Spomeň si na mňa - 9. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Cesta na Rokfort.

17.09.2013 (12:00) • MiriamTaylor • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 3× • zobrazeno 753×

Prešlo pár dní od rozhovoru s Nicolasom a Hermiona neustále rozmýšľala, čo sa mohlo stať s Isabellou. Chcela zistiť, prečo ju Nicolasov otec zabil a čo sa s ním vlastne stalo. Bola si istá, že po tom, čo Nicolasov otec urobil, ho Nicolas nadobro opustil. Bola by sa ho na to spýtala, aj keď vedela, že by to bolo od nej priveľmi necitlivé, no samozrejme, že Malfoy to musel celé pokaziť. To by nebol predsa Malfoy. V poslednej dobe jej robil starosti. Vedel byť tak milý a pozorný, a potom sa z ničoho nič zmenil na protivného a nepríjemného. Kto sa má v ňom, dopekla, vyznať?

Svoje letné, krémové šaty od zúrivosti len tak pohodila do kufru a konečne ho mohla zapnúť. Neznášala balenie, nikdy nevedela, čo si má zobrať. Malfoyovi škriatkovia jej ponúkali pomoc, ale ona ich poslala preč s tým, že sa zbalí sama. Malfoy sa na ňu vážne nakričal, keď zistil, že si jeho škriatkovia neustále búchajú hlavu o stenu, len pretože ich Hermiona odmietla. Bolo jej to ľúto, avšak teraz nad tým moc nepremýšľala. Na Rokfort sa vracia len preto, aby zistila niečo viac o Oriónovi, aspoň si to tak navrávala. Chcela sa vrátiť domov, pretože tým Rokfort bol - jej domovom. Taktiež musela myslieť na svoju budúcnosť, keď sa vrátila späť.

V muklovskom svete chodila na vysokú a dúfala, že sa stane učiteľkou. No teraz bola jej budúcnosť nejasná. Spomenula si, že pracovala ako liečiteľka, avšak teraz jej myšlienky smerovali iným smerom. Možno keby sa porozpráva s teraz už riaditeľkou Mcgonnagallovou, vedela by jej vybaviť nejaké voľné miesto. Možno by mohla učiť transfiguráciu. Slabo potriasla hlavou. Akoby teraz mohla myslieť na svoju budúcnosť, keď ju chce zabiť jeden z najhľadanejších smrťožrútov? Musia nájsť niečo, čoho sa môžu chytiť. Napríklad zistiť, s kým Orión trávil na Rokforte čas, zistiť, kto by mu mohol pomáhať. Zamračila sa pri predstave na Nicolasa. Nevedela, do akej skupiny ho má zaradiť. Bol ich priateľ alebo nepriateľ? Nevedela, ako sa má pri ňom cítiť, ale niečo jej vravelo, že jej povedal pravdu. Videla smútok a vinu v jeho očiach a videla tam aj niečo iné. Videla, s akým zaľúbením a túžbou sa na ňu pozeral. Je možné, že mu pripomínala Isabellu až tak moc?

Pevne uchopila kufor do rúk a položila ho na zem. Nebrala si moc vecí a aj tak bol kufor pomerne ťažký. Vydýchla si a slabo sa usmiala. Tešila sa na Rokfort. Aj keď jej to miesto pripomínalo človeka, na ktorého teraz nechcela myslieť. Stále to bolelo.

„Môžme vyraziť, Grangerová?“ ozval sa hlas za ňou. Tešila sa na Rokfort až do tohto momentu. Takmer zabudla, s kým tam musí isť.

„Myslím, že áno,“ povedala lenivo a otočila sa. Malfoy sa na ňu vyškieral. Na sebe mal tmavé, muklovské tričko a obyčajné jeansi. Mierne nadvihla obočie. Odkedy Malfoy nosí muklovské veci? Pristalo mu to.

„Nevyzliekaj ma očami, Grangerová. Ak niečo chceš, stačí povedať,“ uškrnul sa na ňu tým jeho typickým úškrnom. Prečo jej vždy musí robiť také nervy? Najradšej by tam išla sama, no Harry jej to nedovolil. Prekrútila očami. „Ver mi, Malfoy, keď ti poviem, že to je tá posledná vec, ktorú ti teraz túžim urobiť,“ uškrnula sa a predstavila si ako Malfoy kričí o odpustenie, ako sa zvíja na zemi od bolesti. Malfoy na ňu zmätene pozeral.

„Zbav sa toho pohľadu, desíš ma,“ povedal vážne a prevliekol cez seba svoj habit.

„Odkedy nosíš muklovské veci?“ spýtala sa, ignorujúc jeho posledné slová.

„Už dlho.“ Mykol plecami. „Je to pohodlnejšie.“ Hermiona chápajúc prikývla a tiež si cez seba prehodila habit. Rukou sa chytila za brucho. Cítila sa tak nervózne.

„Ideme?“ spýtala sa nedočkavo. Už tam chcela byť. Chcela, aby toto všetko skončilo. Aby sa nemusela neustále báť o svoj život, o život niekoho iného. Možno pobyt na Rokforte toto všetko vyrieši.

„Mali by sme na niekoho počkať, ale poďme. Premiestni sa tam bez nás,“ ľahostajne povedal Malfoy, chytil ju za ruku a skôr než sa Hermiona stihla niečo opýtať, všetko naokolo sčernelo.

***

Hermiona zalapala po dychu. Letný vánok jej vial do tváre a ona v duchu zahrešila na svoje, neposlušné, kučeravé vlasy. Porozhliadla sa okolo seba. Poznala toto miesto. Boli v Rokville.

„Odtiaľto sa dostaneme na hrad, keďže sa na hrad nedá premiestniť“ vysvetlil Malfoy a pustil sa jej ruky. Zamračila sa, pretože zacítila náhlu stratu...stratu po jeho jemnom, teplom dotyku. Zhrozene si uvedomila, že naozaj nechcela, aby ju pustil.

„Čo sa ti nepáči?“ spýtal sa všimnúc si jej zamračenie a vytrhol jej kufor z ruky, aby ho mohol sám odniesť. Mlčky pokrútila hlavou a rumenec pokryl jej tvár. Čo to s ňou len bolo? Je pravda, že s Malfoyom trávila väčšinu svojho času. Keď sa nudili, hrali spolu aktivity alebo len tak pozerali rôzne filmy. Po pravde, čudovala sa, že má doma Malfoy televízor. Ale úprimne? Pri Malfoyovi ju už nič neprekvapí. Je možné, že sa stali niečím viacej? Nie, to bolo nemožné. Hermiona je to Malfoy, preber sa. Aj keď v nemocnici bol milý a pozorný...je možné, že ... Nie, nie je. Som humusáčka. On je Orión a ja som Isabella.

Kráčali spolu po kľukatej ceste smerom k hradu a ani jeden z nich neprehovoril. Vymieňali si kradmé pohľady až to Malfoy nevydržal.

„Urobil som niečo zlé? Myslím... prečo si zrazu taká tichá?“ spýtal sa s obavami v hlase. Vedel, že sa k nej v poslednej dobe nesprával najlepšie a keď aj áno, vždy si to včas uvedomil, aby to mohol zastaviť. Tiež vedel, že musí ukrývať náklonnosť, ktorú k nej prechová. Aspoň do tej doby, kým nezistí, ako to cíti ona. Pravdupovediac, aké boli jeho šance? Dobre vedel, že niečo cíti k tomu hlupákovi, Weasleymu. Vôbec nechápal, ako je možné, že si ho Hermiona vôbec všimla. A on... nuž on bol pre ňu jedným zo smrťožrútov, ako mu pred niekoľkými dňami pripomenula. Má sa vôbec o niečo snažiť? Ich svety boli až príliš odlišné. Ale ako ju má vyhnať z hlavy? Ako sa zmenila tá všetká nenávisť, ktorú k nej cítil v niečo takéto? Tak kedy?

„Nie... nič... len premýšľam.“

„Nad čím?“ spýtal sa. Nad tým, aké sú tvoje sivé oči fascinujúce, mala chuť odpovedať. Na miesto toho si len pridusene odkašľala ako keby sa bála, že jej dokáže prečítať myšlienky a rozhodila rukami.

„Nad Oriónom. Musíme zistiť čo najviac,“ povedala potichu. Bála sa, že by ju mohol niekto započuť. Aj keď bol Rokville teraz celkom prázdny. Boli predsa letné prázdniny a študenti boli doma.

„Vieš,“ začal váhavo. „Celkom sa bojím profesorky Mcgonagallovej. Nikdy ma nemala príliš v láske,“ povedal s obavami. Hermiona to nevydržala a vyprskla v smiech. Malfoy si odfrkol a so smiechom do nej jemne drgol.

„Pán-ničoho-sa–nebojím má strach z profesorky,“ smiala sa a jej hlas pripomínal zvonkohru.

„Vážne, Malfoy, nejako si zmäkol,“ vravela cez smiech, ale náhle rozšírila oči, keď si všimla ako sa Malfoy po nej načahuje. Ruky položil na jej boky a vyzdvihol ju do vzduchu, pričom s ňou zatočil. Hermiona sa smiala a pišťala, nech ju položí dolu a on sa na nej očividne zabával. Po chvíli ju položil späť na zem a Hermiona si dobre uvedomovala jeho ruky na svojom páse. Sťažka vydychovali a hľadeli si do očí. Malfoy váhavo natiahol prst k jej kučeravému prameňu, ktorý už zasa vyčnieval od ostatných. Vždy to túžil spraviť. Jemne prešiel prstom po jej líci, ktoré sa začalo pod jeho dotykom červenať. Prestaň sa červenať, prestaň sa červenať, prestaň! Srdce jej búšilo ako o život. Nemala by teraz myslieť na niekoho iného? Vedela... musela si spomenúť... ako sa len... Och! Zalapala po dychu, keď si ju Draco pevne pritisol k sebe.

Videl, ako sa jej rozšírili oči a slabo zastonala. Mal by prestať? Ale ty nechceš prestať vravel mu hlások v jeho hlave a mal pravdu. Nechcel. Čo sa stane ak ju pobozká? Zmení to niečo?

Hľadel do jej medových očí. Jej nádherné oči. Túžil po jej bozku. Prečo by mal prestať? Stále to bol sebecký Malfoy, ktorý robil všetko pre seba tak prečo by mal dopekla prestať, keď chcel ten prekliaty bozk už takú dlhú dobu. Prstom jej jemne nadvihol bradu. Nie, to nesmieš, Hermiona, to nesmieš opakovala si v duchu snažiac sa od neho odtrhnúť. Vysielala pokyny do svojho mozgu, ale ten ju nepočúval. Hľadela mu do sivých očí a v očakávaní pootvorila pery. Draco sa letmo pousmial a sklonil sa bližšie. Áno! Tešil sa hlas v jeho hlave. Hermiona zatvorila oči a cítila ako jej srdce vynechalo úder. Pomaly sa približoval a ona už mohla cítiť jeho dych na svojej tvári. Bolo to nesprávne a tak lákavé. Zľahka sa obtrel svojimi perami o tie jej a ona pod tlakom jeho pier zamraučala.

„Tak tu ste,“ vykríkol známy hlas a oni sa od seba okamžite odtrhli. Hermiona sa zahanbene pozrela na to komu ten hlas patrí. Nicolas, zaúpela v duchu. Draco sa tváril akoby sa nič nestalo a len pokývol hlavou na pozdrav. Čo tu ten, dopekla, robí? V tom jej to došlo. To on bol ten človek na ktorého mali počkať. Ale prečo išiel s nimi? Hermiona sa zamračila na Malfoya, lebo jej nič nepovedal.

„Nicolas,“ oslovila ho Hermiona. „Čo tu robíš?“ spýtala sa a všimla si v jeho očiach ten zvláštny pohľad, ktorým sa pozeral na Draca. Bolo možné, aby Nicolas žiarlil? Preboha, veď môže mať tak tridsať rokov, pomyslela si zhrozene. Podľa toho, čo jej rozprával o Rokforte a o dobe, kedy tam študoval tak usúdila sama. Dobre, ona sama mala síce už dvadsať, ale stále bol o desať rokov starší. No musela uznať, že to bol driečny, veľmi príťažlivý muž. Rozhodne nevyzeral na tridsať a nejedna žena by sa po ňom otočila.

Potriasla hlavou, aby sa zbavila takýchto myšlienok.

„Harry ma poslal. Vraj by sa ti hodila zvýšená ochrana, teraz, keď si tak ďaleko od všetkých,“ vysvetlil a prezeral si ju. Zamračil sa na Malfoya a potom venoval Hermione jeden z jeho priateľských úsmevov. Nicolasovi sa vôbec nepáčilo, čo sa chystal Draco spraviť pred chvíľou. Malfoy mu zamračenie opätoval.

„Ach tak,“ šepla Hermiona. „Mali by sme isť na hrad, už sa stmieva,“ povedala a vykročila vpred zanechajúc tých dvoch za sebou. Čo-si-to-do-pekla-chcela-urobiť-Hermiona-Grangerová? Vyčítal jej hlas v hlave. Chystala si sa pobozkať Malfoya?

***

Hermiona kráčala po chodbách hradu a veselo sa usmievala. Zľahka sa dotýkala múrov a stien a pripomínala si chvíle strávene tu. Toto miesto jej tak chýbalo. Tu bola skutočne doma.

Bola rada, že sa tu môže prechádzať bez Draca. Po pravde, odkedy sú tu sa mu snaží vyhýbať a darí sa jej to celkom dobre. Nevedela, ako sa má teraz k nemu správať. Trochu ju sklamalo, že riaditeľka odišla preč na pár dní, ale nevadilo jej to. Môže začať pátrať bez jej pomoci aj keď bola by radšej keby sa tu mohla porozprávať s niekým koho poznala. Bola rozhodnutá, že hneď zajtra pošle Harrymu sovu, aby sa o ňu nebál. Rokfort bol tak prázdny. Vždy si ho pamätala ako miesto, preplnené deťmi. Pobehovali a zakrádali sa po chodbách hradu. A teraz nič... len pokoj a ticho.

„Vy budete slečna Grangerová?“ vyrušil ju hlas, ktorý patril starému mužovi s láskavým pohľadom. Slabo prikývla a tiež sa usmiala. Muž k nej vztýčil ruku a ona ňou potriasla. Pozorne si ho prezrela. Jeho staré, sivé oči si ju obzerali tiež a usmieval sa na ňu spod jeho dlhej, šedivej brady.

„A vy ste?“ spýtala sa s neskrývaným záujmom.

„Prepáčte, trocha som sa pozabudol. To už sa nám starým ľudom stáva,“ usmial sa slabo. „Som profesor Malkin a tu na škole učím transfiguráciu. Riaditeľka mi hovorila, že prídete, už viete, kde sa nachádza vaša izba?“ spýtal sa láskavo, ale v jeho očiach ako keby nebol žiaden život. Hermiona prikývla a vďačne sa usmiala.

„Áno, viem, ale ďakujem. Vlastne by som vás chcela na niečo spýtať. Poznali ste Orióna Rosswelda? “ Oči starca sa náhle rozšírili v poznaní a potom len rýchlo pokrútil hlavou.

„Nie... nie drahá,“ povedal pokojným hlasom. Hermiona si ho neveriacky obzerala. Všimla si jeho zaváhanie.

„Ste si istý? Kedysi tu študoval, bol to slizolinčan,“ skúšala Hermiona ďalej. „Neviete nič o jeho priateľoch, príbuzných?“

„Je pravda, že to bol jeden z mojich žiakov, ale nepoznal som ho...Nikdy som sa o neho nijak obzvlášť nezaujímal. Ako by som mohol vedieť niečo o jeho rodine? Bol to zlý chlapec, i keď inteligentný. Jediné, čo viem, je že celá jeho rodina patrila medzi smrťožrútov tak isto aj priatelia, to je jediné, čo vám môžem povedať, drahá,“ hovoril s pokojom v hlase a kamenným výrazom. Buď hovoril pravdu alebo je to skutočne výborný klamár.

„Nuž, mal by som už ísť. Je neskoro. Dobrú noc, slečna Grangerová,“ povedal a milo sa usmial. Bez ďalších slov sa vybral naprieč chodbou a zanechal ju samú.

Hermiona na neho uprene hľadela. Je možné, že by tento starý muž niečo skrýval? Pokrútila hlavou. Toto nešlo tak veľmi dobre ako predpokladala. Avšak rozhodla sa, že zajtra prezrie archív študentov. Musia tu niečo nájsť, jednoducho musia. Povzdychla si a kráčala smerom k svojej izbe. Ona, Draco a Nicolas dostali prefetské izby. Bola za to veľmi vďačná, keďže počas školy bola hlavná prefektka, bola zvyknutá na túto izbu. Už bola skoro pri svojej izbe, keď sa stretla s Dracovým pohľadom. Kráčal oproti nej a pozeral sa na ňu s niečím zvláštnym v očiach. Hermiona zrýchlila krok a rýchlo schytila kľučku svojich dverí. Snažila sa ju otvoriť prudkými pohybmi, ale dvere boli zamknuté. Cítila na sebe Dracov pohľad a započula ako sa k nej približujú jeho kroky. Vytiahla prútik z vrecka a zašepkala.

„Alohomora!“ dvere sa otvorili a ona rýchlo vbehla dnu zatvoriac ich za sebou. Oprela sa o ne a s úľavou si vydýchla.

„Grangerová?“ ozvalo sa spoza dverí. Och, nie, nie ! Čo budem robiť, čo budem robiť?!

Začala sa rozrušene prechádzať pred dverami. Nemôže mu otvoriť. Ak by to spravila, mohlo by sa stať niečo....no nevhodné. A to ona nechcela.

„Grangerová, vieš, že ťa počujem a videl som ťa pred chvíľu vojsť dnu?“ spýtal sa pobavene. Hermiona si predstavila ako sa pred dverami triumfálne uškŕňa. Pricapla si ruku na čelo a zhlboka sa nadýchla.

„Čo potrebuješ, Malfoy?“ znepokojene sa spýtala.

„Otvor tie dvere.“

Hermiona našpúlila pery.

„Nie.“

„Vieš, že môžem použiť to iste kúzlo ako ty?“ slabo sa usmial.

Nadvihla zmätene obočie a potom jej pochopenie zažiarilo v očiach. Skôr než stihla nastaviť jedno z ochranných kúziel, dvere sa otvorili. Malfoy za sebou zatvoril dvere a teraz stál kúsok od nej.

„Je neskoro,“ pípla a hnevala sa na svoj hlas, že ju tak podlo zradil. Malfoy sa usmial a spravil krok k nej.

„Chystala som sa ísť spať, takže choď preč,“ povedala odhodlane a cítila ako sa jej znovu rozbúšilo srdce. Nie, nie, choď preč, Malfoy!!!

„Nechystám sa to urobiť“ povedal jednoducho a spravil ďalší krok k nej. Hermiona sa začervenala a spravila krok dozadu.

„Prestaň!“ rozrušene ho šepkajúc okríkla a ukázala na dvere. Draco si odfrkol a teraz stál blízko pri nej.

„Viem, že si chcela, aby som ťa vtedy pobozkal,“ šepol so slabým úsmevom. „V podstate nerobím nič, čo by si nechcela,“ uškrnul sa. To ju rozzúrilo. Ako mohol aj teraz byť tak prehnane sebavedomý? Odfrkla si.

„Nenávidím ťa, Malfoy,“ zašepkala v snahe presvedčiť o tom samú seba.

„Nie tak veľmi, ako ja nenávidím teba,“ schmatol ju za zápästie a pritiahol si ju k sebe.

„Už je príliš neskoro,“ šepol zastretým hlasom. Hermiona zmätene zažmurkala, otvorila ústa v snahe protestovať, no on prisal jeho pery na tie jej. Bol to jemný, no zároveň naliehavý bozk a Hermiona cítila ako jej silno búši srdce. Nevedomky pootvorila ústa a on do nich vnikol svojím jazykom. Spoznával a ochutnával jej zákutia. Slabo zastonala a podlomili sa jej kolená. Ruky obmotala okolo jeho krku a pritiahla si jeho hlavu bližšie. Jeho pery teraz už zamestnával jej krk z ktorého si robil cestičku dolu. Hermiona zalapala po dychu a snažila sa ho od seba odtlačiť.

„Draco,“ vydýchla jeho meno, keď ju bozkával na krku. Žiarivo sa usmial, keď započul ako vydýchla jeho krstné meno a jemne ju do neho pohrýzol. Znovu zastonala. „Toto nie je správne...nemali by sme...“

Ron, Ron, Ron.. mysli na Rona! Napla sa a odsotila ho. Jej pery boli opuchnuté a cítila ako jej horia.

„Musíš isť,“ povedala neústupne a sťažka preglgla. Lačne si ju obzeral a zamietavo pokrútil hlavou.

„Choď, prosím,“ šepla ešte stále so zavretými očami.

„Je príliš neskoro, Hermiona. Nemysli si, že sa budem tváriť akoby sa nič nestalo,“ varovne pokrútil hlavou. Sklonil sa k nej a jemne ju pobozkal na pery. Len z toho letmého bozku sa jej roztriasli nohy. Keď sa odtiahol zaúpela a hľadela mu do očí.

„Príliš neskoro,“ zopakoval opäť tie isté slová a odišiel. Hermiona si zahryzla do pery.

Čo budem teraz do pekla robiť?

Autor: MiriamTaylor (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction