Spomeň si na mňa - 4. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Malfoy konečne na scéne. :)

15.08.2013 (12:00) • MiriamTaylor • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 2× • zobrazeno 656×

Hermiona sedela na húpajúcej hojdačke. Prijemný, studený vánok jej vial do tváre a ona sa snažila zabudnúť na všetky tie problémy, ktoré ju postihli. Ako jej to mohli spraviť? Jej priatelia, ktorí jej boli ako rodina. Cítila sa tak osamelo. Cítila sa, ako keby ju zradili, všetci na ktorých jej záležalo. Ani nevedela, kedy s tým začala, ale pristihla samú seba, ako hlasno vzlyká a tak si svoju tvár schovala do dlaní a poddala sa plaču.

„Som tak sama,“ zaúpela.

Chcela zabudnúť, na to, ako ju Harry pripravil o jej pamäť, aby sa teraz nemusela na neho tak hnevať. Všetko sa zdalo byť také komplikované. Odpustí mu niekedy? Samozrejme, že mu odpustí. Harry bol jej najlepší priateľ, mala ho rada ako vlastného brata, ktorého nikdy nemala. Zastavila vzlyky a zodvihla hlavu. Jednou rukou si upravila vlasy a tou druhou si zotrela z očí tečúce slzy. Svoje bosé nohy spustila z hojdačky a jednou špičkou nohy sa obtrela o jemnú, príjemne chladnú trávu. Na chvíľu zatvorila oči a vychutnávala si prírodu okolo seba. Konečne bola doma. Pri tejto myšlienke sa však zarazila a prudko roztvorila oči. Toto predsa nie je jej domov, už dlho nie. Nebol to jej domov. Spomenula si, na čas, ktorý prežila bez mágie, ako Kristin Strydeová, ako niekto celkom iný. Spomínala si na jej najväčšie problémy, ako bola písomka z dejín alebo matematiky. Zasmiala sa nad tým.

„Grangerová,“ povedal hlas a Hermiona prudko stočila hlavu, aby mohla uvidieť, komu ten hlas patrí. V šoku pootvorila ústa neschopná vydať čo i len slovíčko. Muž ju s pobavením pozoroval opretý o strom, kúsok od nej.

„Malfoy,“ povedala nakoniec s určitou dávkou nechuti v hlase. Draco Malfoy, ešte stále opretý o strom ju pozoroval s niečím zvláštnym v jeho očiach a skôr než Hermiona stihla odhadnúť, čo to bolo, bolo to preč. Blondiak so sivými očami, spravil váhavo krok smerom k nej a nakoniec si k nej prisadol. Hermiona bola v šoku, ani sa neunúvala skryť svoje prekvapenie a zdesenie zároveň. Ako keby jej nestačilo, čo sa deje. Vážne, si ešte bude musieť vytrpieť Malfoyove narážky na jej osobnosť?

„Čo chceš, Malfoy? Nech už to je čokoľvek, nech to máme rýchlo za sebou, nemám zrovna náladu na...“

„Mlč, Grangerová,“ prerušil ju. „Som tu na Potterovu žiadosť. Všetko mi povedal. Ide o to, že keďže som jedným z aurorov, je mojou povinnosťou strážiť ta. Aspoň pokým si Potter a ministerstvo nebude isté, že Rossewaldov syn nie je žiadna hrozba,“ vysvetlil a uprel na ňu svoj kamenný pohľad. Vytreštila oči a neveriacky si ho obzerala. Malfoy, ktorý sa stal smrťožrútom už v šestnástich tu teraz prehlasuje, že sa stal aurorom? Vážne sa jej to nesníva?

„Ministerstvo všetko vie?“ spýtala sa pochybovačne, z určitých dôvodov mu neverila.

Prikývol. Znova sa všade naokolo rozľahlo ticho a Hermionu škrabala na jazyku jedna otázka, ktorú sa túžila Malfoya opýtať. Vedela, že to je nevhodná otázka, ale prečo sa má starať? Vedľa nej sedel predsa Malfoy, muž, ktorý jej zo života robil peklo. Muž, ktorý sa pozeral ako ju mučia, ako mučia jej priateľov. Nie je jedno, či sa ho tá otázka dotkne?

„Ako to, že ťa nezavreli do Azkabanu?“ nakoniec sa spýtala bez akejkoľvek emócie. Chvíľu si ju mlčky prezeral a vyberal tie správne slová. Snažila sa preniknúť cez tú jeho arogantnú masku, snažila sa niečo vyčítať z jeho pohľadu. Chcela tam nájsť výčitky, bolesť, čokoľvek čo by ju presvedčilo, že ľutuje svoje činy. Nenašla tam však nič. Žiadna ľútosť či dokonca strach. Nič, len prázdno.

„Bol som len dieťa, Grangerová. Vieš, nemal som zrovna moc na výber,“ povedal chladne s hnevom v očiach. Neznášal to. Neznášal tie odcudzujúce pohľady, ktoré ho sprevádzali všade kam sa pohol. Pretože bol Malfoy. Pretože bol syn Luciusa Malfoya, krutého smrťožrúta, ktorý vyvraždil polovicu muklov a bezhlavo slúžil temnému pánovi. Najviac zo všetkého však neznášal sám seba. Za svoje činy, za všetko, čo spravil. Bol zbabelec a dobre si to uvedomoval. Nedokázal sa vzoprieť otcovi, nedokázal to a zlyhal. Nebol o nič lepší, ako jeho otec a to ho štvalo. Nechcel sa mu podobať, tak veľmi sa mu nechcel podobať. Preto zmenil strany, snažil sa zmeniť, snažil sa stať sa lepším človekom. No aj tak vedel, že nikto nezabudne na jeho hriechy, tak ako na ne nezabudne ani on sám. Navždy ho budú strašiť v nočných morách.

Temný pán bol preč, ľudia sa už nebáli vychádzať zo svojich domov. Všetci boli tak povediac šťastní. Ale on nebol schopný cítiť niečo také, nie po tom všetkom, čím si v živote prešiel. Tak veľmi túžil po tomto pocite. chcel cítiť lásku, chcel mať niekoho, kto by ho miloval. Ale to nebolo možné, pretože to on sa pred niekoľkými rokmi pokúšal zabiť profesora Dumbledora na astronomickej veži. Nebolo to možné, pretože to on nosil to prekliate priezvisko, ktoré z neho spravilo netvora. To jeho zápästie zdobilo to odporné temné znamenie, ktoré mu pripomínalo, čím je. Jeho osud bol spečatený skôr než sa narodil. Ľudia vôbec nechápali, že nemal na výber, tak ako jeho priatelia, či bývali spolužiaci. Takmer všetci slizolinčania museli bojovať v bitke proti Potterovi. Nie, pretože by chceli. Oni museli. Báli sa o svoje životy o životy svojich blízkych, ktorým na nich vlastne nikdy nezáležalo. Takmer všetci vyrastali bez rodičovskej lásky, pretože ich rodičia, boli krvilační vrahovia. Ako to, že to nikto nevidel?

„Vždy si môžeš vybrať, Malfoy, ale dobre,“ povedala pokojne pripravená vstať.

Mal na ňu chuť nakričať, povedať jej všetko, na čo myslel. Ale vedel, že by to nepochopila. Bola predsa chrabromilčanka. Ach, tí úbohí chrambromilčania a tá ich zasraná nebojácnosť a spravodlivosť! Vždy si mysleli, že svet je čierno biely. Ale život sa nedelil na smrťožrútov a dobrých čarodejníkov. Nezaujímali sa o to, prečo sa vlastne ten človek stal zlým, prečo robil to, čo robil. Nemali ani potuchy, čo si musel on a jeho spolužiaci vytrpieť. Zatiaľ, čo si Grangerová, Weasley a ten hlúpy Potter užívali zimné prázdniny, obklopený rodinou, on, tak ako väčšina jeho spolužiakov sa museli prizerať ako ich rodičia mučia nevinných ľudí. Dokonca oni sami ich museli mučiť a nemohli nič urobiť, inak by sami skončili mŕtvi. Namiesto toho, aby jej odsekol niečo neslušné, spravil niečo celkom iné.

„Ako ti je?“ spýtal sa, čím ju donútil znova si sadnúť. Sám nevedel prečo to urobil, ale akosi zatúžil po jej spoločnosti. Už dlhú dobu sa nemal možnosť s nikým poriadne porozprávať. Určite to bolo z ľútosti pomyslel si. Šokovane na neho hľadela po vyslovení jeho otázky, ale predsa si sadla naspäť. Dracovi sa uľavilo. Pozorne si ju poobzeral. Dlhé, vlnité vlasy jej padali na chrbát. Svoje oči medovej farby upierala na trávu a Draco sedel pri nej tak blízko, že by sa mu určite podarilo spočítať všetky pehy na je tvári. Bola pekná. Rozhodne sa zmenila, za ten čas, čo ju nevidel. Keď sa nad tým tak zamyslel, vždy bola svojím spôsobom pekná, no hrozne otravná. Tipoval, že táto jedna vlastnosť ju bude sprevádzať až do hrobu.

„Ako mi je?“ odsekla a odtrhla pohľad od trávy, aby sa mu mohla vyčítavo pozrieť do očí. Vážne sa tu teraz snaží viesť s Malfoyom slušný rozhovor? Predsa v škole to bolo samé Grangerová, humusáčka, podradená kvôli svojej nečistej krvi...

„Malfoy,“ vzdychla si. „Prečo sa vlastne staráš?“ Neveriacky si ho obzrela. Čo jej mal na to odpovedať? Že si všimol, aká je zničená a prišlo mu jej ľúto? Že počul ako zaúpela do tmy, že je celkom sama? Nuž on bol sám, skoro celý svoj život. Dobre vedel, ako sa cíti pretože on sa tak cítil každú prekliatu minútu svojho života. Keď po vojne jeho otca a matku poslali do Azkabanu, všetko sa len zhoršilo. Ostal na Malfoy Manore celkom sám. Ostal v tom veľkom sídle sám. Najviac mu chýbala jeho matka. Aj napriek tomu, ako sa k nemu chovala, ako poslúchala svojho manžela na slovo, vedel, že ona ho skutočne miluje. Každá matka predsa miluje svoje dieťa. Bolo to tak, ona ho skutočne úprimne milovala, ale prejavovanie emócii bolo pre Malfoyovcov predsa tak netypické. Musela byť na neho tvrdá kvôli jeho otcovi. Jeho otec predsa nebol slaboch.

„Len som chcel pomôcť,“ odsekol a postavil sa, no jej ruka ho zadržala. Zacítil jej hebké prsty na svojom zápästí. Bol to jeden z tých dôverne známych dotykov, no nikdy by si nepomyslel, že by sa ho Grangerová dotkla. Pred pár rokmi by si pravdepodobne utekal vyčistiť ruku, pretože by sa bál nakazenia muklovskými baktériami, no teraz už bol dospelý muž, nie dieťa s hlúpymi predsudkami, ktoré mu jeho otec vkladal do hlavy.

Hermiona šokovane zhíkla a svoju ruku odtiahla preč s nepochopeným výrazom na tvári. Očividne nevedela prečo to urobila, ale bolo jej to nanajvýš nepríjemne. Prisadol si.

„Vieš, Grangerová, chápem, že to musí byť pre teba nepríjemné. Sám som niečo podobné zažil, keď mojich rodičov poslali do Azkabanu, ale ty nie si osamelá, pamätaj na to. Máš kopu priateľov. Jediné, čo musíš spraviť, je odpustiť im. Ja som svojmu otcovi neodpustil a keď...“ odmlčal sa.

„Keď čo?“ spýtala so zvedavosťou v hlase.

„Keď otec zomrel, bolo neskoro,“ takmer šepol. Hermiona cítila z jeho slov hmatateľnú bolesť, až mala chuť objať ho. Ale bol to predsa Malfoy. Odvtedy ani jeden z nich neprehovoril. Mlčky sledovali prírodu okolo, počúvali šuchotanie listov okolo seba, až sa Hermiona rozhodla prehovoriť.

„Povedala by som, že tvojho otca mi je ľúto, ale nie je,“ povedala a v mysli si vynadala, za tak nevhodné slová. Takto chcela nadviazať konverzáciu?

„Prepáč, ja...“

„Chápem to,“ povedal prosto s nečitateľným výrazom na tvári. „Bol to zlý muž, zbabelec.“

„Tvoj otec bol zlý muž,“ pritvrdila. „ Ale ty si sa zmenil. Aspoň to tak vyzerá.“

Starý Malfoy by tu predsa s ňou nedebatoval a nesnažil sa jej zlepšiť náladu, alebo o čo sa to tu vlastne snažil. Starý Malfoy by sa zabával na jej bolesti. Sypal by soľ do jej otvorených rán. Nie, toto nebol ten Malfoy, ktorého poznala.

„Uvažujem, že hneď ako dohovorím ma možno unesieš a umučíš k smrti, čo dúfam, že nespravíš. Ak však nad tým uvažuješ, tak prosím počkaj, prezlečiem sa do niečoho vhodnejšieho na mučenie,“ zažartovala v snahe napodobniť ich bývalú spolužiačku Pansy Parkinsonovú a usmiala sa. Ach nebesá! Ona sa vážne usmiala v Malfoyovej spoločnosti!

„Vieš, že teraz si znela celkom ako Pansy?“ spýtal sa a smútok v jeho očiach náhle vystriedalo pobavenie.

„O tom mi išlo,“ priznala a stále sa veselo usmievala.

„Dobre, Grangerová,“ povedal s priloženou rukou na srdci.

„Prisahám, že ak ťa budem chcieť zabiť alebo umučiť, vopred ti dám vedieť, aby si sa stihla vhodne obliecť,“ pridal sa k jej hre a pobavene sa zasmial.

„Prisaháš?“ povytiahla jedno obočie.

„Prisahám,“ ublížene odfrkol s predstieraním, že sa dovoľuje pochybovať o jeho slovách a potom sa znova zasmial.

„Tak to máme dohodu,“ povedala a zavadila očami o tie jeho sivé. Chvíľu si mlčky hľadeli do očí. Draco sledoval jej neposlušný prameň vlasov, ktorý sa oddelil od tých ostatných a padal jej priamo do očí. Hojdačka sa aj s nimi húpala v pokojnom rytme a on jej ten prameň túžil odhrnúť z čela. Chcel zacítiť jej pokožku pod svojimi prstami. Skôr než stihol spraviť, niečo hlúpe, postavil sa.

„Mal by som už isť,“ vysvetlil príčinu jeho náhleho vstania z hojdačky.

„Och, áno,“ neochotne pritvrdila. „Už je veľa hodín, ostatní budú mať o mňa strach.“

„Zbohom, Grangerová,“ povedal a bez náznaku akejkoľvek emócie sa odmiestnil preč s hlasitým puknutím.

Hermiona sledovala miesto, kde pred chvíľou stál. Bolo dobré vedieť, že tu bol niekto, kto jej rozumel.

***

„Hermiona, zlatko, už som ti prezliekla periny hore v hosťovskej izbe,“ povedala pani Weasleyová ukazujúc na poschodie.

„Ďakujem , pani Weasleyová,“ vďačne sa usmiala na starú ženu a rozbehla sa po schodisku.

Ron ani Harry s ňou neprehovorili celý večer. Je možné, že ju videli zhovárať sa s Malfoyom?

Nie, to je nemožné a okrem toho, prečo by to mal byť dôvod k hnevu? Malfoy tu bol na príkaz Harryho a Ron...nuž Ron by mohol žiarliť. Nechala to tak a s unavenými očami pomaly kráčala ku svojej dočasnej izbe. Pred piatimi minútami hodiny odbili polnoc, no brloh bol ešte stále rozsvietený. Ako Hermiona prechádzala dlhou chodbou, nakukla spoza Ginnine dvere. Tá nanešťastie už spala. Jej izbu osvetľovalo, slabé svetlo, ktoré vychádzalo z lampy, ktorá bola položená na jej nočnom stolíku. V ruke držala nejakú knižku a keď sa Hermiona naklonila viac, aby sa jej podarilo prečítať názov, pootvorila dvere o niečo viacej a všimla si Harryho spiaceho vedľa nej. Pre Hermionu to nebolo prekvapenie, keďže sa Ginny s Harrym dali dohromady po vojne. Hermiona dokonca uvažovala, či sa nedali dokopy skôr len to tajili pred ostatnými. Vyzerali tak spokojne, keď sa ich telá vzájomne dotýkali v nič nerušiacom spánku. Pousmiala sa a pokračovala vo svojej ceste do izby. Zdola sa ozvali zvuky a Hermiona už tušila, že to zrejme prišiel pán Weasley z práce.

Jej dvere, konečne. Snažila sa ich otvoriť, čo najtichšie, ale staré, vŕzgajúce drevo sa hlučne ozývalo po celej chodbe. Rýchlo vbehla do izby a zavrela za sebou dvere. Vydýchnuc sa o ne oprela. Skôr než stihla zažnúť svetlo, niečie telo ju jemne pritislo ku dverám. Hermiona sa chystala skríknuť, ale skôr než to stihla urobiť, jej neznáma ruka zapchala ústa. Jednou rukou sa snažila dostať zo svojich úst niečiu ruku a druhou sa rýchlo načiahla po svetle. Keď sa jej to podarilo, miestnosťou sa rozľahlo slabé, blikajúce svetlo a Hermiona spoznala svojho útočníka.

„Ron, čo tu robíš!“ povedala s úľavou a vydýchla si.

„Chcel som sa s tebou porozprávať. Predtým som nemohol. Mamka zakázala mne a Harrymu, aby sme sa k tebe približovali. Vraj, chceš čas a my ťa nemáme otravovať,“ vysvetlil a jednou rukou jej už teraz prechádzal po líci. Hermionu ten jeden dotyk znervózňoval a tak sa vyvliekla spod jeho tela, ktoré ju ešte stále tlačilo ku dverám.

„Ron, teraz vážne nie je vhodná doba,“ povedala s trasľavým hlasom. Ešte stále cítila jeho prst na svojom líci.

„Hermiona,“ zastonal. „Viem, že sa hneváš, ale nemal som na výber.“

„Ja viem, Ron. Ale nechcem o tom hovoriť, prosím odíď, potrebujem čas,“ prosiac šepla.

„Ale...“

„Ron, nie ! Nechápeš to. Dva roky som bola preč, Ron. Dva roky, ste ma nechali myslieť si, že som niekto úplne iný. Hnevám sa na teba, na všetkých, že ste mi to spravili, tak nečakaj, že si sem prídeš, usmeješ sa na mňa tým tvojim úsmevom a všetko bude v poriadku,“ povedala dychtivo napoly až hystericky.

„Nie.“ Bolo to, čo Ron odpovedal.

„Prosím?“

Hermiona založila rukami.

„Nejdem, nikam.“

„Ronald Weasley, ak okamžite neodídeš tak prisahám, že ťa prekľajem,“ varovne zúžila oči a rukou sa načahovala po prútiku. Ron sa nedal odstrašiť a jedným prudkým pohybom si ju pritiahol k sebe. Boli tak blízko až mohla cítiť jeho dych na svojom krku. Pomaly sa sklonil a jemne sa svojimi perami obtrel o tie jej. Dýchal na ne, olizoval ich špičkou jazyka, ochutnával ich.

„Ani nevieš, ako dlho som po tomto túžil,“ šepol jej do ucha nadychujúc sa jej vône. Hermione sa vydral z úst slabý ston. Teraz Ronove pery zaútočili na jej krk a ona sa ho musela chytiť za ramená, aby sa jej nepodlomili kolená. Jeho pery si znova našli tie jej. Bozkával ich jemne, naťahoval ich až Hermiona znova zastonala. Ron to využil a jazykom si predral cestu do vnútra jej úst. Jeho jazyk vyhľadal ten jej a našli sa v opojnom hladení sa. Spoznávali sa, obtierali sa o seba. Ron bozk prehĺbil a keď si pomyslel, že toto mu zatiaľ postačí, odtrhol sa od nej.

„No...“ vydýchla Hermiona a zľahka si prstom prešla po svojich napuchnutých perách. „Ani po tomto, sa nič nezmení,“ povedala neisto. Ron sa nad tým zasmial, myslel si, že bola rozkošná.

Znova sa nebezpečne priklonil a Hermiona urobila automaticky krok dozadu. Nebola schopná, vedieť, čo všetko by mu bola dovolila.

„Ron,“ vydýchla, keď si všimla, že sa nechystá odísť.

„Dovoľ mi tu s tebou zostať.“

Ale on nemohol zostať. Hnevala sa na neho. Chcela sa na neho hnevať. Urobila ešte jeden krok dozadu, aby sa zbavila jeho blízkosti a vtedy ju to napadlo.

„Ronald! Okamžite opusti moju izbu!“ vykríkla tak hlasno, že ju snáď bolo počuť až von.

V duchu sa usmievala, za svoj šikovný plán. Za chvíľku už ako predpokladala, stála vo dverách nahnevaná Molly s očami upretými na svojho najmladšieho syna.

„Ronald! Ale už –aj- nech -ťa -tu nevidím!“ skríkla Molly na svojho syna a každé jedno slovo zdôraznila buchnutím ho po hlave. Hermiona sa pobavene uškŕňala a Ron sa zatváril ublížene, ako malé šteniatko a neochotne odkráčal preč.

„Tak a teraz by to malo byť v poriadku, drahá. Sladké sny,“ popriala jej Molly a pobozkala ju na čelo. Hermiona sa sladko pousmiala.

„Dobrú noc,“ zaželala aj ona a keď Molly za sebou zatvorila dvere, rukou sa načiahla po svojom pyžame. Rýchlo sa doň prezliekla a zababušila sa do prijemných, bavlnených perín.

Snažila sa zaspať, vážne sa snažila. Ale nešlo nepremýšľať o všetkom, čo stalo. Premýšľať o Malfoyovi, o jeho slovách.

Započula kroky pližiace sa k nej. Vedela, že to je on. Cítila ako opatrne nadvihol prikrývky a vsunul sa pod ne. Natiahol ruku, chvíľu zvažujúc, či to má urobiť. Nakoniec si ju pritúlil k sebe a ruky obmotal okolo jej pásu. Hlavu zaboril do jej priehlbiny na krku a nechal sa štekliť jej vlasmi. Hermiona sa usmiala. Nemala silu ho odohnať preč. Pravda bola taká, že nechcela byť sama. Nechcela sa cítiť sama. Ron bol vždy ten, ktorý ju dokázal rozosmiať, ktorý ju dokázal pochopiť. Nie, nemohla ho odohnať.

„Dobrú noc, Hermiona,“ zamrmlal jej do vlasov.

„Dobrú noc, Ron,“ odvetila nežne a pritúlila sa k nemu.

Malfoy mal pravdu. Ľudia si potrebujú navzájom odpúšťať.

Autor: MiriamTaylor (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction