OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Spomeň si na mňa - 8. kapitola

01.09.2013 (09:00) • MiriamTaylor • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 4× • zobrazeno 752×

Hermiona ležala v jednej z nemocničných postelí. Prudko roztvorila oči a pokúšala sa posadiť, no nešlo jej to. Hlavu naklonila trocha na bok a zistila, že sa nachádza u Svätého Munga. Neznášala tie biele, nemocničné steny. Cítila sa strašne oslabená a nebola schopná sa prudko pohybovať. Nepáčilo sa jej to. Skúsila sa rozpamätať. Vôbec netušila, čo tu vlastne robí, prečo je tu? Čo sa stalo?

V jej mysli prebleskovali spomienky, videla rozzúreného Malfoya, ustarostenú Molly a rozrušeného Harryho. Vtom sa jej vynorila spomienka na odchádzajúceho Rona a pochopila. Prudko sebou trhla cítiac slzy na svojej tvári. Ron, nie, nie, nie. Skôr, než stihla prepuknúť v hlasný plač, silné ruky si ju k sebe privinuli a šepkali jej utešujúce slová.

„Pšššt, to bude dobré,“ chlácholil ju hlas. Pevne stisla jeho lem košele a so slzami v očiach sa pozrela do tých jeho jasne zelených očí.

„Harry,“ vzdychla a hlavu mu zaborila do priehlbiny na krku. Harry si ju privinul k sebe tuhšie a pobozkal ju do vlasov.

„Ron sa občas správa ako blbec,“ šepol, „no robí to pre tvoje dobro, nie je to tak, že by ťa nemiloval, Hermiona.“ Nesúhlasne pokrútila hlavou.

„Ty to nechápeš, Harry. Dobre vieš, aký je Ron. Je tvrdohlavý a kvôli tomu ma opustil. Ja... snažila som sa mu to vysvetliť, snažila som sa,“ vravela Hermiona a do očí sa jej pomaly, ale isto nahrňovali slzy. „Čo to nechápe? Ako mi to mohol spraviť teraz, Harry? Ako ma mohol teraz opustiť?“ Pozrela sa naňho vyčítajúco. Harry mlčky prikyvoval a jemne ju hladil po ruke. Nevedel, čo jej má na to povedať. Ron sa správal ako blbec, ale položil si otázku. Čo ak by to isté spravil Ginny? Dokázal by sa na ňu niekedy pozrieť bez výčitiek svedomia?

Sedeli na nemocničnej posteli a ani jeden z nich hodnú chvíľu neprehovoril. Neboli potrebné slová. Harry ju utešoval svojimi dotykmi a Hermiona bola v tej chvíli spokojná, že je pri nej jej najlepší priateľ, ktorý jej rozumie. Tak dlhú dobu sa spolu nerozprávali.

„Ozval sa ti?“ spýtala sa po chvíli o niečo kľudnejšim hlasom. Harry si ju váhavo prezrel a nakoniec slabo prikývol.

„Povedal, že chce čas, že na chvíľu opustí brloh... okrem toho, Ginny by ho pravdepodobne zabila a to nehovorím o Molly, všetci si robia o teba veľké starosti,“ povedal s obavami v hlase. „Veď vieš, že Orión ide po tebe a všetci sú jednoducho vystrašení,“ vysvetlil.

„To mi je ľúto, nechcela som, aby ste mali kvôli mne starosti.“

„Hermiona, počúvaš sa?“ spýtal sa Harry pobavene. „Ide ti o život a jediné, čo ťa trápi je to, že sa ľudia o teba boja?“ neveriacky pokrútil hlavou a venoval jej priateľsky úsmev. Tiež sa usmiala a cítila sa o niečo lepšie.

„Kam si myslíš, že šiel? Harry, nepáči sa mi to. Čo ak mu niekto ublíži? Nemal by byť pod ochranou presne ako ja?“ povedala potichu.

„Hermiona, toto celé nie je iba o tebe. Čarodejníci, ktorí sa narodili ako muklorodení, sa začínajú strácať. Myslíme si, že je za tým niečo viac. Smrťožrúti, ktorým sa podarilo ujsť, niečo plánujú. Hlavným cieľom pre Orióna si ty. No, ak spolupracuje aj s niekým iným, je dosť možné, že majú vyššie ciele,“ vysvetlil a zamračil sa.

Slabo prikývla, chápajúc jeho slovám. „Stále neviete, kto použil na Rona Imperius? Musíme to zistiť, Harry. Môže to byť niekto z nás, niekto, koho máme rovno pred očami. Vieš, rozmýšľala som, že by som sa rada vrátila na Rokfort.“

„Nezistili sme nič nové. Ron chodil do práce, mohol to byť ktokoľvek z ministerstva,“ vzdychol si a napravil si okuliare. „Ale prečo chceš isť, preboha, práve na Rokfort? A nepovedz, že ti chýbajú hodiny transfigurácie s profesorkou Mcgonnagallovou,“ zaškeril sa. Hermiona sa uškrnula a pobavene pokrútila hlavou. „Orión chodil predsa na Rokfort, chcela som zistiť, nejaké informácie. Viem, že Lupin niečo zisťoval, no predsa len ja sa do toho ponorím hlbšie a som presvedčená, že nájdem niečo užitočné,“ opodstatnila svoje dôvody pričom si netrpezlivo hrýzla peru. Bála sa Harryho reakcie. Skúmavo si ju prezeral a Hermiona mohla vycítiť tú neistotu, ktorá z neho vyžarovala.

„Dobre,“ povedal po chvíli. „Avšak mám jednu podmienku. Pôjdeš tam spolu s Malfoyom,“ povedal napoly pobavene a napoly podráždene. Hermiona si nesúhlasne odfrkla a s nadutými perami založila rukami.

„Harry...“

„Nie, Hermiona. Buď na mňa nahnevaná, koľko chceš, no fakt je, že Malfoy je výborným aurorom. Viem, že sa práve nemusíte a ver mi, nepáči sa mi to o nič viac ako tebe, ale si mojou najlepšou priateľkou,“ vzdychol si. „Musíš chápať, že pre tvoju ochranu urobím čokoľvek a žiaľ Malfoy je najschopnejší človek, ktorého mám. Viem, že s ním budeš v bezpečí. Ak by sa ti aj niečo pokúsil urobiť, osobne mu dolámem väzy,“ žmurkol na ňu a Hermiona sa nemohla nerozosmiať. Harrymu chýbal jej živý smiech, ktorý sa ozýval po izbe. Rozosmial sa spolu s ňou a smiali sa tak silno, až im tiekli slzy. V tom ich prerušilo zaklopanie na dvere a obidvaja hneď stíchli.

„Ďalej,“ zakričal Harry, ktorý si už teraz utieral slzy z očí. Dvere sa otvorili a do miestnosti nakukol Nicolas. Harry prikývol s porozumením, akoby si na niečo spomenul a Hermiona prekvapene zažmurkala očami.

„Nechám vás tu,“ povedal a pozrel sa na Hermionu, ktorá na neho hľadela s nevyslovenými otázkami a zmätkom v očiach. Slabo pokrútil hlavou, akoby sa nič nedialo a vyšiel z miestnosti.

„Ahoj, Hermiona,“ pozdravil ju Nicolas a sadol si na kreslo oproti posteli, kde ležala. Harry predtým sedel na jej posteli, no Nicolas to považoval za veľmi dôverné gesto, a tak si sadol do kresla.

„Čo sa deje, Ben... teda Nicolas,“ opravila sa a pokúsila sa o milý úsmev.

„Musím ti niečo povedať. Myslel som si, že ti Harry povedal, že sa tu zastavím, ale ako vidím, nemáš poňatia, čo tu robím,“ priateľsky sa pousmial a pozeral sa jej priamo do očí.

Opätovala mu úsmev a trochu sa pomrvila pod jeho zvláštnym pohľadom. „Tak hovor,“ vyzvala ho s lenivým povzdychnutím. Čakala, že jej povie niečo zlé, niečo, čo jej spôsobí ďalšie problémy.

„Sľub mi, že ma nebudeš odcudzovať. Vieš, ja... povedal som Harrymu, že potrebujem s tebou hovoriť ohľadom toho, že mám podozrenie, kto mohol zakliať Rona... povedal som, že to chcem prebrať jedine s tebou. Pravdou je, že viem, kto to bol,“ povedal záhadne.

Hermione sa rozšírili oči a napäto vykríkla. „Kto to bol?!“

„Ja“ odvetil chladne.

„Čože?!“ vyprskla Hermiona a načahovala sa po prútik, no elixír od bolesti ešte stále pôsobil a ona nebola dosť silná, aby mohla spraviť tak prudký pohyb.

„Pamätáš na tú časť, kedy som ti povedal, aby si ma neodcudzovala a ty si prikývla?“ lenivo sa usmial, chápajúc jej reakciu.

„Prečo mi to hovoríš? Čo vlastne chceš?“ zalapala po dychu, oči upreté priamo naňho.

„Dovoľ mi vyrozprávať ti svoj príbeh, prosím, Hermiona.“ Zatváril sa previnilo a zamračil sa.

Hermiona na neho neveriacky hľadela, pričom zvažovala všetky svoje možnosti. Nakoniec neochotne prikývla. „Nič neskúšaj,“ varovala ho. „Budem kričať,“ povedala vážne.

Slabo sa pousmial a pritiahol si kreslo o niečo bližšie k jej posteli.

„Ja a Orión sme boli najlepší priatelia už odmalička. Naši otcovia sa poznali, vlastne myslím, že boli veľmi dobrými priateľmi. Tak ako jeho aj mňa vychovávali v tom, že muklorodení sú menejcenní než my čistokrvní. Ver mi, že teraz sa za to hanbím. Hanbím sa za svojho otca a hlavne za seba, že som tomu veril. Môj otec často porovnával vašu krv s blatom, neustále hovoril o tom, aká je špinavá. Bol som dieťa a veril som tomu. Otec dúfal, že sa dostanem do Slizolinu tak ako on... no bol som priradený do Bystrohlavu, tak ako moja matka. Orión, ktorý bol pridelený do Slizolinu, bol sklamaný, no aj cez to všetko sme neprestali byť priateľmi. Robili sme si posmešky z ľudí, ako si ty. Urážali sme ich a šikanovali. Až do jedného dňa...

„Hej, Orión!“ zakričal sedemnásťročný chlapec s hnedými vlasmi a zelenými očami, ktorý utekal po schodoch v snahe dostihnúť svojho najlepšieho priateľa.

„Čo je Nik?“ otočil sa za hlasom a znechutene si odfrkol pri pohľade na tmavovlasé dievča s modrými očami, ktoré stálo kúsok od nich a veselo sa usmievalo na svojich priateľov.

„Humusáčka!“ vyštekol a pohľad upieral smerom na ňu. Nicolas sa zamračil, vôbec nevedel o kom to hovorí. Orión pobavene pokrútil hlavou a ukázal na ňu prstom. Nicolas sa otočil a chápajúc prikyvoval.

„Isabella Brownová,“ vydýchol Nicolas s nezáujmom. „Čo s ňou? Myslel som si, že si s ňou skončil. Veď si ju povesil za nohy takmer pred celou školou, nevytrpela si toho už dosť?“ spýtal sa posmešne a upriamil na ňu svoj zrak. Bola chrabromilčanka a nuž oni zo zásady nenávideli chrambromilčanov.

„Už ma omrzela, teraz som sa zameral na toho hlupáka Gittsbiho,“ uškrnul sa a ešte stále sa nenávistne pozeral na Isabellu. „Ja len... robil som všetko preto, aby som jej zo života urobil peklo a pozri na ňu, ako sa spokojne usmieva!“ vyprskol. Nicolas na ňu hľadel tiež a musel uznať, že bola nádherná. Taktiež veľmi bystrá, priateľská a odvážna. Ľutoval jej špinavú krv, možno by bol o nej aj uvažoval, nebyť jej špinavej krvi...

„Dostal som nápad,“ zvolal zrazu Orión jeho slizkým hlasom a Nik vedel, že nech už ho napadlo čokoľvek, dostane ich to do maléru. Nicolas nesúhlasne pokrútil hlavou a zamračil sa na svojho priateľa. „Nie tu na chodbe je tu veľa...“ Skôr než stihol dopovedať svoju vetu, jeho kamarát už držal v ruke prútik namierený na tmavovlasé dievča.

„Imobius,“ zašepkal s pomstychtivým a zároveň spokojným výrazom v tvári.

Tmavovlasé dievča z ničoho nič znehybnelo a tvrdo dopadlo na podlahu. Všetci naokolo zhíkli a jej priatelia sa okamžite rozostavili okolo nej. Niekto z jej priateľov zakričal kúzlo, ktoré ju zbavilo znehybnenia a dievča sa zdvihlo a oprášilo svoj habit. Znepokojene sa poobzeralo okolo seba až pokým nenazrelo jeho.

„Ty!“ vyštekla a odsotila svoju kamarátku, ktorá jej blokovala cestu. „Rossweld!“ vypľula jeho meno, prútik namierený na jeho hlavu.

„Ešte raz sa ku mne...“

„Zavri si hubu, humusáčka. Niekto ako ty mi nebude vravieť, čo smiem a čo nie.“

„Och, nič iné nepoznáš? Stále dokola omieľaš tie isté urážky, ale úprimne? Opakovaný vtip prestane byť vtipom,“ zaškerila sa a znechutene si odfrkla, prútik stále namierený na jeho hlavu. Orión zavrčal a silno ju schytil za rameno, prútik jej vypadol z ruky.

„Dávaj na seba pozor, Humusáčka. Môže sa stať, že sa jedno ráno nezobudíš,“ zašepkal jej varovne a v očiach sa mu mihlo čosi zvláštne. Drvil jej rameno svojími rukami a Nicolas mohol vidieť ako hrdosť v očiach dievčaťa vystriedal strach. Do očí sa jej nahrnuli slzy.

Nicolas sa opäť zamračil. Bolo to správne? To dievča im predsa nič neurobilo a predsa mu robili zo života peklo. Nikto predsa nemôže za to, aký sa narodil. Nikdy nad tým neuvažoval. Od malička bol presvedčený, že ľudia ako ona, sú menejcenný. Ale roky plynuli a on dospieval. Už nebol ten naivný chlapček. A jej prosebný pohľad, ktorý na neho upierala, ho donútil premýšľať nad týmto všetkým

„Pusť ju, Orión,“ prikázal Nicolas s pohľadom upretým do Isabellinych očí.

Dievča rozšírilo oči v prekvapení a Orión sa zamračil.

„Nechaj tú Humusáčku tak, budeš mať zbytočné problémy,“ povedal ľahostajne a sledoval, ako Oriónové zovretie povolilo.

„Máš pravdu, nebudem si s ňou špiniť ruky ešte dostanem nejaké baktérie.“ Hlasno sa rozosmial a napľul jej na topánku. Jeden z Isabellinych priateľov sa rozbehol za Oriónom, no Isabella ho stihla zachytiť za habit a pokrútiť hlavou.

„Nestojí za to, poď, Róbert,“ povedala potichu a odišla so svojími priateľmi preč. Poslednýkrát sa otočila a keď sa uistila, že ju Orión nesleduje, perami naznačila ďakujem, pohľad upretý na Nicolasa. Nechápal, ako mohla vedieť, že ho zastavil v jej záujme a nie v Oriónovom, no pokrčil plecami a pobral sa hodinu elixírov. Neustále premýšľal o dievčati s modrými očami a špinavou krvou.

„Vtedy som si začal uvedomovať, aké zlé to bolo, aké nesprávne,“ zahanbene pokrútil hlavou. Hermiona ho so zatajeným dychom počúvala.

„Čo bolo ďalej?“ spýtala sa plná očakávania. „Čo ťa prinútilo nadobro zmeniť názor?“

„Zamiloval som sa,“ pokrčil plecami. „V ten deň sa všetko zmenilo. Na hodine elixírov nás posadili spolu. Najskôr sme sa veľmi nerozprávali, len mlčky pracovali na elixíroch. Neskôr sme však prešli na celkom novú úroveň. Hádali sme sa. Hádali sme sa tak veľmi veľa a tak často. Dokonca kvôli nepodstatným maličkostiam. Profesor Snape už toho mal vážne dosť, a tak nás nechal spolu po škole...

„Všetko je to tvoja vina!“ kričala po ňom a zúrivo listovala v knihe.

„Moja?!“ spýtal sa neveriacky a rozhorčene mával rukami okolo seba. „To ty si bola tá, ktorá ma skoro podpálila!“ pripomenul jej a ublížene si odfrkol.

„Keby neukradneš môj denník!“ pripomenula mu zasa ona. Aj keď sa neustále hádali, museli si priznať, že vládne medzi nimi istá chémia. Chémia, ktorá ju nútila uvažovať o ňom inak.

Miloval, keď bola nahnevaná a hrýzla si spodnú peru. Miloval, keď jej rumenec pokryl tvár.

„Na čo ti vlastne bol?!“ vyštekla a prebrala ho z jeho myšlienok na jej ružové pery.

Chcel vedieť, čo si o ňom myslí. Vedel, že si do denníka zapisuje všetko. Avšak o sebe nenašiel zapísanú ani jedinú stránku. Bol sklamaný. Nič pre ňu neznamenal. Dokonca jej nestál ani za to , aby ho poriadne poohovárala.

„Chcel som ho dať prečítať všetkým, ktorých stretnem,“ pokrčil plecami akoby nič.

„Prečo si to teda neurobil?“ spýtala sa triumfálne a uškrnula sa.

Neodpovedal. Odvrátil svoju tvár a začal sa venovať elixíru, ktorý už začínal nepríjemne zapáchať. Samozrejme, že Snape im musel dať za úlohu, spraviť ten najsmradľavejší elixír. Neznášal toho chlapa, úprimne ho neznášal. Zacítil jej ruku na svojom ramene a stuhol.

Čo to robí? Pomaly sa otočil, aby sa mohol stretnúť s jej očami. Je možné, že to vedela? Mohla vedieť o čom pred chvíľou premýšľal? Dočerta, prečo musí byť tak bystrá?

„Prepáč,“ povedala nežne. „Nechcela som... ťa podpáliť,“ začervenala sa a on si pomyslel, že nikdy nevyzerala krajšie. Bez premýšľania ju objal okolo pásu a pritiahol k sebe.

Cítil ako sa jej rozbúšilo srdce, ako ovinula ruky okolo jeho krku a spojila ich pery.

„Zhodli sme sa, že bude lepšie, ak svoj vzťah budeme držať v tajnosti. Oriónovi však netrvalo dlho, pokým to zistil. Pohádal som sa s ním. Nemohol pochopiť, ako k nej môžem niečo cítiť. Nenávidel ju, vždy ju neznášal asi najviac zo všetkých. A ja, jeho najlepší priateľ, som ho zradil. Pár mesiacov sme sa nerozprávali, ale nakoniec sme bez seba nevydržali. Boli sme až príliš dobrí priatelia. Aj napriek jeho chybám a predsudkom, bol mi ako vlastný brat.“ Hermiona chápavo prikývla.

„Kde je Isabella teraz?“ váhavo sa spýtala.

„Je mŕtva. Zabil ju môj otec,“ povedal s kamenným výrazom na tvári.

Hermiona sa na neho pozrela so všetkou ľútosťou v očiach a vedela, že to nebolo ľahké, vyrozprávať jej svoj príbeh.

„Vieš, veľmi mi ju pripomínaš,“ povedal zasnene. Hermionu striaslo. Náhle sa akoby prebudila a nedôverčivo si ho prezerala.

„Stále to nevysvetľuje, prečo si zaklial Rona,“ povedala pevným, neústupným hlasom.

„Bol som pod Imperiusom. S Oriónom sme sa stretli pred pár mesiacmi. Vedel, že som jedným z aurorov, no nemohol som ho udať. Bol ako môj vlastný brat. Povedal mi, že ťa hľadá. Nie preto, aby ti ublížil. Povedal mi, že si jeho priateľka a že si zmizla bez stopy. Preveril som si to, preveril som si ťa a keď som sa dozvedel, kto vlastne si, vedel som, prečo ťa hľadá. Znovu som ho vyhľadal a povedal som mu, nech zmizne preč, ďaleko odtiaľto, inak ho udám. To sa mu zrejme nepáčilo a keďže bol veľmi dobrý v neodpustiteľných kliatbach... Nechcel som, Hermiona, je mi to tak ľúto. Hovorím to tebe, pretože sa tak veľmi podobáš na Isabellu. Dúfam, že to pochopíš, tak ako by to pochopila aj ona.“

Hermiona sa chystala odpovedať, ale do jej izby náhle vstúpil Malfoy s jeho typickým úškrnom. Nicolas upieral na ňu svoj pohľad, takmer ju prosil očami, aby to pochopila.

Slabo prikývla a zmätene zažmurkala na Malfoya.

„Sľubujem, že ti pomôžem s Oriónom. Už viac nie sme priatelia.“ S týmito slovami vstal a pokýval Malfoyovi na pozdrav. Ešte raz sa obzrel späť a opustil miestnosť.

„Niečo sa mi na tom chlapíkovi nepáči, čo chcel?“ spýtal sa s dobrou náladou Malfoy.

„Prečo ťa to zaujíma?“ odpovedala otázkou a zamračila sa. „Čo tu vlastne robíš?“

„Strážim tvoju izbu, Potterov príkaz,“ ľahostajne pokrčil plecami. „Ako sa cítiš?“ spýtal sa po chvíli a prezeral si ju.

„Fajn,“ odvetila neveriacky. Vážne sa jej Malfoy pýtal, ako sa má?

„Celkom si ma vystrašila,“ priznal. „Kričala si ako zmyslov zbavená, chvíľku som si myslel, že ti naozaj preskočilo,“ pobavene nadvihol jedno obočie a sadol si na kreslo, na ktorom ešte pred chvíľou sedel Nicolas. Zamračila sa s úsmevom na tvári.

„Vieš, Weasley je vážne idiot,“ povedal s prižmúrenými očami. „Ani si neuvedomuje, o čo prichádza.“ Hermiona vytreštila oči spochybňujúc jeho slová. Čo od nej môže chcieť? Malfoy nebýva milý.

„Povedz mi niečo, čo neviem,“ povedala smutne, prekrútila očami a položila hlavu na vankúš, hľadiac do stropu.

Autor: MiriamTaylor (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Spomeň si na mňa - 8. kapitola: