám, podišla ku mne a tuho ma objala. Tak tuho a láskyplne, ako ešte nikdy predtým. Ja som jej zovretie opätoval a užíval som si ten fakt, že aj na mne niekomu môže záležať.

Po chvíľke sa mama odtiahla a pošepla: „Toto je tvoj domov, Draco. Nikto ti to tu nikdy nemôže vziať!“

S tými slovami opustila moju izbu a ja som osamel. Posadil som sa na posteľ a tvár som si zaboril do dlaní.

Keď som dovŕšil osemnásť rokov, Manor sa stal oficiálne mojim. Ja som bol majiteľom tohto honosného sídla, ktoré svojim zjavom skôr pripomínalo palác ako dom v dvadsiatom prvom storočí. No keďže ja som bol na tom tak, ako som bol a prešiel som si všetkými tými desmi, sídlo som prepísal na matkino meno a zmizol odtiaľto. Už cez štyri storočia tento dom niesol meno Malfoy Manor a oni si ho proste zmenili na Igleby Manor. Toto je ďalšia vec, ktorá čaká na opravu.

Tento dom vždy patril mojej rodine a či sa to niekomu páči, alebo nie, meno sa zmení naspäť a spolu s menom sa zmení aj kopec ďalších vecí. Konečne som pochopil, že utiahnuť sa do úzadia a tváriť sa, že mi je celý svet ukradnutý, aj keď to tak ani z ďaleka nie je, je totálna hlúposť. Budem sa za toto zistenie musieť poďakovať Pansy, lebo ona je tá, ktorá mi otvorila oči a donútila ma začať sa chovať dospelo. Ak by nebolo nej, pravdepodobne by som sem už nikdy nevkročil.

Takže teraz som stál uprostred mojej izby a sledoval východ slnka. Zobudil som sa poriadne skoro a už som viac nedokázal zaspať. Mal som pocit, akoby som bol preplnený akousi novou dávkou energie, ktorá ma nútila postupovať vpred.

A tak som teraz tu, uprostred miestnosti, ktorá vždy bývala mojim útočiskom, sledujem ako vychádzajúce slnko svojim jasom zalieva nádherné záhrady Manoru a z vlasov mi kvapká voda.

Na seba som natiahol staré nohavice ešte zo školských čias. Boli mi síce kratšie, ale dalo sa. Budem musieť zabehnúť domov a vziať si nejaké oblečenie sem. Zatiaľ nie som pripravený vzdať sa môjho tajného domu, ale časom to príde.

Keď už mi to pripadalo, že som sa nepohol minimálne celú večnosť, odlepil som pohľad od okna a znova otvoril skriňu. Jednou rukou som na moment spočinul na školskom habite a sám pre seba som sa v duchu usmial. Pri spomienke, aké to bolo všetko jednoduché mi bolo do smiechu. A potom prišiel piaty ročník a ja som precitol a vynoril sa z tej bubliny, do ktorej som bol toľký čas uvrhnutý. Vtedy som sa konečne po prvý krát pozrel na svet reálne a nie cez, ako vravia muklovia – ružové okuliare.

A čím to bolo? Čarodejnicou, ktorú som do toho momentu do špiku kostí nenávidel a od toho momentu rovnako, ba aj viac, miloval.

Získal som ju vtedy a určite ju získam aj teraz. Potrebujem len čas a trpezlivosť. Veď práve tá okúzľujúca čarodejnica mi raz povedala: Pomaly ďalej zájdeš. Tak sa toho budem držať a rozhodne nebude robiť žiadne míľové kroky. Pekne pomaličky, až do konca.

Zo skrine som vytiahol starú, flanelovú košeľu a rozhodol som sa, že preskúmam Manor. Chcel som vedieť, čo všetko sa tu zmenilo a koľko vecí tu chýba, alebo pribudlo. Bol som rozhodnutý všetko vrátiť do pôvodného stavu, v akom to zostalo po smrti môjho otca.

Ako som sa tak prechádzal chodbičkami a prezeral všetky miestnosti, pocítil som spokojnosť a istú dávku zadosťučinenia. Tak veľa sa tu zasa nezmenilo. Áno, zo stien zmizli obrazy Malfoyovcov, ale vrátiť ich späť nebude trvať až tak dlho. Pustím sa do toho možno už dnes.

A možno dokonca požiadam o pomoc Hermionu. Teda, ak jej to pán manžel dovolí.

Odrazu sa predo mnou čosi mihlo a z náprotivných dverí vybehlo čosi malé a strapaté. „Draco!“ vykríkol nadšene Liam a dobehol ku mne, aby ma mohol zdrapiť za ruku a začať ťahať smerom ku schodom.

„Dobré ráno sa povie!“ napomenul som ho a Liam čosi zamrmlal, no nerozumel som mu ani len slabiku.

„Ideme hrať metlobal. Ja budem brankár a ty budeš strieľať!“ oznámil dôležito a ja som v šoku vyvalil oči.

„Hej, hej, hej. Počkaj!“ vyhŕkol som a potiahol som toho nezbedníka ku sebe.

Liam zabalansoval a neochotne sa zastavil. Potom sa s nadvihnutým obočím otočil smerom ku mne. Tváril sa tak dôležito, celkom ako minister mágie, keď sa práve chystá vyniesť dajaký rozsudok.

„Je pol ôsmej ráno, ešte si ani neraňajkoval,“ povedal som a dúfal, že zmienka o jedle ho presvedčí.

Namiesto toho si povzdychol a vypúlil oči: „Ja nepotrebujem jesť!“ oznámil tónom, že by to malo byť celkom jasné a ešte k tomu rozhodil malými rukami.

„Každý potrebuje jesť,“ opravil som ho, „a my dvaja takisto, čiže metlobal bude po raňajkách,“ dodal som a chlapček chvíľu zvažoval čo som mu povedal a potom sa uškrnul.

„Winky!“ zvreskol na celý dom a ja som si frustrovane pricapil ruku na čelo. Skôr než sa škriatok stihol zjaviť Liam pokračoval: „Idem raňajkovať. Potrebujem raňajky!“ vykrikoval a popritom sa rozbehol do jedálne.

„Dobré ráno,“ ozvalo sa za mnou a ja som odrazu strnul. Otočil som sa a za mnou postávala nervózna Hermiona. „Prepáč mu to, je to len dieťa a...“ začala malého okamžite ospravedlňovať, ale ja som pocítil potrebu ju zastaviť.

„To je v poriadku,“ prehodil som ledabolo a uškrnul sa. „Všetci sme predsa takí boli,“ dodal som ešte a Hermionin postoj sa uvoľnil.

„No tak aby si šiel raňajkovať. Lebo pokiaľ to nestihneš skôr ako Liam, neviem, či sa naješ,“ povedala a s úsmevom na ružových perách sa pobrala za svojim synom do jedálne.

Keď sme tam vošli, za stolom sedela mama a vedľa nej, za vrchstolom pán Igleby. Formálne sme sa pozdravili a s mamou sme si vymenili vrúcne úsmevy.

„A Duncan?“ opýtal sa pán Igleby po chvíli.

„Ešte spí,“ zašomrala Hermiona a popritom natierala marmeládou toast, ktorý následne na to podala Liamovi, ktorý bol od tej marmelády už aj za ušami.

„Pokús sa jesť tak, aby to jedlo končilo v tebe, nie okolo teba,“ napomenul chlapca jeho starý otec a Liam sa zaškľabil.

„Ale keď to nie je také ľahké,“ prehodil s plnou pusou jedla.

„Liam...“ začal naštvane pán Igleby, ale ja som mu skočil do reči.

„Vieš, že máš pravdu? Ja som sa to ešte stále nenaučil!“ ubezpečil som ho a dal som si záležať, aby som drobil.

Mama a Hermiona sa popod fúz zasmiali a pán Igleby očervenel od zlosti.

„Mimochodom,“ prehodil som a všetky oči v miestnosti sa otočili na mňa. Jediné, ktoré som však dokázal vnímať boli Hermionine, „Manor sa premenuje späť a obrazy mojich predkov sa vrátia na steny. V rámci možností ešte dnes!“ oznámil som nekompromisne a môj otčim zarazene zastal s hrnčekom kúsok od úst a nechápavo ma sledoval.

„Ako?“ opýtal sa čo najmilšie, no v jeho tóne som pobadal stopy po potlačovanom hneve.

„Manor už viac ako štyri storočia patrí Malfoyovcom a ja som si po našom včerajšom rozhovore,“ otočil som sa smerom na mamu, „povedal, že by to tak malo zostať aj naďalej. Až do vtedy, kým náš rod jednoducho nezanikne, čo sa dúfam ešte najbližších desať storočí nestane.“

„Aký rozhovor?“ nechápal pán Igleby a strelil očami po mame, ktorá uprene sledovala porcelánový tanier pred sebou.

„Mama mi včera povedala, že toto je môj domov a ja som si uvedomil, že to tak skutočne je a rozhodne sa svojho dedičstva po otcovi nevzdám.“

Matka po mne strelila očkom a v jej tvári sa mihol šok zmiešaný s vďačnosťou. Vedel som, že aj keď niektorých obyvateľov tohto domu svojim rozhodnutím pobúrim, iných naopak poteším.

„Takže poobede zájdeme na ministerstvo a dáme to všetko do poriadku. Potom sa postarám o tie obrazy,“ povedal som a ešte som dodal: „Bol by som rád, ak by si mi pomohla!“ prehodil som smerom k Hermione, ktorá nechápavo stiahla obočie. „S tými obrazmi!“ vysvetlil som.

„Samozrejme. Nie je problém,“ odpovedala takmer okamžite a v tom už Liam začal vykrikovať, že on je plný a viac už nevládze zjesť a tak som spolu s ním vyšiel von a takmer tri hodiny sme zabili hraním metlobalu.

Potom to malé stvorenie doslova odpadlo únavou, tak som ho zveril do rúk jeho otca, ktorý si neodpustil hlúpu poznámku a nevrlý pohľad.

Na ministerstve to vďaka maminým známostiam šlo hladko a rýchlo a ja som sa tak o šiestej večer vrátil na Manor, ktorý znova niesol hrdo názov Malfoy Manor a bol celý len a len môj. Či sa to pánovi Iglebymu páči, alebo nie, toto je môj dom a nikomu ho len tak nedarujem.

Po večeri sme sa s Hermionou rozhodli ísť povešať tie obrazy, ale samozrejme, že Duncan jej to zakázal a kecal niečo o nejakej večeri, čiže napokon som obrazy vešal za spoločnosti Liama.

„A toto bol kto?“ spýtal sa, keď mi pomáhal, alebo sa tváril, že pomáha, zavesiť obraz.

„Hyperius Caelum Malfoy,“ povedal som a snažil sa nevnímať, ako škaredo na mňa ten plešivý dedo z obrazu zazerá.

„Fuj, ale bol škaredý. Ja keby som taký škaredý tak sa namaľovať nedám!“ oznámil Liam a Hyperius z obrazu spustil spŕšku nadávok.

Pre dobro nás všetkých som ho umlčal Silenciom a spolu s Liamom sme sa presunuli k ďalšiemu držiaku na obraz.

Bude nám to trvať minimálne ešte tri hodiny, ale ten pocit zadosťučinenia stojí a bude stáť za to. Áno, mohol by som to povešať za pomoci prútika a možno by to trvalo pár sekúnd, ale tento spôsob práce sa mi pozdáva viac. Aspoň sa pri tom menej sústredím na premýšľanie a teda nemyslím tak veľa na Hermionu.

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Úlomky zrady - 04.: