OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » The last chapter of the legend - Prológ

04.06.2013 (09:00) • RoRy • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 2× • zobrazeno 608×

Prológ

Nebo pochytilo farby krvi, slnka a pozostatok z niekdajšieho neba. Slnko, ako koráb na mori, sa znieslo za hory s bielymi čepcami. Obloha sa vlnila, chystala sa na spánok. Pozorovala malé mestečko pod ním, bolo malé, pekné a udržiavané. Bolo to džungľové mesto Niji, aj keď od džungle to malo už veľmi ďaleko. Kedysi tu rástli veľké stromy, na nich liany a pod nimi zruby. Bolo to také idylické, ale dlho to nevydržalo. Ľudia chceli pôdu.

V centre mesta, malom, ošarpanom dome, sa niesol spev. Spev tak krásny, že sama speváčka na kráľovskom dvore by závidela. Hlas ako škovránok s jemnosťou motýľa. Ten hlas vychádzal od prekrásnej ženy. Matea. Dlhé havranie vlasy jej splývali po zadok. Bola chudá, chudučká ako prútik. Nebola bohatá, ale mala eleganciu dvornej dámy. Oblečené mala jednoduché mestské šaty pozostávajúce z jednoduchého strihu z fialovej látky a koženého opasku. Jej zelené, až neprirodzene zelené oči sa pozerali na malé dieťa. Malý zázrak. Dieťa, čo malo spojiť dva rody dokopy. Spievala mu o ňom, čo kedysi predpovedala veštkyňa. Pred sto rokmi.

„Vlasy ako piesok v dunách a oči ako po daždi tráva,

Zachráni dva rody,

Dvere do minulosti otvára,

Obnoví zem neúrody.

Statočnosť životov vrele chráni,

Za život svoj,

Svojou láskou dva rody zachráni,

Ukrutný boj.“

Kto by čakal, že to bude dievča? Asi nikto. Každý ráta s chlapcom. Každý, kto sa drží nádeje. Každý, kto verí, že legenda sa vyplní. Usmeje sa na dievčatko. Na malú Avery May. Plavé vlásky, farby piesku, jej splývali na čele. Pod zatvorenými viečkami skrývala veľké zelené oči, najzelenšie oči aké mohol človek uvidieť. Aká je teraz zraniteľná. Taká malá. Taká chudá. Taká slabá. Nikto by nepovedala že ONA bude zachraňovať dva rody, dva najvyššie rody v niekdajšom kráľovstve. Rody Sin a Wea. Rod Sin je v meste Niji, najväčšom džungľovom meste. Vládne tu kráľ Ande, nemilosrdný a chamtivý. Túži po bohatstve, aj keď pod jeho vládou mesto chradne. Vládne krátko aby ho mohol zničiť. Rod Wea, kráľ Shan, ktorý vládne v pieskovom meste Kahij, najväčšom pieskovom meste niekdajšieho kráľovstva. Obidva rody sú mocné, majú nesmiernu moc. Shan je, na rozdiel od Andeho, múdrym kráľom, ale keď niekedy tvrdým. Kahij ale pod Shanom rozkvitá, ľudia sa majú dobre aj keď sa boja napätia medzi dvoma rodmi. Prečo je u nich nezhoda? Pred sto rokmi a jedným rokom, rod Sin ukradla rodu Wea niečo veľmi vzácne. Nikto nevie čo, nikto z toho obdobia už nežije. Bolo vtedy obdobie vojen, napätia, ničenia miest a kradnutie navzájom. Obyvatelia miest utiekli a vrátili sa až keď bol ako taký pokoj. Ten však nebude dovtedy, dokým sa legenda nevyplní. Legendy, ktorú pred deväťdesiatimi rokmi povedala púštna veštkyňa.

Zrazu započula kroky. Boli hlučné, boli tvrdé, plné surovosti a násilia. Bolo ich veľa. Potrebuje celú armádu? Usmiala sa. Vedela, že príde koniec. Vedela, že už ju neuvidí, Vedela, že to neprežije...

Kroky sa neodvratne blížili. Čím bližšie boli, tým viac jej srdce bilo. O chvíľku sa rozleteli dvere. Stálo tam asi šesť chlapov, veľkých a silných ako duby, so surovosťou v očiach. Vedela že v srdci nemajú súcit ale rozkazy zabíjať, brať, kradnúť a trestať. Nemali rodiny, nemali manželky, nemali deti. Nemali nič.

„Daj nám to, čarodejnica. Vieš, prečo sme sem prišli,“ povedal. Chladno. Matei bola zima. Zobrala aj zvyšky svojej hrdosti a pousmiala sa.

„Preto ste sem prišli šiesti?“ povedala so smiechom v hlase a strachom v očiach. Všimli si to. Nečakali neúspech.

„Chceme zobrať to, po čo sme prišli,“ povedal monotónne. Ako keby ani nepočul čo povedala.

„Nedovolím vám to,“ povedala už tvrdšie.

„Nepotrebujem tvoj súhlas!“ povedal najvyšší. Len on sa s ňou rozprával. Aj keď všetci vyzerali rovnako. Ostré črty tváre, hnedé oči, čierne vlasy, dobre stavaný s uniformou pre vyšších vojakov. Ostatný len tak stáli a čakali na povel. Ako psy.

„Vážne? Tak prečo ma rovno nezabijete?“ opýtala sa. Vstala. Aj v jednoduchých šatách s jednoduchým mestským strihom vyzerala prekrásne. Keby tí muži mali city, nemali by to srdce ju zabiť.

Predný muž vykročil. Chcel natiahnuť ruku do pošvy. Nedá sa mu to. Matea sa usmeje.

„Prestaň sa hrať, čarodejnica. Aj tak tento súboj prehráš a ty to vieš,“ povedal zúrivo predný. Tí ostatní za ním vykročili ku nej. Použila aj zvyšky svojej mágie a vytvorila si okolo seba kruh. Kruh ktorý chránil aj ju aj Avery. Vedela že ho dlho neudrží. Za pokus to však stojí. Nemôže umrieť s dojmom že nevyskúšala všetko.

Vojaci sa zoskupili okolo nej. Rezali mečom do jej ochranného kruhu. Každé bodnutie doňho ju bolelo ako vlastné. Keby som tam mala viac mágie! Keby mala, nebolelo by ju to. Jeden z nich kruhom prerazil práve do jej hrdla. Padla na zem. Ešte chvíľku pozorovala ako nesú malú Avery preč. Ako jej dcéra mizne z dohľadu. Ďalšiu dcéru mi berú...

Je to vlastne moja prvé zverejnená poviedka, ďakujem za prečítanie prológu, budem sa ku každej kapitole nakresliť obrázok pre spresnenie. :) 

RoRy

Autor: RoRy, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek The last chapter of the legend - Prológ: