Spomeň si na mňa - 6. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Vitaj na Malfoy Manore, Hermiona.

24.08.2013 (15:00) • MiriamTaylor • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 2× • zobrazeno 796×

Hermione sa nepríjemne zatočila hlava, keď sa zrazu ocitla vo velikánskej sieni, ešte stále v Dracovom náručí. Zalapala po dychu a obzerala sa okolo seba. Miestnosť, v ktorej stáli, Hermione pripomínala svojimi rozmermi hrad. Veľké, okrúhle okná, ktoré sa tiahli od zeme po vysoký strop. Pokrývali ich dlhé, zelené záclony so zlatými vzormi. Hermiona začala uvažovať, ako sa im podarilo zavesiť ich tak vysoko. Potom jej však prebleslo mysľou, že ľudia, ktorí tu žijú, musia byť pravdepodobne čarodejníci.

Svetlo z okien ožarovalo celú miestnosť a Hermiona mohla cez ne zazrieť veľkú záhradu s rôznymi typmi kvetov a veľkou fontánou nahej ženy uprostred. Dlážka bola mramorová a Hermione udieral do očí ten lesk, ktorý z nej vyžaroval. Očami pozorovala všetko okolo. Luxusné sedačky s tmavomodrým poťahom, veľký kryštálový luster, ktorý sa spúšťal zo stropu a bol smotanovej farby, pokrytý rôznymi ornamentmi. Vyzeralo to tu tak vznešene. Hermiona sa na chvíľu cítila ako v nejakom posvätnom chráme.

Malfoy s ňou kráčal cez miestnosť a ona so zatajeným dychom sledovala hýbajúce sa portréty rodiny, ktorá tu pravdepodobne kedysi žila. Bolo to tam celkom iné ako v brlohu, tmavšie a temnejšie. Zatiaľ čo v Brlohu prevládali veselé farby a rodinná atmosféra, tu bolo všetko čierno-biele, pochmúrne. Spomenula si na Harryho slová.

„Malfoy!“ zhíkla. „Toto nie je lastúrový domček!“ Vyčítavo sa na neho pozrela a nespokojne sa mu pomrvila v náručí. Kto by to povedal, že sa raz do tejto situácie dostanú? Dvaja najväčší nepriatelia zo školy tu teraz stoja v podivnom dome podobnému hradu a držia sa ako zamilovaní milenci. Malfoy sa pobavene uškrnul, tým jeho malfoyovským úškrnom, ktorý Hermiona vždy neznášala. Ešte viac ju rozčúlil.

„To ti trvalo, Grangerová,“ zasmial sa. „Čakal som, že budeš škriekať hneď, keď otvoríš oči.“

„Malfoy, pusti ma!“ zaškriekala. Pozornejšie si ju prezrel a keď usúdil, že vyzerá na pokraji šialenosti, sám sa bál, čo by mu mohla spraviť. Opatrne ju položil na zem a zdvihol ruky do vzduchu, ako náznak toho, že sa vzdáva.

„Vitaj na Malfoy Manore,“ povedal vážne a gentlemansky sa uklonil. Hermione neušiel jeho smiech, ktorý sa pokúsil zamaskovať kašľaním. Očividne sa na nej dobre zabával.

„Čo tu robím?“ spýtala sa teraz už o niečo pokojnejšie. Najskôr ho nechá vysvetliť, prečo ju zaviedol práve sem. Potom sa rozhodne, či ho prekľaje alebo jednoducho odíde bez toho, aby mu spôsobila vážnu ujmu na zdraví. Najradšej by sa však priklonila k tej prvej možnosti.

Bol to predsa Malfoy! Jej úhlavný nepriateľ. Podlý slizolinčan. V škole ho nenávidela. Dokonca si matne spomínala na tretí ročník, kedy mu jednu vrazila. Pousmiala sa nad tým. Aká to bola irónia, že je tu práve s ním, zo všetkých jej priateľov, s ktorými práve teraz mohla byť. Svet je nevyspytateľné miesto aj pre čarodejníkov.

„Posaď sa,“ povedal pokojne a ukázal na kreslo taktiež s tmavomodrým poťahom, ktoré dokonale ladilo k tmavomodrému gauču. Malfoy si sadol do kresla, ktoré bolo proti tomu Hermioninemu.

„Chceš čaj?“ spýtal sa úplne pokojným hlasom a pohmkával si melódiu nejakej neznámej piesne. Tváril sa ako keby zabudol na Hermionin výkrik a obviňujúce pohľady, ako keby zabudol na jej otázku. Tak veľmi ju rozčuľoval. Merlin jej pomáhaj, aby ho naozaj neprekliala. I keď Harry by bol asi o niečo šťastnejší a spokojnejší.

„Malfoy?“ prerušila ho v hmkaní s hmatateľnou zlosťou v hlase.

„Nemohol som sa s tebou premiestniť do lastúrového domčeku z jedného dôvodu a to toho, že nedôverujem Potterovi.“ Hermiona si chcela Harryho zastať a vynadať Malfoyovi za to, ako vôbec môže takto uvažovať, no prerušil ju jediným gestom ruky.

„Premýšľaj, Grangerová,“ sklamane zašomral. Zrejme bol pobúrený Hermioninim nechápavým prístupom. „Ak bol Weasley skutočne pod Imperiusom...“

„Bol,“ povedala nevraživo pričom ho prerušila a zahryzla si do jazyka, aby mu nepovedala aj niečo iné.

„Ak bol skutočne pod Imperiusom, potom nás musel zradiť niekto z rádu,“ vysvetlil energeticky akoby práve rozlúštil veľkú záhadu.

„Ako mi vieš zaručiť, že svätý Potter nemôže byť tiež pod kliatbou Imperius?“ spýtal sa obviňujúco, ale v jeho hlase Hermiona započula aj niečo iné, bol to triumf. Trafil sa do čierneho a to Hermionu nútilo uvažovať.

Správal sa Harry nejako zvláštne? Nie. Okrem toho Harry bol silný. Áno, oklumencia mu v škole vôbec nešla, ale bola si istá, že Harry bol v absolútnom poriadku. Nemohla však úplne zamietnuť Malfoyove obavy, alebo či skôr úvahy. V jednom však s ním súhlasila. Musel to byť niekto z rádu a to Hermionu nútilo premýšľať. Všetkých tých ľudí veľmi dobre poznala, boli ako jej rodina. Prečo by jej chceli ublížiť? Nedávalo to žiadny zmysel. Možno tiež konali pod kliatbou Imperius. Možno má Rossweld nejaký vzťah s nejakým členom z rádu. Musí to zistiť.

„Nemyslím si, že Harry je pod Imperiusom a som presvedčená, že keď sa o tomto dozvie, sám ťa prekľaje, čo ma zbavuje nemravných myšlienok,“ povedala nakoniec. Malfoy sa zaksichtil a všetká náklonnosť, ľútosť, ktorú k nej prechovával zmizla tak rýchlo, ako aj prišla. Bola tak neznesiteľná. Namáhavo pokračoval ďalej.

„Už som poslal Lupinovi sovu. On jediný vie, kde sme a povedal, že dohliadne na to, aby ministerstvo zabezpečilo preverenie kliatby Imperius na všetkých členoch z rádu.“

„Tak aspoň budeme môcť prísť na to, či niekto vážne nemá s Oriónom nejaký citový vzťah, ktorý by ho nútil ublížiť mi,“ povedala Hermiona skľúčene.

„Grangerová, sklamávaš ma,“ pokrútil hlavou a pozrel sa na ňu ako keby mu jej prišlo na chvíľu ľúto. „Neuvažovala si o tom, že sa možno niekto snaží potopiť Pottera ? Niekto možno spolupracuje s Rossweldom, ale ich zámery sú odlišné. Každopádne, ich cieľ je rovnaký,“ odmlčal sa a jeho namyslený, obviňujúci postoj zmizol.

„Ublížiť tebe,“ zatiahol.

Zamračila sa a začala sa nervózne pohrávať s prstami. Draco si ju pozorne obzeral. Znovu mu jej prišlo ľúto. Všimol si ten strach a obavy, ktoré sa jej zračili v očiach.

„Fajn,“ povedala po chvíli. „Zostanem tu, pokým nám Lupin nedá vedieť, že je s rádom všetko v poriadku,“ povedala skôr nesúhlasne, s istými obavami v hlase.

„Prečo to vlastne robíš?“ spýtala sa váhavo.

„Prečo robím čo?“ spravil zo seba nechápajúceho.

„Ty vieš čo,“ odsekla unavená jeho slovnými hrami. „Prečo si do tohto taký zapálený? Prečo si ma jednoducho nepriviedol do lastúrového domčeka, nepremýšľajúc, čo všetko sa mi môže stať? Buďme k sebe úprimní a priznajme si, že by sme najradšej videli toho druhého mŕtveho,“ povedala, ale myslela to vážne?

Vážne nenávidela Malfoya až tak veľmi, že si priala, aby bol mŕtvy? Nie, nebola to celkom pravda. Vlastne od ich malého rozhovoru v brlohu sa jej zdalo, že už nie je tým človekom, za ktorého ho považovala. Samozrejme, stále tu boli slovné vojny a urážky, ale nemohla povedať, že ho nenávidí. Skôr si myslela, že ho začína mať rada, že možno aj cez to všetko, čo sa medzi nimi udialo, nakoniec môže medzi nimi existovať vec zvaná priateľstvo. Nechápala prečo sa v malfoyovom náručí cítila tak bezpečne, tak ako keby jej nikto na svete nemohol ublížiť, keď bola s ním.

„Samozrejme, že v tom hľadám vlastné záujmy,“ povedal záhadne.

Hermiona sa zamračila.

„Potter vkladá veľký dôraz na tvoju bezpečnosť a keďže je môj nadriadený, sľúbil mi povýšenie,“ povedal. „Som jeden z najlepších aurorov a on proste musel spraviť všetko preto, aby som mu pomohol. Nuž, čo viac povedať, som žiadaný,“ žmurkol a zatváril sa nanajvýš povýšenecky. V duchu si zagratuloval, ako veľmi dobre to zvládol zahrať. Nemohol jej povedať, že jeho zvedavosť znova vyhrala nad rozumom.

Tú ponuku od Pottera prijal len preto, že bol na ňu zvedavý. Na čo by dočerta chcel, aby ho povýšili? Peňazí mal takú kopu, že ak by chcel, nemusel by dokonca života robiť. Pamätal si na deň, keď pristihol Pottera na ministerstve, ako nadával Padme Patilovej za zverejnenie článku s názvom Hermiona Jean Grangerová zmizla. Znamená to koniec zlatého tria?

Nemohol sa dočkať, kedy zistí príčinu jej zmiznutia. Toto jej však povedať nemohol.

Až keď ju uvidel v ten onen večer sediacu na hojdačke. Kučeravé vlasy jej padali na chrbát a ona tíšila svoje vzlyky svojimi dlaňami. Bola prekrásna v svite mesiaca. Na chvíľu zabudol na nenávisť, ktorú k nej tie roky cítil. Mal pocit ako keby mu žalúdok spravil premet.

Uvedomil si, ako sa musí cítiť a znovu. Bola tu tá záležitosť s jeho rodičmi a to ho prinútilo vžiť sa do jej bolesti. Nemohol inak. Chápal jej zármutok a bolesť a preto ju začal vnímať inak. Nevedel, čo sa s ním deje. Merlin nech mu pomáha, ak začína cítiť niečo k tej...hum... muklorodenej.

„Egoista ako vždy,“ odsekla. „Niektoré veci sa nikdy nezmenia.“

„Máš pravdu, Grangerová,“ súhlasil s ňou. V celej miestnosti zavládlo nepríjemné ticho a v tom sa zrazu jeho oči rozšírili v poznaní a začal zo svojho vnierecka čo vyťahovať. Hermiona ho ostražito sledovala, dufajúc, že sa ju sám nechystá prekliať.

„Našiel som to na zemi a myslel som, že by sa ti to ešte zišlo," povedal pokojne a natiahol k nej ruku, v ktorej držal jej prútik.

„Ďakujem, Malfoy," vďačne sa pousmiala a zobrala si svôj prútik do rúk. Mohla cítiť tú pulzujúcu energiu, ktorá jej prešla cez končeky prstov. Prútik vycítil, že ho vo svojich rukách drží jeho majiteľ. Aj Hermiona si zvykala na tento nový pocit. Koniec koncov, bez prútika a mágie žila takmer dva roky. Bolo pochopiteľné, že prútik reagoval tak, ako reagoval. Vyzeralo to, ako keby sa prútik sám tešil, že sú konečne spolu. Draco toto celé so záujmom pozoroval.

„Nie je za čo," zamrmal a postavil sa.

Prenikavo hľadel do jej očí a ona takmer sebou trhla, ale stále mu pohľad uprene opätovala. Topila sa v jeho sivých očiach. Ako môžu tak prekrásne oči patriť takému idiotovi? pomyslela si a keď sa spamätala, rýchlo uhla pohľadom. Cítil to. Vedel, ako sa na neho pozerala. Tento pohľad už poznal. Veľa dievčat mu už takto hľadelo do očí. S určitou túžbou a zaľubením. Pousmial sa sám pre seba, keď sa rumenec rozliehal po jej tvári.

„Odprevadím ťa do tvojej izby,“ povedal a gentlemansky jej ponúkol rameno. Chvíľu zvažovala, či prijať jeho ponuku, ale nakoniec ju prijala. Kráčali spolu po dlhých chodbách a Hermiona počula škriekajúce obrazy, ktoré horlivo diskutovali o jej pôvode. Prekvapilo ju, že sa našli dokonca takí, ktorí si ju zastávali. Nebola celá generácia Malfoyovcov vychovávaná k nenávisti muklorodených?

„Tak tu je tvoja izba,“ povedal, ukazujúc na dvere. Hermiona si smutne povzdychla. Začala si uvedomovať, kde je. Pred pár rokmi ju tu mučila Bellatrix Lastrengová. Ako mohla na to zabudnúť? Stalo sa to tu. Na Malfoy Manore a ona na to celkom zabudla!

„Ja sa tu... necítim príliš bezpečne,“ povedala takmer nepočuteľne. Priznať, že sa niečoho bojí a ešte k tomu Malfoyovi bolo pre ňu ponižujúce a absolútne nepríjemne.

„Prosím?“ spýtal sa a robil sa, že ju ten prvý raz nepočul.

„Bojím sa tu, fajn?!“ skríkla po ňom, dobre si vedomá, že to musel počuť aj predtým.

„Pred pár rokmi ma tu mučila tvoja teta,“ pripomenula mu so strachom v očiach. Strach. Tak veľmi sa bála v ten deň, kedy ju ta šialená ženská mučila. Nevedomky si pošúchala pravé zápästie, na ktorom má odvtedy vyryté to prekliate slovo. Humusáčka. Spomenula si na ten deň. Malfoy tam stál, pozeral sa na to, ako ju a jej priateľov mučia. Neurobil vôbec nič, len to pozoroval so zatajeným dychom.

Uprene čakala na Malfoyovu reakciu, zatiaľ čo on ju pozoroval s kamenným výrazom. Čakala, že sa jej vysmeje do tváre, využije to k tomu, aby ju ponížil alebo urazil. Prikývol a načiahol po nej ruku. V jeho očiach mohla zazrieť tú bolesť a výčitky. Je možné, že ľutoval ten deň? Je možné, že dokonca ľutoval to, ako bezhlavo veril svojmu otcovi a slúžil temnému pánovi? S nechápavým výrazom v tvári ju prijala a on ju začal ťahať naprieč chodbám.

„Kam to ideme?“ spýtala sa.

„Do mojej izby,“ povedal akoby nič. „Môžeš spať na posteli, ja sa vyspím na gauči.“

Vytreštila oči.

Čože? Nevedela, čo si mala o tomto myslieť, jedno však vedela určite. Bola vystrašená. Na druhú stranu, predstavila si, ako sa chúli na posteli v tmavej izbe a zatvára oči, aby sa nemusela báť, že z tej tmy na ňu vyskočí Bellatrix s tým jej vyšinutým pohľadom blázna. Za to predstava na Malfoyovu izbu nebola vôbec hrozná. Bez jediného slova sa nechala viesť a cítila jemný dotyk Malfoyovej ruky na svojom zápästí. Tento nevinný dotyk jej pripomenul jednu, jedinú osobu. Rona.

Och, Ron! zhíkla v duchu a mozog jej pracoval na plné obrátky. Nevedela, čo je s ním a bála sa o neho. Tak veľmi ho milovala a teraz sa cítila ako človek bez duše. Tak veľmi ho teraz chcela mať pri sebe. Zacítiť jeho silné paže, ktoré jej poskytovali pocit bezpečia. Jeho upokojujúci hlas, ktorý jej každý večer pred spaním šepkával, ako veľmi ju miluje. Túžila zacítiť jeho vôňu, pohladiť jeho jemné, ryšavé vlasy. Zazrieť jeho modré oči, ktoré jej pripomínali samotné nebo. Ach, Ron.

Musí sa mu ozvať. Musí mu povedať, kde je. Musí sa dozvedieť, čo s ním je.

Malfoy jej v tom nezabráni. Pretože, keď si Hermiona Jean Grangerová zoberie niečo do hlavy, nič a nikto ju nezastaví.

Malfoy sa zastavil pred dverami jeho izby. Slabo ich pootvoril a Hermione padla dolu sánka.

Vyzeralo to tu ako ďalší malý chrám, ba palác. Jeho izba bola asi dvakrát väčšia ako celý jej dom. Neveriacky sa na neho pozrela a všimla si jeho samoľúby úsmev. Pokrútila hlavou.

Toto bude zaujímavá noc.

Autor: MiriamTaylor (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction