OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Spomeň si na mňa - 5. kapitola

20.08.2013 (11:00) • MiriamTaylor • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 6× • zobrazeno 783×

Hermiona zaspávala v Ronovom objatí. Hebké periny sa jej šúchali o telo a ona cítila ako si ju Ronove ruky pritiahli o niečo bližšie. Zacítila istú spokojnosť a pocit bezpečia, no stále nemohla zaspať. Pootvorila oči a poobzerala sa po izbe. Prvé, čo urobila, bolo to, že sa pozrela na okno, ktoré lemoval červený rám. Pochopiteľne. Vonku panovali pokoj a ticho v opojnom súznení. Trochu sa pomrvila a hlavu zaborila do mäkkého vankúša.

Premýšľala, čo bude zajtra. Ron určite povie Harrymu, že prespal v jej izbe a Hermiona z toho bola znepokojená. Harry bude trpieť, keď sa to dozvie.

Nahlas si vzdychla a prudko zatvorila oči, dúfajúc, že sa jej konečne podarí zaspať. Nechcela na to myslieť...

„Hermiona,“ šepol strašidelný hlas.

„Hermiona,“ ozval sa znovu.

Hermiona ležala na studenej zemi, ktorá bola pokrytá mramorovými obdĺžnikmi. Chcela sa postaviť, ale nemohla. Ukrutná bolesť jej vystreľovala do celého tela a ona sa nedokázala pohnúť. Bola taká slabá, že nedokázala pohnúť viečkami. Zacítila teplý dych na svojej tvári a veľmi známu vôňu. Snažila sa spomenúť.

„Ocko?“ pípla a s odhodlaním sa snažila roztvoriť oči, aby sa mohla presvedčiť o tom, čo cíti. Mramorové kamene mali nádych modrej farby, ale skôr boli sfarbené do čiernej. Steny, ktoré boli tiež pokryté mramorom lemovali zlaté pásiky. Strop bol zlatistej farby. Vedela, kde sa nachádzala. Bola na ministerstve.

„Áno, dcérka, som to ja,“ povedal s niečím zvláštnym v jeho hlase. Hermiona otvorila oči.

„Ocko?“ zamračila sa, keď si premeriala očami muža, ktorý stál nad ňou. Bol tak podobný jej otcovi a zároveň tak odlišný. V jeho očiach nebola neha a láska s ktorou sa na Hermionu vždy pozeral. Bolo tam niečo iné, niečo, čo Hermiona celkom nepoznala. Možno strach? Nie, bola to krutosť a bezcitnosť. Vyzeralo to skoro tak, akoby to bola chodiaca mŕtvola. Hermiona si chcela zakryť rukami uši, aby nemohla počuť ten hrôzostrašný smiech, ktorý vychádzal z jeho úst, keď zistil, že Hermiona si konečne uvedomila, že toho muža nad ňou, môže sotva nazývať svojím otcom. Neschopná slov stočila hlavu na bok a spustila slzy, ktoré jej pripomínali smrť jej otca.

„Pozri sa na mňa, humusáčka!“ vyštekol a prudko schytil jej bradu, tak aby sa na neho pozerala.

„Nie si nič iné, len špina, špina, ktorá si nezaslúži žiť, za jej špinavú krv!“ vykríkol a jeho krik sa ozýval po celej sieni. Namieril na ňu prútikom a vyslovil tie slová, ktorých sa Hermiona už od začiatku obávala.

„Crucio!“ zvreskol, prútik namierený na zvíjajúcu Hermionu.

„Crucio!“ zareval znova a hystericky sa zasmial. Vykríkla od bolesti.

„A teraz humusáčka, dostaneš to, čo si zaslúžiš,“ zasmial sa nad jeho krutými slovami a Hermiona sa pustila do plaču. Nechcela zomrieť takto. Nie, keď sa pozerá na tvár svojho otca, ktorý ju tak veľmi zraňuje.

„Prosím,“ žadonila.

„Avada Kedavra!“ skríkol a zelené svetlo osvietilo celú miestnosť.

„Prosím!“ vykríkla Hermiona a prudko sa posadila. Hľadala útechu v Ronových rukách, ale keď sa obzrela zistila, že neleží vedľa nej.

„Ron? Ron!“ hystericky vykríkla obávajúc sa o jeho bezpečie. Jej oči rýchlo prebehli celou miestnosťou a keď ho našla sedieť v kresle pozerajúc sa na ňu, vydýchla si.

„Ron?“ spytavo sa pozrela jeho smerom a odokryla zo seba prikrývku. Bolo to zvláštne. Nič nevravel, len ju mlčky pozoroval. Hermiona sa striasla a váhavo zoskočila z postele blížiac sa k nemu.

„Si v poriadku?“ načiahla po ňom ruku a jemne sa dotkla jeho ramena. Striasol sa.

Bez jediného slova sa postavil s úškľabkom na tvári. Pevne ju schytil za rameno a priložil ústa k jej uchu. Cítila ako sa jeho pery obtreli o jej pokožku.

„Špinavá humusáčka,“ šepol pobavene a na jeho tvári sa rozliehal úsmev.

Hermionu zaboleli jeho slová. Ako jej mohol takto ubližovať? Človek, ktorého milovala najviac. Nie, to nemohol byť on. Bola presvedčená o tom, že toto nemohol byť Ron. Niekto ho ovláda, musí byť pod Imperiusom, on by jej neublížil, nikdy. Rozmýšľala, ako dlho ešte bude musieť znášať jeho urážky.  Nemohla mu ublížiť, nie, keď vedela, že nekoná dobrovoľne. Neprekvapilo ju, že Orión už vedel o tom, že je späť a že si ako svoju obeť vybral Rona. Och, také predvídateľné. Ron bolo slabý článok, čo sa emócii týkalo. Skôr než stihla zahnať slzy a ubrániť sa, schytil ju a silno s ňou šmaril o stenu. Trasúce ruky si priložila k čelu, aby zistila, že jej odtiaľ valí krv.

„Ron, ubližuješ mi!“ skríkla a snažila sa postaviť zo zeme, no ako náhle sa o to pokúsila, znova dopadla tvrdo na zem. Zasmial a dobehol k nej. Rukou sa načiahol po jej vlasoch a vytiahol ju na nohy. Vykríkla od spaľujúcej bolesti

„Nič viac nedokážeš?“ povedal pomedzi zuby a udrel ju.

„Nechápem, ako som ťa niekedy mohol milovať,“ vyštekol bezcitne a pozeral sa na jej nehybné telo ležiace na zemi. Sledoval ako jej stekali slzy po tvári a napĺňalo ho to radosťou. Vedela, že tieto slová nepatrili jemu, no predsa len vychádzali z jeho úst. Z úst ktoré tak dôverne poznala. Bolelo to.

Zatvorila oči a želala si, aby to skončilo. Aby sa vrátili späť do postele a objímali sa v ich dôverne známom objatí.

„A to sama seba označuješ ako najbystrejšiu čarodejnicu?“ Vyčítavo zúžil oči a rukou sa po nej zahnal. Znova ju vytiahol na nohy a drsne ju pritlačil o stenu. Svoje ruky upriamil na jej krk a osoba, ktorú tak milovala, ju začala škrtiť. Cítila, ako ju opúšťa všetok vzduch, snažiac sa nadýchnuť. Svoje ruky priložila na tie jeho v snahe ubrániť sa, odtlačiť ich, no bolo to márne.

„Ron,“ snažila sa prehovoriť. Vzdala sa. Zomrie tu. Keby len mala pri sebe svoj prútik. Keby si ho nebola nechala položený na jej nočnom stolíku. Pohľadom zavadila o stolík, hľadiac očami prútik, nebol tam. Zobral ho pomyslela si. Mal to všetko naplánované. Dokonca možno aj ten bozk, bol predstieraný. Možno sa len snažil získať jej dôveru. Mala to tušiť. Vlastne, nie nemala. Ako by len mohla? Dva roky nebola sama sebou a teraz sa od nej čaká, že bude na všetko toto pripravená? Oči ju pálili. Jej telo sa napínalo a varovalo ju kvôli nedostatku kyslíka. Zahmlievalo sa jej pred očami. Možno sa stretne s jej otcom. Otázky, ktoré sa jej zdali takmer absorudné, sa teraz vyplavili na povrch. Uvažovala, kam asi po smrti pôjde? Čo spraví Ron s jej telom? Vedela, že Ron zomrie od žiaľu, ak zistí, že to on ju zabil. Cítila sa smutne aj za neho. Skôr než stihla úplne zatvoriť oči, všimla si čiernu šmuhu, ktorá sa vlnila za Ronom. Zažmurkala očami a snažila sa zistiť, čo to je. Podľa všetkého to bol muž. Dlhý čierny kabát, čierne nohavice, sivé oči.

Ron ju pustil na zem a ona sa s pohľadom upreným na muža zviezla pozdĺž steny. Mozog jej začal fungovať na plné obrátky. Konečne polapila dych a začala nepretržite kašlať.

„Stufety!“ Zahučal niekto a Hermiona zbadala omráčené telo Rona, ktoré padalo na zem. Pozeral sa na ňu s hnusením v očiach. Nenávidel ju.

Zatvorila oči, dúfajúc, že všetko je iba sen. Chcela sa prebudiť, zistiť, že nič z tohto nebola pravda. Chcela zabudnúť na to, že ju Ron nazval humusáčkou a čo horšie, že z nej skoro vymlátil dušu. Slzy jej stekali po tvári ako nekončiaci vodopád. Nemohla to zastaviť, príliš to bolelo.

„Grangerová, počuješ ma?“ spýtal sa Malfoy, ktorý už pri nej kľačal a jeho ruky ju zdvihli v ochrannom geste. Prikývla.

Do miestnosti vbehol Harry, ktorý sa so zhrozením  pozeral na omráčeného Rona. Vôbec nechápal tejto situácii a preto si ju hneď vyložil zle. Predpokladal, že Ron sa snažil pomôcť Hermione a muž, ktorý ich napadol ho omráčil.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa aj keď si už myslel, že všetko dobre vie.

„Bol to Ron,“ zaúpela. „To on na mňa zaútočil,“ povedala vzlykajúc.

„To nemohol urobiť on,“ nesúhlasne pokrútil hlavou Harry a pošúchal si čelo. Zatiaľ, čo Harry popieral skutočnosť, Nicolas a Arthur Weasley už stáli pri Ronovi a horlivo diskutovali, čo s ním spravia.

„Bol to on, Potter. Videl som to,“ odsekol Malfoy.

„Musel byť pod Imperiusom,“ vysvetlila Hermiona, ktorá sa znova rozplakala pri pohľade na Ronove telo. Spomenula si na jeho pohľad, plný opovrhnutia a nenávisti.

„Hermiona, všetko bude v poriadku,“ chlácholil ju Harry a zamračil sa, keď zbadal jej ranu na spánku. Hermiona sa na Harryho pousmiala cez slzy a silno ho stisla za ruku.

„Odpúšťam ti,“ šepla roztraseným hlasom. Spomenula si na rozhovor s Malfoyom.

„Vieš, Grangerová, chápem, že to musí byť pre teba nepríjemné. Sám som niečo podobné zažil, keď mojich rodičov poslali do Azkabanu, ale ty nie si osamelá, pamätaj na to. Máš kopu priateľov. Jediné, čo musíš spraviť, je odpustiť im. Ja som svojmu otcovi neodpustil a keď...“ odmlčal sa.

„Keď čo?“ spýtala so zvedavosťou v hlase.

„Keď otec zomrel, bolo neskoro,“ takmer šepol.

 Musela mu odpustiť. Bála sa, že by zomrela a nechala Harryho s pocitom viny. To mu nemohla urobiť. Nie Harrymu jej najlepšiemu priateľovi.

„Dosť bolo sentimentálnych sračiek, teraz ju odvediem do bezpečia, Potter,“ povedal rozhorčene Draco a tváril sa nespokojne. V hĺbke duše bol rád za Hermionu, za to, že mu odpustila. Vedel, že si musela spomenúť na ich rozhovor. V duchu sa nad tým pousmial.

Harry zavrčal na Malfoya.

„Odveď ju do lastúrového domčeku, neskôr ti dám pokyny,“ povedal Harry rozkazovacím tónom, čo sa Dracovi zjavne nepáčilo, čo dal najavo hlasitým, vzdorovitým odfrknutím.

Svätý Potter, spasiteľ, záchranca pomyslel si a prekrútil očami.

„Ďakujem ti, Hermiona. Bál som sa, že mi nikdy neodpustíš,“ povedal s výčitkami v hlase, „neprežil by som to, Hermiona,“ takmer šepol a pobozkal ju na líce.

Harry sa povzbudivo pousmial. Malfoy sa aj s Hermionou v naručí pohol smerom k dverám a skôr než stihli prekročiť prah, Harryho hlas ich zastavil.

„Och, a Hermiona,“ zavolal na ňu. „Prosím ťa, pokús sa nezabiť Malfoya,“ uškrnul sa a zamával jej na rozlúčku. Hermiona sa trhane zasmiala a vyčerpane položila svoju hlavu na Dracovu hruď ,uškŕňajúc sa a zároveň si mumlajúc niečo nezrozumiteľné popod nos.

„Grangerová, zmačeš mi košeľu,“ pokarhal ju ako malé dieťa. Chystala sa niečo odseknúť, ale keď zdvihla hlavu, vedela, že to myslel v dobrom, niečo ako povzbudenie, myslela si.

„Och, neboj Malfoy, som presvedčená, že ich máš doma ešte kopu.“

Chvíľku si ju premeriaval a potom natiahol ruku k jej krvácajúcemu čelu. Keď sa dotkol miesta jej bolesti, zasyčala. Kráčal s ňou po schodoch a šikovne sa vyhýbal múrom, vázam či rôznym soškám, ktoré podľa neho boli rozhodne nevkusné.

„Pripomeň mi, kde to vlastne sme? Na smetisku?“ spýtal sa Draco a s nechuťou sa obzeral po dome, v ktorom prevládala najviac červená farba. Skrivil ústa a zaksichtil sa nanajvýš znechutene.

Hermiona sa trhane rozosmiala.

„Srdiečko!“ zvolala pani Weaslyová a pribehla k nim. Hermiona si nemohla nevšimnúť ako Draco prekrútil očami.

„Som v poriadku,“ uistila matku syna, ktorý sa ju pred chvíľkou snažil zabiť a nasilu sa usmiala.

„Klamanie ti nejde, drahá,“ pokarhala ju. „Nezabúdaj, že som vychovala Freda a Georga,“ pripomenula jej. Obe sa na seba smutno pousmiali. Pri tom jednom mene ich pichlo v srdiach. Tak veľmi im Fred chýbal.

„Aspoň som to skúsila,“ snažila sa zmeniť tému. „Nechcem, aby ste si robili starosti.“

„Hermiona!“ zavolala na ňu Ginny a prihnala sa k nej. „Hermiona, si v poriadku?“ 

„An...,“ chystala sa prehovoriť Hermiona.

„Och, neklam, Grangerová,“ prerušil ju Draco skôr než stihla zaklamať a pokrútil hlavou.

„Tvoja hlava,“ povedala pani Weasleyová a namierila na ňu prútik. Použila jednoduché liečiteľské zaklínadlo a spokojne sa usmiala. „Lepšie, drahá?“

„Oveľa lepšie, ďakujem znova,“ chytila sa za hlavu, aby sa sama presvedčila, že jej čelo je úplne zahojené.

„Malfoy, už ma môžeš pustiť.“

„Nie, musím ťa odviezť do bezpečia. Prepáčte, ale červených hláv mam na dnes už dosť,“ povedal a uškrnul sa na pani Weasleyovú jeho typickým malfoyovským úškrnom. Lucius by bol teraz pravdepodobne hrdý na svojho syna, predsa len na staré malfoyovské zvyky nezabudol. Venoval naštvanej Ginny provokatívny úsmev o odmiestnil sa s Hermionou v náručí.

 ----------------------------------------------------------------------------------------------

 Čo hovoríte na tieto časti? Páčia sa vám? Prosím, mohli by ste mi zanechať komentár, čo si o tom všetkom myslíte. Budem si vážiť každú kritiku aj pochvalu. Ďakujem. :)

Autor: MiriamTaylor (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Spomeň si na mňa - 5. kapitola: