Tatia Petrova - Another Story - 3. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Tatiu čaká ďalšie stretnutie. Veľmi neočakávané. S kým sa stretne? Ako bude reagovať? Čo sa stane? Viac v tejto kapitole. Luterien

03.01.2013 (16:00) • Luterien • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 2× • zobrazeno 1153×

3. kapitola

Stretnutie

Vyšla som z Eleninho domu. Po našom rozhovore som bola spokojná. Vyšlo mi to! Elena bola zdesená a prekvapená! Pomaly som kráčala preč.

„Ale, ale Katarina! Už si sa odhodlala vyjsť z úkrytu?“ začula som ten hlas, ktorý som chcela počuť celých tisíc rokov. Pomaly som zavrela oči a nadýchla som sa. Myslí si, že som Katarina. Dobre.

„Klaus,“ šepla som jeho meno tak potichu, že to mohol počuť len on.

„Tak? Vyriešime si to? Povieš mi, prečo si ma chcela podviesť? Alebo ťa môžem rovno zabiť?“ Pri poslednom slove sa pousmial. Stála som k nemu chrbtom, ale v jeho tóne hlasu som to počula. Nedočkavo som sa obrátila.

Stál tam. Presne, ako som dúfala.

„Prišiel si. A ja som si myslela, že sa už neuvidíme,“ pousmiala som sa. „Môžem vedieť tvoj meno?“ opýtala som sa a on prišiel bližšie ku mne.

„Niklaus. To meno som dostal od otca. Môžeš ma volať Klaus.“ Znovu som sa usmiala.

„Tatia,“ povedala som moje meno.

Skoro sa mi podlomili kolená, ako som ho uvidela. Cítila som z neho vlkolaka. A zároveň upíra. Prelomil kliatbu.

Tak dlho som dúfala, kedy ho uvidím. Bolo mi úplne jedno, že toto nie je návrat, aký som čakala. Hlavne že bol tu. Zdesene sa na mňa pozeral. Akoby videl niečo v mojej tvári, niečo vo mne, čím som sa líšila od mojich dvojníčok.

„Nie... To nie je možné...“ šepkal.

„Ako vidíš je.“ Pozrela som sa mu do očí.

„To nie je možné! Ty si mŕtva!“ Zo šepotu prešiel až na krik. „Máš byť mŕtva!“

„Ale nie som.“ Moje dýchanie sa zrýchlilo. Pozeral sa tak nechápavo, ako vtedy.

„Ako si vedel, že budem tu?“ opýtala som sa.

„Nevedel,“ odpovedal úprimne. Chvíľu bolo tichu. Slová sme nepotrebovali. „Len som dúfal. A ty?“

„Chodím sem skoro stále. Mám toto miesto rada. Páči sa mi tu.“ Pokrútil hlavou.

„Je tu krásne.“ Jeho tvár sa k mojej pomaly priblížila. Naše oči sa na moment stretli. Pre mňa to bolo, akoby sa čas zastavil. Naše pery sa dotkli. Telom mi prešla studená vlna. Nevenovala som jej pozornosť. Vychutnávala som so tento okamih.

„Ako to, že žiješ? Vypili sme tvoju krv. Povedali, že si mŕtva!“ pýtal sa ďalej. Neveriacky som pokrútila hlavou.

„Naozaj to chceš riešiť tu?“ Spozornel.

„Najradšej by som to neriešil vôbec,“ povedal drsne. Mala som pravdu. Nenávidí ma.

„Naozaj ťa nezaujíma, ako som mohla prežiť? Nezaujíma ťa dokonca ani to, prečo som prišla?“ Zdvihla som k nemu hlavu.

„Prečo by ma to malo zaujímať? Pre mňa si už tisíc rokov mŕtva!“

„Ale ako vidíš, žijem!“ Keď kričí on, budem aj ja. „Prečo si tak podráždený? Myslela som, že budeš rád. Alebo si už zabudol,“ chvíľu som bola ticho a potom som dodala: „na to všetko?“

„Máš pravdu, zabudol som. Myslím, že si ma mýliš s Elijahom. Nepotreboval som chrániť dvojníčky len preto, že vyzerajú ako ty. Pretože ty si už minulosť.“ Tentoraz stíšil hlas. Urobil jeden krok ku mne. „Si len minulosť,“ zašepkal.

„To ti ešte nikto nepovedal? Minulosť sa opakuje, Klaus.“ Jeho meno som vyslovila tichšie ako ostatné. Akoby som sa bála osloviť ho menom.

„To nedovolím,“ bránil sa. Pozerala som mu do očí. Ale bola som mu ukradnutá. Videla som to.

„Chápem. Tak v tom prípade pôjdem.“ Otočila som sa. Zastavila ma však jeho ruka. Čakala som, že mi bude chcieť zlomiť kosť, lenže on to urobil tak jemne...

„Prečo si sa vrátila?“ šepol.

„Mám pár dôvodov. Ale tie ti nepoviem hneď. Nemôžem.“

„Ako si to prežila?“ Pousmiala som sa a znovu som sa obrátila k nemu.

„O to sa postarala Ayana. Nechcela, aby som zomrela. A tak ma premenila. Doteraz to nechápem. Prečo nepremenila vás, ale mňa áno.“

„Neviem,“ povedal. Už nevyzeral nahnevane, skôr prekvapene. Vedela som však, že jedno zlé slovo a naštve sa. Poznala som ho až príliš dobre.

„Takže, pôjdem. Nechám ti to prejsť hlavou. Myslím, že to chápeš.“ Chcela som sa otočiť, ale nedovolil mi to. Chytil ma za obe ruky tak pevne a zároveň jemne, že som nemohla odísť. Nechápavo som sa pozrela do jeho očí.

„Aj tak to nie je možné,“ povedal. Jednu ruku mi pustil a prstami mi prešiel po líci. „Vôbec si sa nezmenila.“ Jeho slová ma prekvapili.

„Za to ty áno,“ poznamenala som. Zvonivo sa zasmial. Potom sa zarazil. Naše oči sa na malú chvíľu stretli. Ani nie na dlhšiu ako trvá úder srdca. Nečakane sa nado mnou sklonil, jeho pery ostali visieť nad mojimi ústami. Potom ich pohltili vo vášnivom bozku..

Uvoľnil mi druhú ruku a prsty sa mu posúvali hore a chytili ma za plecia. Telo sa mi naplo. Po tejto reakcii sa odtiahol. Pozrel sa mi hlboko do očí. Sklopila som zrak. Tak dlho som čakala na tento okamih. Nedokázala som sa mu však pozrieť do očí. Nadýchla som sa a zavrela oči. Vedela som, aká bude jeho reakcia. Začula som tiché zasvišťanie a keď som otvorila oči, už tam nebol.

Autor: Luterien (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction