OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Takmer najlepší kamaráti - Prológ



Takmer najlepší kamaráti - PrológKvôli dvom dôležitým členom rodiny boli Blackburnovci s Kanethovcami donútení dodržiavať prímerie, tzv. Riwerstonskú dohodu. Vlkolak Jacobs a Výnimočný Anthony sú najlepšími kamarátmi. Kto by to bol povedal? Za pätnásť rokov ich nikto a nič nedokázalo rozdeliť. Nepodarilo sa to ani otcom, či dievčatám. Aby spolužiakom dokázali, že sú vo flirtovaní najlepší - stavia sa. Stávka, ktorá na začiatku vyzerala neškodne, sa v priebehu času zmení na krutý boj.

Prológ

V sobotu poobede na mesto sadla hmla. Ovíjala sa okolo budov, skál a krajiny ako had. Rozlievala sa nad riekou, po stráňach i uliciach. Bolo šero, ticho a ešte stále pomerne chladno. Tancujúcich kvapiek postupne ubúdalo. V blate ostávali stopy nôh dvoch žien a mužov so svojimi ratolesťami.

Julie Blackburnová si napriek počasiu pod žltý nepremokavý kabát obliekla čierne šaty s rozšírenou sukňou do polovice stehien, ušité z mierne elastickej látky. „Thony, dávaj pozor, lebo sa potkneš.“

Malý chlapec nedal na radu mamy a utekal ďalej, čo mu nôžky stačili. Žena sa nad ním iba smiala. Dokázala by ho raz-dva chytiť, ale nedokázala mu pokaziť hru. S manželom dlho túžili po deťoch, až sa im to nakoniec podarilo. Mali pre nich zázemia a pomaly budovali šťastný domov. Julie sa na chvíľu zastavila a pozrela na rozbúrené vlny. 

Ani sa nenazdala a Anthony bol nedohľadne. Vyvolávajúc jeho meno sa rozbehla naprieč pobrežím Bristolského zálivu.

Druhá žena Veronica Kennethová bola oblečená jednoduchšie – v džínsoch. Sprevádzal ju manžel Davies. Napriek mladému veku mal hlboko zvrásnenú tvár a tmavú, červenohnedú pokožku ošľahanú vetrom. 

Čochvíľa spomalili, aby počkali na Jacobsa, ktorý sa zastavil pri každej vetvičke, či kamienku. Od malička ho chceli vychovávať v láske k prírode a za posledný rok sa ukázalo, že sa ani nemusia veľa snažiť. 

„Vydaril sa nám, ten náš syn.“ Vzal do ruky ploský kameň. S vypätím malého množstva síl ho hodil pred seba. Kameň sa odrazil tromi ďalekými dotykmi s hladinou a ponoril sa na dno k ostatným koralom, rybám a zemine.

Veronica sa pritúlila k manželovi a dívala sa pred seba. Nevidela vodu, ale budúcnosť, ktorú si manželia vysnívali už ako mladý párik a teraz reálne existovala. Mali tri krásne deti, rodinu, skvelých priateľov. Bolo toľko vecí za čo mohli ďakovať. „Všetky deti sa nám vydarili. Amelinda, Rebeccah aj Jacobs.” Samozrejme, že bol Davies najviac hrdý na syna, ale tiež sa obával, pretože až keď sa narodil najmladší člen ich rodiny, uvedomil si pravú váhu rodinného prekliatia.

Davies jej prehodil ruku cez rameno, pritiahol si ju bližšie a dal jej láskavý bozk na spánky. Lásku medzi manželmi bolo vidieť i cítiť. „Kde je ten náš chlapec?“ Otec sa otočil, ale po synovi ani stopy. V piesku nedokázal zanechať odtlačky podobné dospelému človeku.

Zatiaľ čo rodičia sa snažili nájsť svoje ratolesti, chlapci behali krížom cez blato. Ufúľaní od bahna si zatiaľ neuvedomovali neprítomnosť mamiek.

Jacobs sa zastavil pred skalkami. Zatlieskal drobnými ručičkami. „Hrad, hrad,” komolil. S výstavbu vežičky začal ihneď. Na spodok si vybral okruhliak a zvyšok prispôsoboval. S minimálnym množstvom skúseností na sebe neudržal viac ako dve kamienky.

Anthony bežal k tomu istému miestu. Zastal, keď videl chlapca ukladajúceho kamenivo na seba. Beh do prázdna ho omrzel. „Čo robíš?” Vďaka výnimočnej časti genofondu bol vo vývine rozumovo starší. S tým prichádzali aj vyvinutejšie rečové schopnosti. Noví kamaráti stavali a premýšľali nad všetkými možnosťami stavby. Občas sa stalo, že to, čo postavil Jacobs, to mu Thony zhodil a naopak. 

Julie sa k synovi dostala krátko na to. Chlapec sa pripravil na výprask. „Nerozumel si, že nemáš bežať tak ďaleko?” Do nosa ju udrel intenzívny pach. Jeho vôňa bola taká prenikavá a zreteľná, že by sa z nej dalo aj ukrojiť. Vlkolaci. Kde je mláďa, tam budú aj rodičia. Matka jej nerobila problém. Ale otec, ktorý sa dokázal premeniť na zviera, bol trochu viac hmatateľná starosť. Mala by ujsť. Nemôže ohroziť Thonyho bezpečnosť. Počká na Stephana a potom rozhodnú, čo bude ďalej. Nebývali v Riwerstone, ale začínali si tu stavať dom na pozemku, ktorý zdedili. Až doteraz sa s vlkolakmi v tomto meste nestretli.

Chlapci to videli inak. Nezaujímalo ich, že sa Výnimoční a vlkolaci nenávidia. Keď ich Julie videla rozcítene zabudla ku komu chlapča patrí. „Ako sa voláš?” Namiesto vĺčaťa jej odpovedal vlastný syn. „Nie ty, ale tvoj kamarát.“ Čupla si, aby deťom preukázala úctu a nehľadela na nich zvrchu.

„Jakes.”

„Jakes, máš krásne meno.” Chcela mu podať ruku na zoznámenie, ale z diaľky k nej doľahli hlasy prichádzajúcich osôb.

„Jacobs, bež od nej preč!” Veronica utekala, čo jej nohy stačili. V behu sa Davies striasol a vyskočil. Potrhané kúsky oblečenia ležali na piesku. Namiesto muža dopadol na štrk obrovský vlk bronzovej farby. Hneď bol pri nich. Ceril zuby na ženu so synom. Tá sa rozhodla, že nebude ako iní a namiesto toho pokojne prešla po Thonyho. V zápale hry ho vzala na ruky. Thonymu sa to nepáčilo. Naťahoval ruky, kto vie, či za stavbou alebo druhým chlapcom. „Našli sme Jakesa hrať sa tu. Nechcela som mu ublížiť.” Pri zmienke mena jeho syna vlkolak vrčal viac a hlasnejšie. Z okrajov papule mu tiekli sliny. Veronica konečne dobehla k nim. Prsty na jednej ruke vnorila do vlkovej srsti a druhú natiahla k Jacobsovi. „Miláčik, poď sem.”

Julie mala tie isté krásne rysy ako ostatní, ale niečo v jej srdcovej tvári, v mäkkých vlnách jej karamelovo zafarbených vlasoch hovorilo druhej matke, že je iná, ale hlavne to mala v očiach. „Pozri na tie oči,“ ukázala na jej tvár. Julie nemala oceľovomodré oči, ale príjemné hnedé. 

Vlkolak nepovolil v ostražitosti, ale zameral sa na jej tvár. V chlpatom pysku sa mu zračilo prekvapenie. Pohľadom ju prosil o vysvetlenie. „Som Julie Blackburnová. S manželom a synmi sme sa rozhodli presťahovať do Riwerstone. Nie sme zlí. Nechceme vám ublížiť. Muž pracuje ako doktor v nemocnici, starší syn Collin chodí do školy. Anthony začne od septembra chodiť do škôlky a...” Vera si chcela priložiť ruku na svoje bruško, ale zaváhala. Vyzeralo to, akoby jej iba šklblo rukou. Stephan by jej neodpustil, keby ukázala svoju slabinu. Keby dala príležitosť vlkolakovi zaútočiť, neodpustil by jej to. Pod srdcom totiž skrývala ďalší život. „Naši synovia sa narodili, neboli stvorení.“

Vlkolak neprestajne vrčal. „Pre môjho manžela sú Výnimoční obyčajní upíri skrytí pod iným menom. Nemá s vami dobré skúsenosti. Nezáleží na tom, či máte iné oči, ani na tom, čí sa živíte.“

Pani Blackburnová sa krátko zamračila. „S upírmi nemáme nič spoločné. Sme úplne odlišní druh. Ani sa neživíme krvou.“ 

„Vieme, kŕmite sa ľudským strachom.“

„To síce áno, ale...“ 

„Má to niečo spoločné s vašimi očami?“

Žena prikývla. „Neživíme sa ľudskými obeťami. Prišli sme na spôsob ako zmeniť svoj... životný štýl.“

Druhá žena pocítila túžbu oplatiť jej prívetivosť, ale stále tu bola jej obozretnosť, ktorú si nejakým spôsobom vypestovala už v mladom veku a teraz ju len priviedla k ďalšiemu stupňu. Možno trochu prehnanému, ale prítomní zúčastnení vedeli, že medzi Výnimočnými a vlkolakmi nebola snáď žiadna opatrnosť prehnaná a už vôbec nie pri chlapcoch, ktorým táto schopnosť zatiaľ chýbala. „Som Veronica Kanethová. Toto je Davies. Jacoba už poznáte.” Vlk zavrčal smerom k manželke, aby bola ticho.

 Julie v jeho prítomnosti bola viac bezradná. V prípade potreby by nemohla zaútočiť tak, aby ochránila seba i syna. „Asi by sme už mali ísť.”

„Chcem sa s ním hrať.” Thony prstíkom ukázal na Jacobsa, čím prilákal pozornosť všetkých prítomných.

„Vidíte – Výnimoční, či vlkolaci. Deti sú naša radosť. Nevidia naše problémy. Mohli by sme sa nimi inšpirovať.” Juliine slová sa aj s ňou stratili vo vetre. Rodina Kanethových osamela. Ešte hodnú chvíľu sa vlkolak nepremenil. Prestal vrčať a pozrel na Jacobsa. Ochránim ho za každú cenu, sľuboval si. 

Dovtedy sa klany Výnimočných a vlkolakov vyhýbali jeden druhému ako čert krížu. Čas, keď sa mali Blackburnovci presťahovať nadišiel bez mála o tri roky neskôr.

Hnedasté listy na stromoch šumeli a pomaly jeden po druhom opadávali. Stromy už boli skoro holé. Pomaly, ale isto sa ochladzovalo. Sychravé počasie dodávalo prírode pocit únavy.

Sova preletela pomedzi stromy ako temný tieň a ulovila bezbrannú myš, ktorá sa skrývala pod listom. Ticho, bojazlivo pišťala, keď jej dravec pazúrom rozpáral sivý kožuch. Myšiarka si sadla na konár a vychutnávala si svoj úlovok. Ešte sa nemusela vrátiť domov. Mohla si na konári chvíľu pobudnúť alebo dokonca pospať. Výchova troch synov bola niekedy veľmi náročná. Jednému synovi zakazovala ísť von, popritom druhému kontrolovala, či ťahá správne čiary v písanke a tretieho kŕmila ovocnou kašou. 

Z plných pľúc sa nadýchla. Zreničky jej stmavli. V nose zacítila horký pach vlkolakov zmiešaný so sladkou vôňou krvi. S pachom krvi sa dostavili aj reflexy lovca. Rýchlo bijúce srdcia. Jedno na okraji smrti. Majiteľa slabnúceho pulzu chcela zachrániť. Letela pomedzi stromy, krídlami rozbrázdila vzduch. Keď sova priletela na kraj čistinky, zletela na zem a dopadla na ľudské nohy. Bežala k miestu odkiaľ cítila krv. Našla tam vozidlo rozbité o zvodidlá. Sklá sa porozbíjané váľali na ceste. Na mieste vodiča sa nachádzal muž. Naposledy ho videla bezmála pred tromi rokmi, ale Daviesa Kanetha by spoznala kdekoľvek a kedykoľvek. Srdce mu sotva bilo. Rýchlo vylovila mobil z vrecka a zavolala sanitku. 

Na zadnom sedadle v bezvedomí sedel Jacobs s krvácajúcim čelom. Najprv začala zachraňovať otca. Bol pri vedomí. Keď uvidel známu Výnimočnú, srdce mu podskočilo. „Nechcem od vás, démonov, žiadnu pomoc.“ Oči vyvrátil dohora.

„Nebuďte tvrdohlavý.“ Chcela sa ho dotknúť a pomôcť, ale silno sebou trhol, čo malo za následok ďalšie zranenia. „Postarám sa o vás oboch.” Lenže to už Davies nepočul, pretože upadol do bezvedomia. Julie ho niekoľkokrát oslovila a potriasla v záhybe lakťa. Davies sa prebudil, čím dal svojej záchrankyni znamenie, že sa môže postarať o jeho syna. Pás mu pri náraze pukol. Zdvihla Jacobsa do náručia. Pramienok červenej tekutiny mu tiekol aj z nosa. Najopatrnejšieho ho vytiahla do svojho náručia a do ľahu na chrbte položila na kraj cesty. Odtrhla si kúsok látky z trička a vôbec jej za ním nebolo ľúto. Ak mala značka Channel prísť k úrazu, tak nech to bude takýmto ušľachtilým spôsobom. Jemne mu ohmatala celé telo, či sa na ňom nachádzajú väčšie poranenia ako len rozbitá hlava.

V priebehu laického vyšetrenia, sa Jacobs zobudil. Od prekvapenia sa mu rozšírili zreničky. Našťastie mali rovnakú veľkosť. Julie si pamätala, že rozdielny tvar zreničky bol príznak poranenia mozgu. „Teraz mi musíš povedať, čo ťa bolí.” Jakes zdvihol ruku a nasmeroval si ju k hlave.

Žena ho zastavila. Dýchanie mal v norme a srdce mu pravidelne bilo. „Budeš v poriadku, ale musíš do nemocnice. Vezmem ťa tam, ale teraz sa musím postarať o tvojho ocka.“ Pohladila ho po tmavých vlasoch ulepených od krvi. Oprela ho chrbtom o strom. „Si statočný chlapec.“

Davies na tom bola horšie. Pána Kanetha odvliekla z auta za predlaktia. Svoje ruky vsunula do oboch podpazuší. Jeho telo mala navalené na svojom trupe a jednej nohe. Krátkymi krokmi druhej nohy cúvala od miesta nešťastia. A teraz čo? Nemôže s ním bežať cez les. Julie nikdy nebola v situácii, pri ktorej by zachraňovala niekoho život.

„Jacobs! Kde je Jacobs?” Obeť striedavo upadala do bezvedomia a rozprávala.

„Oci!“

„Davies, počúvajte ma. Jacobs je v poriadku. O chvíľu tu bude sanitka. Bude v poriadku. Vy aj Jacobs budete zdraví. Položím vás na zem a vyvýšim nohy. Táto poloha centralizuje krv smerom k životne dôležitým orgánom.” Julie dúfala, že dokáže zachrániť jeho život. Do príchodu sanitky sa s vlkolakom rozprávala a držala ho za ruku. Vravela mu o dokonalej budúcnosti jeho syna a nútila ho sľúbiť, že v nej bude aj on.

A tak sa Davies odovzdal životu vo chvíli, kedy sa mu zdal takmer neznesiteľný. Celé nešťastie zniesol nie vďaka prechodným pocitom šťastia, ale vďaka svojmu skalopevnému odhodlaniu prijať úplne všetko, vrátane tých aspektov svojho ja, ktoré nechceli prijať nič. Toto odhodlanie voči životu, oddanosť čomukoľvek, čo prinesie prítomný okamih, bolo podstatou návodu, ako dosiahnuť skutočný pocit šťastia. Každý, kto chce, to dokáže zvládnuť. Vďaka tomuto ponúkol Davies Blackburnovcom oficiálne prímerie. Takzvanú Riwerstonskú dohodu spečatili potriasaním rúk so Stephanom.


 Dúfam, že sa vám prológ mojej poviedky páčil. 


Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Takmer najlepší kamaráti - Prológ:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!