Spomeň si na mňa - 3. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Harryho nakoniec dobehnú výčitky svedomia. Dovolí Hermione si spomenúť?

12.08.2013 (08:00) • MiriamTaylor • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 0× • zobrazeno 496×

„Vieš, aké je to nebezpečné!“ vykríkol Harry s obviňujúcim hlasom.

„Harry, postaráme sa o ňu,“ chlácholila ho Ginny a položila zľahka svoju ruku na jeho rameno. Láskyplne sa zahľadela na Nicolasa, čím mu dala najavo, že nespravil nič zlé. Predsa len, Hermiona bola ako jej vlastná sestra a nechcela znova o ňu prísť.

„Dovoľ jej spomenúť si, Harry,“ takmer šepla a zľahka mu prechádzala prstami po chrbte.

Harry sa nerozhodne pozrel na Nicolasa, zvažoval, čo má spraviť hodnú chvíľu, no nakoniec iba nesúhlasne pokrútil hlavou.

„Mala by zabudnúť aj na toto,“ odsekol a odtlačil Ginninu ruku, ktorá sa ho snažila svojimi dotykmi rozptýliť. Bola ako jeho vlastná sestra a nechcel pre ňu nič zlé. Myslel si, že nič nerušiaci, normálny život na predmestí v Londýne jej zabezpečí šťastnú budúcnosť.

Nechcel pre ňu nič viac, len šťastný život, ktorý si zaslúži. A teraz ju tu má pred očami a on sa snaží urobiť všetko preto, aby za ňou nepribehol a silno ju neobjal. Chcel, aby si spomenula. Všetci to chceli. Pri pohľade na Ronov žiaľ mu skoro puklo srdce, ale on musí byť ten, ktorý sa len tak ľahko nezlomí. Ten, ktorý sa postará o jej budúcnosť.

V mysli mu preblesla posledná spomienka na Hermionu.

Hermiona mlčky sedela na pohovke v brlohu a očami hypnotizovala sklenenú vázu s červenými rozkvitnutými tulipánmi. Sedela tam bez náznaku života. Pohľad uprený na vázu, ktorá ju v skutočnosti vôbec nezaujímala. Už znova sa utápala v myšlienkach, v myšlienkach, ktoré jej pripomínali otca. Ako ju prvýkrát učil bicyklovať, ako spolu chodili na ryby, kde jej rozprával rozprávky pri svite mesiaca. A nakoniec sa vynorila tá najsmutnejšia spomienka.

Mŕtve telo jej otca bez náznaku jediného pohybu, bez náznaku života v jeho hnedých očiach.

Čo by dala za to, aby sa nič z toho nestalo? Čo by dala za to, aby tam namiesto neho ležala ona? Pocity viny jej srdce rozdrvili na prach. Všetko to bola jej vina. Pevne zovrela podušku v jej rukách a znova jej začali stekať slzy po tvári, ktoré nahradili tie zaschnuté. Začala sebou šklbať a hlasno vzlykať.

„Prečo on?“ kričala a zmietala sebou.

Harry, ktorý ju mlčky pozoroval, sa teraz už rozbehol smerom k nej a jemne ju hladil po vlasoch. Teraz bol presvedčený o tom, že to musí urobiť. Nech sa mu to akokoľvek prieči, musí to spraviť, kvôli nej. Už bolo aj tak neskoro vycúvať. Predsa len všetko je pripravené, nový dom, nové identity, ách, ako veľmi to nechcel urobiť.

„Hermiona, poznám spôsob, ako ti pomôcť,“ povedal a snažil sa o to, aby sa mu príliš nechvel hlas, keď to vravel.

„Harry! Urob niečo, čokoľvek, len ma zbav tejto bolesti!“ prosila ho a v rukách pevne zvierala lem jeho košele. Prikývol. Spraví to, avšak keby len vedela, čo presne chce spraviť. Nikdy by mu to nedovolila, ale on nemá na výber. Ťažko si povzdychol a vytiahol svoj prútik z vrecka.

„Hermiona, ľúbim ťa,“ povedal a poslednýkrát si ju pritúlil k sebe, aby cítil jej teplo, aby ešte raz zacítil, ako ho jej kučeravé vlasy šteklia na tvári. S veľkou námahou sa od nej odtrhol a ona len parkrát zažmurkala, aby potlačila svoje vzlyky. Namieril na ňu prútik.

„Obliviate,“ zašepkal a slzy mu začali stekať po tvári. Z jeho prútika vystrelila modrá hmla, ktorá sa pomaly približovala k Hermioninej hlave. Obkľúčila ju zo všetkých strán a Harry si stihol všimnúť jej obviňujúci výraz v tvári. Prudko zavrel oči a hlavu stočil na bok, zaplavený výčitkami svedomia. Nemal sa po tomto cítiť lepšie? Pomohol jej.

Prudko otočil hlavu a všimol si Rona mlčky stojaceho za ním. Jeho oči zaliate krvou a slzy, ktoré mu stekali po tvári ako nekončiaci vodopád. Než Harry stihol prehovoriť jediné slovo, Ron sa rozbehol preč so slzami v očiach. Nebežal za ním. Chápal, že to je pre neho ťažké. Musí sa s tým zmieriť.

„Už... už si to spravil?“ spýtala sa Molly s priloženou rukou na tvári a starými, láskavými očami zaliatymi slzami.

„Áno, spravil som to,“ povedal s výčitkami v hlase a svoj pohľad upriamil na Hermionu, ktorá ešte stále sedela na pohovke so zavretými očami.

„Zavolajte aurorov, ktorí čakajú pred dverami. Zavedú ju a jej matku do ich nového domu,“ prikázal a keď Molly opustila miestnosť, prikráčal k Hermione a perami zavadil o jej čelo.

Nadýchol sa jej vanilkovej vône a potom mlčky sledoval ako ju odnášajú preč.

„Harry,“ potriasla ním Ginny. Až po ďalšom jej upozornení si spomenul, kde je a o čom sa práve zhovárajú.

„Nemusel to byť Rossweld, ktorý mi poslal ten list,“ povedal Nicolas s očami upretými na Ginny. Zrejme nepokladal Harryho názor za dôležitý. Ale prečo? Pretože si myslel, že nedokáže normálne uvažovať? Čo nikto nechápe, že sa ju snaží ochrániť?

Vtom sa mu vynorila ďalšia myšlienka a zabolela tak silno, až ho pichla pri srdci.

Bude ma nenávidieť, pomyslel si. Odpustí mu Hermiona, čo spravil? Skutočne sa toho bál.

„Ako to myslíš?“ spýtal sa po chvíli Harry a varovne zúžil oči.

„Mohol to byť niekto z jej priateľov, niekto, komu veľmi chýbala,“ prosto odpovedal Nicolas, „napokon o Rossweldovi sa nepočulo už dlhú dobu. Myslím, že nakoniec prekonal svoju nenávisť a odišiel preč,“ vysvetlil.

„Nemôžme sa spoliehať na tvoje pochabé úsudky,“ odsekol Harry a takmer kričal. „Urobil som to, aby som ju ochránil! Nechajte si všetci tie vaše odcudzujúce pohľady pre niekoho iného!“ skríkol a bol pripravený vyrútiť sa z izby až pokým sa jeho oči nestretli s tými jej.

„Čo sa deje?“ spýtala sa tichým hlasom a poobzerala sa po všetkých, pričom pohľadom zavadila o Nicolasov, ktorý ju jedným ľahostajným mávnutím hlavy chcel presvedčiť, že sa nič nedeje. Ale ona nebola hlúpa, nie nadarmo ju označovali ako najbystrejšiu čarodejnicu jej veku. Za ňou sa znenazdajky zjavil Ron a oči mal už pokojnejšie, takmer to vyzeralo, že bol dokonca šťastný.

„Vie všetko,“ povedal Ron a prelomil tak trápne ticho, ktoré sa rozliehalo po celej miestnosti. „Harry, chce si spomenúť,“ povedal takmer prosebne a zahľadel sa mu do očí.

Tentokrát sa Harryho oči stretli s tými jej. Letmo prikývla a pousmiala sa kútikom pier.

„Som pripravená,“ povedala rozhodne, „na všetko,“ dodala a svoj pohľad spojila s tým Ronovým. Ten sa na ňu povzbudzujúco usmial a Hermiona bola ešte odhodlanejšia než pred pár minútami.

Všetci svoje oči upreli na Harryho a čakali, ako sa rozhodne. Všimli si, že v jeho hlave práve prebieha nesporný boj. Mračil sa na všetkých naokolo. Vari nechápu, že teraz žila šťastný život, tam, kde bola? A znovu jej to chcú spraviť? Dotiahnuť ju do tohto sveta, ktorý je pre ňu tak nebezpečným. Prišiel takmer o celú svoju rodinu. Spomínal si na Siriusov smiech, matkine oči tak podobné tým jeho a na otcov láskyplný úsmev, na Dumbledorove staré oči plné lásky a pochopenia. Vari už neprišiel o dosť ľudí?

„Toto je absorudné!“ vykríkla Hermiona a rozhorčene mávala rukami. „Nemôže rozhodovať za mňa, keď som sa už rozhodla. Je to moja hlava!“ kričala a držala sa, aby sa k nemu neprihnala a nevlepila mu facku. Bolo jej jedno, že to bol jej priateľ, teda tak to aspoň všetci tvrdili. Chce naspäť svoje spomienky!

Harry sa poobzeral naokolo.

Ginny sa tvárila rozrušene a do tváre sa jej prihnala červená farba. Nicolas si zachoval svoj kamenný výraz, ktorý Harrymu nevravel vôbec nič a Ron sa tváril mierne znepokojene. Určite chcel späť svoju starú Hermionu.

„Dobre,“ prikývol a načiahol ruku po Hermione. Tá sa zatvárila znepokojene, ale nakoniec predsa len pred neho predstúpila. Harry vytiahol opatrne svoj prútik a namieril ho na ňu.

„Odpusť,“ šepol. „Finite Incantatem.“

Hermiona mlčky stála a pozerala sa na svetločervenú žiaru, ktorá vystretila z konca jeho prútika. Chvíľu mala pocit, že by mala utiecť, dostať sa preč od týchto zvláštnych ľudí. No nemohla.

Červené svetlo do nej prudko vošlo a ona sebou šklbla a zvalila sa na zem. Všetci k nej okamžite pribehli, kľačiac pri nej, jediný Harry stál a pozeral sa zhora na jej telo. Oči mala zatvorené, ale prudko mykala hlavou do strán pričom sa jej telo vzpieralo.

„Je mi to jedno,“ povedal Ron a ľahostajne mávol rukou.

„Nabudúce zober viac odvahy a pozvi ma na ten ples sám!“ zakričala na odchádzajúceho Rona a sadla si na jeden zo schodov, kde sa zrútila v hlasnom plači.

„Hermiona, počuješ ma?“ prihovoril sa jej neznámy hlas.

„Porušovať pravidlá je tak vzrušujúce!“ povedala Hermiona s náznakom šťastia v hlase.

„Kto si a čo si spravila s Hermionou Grangerovou?“ spýtal sa Ron začudovane.

Hermiona mu venovala jeden z lišiackych úsmevov a rozbehla sa naprieč mostom.

„Hermiona,“ dychtivo opakoval ten istý hlas.

„Odveďte zajatcov do pivnice, Greyback.“

„Počkaj,“ rýchlo zvolala Bellatrix. „Všetkých... okrem tej humusáčky.“

Greyback potešene zachrochtal.

„Nie!“ vykríkol Ron. „Môžete mať mňa, nechajte si mňa!“

Bellatrix ho udrela do tváre, až sa to ozývalo po izbe. Odviazala Hermionu od ostatných väzňov a potom ju za vlasy vliekla do stredu izby. Ron a Harry počuli Hermioniné žalostné výkriky, zatiaľ čo ich Greyback vliekol do žalárov.

„Vôbec sa nepreberá!“

„Harry, tu! Tu sú!“ zakričala Hermiona, keď zbadala náhrobky jeho rodičov. Harry podišiel k nej a kľakol si pred ne. Hermiona hltala každý jeho pohyb a keď si všimla jeho ubolenú tvár a slzy stekajúce spod okuliarov, silno ho stisla za ruku, tiež si kľakla a hlavu si položila na jeho rameno. Súcitila s ním.

„Hermiona, preber sa!“

„Nevedeli ste teda, že Dumbledore vám niečo zanechal?“

„Nám všetkým?“ spýtal sa Ron. „Mne aj Hermione tiež?“

„Áno, všetkým.“

„Dumbledore zomrel pred vyše mesiacom. Prečo nám až teraz odovzdávate to, čo nám zanechal?“

„Hermiona!“

„Slečne Hermione Jean Grangerovej zanechávam rozprávky barda Beedla v nádeji, že ich bude považovať za zábavné a poučné.

„Hermiona?“

Uvidela Rona, ktorý tam stál s mečom v ruke a na tenučký koberec z neho kvapkala voda.

Harry sa stiahol do tmavého kúta, zhodil z pliec Ronov batoh a pokúšal sa splynúť s plátnom.

Hermiona zliezla z postele a ako námesačná kráčala k Ronovi a nespúšťala oči z jeho bledej tváre. Ron sa slabo, nádejne usmial a napoly zdvíhal ruky. Hermiona sa vrhla naňho a začala ho buchnátovať, kam len zasiahla.

„Ach... och! Prestaň! Čo je to? Hermiona... au!“

„Ty-si-totálny-idiot-Ronald-Weasley!“

Hermionu bolela v hlava. Všetky spomienky, všetko, čo zabudla, sa jej vracalo a matne sa jej zobrazovali rôzne scenérie z jej života. Zo začiatku bola zmätená, nevedela, kto vlastne je, čo sa deje, prečo sa jej tie spomienky všetky naraz hrnú do hlavy a predbiehajú sa, akoby boli na závode. Chcelo sa jej vracať. Počula hlasy, ktoré celkom nevnímala, nemala čas ich vnímať popri spomienkach, ktoré sa na ňu rútili ako balvany. Až naraz všetko stíchlo.

Žiadne obrazce pred očami, len čierno-čierna tma a ticho. Ticho? Počkať? Cítila, ako jej niečia ruka prechádza po tvári a odhrnula jej vlasy. Pomaly skúsila otvoriť svoje oči a následne na to si ich zakryla rukou, pretože ju ohromilo nepríjemne svetlo. Nevzdala sa a skúsila to znovu. Zažmurkala a všimla si Rona kľačiaceho pri nej, ako jej láskyplne hľadí do očí. Mala chuť ho pobozkať, znova cítiť jeho upokojujúce pery na svojich, cítila sa, ako keby ho nevidela roky, čo bola pravda, no jej to stále nedávalo zmysel, až pokým si nespomenula. Odstrčila ho a vyskočila na nohy.

„Harry!“ zaúpela s pohľadom upreným len a len naňho. Nechcela ho zraniť, nie teraz, keď je tu konečne so svojou rodinou, ale musela dostať zo seba ten všetok hnev.

„Ako si mohol!“ zakričala a do očí sa jej nahrnuli slzy.

Mlčky sa priblížil k nej a otvoril ústa, ale potom ich rýchlo opäť zavrel. Bola to jeho chyba.

„Chcel som ťa chrániť,“ povedal slabým hlasom.

„Nemal si žiadne právo!“ vyštekla a obviňujúco na neho ukázala prstom. „Vieš, čo je na tom najhoršie, Harry?“ spýtala sa po chvíli. „Nemôžeš za to iba ty,“ šepla a hlas sa jej triasol. „Vy všetci! Ron!“ zavzlykala. „Ako si to mohol dopustiť?“

Do miestnosti náhle vstúpila Molly a úsmevom na tvári.

„Spravila som večeru, deti,“ ozvala sa svojím spevavým hlasom, až keď zbadala Hermionu, jej pera sa začala chvieť a v očiach sa jej zračilo šťastie a smútok zároveň. Hermiona sa odcudzujúco pozrela na všetkých prítomných a bez slov sa rozbehla von. Harry sa rozbehol tiež, ale to ho už Ron stihol zastaviť a nesúhlasne pokrútiť hlavou. Poznal svoju Hermionu, vedel, že potrebuje byť sama.

„Potrebuje čas,“ šepla Molly a pohladila Harryho po tvári. „Teraz sa poďte najesť.“

Autor: MiriamTaylor (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction