Spomeň si na mňa - 7. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Podráždený Malfoy a odhodlaná Hermiona. Čo z toho vznikne? Prijemné čítanie.

31.08.2013 (13:00) • MiriamTaylor • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 2× • zobrazeno 708×

Po dlhom boji s ospalosťou Hermiona nakoniec predsa len zaspala. Bála sa zaspať v Dracovej prítomnosti, aj keď bol teraz celkom iný človek. Bol milší a priateľskejší, no Hermiona mu stále celkom neverila. Predsa len, bol jeden zo smrťožrútov, býval jedným z nich a to prekliate znamenie na jeho zápästí jej to iba pripomínalo. Vždy bojovala proti ľudom, ako bol on, sebecký, arogantný idiot. Draco na rozdiel od Hermiony nemohol zaspať vôbec.

Mlčky ju pozoroval a keď sa uistil, že konečne spí, pomaly odokryl perinu, aby ju nezobudil a rozhodol sa, že si ju prezrie. Ružové pery mala polootvorené a hnedé kučery sa rozprestierali po bielych návliečkach. Bola nádherná. Zrazu mal chuť zistiť, akoby chutili jej pery. Aké by to bolo dotýkať sa ich? Rýchlo pokrútil hlavou a ľahol si naspäť na gauč. Celú noc sa snažil dostať tieto predstavy z hlavy, ale nech sa už snažil akokoľvek, nešlo to. Grangerová mu pomotala hlavu. Nie, to nie. Je to predsa len obyčajná humusáčka, niekto podradený kvôli jej špinavej krvi pomyslel si. Nemohla by sa mu páčiť... alebo mohla? Nechápal prečo sa dejú veci, ktoré sa dejú. Vždy ju neznášal. No musel uznať, že sa z nej stala nádherná, príťažlivá žena. On je predsa len muž, ktorý ma tiež svoje pudy, no nie?

***

„Malfoy,“ opatrne sa spýtala Hermiona, keď už ráno sedeli pri stole a natierala si na pečivo džem, ktorý priniesol jeden z Malfoyových škriatkov.

„Hm?“ Nadvihol jedno obočie a neodtrhol oči od novín, ktoré čítal. Hermiona sa zamračila a hodila po ňom jednu zo žemlí. Konečne odtrhol pohľad od novín a nepríjemne sa zaksichtil. Obidvaja mali zlú náladu kvôli netrpezlivému čakaniu na Lupinovu sovu.

„Čo chceš?“ vyštekol s prižmúrenými očami.

„Chcem sa porozprávať s Ronom,“ jednoducho odvetila s očami upretými na neho.

„Nie,“ odpovedal rázne a znova sa začítal do novín. Hermiona na neho zagánila a pevne zovrela päsť. Mala takú chuť mu ublížiť. Ako sa vôbec opovažuje, držať ju tu a kázať jej, čo má robiť?

„Nebudeš mi rozkazovať, Malfoy. Porozprávam sa s ním a ty mi v tom nezabrániš.“ Varovne zúžila oči a automaticky sa rukou načahovala po svojom prútiku. Bez jediného ďalšieho slová vstala od stola a mala namierené priamo k dverám. Hlúpy Malfoy!

„Kam si myslíš, že ideš?!“ vykríkol nazúrený.

„Za Ronom,“ odvetila prosto a ani sa neobzrela späť. Malfoy sa postavil zo stoličky a Hermiona sa nestihla ani obzrieť a už jej blokoval cestu k dverám svojim vlastným telom.

„Weaslík, môže byť ešte stále pod Imperiusom, myslíš si, že sa tak rýchlo z toho dostal? Okrem toho, nezabúdaj na Pottera,“ pripomenul jej a robil všetko preto, aby po nej nenakričal.

Zasratá chrambromilčanka!

„Nehovor mu tak!“ vykríkla a celou silou ho od seba odsotila. „Nesiahaš mu ani po päty,“ takmer to zo seba vypľula a v jej očiach sa zračil odpor a zhnusenie.

„Och, nebuď smiešna, nikdy som nevidel tak tupého človeka, akým je Weasley,“ posmieval sa a bavil sa na Ronov účet.

„Možno Ron nie je najbystrejší muž na tejto planéte, ale vieš čo Malfoy? Je čestný, odvážny, láskavý a pre svojich priateľov by urobil čokoľvek,“ vášnivo hovorila pričom na neho varovne ukazovala prstom.

„Ale ty, Malfoy!“ vypľula jeho meno. „Ty si jeden, zbabelý, arogantný, sebecký idiot! Zatiaľ, čo ty si sa líškal svojmu oteckovi a chvastal si sa s tým, koľko humusákov si počas školy týral, Ron bojoval proti takým ako si ty! Riskoval svoj vlastný život, aby urobil niečo lepšie pre tento svet. Ale čo ty? Há? Ty si si spokojne nažíval so svojími smrťožrutskými priateľmi, zatiaľ, čo ste mučili nevinných ľudí...“

„Nič o mne nevieš, Grangerová!“ vyprskol a silno ju schytil za rameno. Tak bolo to tu. Celý čas čakal, že spravodlivá, Grangerová mu pripomenie to, čo zo všetkého na sebe nenávidel.

„Svet sa nedelí na čierny a biely! Nevieš, aké to bolo! Ako som sa cítil, keď som sa musel pozerať, ako mučia ľudí, ktorých som poznal! Chcel som, aby prestali, chcel som ich zachrániť! Ale do pekla, Grangerová, čo to nechápeš? Nemal som na výber !“ kričal a jeho hlas sa ozýval takmer po celom Malfoy Manore.

„Ty si mala priateľov, rodinu, ktorá ťa milovala a podporovala, ale čo ja?! Bol som sám! Celý život som bol sám!“ Pevne stisol jej zápästia a pritlačil ju o stenu. Hermiona sa snažila polapiť dych a do očí sa jej nahrnuli slzy.

„Nemal som na výber! Musel som...“ opakoval dokola, zmätený sám sebou a po chvíli ju pustil.

„Nič nechápeš, Grangerová, ako by si to niekedy mohla pochopiť?“ odfrkol si a pokrútil hlavou.

„Chcem, aby sa tento prípad, čo najskôr vyriešil a chcem, aby si konečne vypadla z tohto domu a môjho života. Ani nevieš, aká si mi odporná,“ povedal sklamane zároveň s hmatateľným odporom. Bez ďalšieho slova sa zvrtol a skôr než Hermiona stihla niečo povedať, bol preč. Nedokázala sa ubrániť slzám. Cítila bolesť v jeho slovách a nikdy sa nad tým poriadne nezamyslela. Malfoy mal pravdu. Život nebol čierno-biely, niekedy chytal odtieň šedej farby, ktorá zračila zlé rozhodnutia, v jeho prípade. Bol som sám! Ešte stále počula v hlave jeho hlas. Bol sám, ale mohol sa rozhodnúť inak! Mohol sa rozhodnúť pre dobro, mohol s tým niečo robiť! Nemusel bezhlavo veriť otcovým slovám, nemusel ho nasledovať. Alebo musel? Nebol tu predsa nikto, kto by ho podporil aj keby sa rozhodol pre dobro. Hermiona ani nechcela pomyslieť, na to, čo by spravil Voldemort s jeho rodičmi, ak by ho zradil. Je skutočne možné, že naozaj nemal na výber?

„Praje si slečna, ešte trocha čaju?“ spýtal sa Twinky, domáci škriatok.

„Ja...veľmi rada,“ odpovedala úprimne a zotrela si z očí slzy, ktoré sa žiadali dostať na povrch jej krémovej pokožky.

„Stalo sa niečo slečne? Twinky vidí, že je smutná,“ odvážne sa spýtal škriatok a už jej nalieval do šálky čaj. Hermiona podišla ku stolu, odtiahla si stoličku a posadila sa.

Rukami si podoprela hlavu a v hlave vymýšľala plán, ako sa odtiaľto dostať. Keby jej aspoň Lupin dal vedieť, čo sa stalo s Ronom, či ešte niekto prejavil znaky kliatby Imperius. Vzdychla si.

„Nie, Twinky, to ťa nemusí trápiť,“ milo prehovorila a pritiahla si šálku s čajom bližšie.

„Prepáčte, slečna, Twinky sa nemala spýtať, prepáčte!“ vykríkla napoly šialene a rozbehla sa ku dverám o ktoré si začala tvrdo búchať hlavu. Hermiona sa chystala prehltnúť dúšok čaju, keď tu zistila, čo sa chystá Twinky urobiť, čaj jej zabehol. Rozkašľaná sa rozbehla za škriatkom a snažila sa ho zastaviť. „Twinky, čo to robíš! Ja... nemyslela som to tak,“ rýchlo povedala.

„Twinky nemala! Zlá Twinky! Pán Malfoy jej vravel, aby sa nestarala!“ škriekala a stále si búchala hlavu o dvere.

„Prestaň!“ vykríkla Hermiona, celá zadychčaná a znepokojená. Nevedela, čo má urobiť. Avšak škriatok ju poslúchol a takmer okamžite s tým prestal. Uprel na ňu svoje veľké oči.

„Čo keby si mi doniesla, kúsok koláču? Bola by som veľmi rada,“ povedala, aby škriatka zabavila nejakou prácou. Jemne sa usmial a prikývol, lusknutím prsta bol preč.

Spokojne si vydýchla. Neznášala ľudí, ktorý využívali škriatkov. Veď to bolo choré, ako si každý príkaz brali tak k srdcu. Neznášala to. Znova sa posadila za stôl pripravená vrhnúť sa na koláč, ktorý jej Twinky priniesla avšak slabé ťuknutie na okno jej v tom zabránilo. Nech už bola akokoľvek hladná, odložila koláč späť na tanier a rozbehla sa k oknu.

Áno, áno, áno! Kričala vo svojej mysli a dotancovala k oknu. Hnedá sova s bielymi fľakmi pustila list do jej rúk a potom so slabým zahúkaním odletela preč. Hermiona s roztrasenými rukami jemne otvárala obálku. Konečne sa jej podarilo vytiahnuť list.

Draco,

musím Ti povedať, že si sa mýlil. Nech už tvoje úsudky boli akékoľvek, Harry je úplne v poriadku, nepreukázali sa uňho žiadne príznaky kliatby Imperius. Bol celkom vytočený, keď sa dozvedel , že ste sa nepremiestnili do lastúrového domčeku. Ak sa s ním stretneš, očakávaj prudkú výmenu názorov. Ron už je z najhoršieho vonku, zrejme pretože bol pod kliatbou iba malú chvíľu, myslíme si, tak ako ty, že to mohol byť niekto z rádu, no uvažujeme o ministerstve. Je dosť možné, že to môže byť niekto z oddelenia aurorov. Členov rádu ešte stále preverujú, ale zatiaľ sa nezdá, že by to bol niekto z nich. No i tak si nemôžeme byť ničím istí... Nuž, viac ti v tejto chvíli povedať neviem. Avšak som presvedčený, že je za tým viacero ľudí, nemáme stopu, nemáme sa čoho chytiť. Rozhodol som sa preskúmať Orionové záznamy z čias, kedy študoval na Rokforte. Hádaj v akej fakulte bol?

Áno, bol to slizolinčan. Prekvapivé, všakže? Bol vynikajúci študent, veľmi nadaný avšak priveľmi zameraný na nespravodlivosť v čarodejníckom svete, čo sa týka muklorodených, ktorý mohli študovať na Rokforte. Buď s niekým manipuluje alebo to ľudia robia dobrovoľne. Chcú Hermionu mŕtvu a dávajú to jasne najavo. Pred pár dňami zahynula rodina jedného člena rádu s polovičnou krvou. Chcú nás zastrašiť, ukázať nám, že dostanú to, čo chcú. Takmer celé oddelenie aurorov pátra po Oriónovi , ale žiaľ neúspešne. Chce pomstu a sám vieš, že takíto ľudia sú extrémne nebezpeční. Nuž, dosť bolo zlých správ. S radosťou ti oznamujem, že Brloh je bezpečný. Viem, že Hermiona umiera túžbou prísť nás všetkých pozrieť preto jej to dovoľ. Brloh je vybavený všetkými možnými ochrannými zaklínadlami. Zatiaľ dávaj na ňu pozor, odkáž jej, že nám všetkým chýba.

Remus Lupin

Hermiona dočítala list a nevedela, či sa má usmievať alebo plakať. Remus jej chýbal, tak ako všetci ostatný. Ron bol už na tom lepšie a ona bola odhodlaná vidieť ho. No bolo tu niečo, na čo bola odhodlaná viac. Musí sa dostať do Rokfortu. Musí zistiť o Oriónovi viac.

„Odkedy máš dovolené, čítať si moje listy?“ spýtal sa varovný hlas za ňou a ona nadskočila, vediac, že bola prichytená pri čine.

„Prepáč,“ ospravedlnila sa, ale v jej hlase bolo počuť, že to vôbec neberie vážne. Vyzeral hrôzostrašne. Čierna košeľa na ktorej mal prehodené čierne sako, bledá tvár, ktorú zdobili sivé oči v ktorých Hermiona mohla zazrieť všetok hnev sveta. Vonku bola búrka a jeho blonďavé vlasy boli premoknuté.

„Na, prečítaj si to.“ Podala mu list a zacítila jeho chladný dotyk prstov. Mlčky prikývol a vytrhol jej list z ruky. Očami hltal každé slovo, uškrnul sa. Hermiona bola presvedčená, že sa teší na ich menšiu výmenu názorov s Harrym. Keď konečne dočítal, upriamil na ňu svoj pohľad.

„Chcem isť do Brlohu,“ povedala s kamenným výrazom. Nezakáže jej to, nemôže jej to zakázať.

Ľahostajne pokrčil plecami, prikročil k nej a schytil ju za rameno a zrazu všetko sčernelo. S hlučným prask sa odmiestnili.

***

Hermiona s Dracom sa ocitli na kukuričnom poly, ktoré sa tiahlo okolo Brlohu. S hlasitým povzdychom si Hermiona vytiahla nohu z kaluže a zagánila na Draca. Vytrhla ruku z jeho zovretia a rozbehla sa preč, nečakajúc na neho. Idiot, Idiot, Idiot!

„Grangerová, počkaj!“ zakričal na ňu a po chvíli ju dobehol, celý zadychčaný pokračoval. „Musíme tam vojsť spolu, kvôli ochrannému zaklínadlu,“ vysvetlil podráždene.

„Ako to vieš?“ spýtala sa neveriacky a pokračovala v chôdzi pričom sa brodila cez zelené kríky.

„Po tej hádke som sa odmiestnil priamo za Potterom.“ Uhol sa kríku, ktorý mu skoro vletel do tváre, vďaka Hermione. „Prišiel som za ním, aby ma preradil. Nechcel som viac pracovať na tomto prípade,“ vysvetlil.

„Stále nechcem,“ odfrkol si podráždene.

„Och, áno, Malfoy. Lebo ja som naozaj šťastná, že zo všetkých možných aurorov mi pridelili práve teba!“ vyprskla a konečne sa dostala von z toho prekliateho pola. Pri pohľade na Brloh Hermione zovrelo srdce. Vybavila sa jej posledná spomienka na Rona. Na to, ako ju škrtil a nadával jej do humusáčiek. Prikrčila sa.

„Čo, Grangerová? Trable v ráji?“ spýtal sa posmešne.

„Drž hubu, Malfoy,“ zasyčala a nohou vykročila vpred avšak stihol obmotať ruku okolo jej paže a pritiahnuť ju späť.

„Musíme tam isť spolu!“ vyštekol a potom spolu vykročili k dverám. Hermiona venovala Malfoyovi nepríjemný pohľad a s hlasným nadýchnutím pootočila kľučku na dverách. Všetci sedeli za veľkým stolom, jedli, smiali sa tak ako to Hermiona poznala. Milo sa usmiala na všetkých a oni sa za ňou okamžite rozbehli.

Ako prvá k nej pribehla Ginny.

„Hermiona! Som tak rada, že ťa konečne vidím!“ láskavo a silno ju objala. Potom sa pozrela za ňu a slabo pokývla na pozdrav.

„Malfoy.“

„Weasleyová,“ povedal so zvláštnym pohľadom a očami premeriaval ostatných.

Hermiona sa so všetkými vítala. Remus ju otcovsky objal a ona si myslela, že už dlho slzy neudrží. Tak veľmi jej chýbal otec. George ju pozdravil s úsmevom dokorán pričom vyčaroval konfety, ktoré sa jej zachytávali do jej neposlušných kučier. Molly ju poriadne vystískala , tak silno, že sa bála, aby ju nezadusila. Nicolas jej priateľsky potriasol rukou a Harry si ju pritúlil do náručia. Hermiona bola vďačná, že má takých skvelých priateľov. Členovia rádu sa k nej hrnuli z každej strany, no ona očami premeriavala miestnosť a hľadala v nej jeho. Ospravedlňujúco sa na všetkých pozrela a snažila sa pretlačiť cez dav ľudí. Nechápala, ako sa toľko veľa ľudí mohlo zmestiť do tak malého domu. Jemne odsotila niečiu hruď, keď ho konečne uvidela. Stál v tmavom rohu a sledoval všetkých naokolo. Všetok smiech utíchol. Všetok pohyb spomalil a Hermiona jasne vnímala len muža s ryšavými vlasmi. Hypnotizovala ho očami a keď sa jej konečne podarilo predrať cez dav ľudí, vyslala k nemu úsmev. Pozrel sa na ňu s niečím zvláštnym v očiach a rýchlym krokom si to namieril preč. Stoj! Stoj! Kričalo jej podvedomie a cela zadychčaná sa rozbehla za ním.

Utekala za ním naprieč celou záhradou pričom sa jej nechtiac podarilo zhodiť Mollyních záhradných trpaslíkov. Vonku už bola tma, a kvapky dažďa stekali po rímse s hlasitým čľup.

Jej baleríny už boli celkom premoknuté a ona cítila vlhkosť vyžarujúcu z chladnej trávy.

„Ron, stoj!“ zakričala celá zadychčaná. Zastal, no neotočil sa.

„Ron,“ oslovila ho nežne a pomaly k nemu prikračala. Zľahka položila svoju ruku na jeho rameno a len z tohto dotyku jej rozbúšilo srdce. Porazene zaskučal a otočil sa k nej. Kvapky dažďa mu stekali po tvári.

„Prečo si ušiel?“ spýtala sa ublížene. „Ani nevieš, ako som sa tešila, keď ťa konečne uvidím,“ povedala vyčítavo.

„Hermiona,“ zastonal. Váhavo k nej prikročil a prstom prešiel po jej líci. Bol tak rád, že ju vidí, že opäť cíti jej pokožku. Že jej môže znovu hľadieť do jej medových očí. Topil sa v nich. Nebolo to dávno, čo ju stratil a teraz tu stojí, živá a zdravá a on sa chystá odohnať ju od seba. Nechcel to spraviť. No nemohol urobiť inak, nie po tom, čo jej spravil. Nedokázal sa jej pozrieť bez výčitiek do očí. Nenávidel sa za to, čo jej spravil. Vyčítal si to.

„Nemohol som... sa na teba pozerať, nie, keď viem, čo som ti urobil.“

„To nič nie je Ron, nebol si to ty,“ chlácholila ho a pri jeho nežnom dotyku zatvorila oči. Bolo to tak správne cítiť jeho prítomnosť. Bolo to tak neuveriteľne uspokojivé. Chytila ho za ruku a preplietla si s ním prsty. Konečne mohla byť s ním. Spomenula si na tú bolesť, keď si myslela, že to je on, kto jej ubližuje. Nebol sám sebou, on by jej nikdy neublížil. Vedela to.

„Ty to nechápeš, skoro som ťa zabil!“ zakričal zrazu a vytrhol si ruku z tej jej.

„Ron!“ zavzlykala, keď si uvedomila, čo jej vlastne chce povedať. Nie, nie , nie! To nemôže myslieť vážne, prosím Ron, nehovor to, nehovor to!

„Nemyslíš vážne...“

„Myslím!“

„Nemôžeme byť spolu, nie teraz,“ povedal pevným hlasom a silno schytil jej ruky, ktoré mala obmotané okolo jeho krku. „Nazval som ťa humusáčkou!“ zaskučal a odtrhol jej ruky z jeho krku, chvíľu ich držal a potom ich celkom pustil.

„Nebol si to ty!“ vykríkla pomedzi vzlyky. Pokrútil hlavou a Hermiona teraz jasne videla, že plače. Pritiahol si ju k sebe a spojil ich pery. Spomenula si na ich prvý bozk.

„Vydrž chvíľu!“ vykríkol Ron rýchlo. „Na niekoho sme zabudli!“

„Na koho?“ spýtala sa Hermiona.

„Na domácich škriatkov, tí budú všetci dolu v kuchyni, však?“

„Chceš tým povedať, že by sme ich mali povolať do boja?“ spýtal sa Harry.

„Nie,“ povedal Ron vážne, „myslím, že by sme im mali povedať, nech vypadnú. Nechceš predsa, aby ďalší dopadli ako Doby, nie? Nemôžeme im prikázať, aby zomierali za nás...“

Ozval sa hrkot, lebo zuby baziliska vypadli Hermione z rúk. Rozbehla sa k Ronovi, rozhodila ruky, objala ho okolo krku a bozkávala na ústa. Ron odhodil zuby i metlu a rovnako nadšene jej objatie a bozky opätoval a potom zdvihol Hermionu zo zeme. Tak dlho čakali na tento moment, kedy sa ich pery konečne stretnú. Keď budú môcť ochutnávať chuť pier toho druhého.

„Je toto vhodná chvíľa?“ rozpačito sa spýtal Harry, a keď sa nestalo nič, iba sa Ron a Hermiona objímali ešte tuhšie a kolísali na mieste, zvýšil hlas.

„Hej! Tam vonku je vojna! Ron a Hermiona sa od sebe nechcene odtrhli, no stále sa držali.

Bol to zúrivý, spaľujúci bozk v ktorom sa odznieval jeho smútok a bolesť. Cítila jeho slzy na perách, tak ako on mohol cítiť tie jej. Neskôr sa bozk zmenil na jemný a nežný. Posledný krát zacítil jej hebké pery a potom sa neochotne odtiahol.

„Milujem ťa,“ povedal hlasom nežným ako pohladenie. Jemne ju od seba odstrčil a kráčal do tmy, preč od brlohu.

„Ron!“ vykríkla vyčítavo a hlasno plakala.

„Ron, stoj!“ zakričala a cez slzy nemohla vidieť nič okolo seba. Bola to tak spaľujúca bolesť. Mala pocit, že sa jej srdce rozpadlo na tisíc kúskov. Ruky sa jej triasli a ona sa chytila za hlavu, prosila, aby to prestalo, aby to tak nebolelo.

„Ronald!“ znova vykríkla, ale už ho nevidela. Kričala jeho meno do ticha, silno plačúc.

„Nie, nie, nech to prestane, prosím, nech to prestane!“ šepkala a vzlykala zároveň. Dopadla na kolená do mokrej trávy. Rukami sa objala, zatvorila oči a a prepukla v silný plač.

Začula hlasy, ktoré boli vzdialené, no počula, ako sa k nej približovali. Bolo jej to jedno. Všetko jej bolo jedno. Keby ju teraz nájde Orión, bola by šťastná. Zbavil by ju jej trápenia a ani by si neuvedomil, akú láskavosť jej spravil. Jemný dotyk na jej líci. Hebké prsty zotierajúce jej stekajúce slzy. Počuje hlasy, ktoré kričia jej meno. Pýtajú sa jej, čo sa stalo. Oči ma stále zatvorené. Niekto si ju prehodil do náručia šepkajúc jej ukľudňujúce slová. Cíti teplý dych na svojej tvári. Cíti ako jej niekto nežne prechádza rukami po chrbte. Počuje silný krik, až pokým si neuvedomí, že patrí jej. Snaží sa zastaviť plač, pery pevne stisnuté. Aký malo zmysel zastaviť slzy alebo niečo popierať? Predstavila si jeho tvár, skôr než všetko naokolo sčernelo a hlasy utíchli.

Autor: MiriamTaylor (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction