OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Tatia Petrova - Another Story - Prológ + 1. kapitola

30.12.2012 (12:00) • Luterien • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 3× • zobrazeno 1312×

Prológ

Neexistuje deň, kedy by som na neho nemyslela. Ten pocit, keď si predstavím jeho dokonalú tvár... Už len naše spoločné spomienky sú pre mňa ako droga. Nič okrem spomienok mi neostalo. Jediné, čo som celých tisíc rokov chcela, je znova ho stretnúť.

Neprejde deň, kedy nemyslím na slová, ktoré mu poviem. Lenže ani jedno mi nevyhovuje. Bez spomienok na neho nedokážem žiť. Lenže ten deň, keď ho stretnem znova, sa blíži.

A ja to nedokážem kontrolovať. Nedokážem kontrolovať túžbu, proste odísť a vyhľadať ho. Lenže, bohužiaľ, viem, že takto nefunguje. Určite by ma hneď zabil. Pretože to len vďaka mne sa stal tým, čím je dnes. Viem, že aj bezo mňa by si jeho rodičia našli inú cestu. Ale on by ma z toho vinil. Alebo mu to takto vyhovuje? Tomu neverím. Len vďaka mne je upír. A len vďaka mne je naňho zoslaná kliatba. Alebo sa mýlim? Zlomil ju a je z neho hybrid? Nech je to ako chce, viem, že ma bude do smrti nenávidieť. Ale ja sa jedného dňa objavím. Pretože sa musí dozvedieť, že žijem. Len nie dnes. Vlastne ani neviem kedy bude správny čas. A dovtedy si budem neustále premietať spomienky, ktoré ma k nemu viažu.

1. kapitola

Odchod

Vstala som z postele. Vonku bolo chladno. Dalo sa to očakávať. Bola jeseň. No mne to nevadilo. Som predsa upír, preboha! povedala som si v duchu. Neviem prečo. Mala som pocit, že sa má niečo stať. Bolo to nepríjemné.

Predstavovala som si, čo si oblečiem. Postavila som sa a chcela som prejsť na druhý koniec izby. Niečo ma však zastavilo. Zrkadlo. Môj zrak spočinul na zrkadle. Krátko som pokrútila hlavou. Prečo mám dnes taký zlý pocit? Nemala by som byť šťastná, že dnes konečne vypadnem z tohto prekliateho miesta? Prečo mám stále ten čudný pocit?

Keď už som zastala pri zrkadle, pomyslela som si na moju drahú dvojnicu Elenu. Na tú „šťastnú“ Elenu. Zaujímalo by ma, ako sa jej podarilo očariť oboch bratov Salvatorovcov. Nuž, čo som počula, aj Elijah podľahol jej čaru. Diabolsky som sa pousmiala. Chudáčik, asi mu až tak veľmi chýbam, že mu neučarovala len Katarina, ale aj Elena.

Zahnala som tieto myšlienky. Upravila som si vlasy a pobrala sa k skrini. Vytiahla som si obyčajné šedé tričko a rifle. Za posledné roky sa móda až príliš zmenila. Ale bola som rada. Aspoň som tie nekonečne nudné roky mohla stráviť v nákupných centrách.

Nasadila som úsmev. Dnes... už dnes sa dostanem z tohto miesta. Nadýchla som sa. Mám ešte pár hodín, než príde Sam. Potom mi už nič a nikto nebude brániť v tom, aby som ho znova uvidela. Najneskôr zajtra budem v Mystic Falls. A už zajtra uvidím Klausa. Srdce sa mi prudko rozbúchalo. Pri pomyslení na jeho meno mi naskočili zimomriavky. Potrebovala som si vybaviť jeho tvár.

Kráčala som po lúke. Vedela som že príde. Dúfala som v to. Chcela som ho vidieť. Aj keď naposledy som ho videla len pred pár hodinami, chýbal mi. Posadila som sa na lavičku. Čakala som, kedy príde.

„Prepáč, že meškám!“ začula som za sebou hlas. Jemne som sa roztriasla. Ako vždy keď ma prekvapil.

„To nevadí! Hlavne že si prišiel.“ Pousmiala som sa a pozrela som sa za hlasom. Stál za mnou.

„Ty vieš, že prídem vždy, keď to budeš chcieť,“ povedal mi. Počkala som, nech si sadne. Pozrela som sa mu priamo do očí. Tak, ako som to robila vždy. Neuhol pohľadom. Presne, ako som čakala. Jeho ruka smerovala na moju tvár. 

„Prídem kamkoľvek budeš chcieť, Tatia.“ Jeho tvár sa priblížila k mojej a pobozkal ma. Ja som sa nebránila. Jeho pery sa spojili s mojimi. Nechcela som nikdy prerušiť túto chvíľu.

Pri tejto myšlienke som úplne zabudla na čas. Len som si predstavovala, akoby bol pri mne. Možno že to už nikdy nezažijem. Ak ma skutočne nenávidí, tak to nechcem ani vedieť. Nedokážem to.

Po líci mi stiekla slza. Nahnevane som ju zotrela. Nemáš čas na slzy! Dohovárala som si. Snažila som sa myslieť na niečo iné, než na Klausa, ale nedalo sa. Z myšlienok ma našťastie prerušilo krátke zaklopanie. Upírov rýchlosťou som sa premiestnila k dverám.

„Sam? Mal si tu byť až o dve hodiny. Alebo sa mýlim?“ opýtala spm sa ho prekvapene.

„Nuž, plány sa zmenili. Pôjdeme. Alebo máš ešte niečo na práci?“ Pokrútila som hlavou sa rýchlo som si pobalila veci. Pre upírov to nie je problém. Stačí pár minút a všetko je pobalené.

„Môžeme ísť,“ zavelila som pred dverami a pripravila som sa na odchod. Nadýchla som sa a zavrela oči. Konečne vypadnem z tohto hlúpeho domu.

„Tatia? Si tu?“ Počula som hlas. Elijahov hlas. Zatajila som dych. Nechcela som, aby ma našiel. Prikrčila som sa k stromu. „No tak, Tatia! Potrebujem sa s tebou porozprávať!“ Jeho hlas bol stále bližšie. Začala som sa báť.

„Nevidíš, že tu nie je? Len mrháš časom, braček. Ale my ju dostaneme!“ Snažila som sa rozmýšľať... To bol Kol? Ale čo tu robí s Elijahom Kol? Našťastie bola noc, inak by ma hneď uvideli. 

Elijah sa musel dozvedieť, že sa stretávam s Klausom. Inak by ma nehľadal. A ja som mu nechcela ublížiť. Ale stalo sa. Lenže nemôžem zničiť to krásne, čo je medzi mnou a Klausom. Len niekoľko krokov za mnou zapraskala halúzka. Zatajila som dych a prikrčila som sa bližšie k stromu.

„Máš pravdu, nie je tu,“ ozval sa Elijah a počula som, ako odchádzajú. Vydýchla som si a utekala som dopredu.

„Hej, si v poriadku?“ Ako vždy, Sam si robí starosti.

„Som v pohode. Prečo?“

„Ja len že... No nechaj to tak. Už len hodina a sme v Mystic Falls!“ oznámil a ja som sa rozžiarila.

V Mystic Falls som už bola predtým. Hľadala som svoju dvojnicu Katarinu. Moje dvojníčky ma vždy fascinovali. A hlavne Katarina. Bola vždy prefíkaná a mala v sebe iskru. Veľmi sa mi podobala. A ako dokázala oklamať aj samotného Klausa... To sa mi na nej páčilo najviac. Ale aj jej sa pomstil. Ale bolo mi to úplne jedno. Možno by som bola radšej, keby ju zabil. Už žiadne nové dvojníčky. To by sa mi páčilo.

Sam sa na mňa pozrel pohľadom, ktorému som ani ja nepochopila a potom odvrátil zrak.

„Čo?“ opýtala som sa. Pousmial sa a pokrútil hlavou. Pochopila som to.

„Tak sa na mňa aspoň nepozeraj tým tvojím pohľadom, ktorý hovorí: Pozor! Ja som veľký čarodejník! Vyhýbajte sa mi!“

„To nemyslíš vážne!“ zasmial sa a prižmúril oči.

„Myslím!“ protestovala som. Zvyšok cesty sme mlčali. Nikto nemal náladu na rozhovor. Teda aspoň ja nie. Stačili mi moje myšlienky.

Autor: Luterien (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Tatia Petrova - Another Story - Prológ + 1. kapitola: