The return of scion (5. časť) • OurStories.cz ~ naše povídky

Koho zbadala Acelynn vo dverách? Známeho alebo cudzinca? Priateľa či hrozbu? Dozviete sa hneď.
Príjemné čítanie praje Perla.

29.07.2012 (17:00) • Perla • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 3× • zobrazeno 931×

5. časť

Priateľ

Chlapec? To akože fakt?

Ten, čo na mňa upieral krásne tmavé oči, mohol mať tak nanajvýš o dva roky viac ako ja. Možno tri. Ale viac nie.

„Kto si?“ vyhŕkla som automaticky a o krok som pred ním cúvla.

On sa však len usmial.

„Nespoznávaš ma, Calla? To som predsa ja...“

„Ja nie som Calla,“ skočila som mladíkovi do reči. Keď sa chce rozprávať, tak nech máme jasno s menami.

Chlapec vypúlil oči. „A kto potom si?“

„Som jej dcéra - Acelynn,“ predstavila som sa mu, ale nevedela som, či mu mám ísť podať ruku alebo čo.

Nemala by som toho o ľudských zvykoch toľko vedieť, ale niekedy som sa tajne vykrádala a chodila až k ľudským domom. Sledovala som ich s veľkým záujmom. Bolo to naozaj fascinujúce.

Mladíkova otázka ma vytrhla zo zamyslenia.

„Calla má dcéru? A s kým?“ spýtal sa s toľkým žiaľom, až mi ho prišlo neuveriteľne ľúto. Bol taký krásny a keď bol smutný... ešte krajší. Chcela som k nemu podísť a objať ho, ale...

„So Shayom,“ odvetila som pokojne. Bolo mi ale trocha divné nepovedať mu oco, ale Shay.

On len odfrkol. „No jasné. To sa dalo čakať.“ Pozrel na mňa a na chvíľu sa zamyslel. „Aký je teraz rok?“ dodal rýchlo.

„2029. Prečo?“

Vôbec som nechápala, kam tento rozhovor smeruje. Chcela som už vedieť jeho meno, doparoma!

Chlapcovi sa podlomili kolená a klesol k zemi. Nikdy som nevidela človeka, ktorý by bol na kolenách a nie ako tento, čo to spravil dobrovoľne. Zazrela som ešte, ako sa mu po líci skotúľala jedna slza.

Opatrne som k nemu vykročila a obzvlášť som si dávala pozor na chôdzu. Nechcem sa predsa strápniť tým, že spadnem.

Chytila som ho za plece a kľakla si k nemu. Bolo mi chladno, ale odignorovala som to.

„Čo sa deje?“ túžila som vedieť.

Chlapec sa len ironicky zasmial. „Včera... som zomrel a dnes som prišiel na to, že je to sedemnásť ročná minulosť. Je to pre mňa trochu šok.“ Ďalší smiech. „No nie trochu, ale dosť. Neviem ani ako je možné, že som znova medzi živými.“ Potom mi pozrel do očí a srdečne sa usmial. „Ale neľutujem to.“

Zrazu ma obliala horúčava. Cítila som, ako mi srdce začalo prudko biť, akoby mi chcelo vyskočiť z hrude.

Pomaly zodvihol pravú ruku a prešiel mi ňou po spodnej pere. Pohladil ma po líci, a tak ju zložil dole.

Niečo vo mne ale chcelo, aby pokračoval. Aby ma hladil donekonečna. Aby nikdy neprestal.

„Vyzeráš presne ako tvoja matka,“ oznámil mi, akoby ho to fascinovalo.

Veď to je predsa jasné, že vyzerám ako mama! Som predsa jej dcéra! prebleslo mi hlavou. Tejto myšlienke som ale nevenovala veľkú pozornosť.

„Ako si ma zachránil?“ rozhodla som sa zmeniť tému.

Chlapec mi pozrel do očí a usmial sa. „Ja vlastne... ani neviem. Bol som... ako to opísať,“ vzdychol. „Bol som na krásnej lúke, keď vtom som cítil akési silné prerušenie rovnováhy. Vedel som, že niekto znova otvoril trhlinu. Tým vypustil do sveta opäť mágiu. A potom si už len pamätám, ako... cítil som, že ma potrebuješ.“

Vypúlila som oči. No čo? Ako mohol cítiť, že ja ho potrebujem? Veď ho ani len nepoznám!

No on sa len zasmial trpkým smiechom. „Viem, znie to hlúpo, ale inak to opísať neviem. A zrazu som sa objavil naspäť medzi živými. A nie ako duch, ale ako jeden z vás. Vošiel som do jaskyne a zbadal tam...“ Keď spomínal, z hrdla sa mu vydralo vrčanie. „Nepriateľov, ako ti chceli ublížiť. Musel som ťa zachrániť. Nevedel som, kam ťa odniesť, tak som si to namieril sem.“ A ukázal na izbu.

Vtedy som si ale spomenula, že v tej jaskyni som nebola sama.

„A čo ten zlatisto-hnedý vlk? Je v poriadku?“

„Neviem. Keď som s tebou odchádzal, bol ešte tam a nahrával mi čas na útek, aby nás nemohli sledovať,“ odvetil po chvíli.

Sklonila som hlavu. Čo ak sa otcovi niečo stalo? Čo urobím potom? Mamu to zničí. A čo je horšie, možno ani nevie, kde som ja. Netuší, či som vôbec živá.

Prudko som sa postavila. Ale keďže som spoli človek ešte len krátko, zapotácala som sa a spadla na chlapca.

„Ups. Prepáč. Nechcela som, len... stratila som rovnováhu,“ ospravedlnila som sa mu a chcela som vyjsť preč.

Keď som už stála vo dverách, chlapec ešte vždy so sklonenou hlavou sedel na zemi.

Tak to nie! Nedokážem ho tu nechať len tak samého. Veď ma zachránil. A keďže bol mŕtvy, určite nemá kam ísť, pomyslela som si a vrátila sa k nemu.

„Nechceš ísť so mnou?“ opýtala som sa ho jemne.

Nič. Žiadna odpoveď. Ani sa nepohol.

„Hádam tu nechceš ostať sám? Prosím. Poď so mnou. Nenechám ťa tu len tak. Zachránil si ma,“ hovorila som ďalej.

Keďže som chcela vidieť jeho reakciu, znova som si pred neho kľakla a pozrela mu do očí.

Pohľad mi opätoval.

„Prepáč, Acelynn, nemôžem. Nedokážem sa na nich pozrieť po toľkých rokoch. Proste... nie.“ A odvrátil odo mňa pohľad.

Nevedela som, čo robiť. Inštinkt mi zrazu nehovoril nič. Akoby sa pri ňom vypol.

Do frasa! Prečo práve vtedy, keď potrebujem pomoc? rozmýšľala som v duchu.

„Mala by si odísť,“ zašepkal a po tvári sa mu skotúľali ďalšie slzy.

„Tak to teda nie!“ povedala som príkro. Postavila som sa a vytiahla som aj jeho na nohy. Tvár som mu chytila do dlaní, aby mi nemohol uhnúť pohľadom. Srdce sa mi rozbúchalo ako o preteky. Dotyk jeho kože vo mne vyvolával čosi... zvláštne, ale príjemné.

„Počúvaj ma, cudzinec. Neviem, kto si a neviem ani, čo sa stalo pred sedemnástimi rokmi. Ale jedno ti viem povedať naisto. Bez teba odtiaľto neodídem. A ak to nepôjde po dobrom, tak to pôjde po zlom,“ oznámila som mu.

Trpko sa zasmial. „Si úplne rovnaká ako svoja mama.“

Nežne sa dotkol mojich rúk a dal si ich z tváre dole. Stále mi ich ale držal. Potom ma jednou rukou pohladkal po vlasoch. Bolo to... krásne.

Rukou mi prešiel po líci a pomaly sa ku mne sklonil. Vedela som, čo príde. Pokúsi sa ma pobozkať. Ale... veď ani neviem jeho meno.

Na to teraz kašli! Veď ťa priťahuje! kričal na mňa hlas v mojej hlave.

Jemne sa dotkol mojich pier, akoby sa bál, že sa o chvíľu vyparí. Skúmal každý ich kúsok. Potom sa do toho bozku vložil. Bozkával ma nežne, ale vášnivo, akoby sme boli nejakí dávni milenci.

Ruky som mu vplietla do jeho havraních čiernych vlasov a bozk som mu opätovala.

Nakoniec som sa jemne odtiahla a pozrela mu do očí.

Žiarili. Lišiacky žiarili. Ten pohľad mi bol taký známy a zároveň taký vzdialený...

„Ako sa voláš?“ spýtala som sa potichu.

Usmial sa na mňa.

„Volám sa...“

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction