OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Spomeň si na mňa - 2. kapitola

01.08.2013 (19:00) • MiriamTaylor • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 1× • zobrazeno 746×

Ocitli sa na zelenkastej pláni a okolo nich sa týčilo kukuricové pole. Hermiona sa poobzerala okolo seba, nevediac, kde presne sa to nachádzajú. Vytiahla nohu z kaluže a zagánila na Benjamina, ktorý jej ešte stále pevne zvieral ruku. Už chcela z úst vypustiť pár nepekných nadávok, no zastavila sa. Jej oči zbadali mohutný, velikánsky dom, smiešneho tvaru. Bolo takmer nemožné, aby sa niekomu podarilo postaviť niečo takéto. Pripomínalo jej to dom na stračej nôžke alebo niečo podobné. Ako dom z vymyslenej rozprávky. S úžasom hľadela na dom zabudnúc na Benjaminov pevný stisk, ktorý ju však predsa len po chvíli vrátil do reality.

„Už–aj-ma-pusť!“ vyštekla a silno trhla rukou, aby sa jej podarilo prerušiť s ním kontakt.

„Ako? Ako sme sa sem dostali?!“ búchala ho do hrude, kričiac.

„Toto nie je možné, zbláznila som sa,“ mumlala si popod nos a celkom zbavená svojich síl sa nechala viesť s jeho rukou pevne obtočenou okolo tej jej.

Čim bližšie pri dome boli, tým viac sa Hermiona cítila neistejšie, bála sa.

Prekročili prah dverí. Pozorne sa obzerala okolo seba, detailne si všímala všetko okolo nej, zasmiala sa nad umývačkou, ktorá leštila riad, poháre, ktoré sa z ničoho nič naliali až po samý vrch a predovšetkým jej neušla nádherná vôňa pečenej kačky a kapustovej omáčky. S úžasom pozerala okolo seba. Boli tam červené záclony, ktoré boli trochu v zanedbanom stave, starý, drevený nábytok, sova hnedej farby oznamujúca ich príchod. Červená farba bola snáď všade. Nevyzeralo to tam, ako jej moderný byt na predmestí v Londýne. Pripomínalo jej to skôr staré, vidiecke domy, nie príliš moderné, ale zato rozhodne útulné. Vedela by si predstaviť, že by tu žila spolu s matkou. Z jej myšlienok ju však vyrušil cengot pohárov, pár neznámych hlasov a zvuk prichádzajúcich krokov.

S hnevom a zároveň strachom v očiach sa pozrela na Benjamina, ktorý len mykol hlavou a vzdychol si.

„Nicolas!“ Skríkol jeden mužský hlas a Hermiona spoza múru ešte nemohla odhadnúť komu ten hlas patrí, no očividne sa potešil návšteve. Avšak nechápala prečo ho ten muž nazval Nicolasom, on jej predsa tvrdil, že sa volá Benjamin. Dobre, teraz bola vystrašenejšia a zmätenejšia viac než predtým.

Do miestnosti vstúpil muž s tmavými, hnedými vlasmi a nádhernými, zelenými očami, cez ktoré mal prehodené okuliare s čiernym rámom. Chvíľu na ňu len tak zízal, bez všetkého, ani sa neunúval zakryť svoje prekvapenie. Hermiona si povzdychla a rozmýšľala, čo je na nej zle? Je špinavá na tvári? Má niečo vo vlasoch? Skôr než si v duchu stihla položiť všetky otázky, ktoré by jej odpovedali na jeho výraz v tvári, pridali sa k nemu ďalšie dve osoby.

Ďalší muž, o dosť vyšší než ona, zatiaľ, čo ten s tmavými vlasmi bol skoro rovnako vysoký ako ona, možno dokonca aj menší. Tento bol však iný. Driečny, vysoký, ryšavé pramienky mu padali na čelo a modré oči, tak prekrásne modré oči. Zatiaľ, čo ešte stále na ňu ten muž s okuliarmi zízal so zvedavosťou a nepochopením zároveň, ten druhý sa na ňu pozeral so šťastím a bolesťou. Až neskôr si všimla ženu stojacu za ním, dlhé po prsia, ryšavé vlasy jej padali na chrbát a jej oči mali ten istý odtieň ako toho chlapca pred ňou. Hermiona by v tú chvíľu prisahala, že to museli byť príbuzný.

„Hermiona,“ šepol chlapec s ryšavými vlasmi a vystrel pred ňu ruku, no potom sa náhle zarazil a stiahol ju späť. Zvláštne. Keď to urobil mala chuť sa za ním rozbehnúť, bez všetkého. Niečo ju k nemu ťahalo, nejaká neznáma sila, ako keby ju balamutila a pomaly ju vábila k nemu. Každý jej nerv sa napol, zrazu zatúžila po jeho objatí, avšak našťastie, skôr než stihla zareagovať na toto nevinné gesto, ruku stiahol. Sťažka preglgla a jediné, čo z nej vyšlo bolo...

„Volám sa Kristin,“ pípla a neprerušovala ich očný kontakt. Chlapec zúžil oči a zaťal päsťami. Vyzeral celkom hrôzostrašne.

„Prečo si ju sem dotiahol, Nicolas?“ spýtal sa ho chlapec s ryšavými vlasmi, obviňujúcim tónom a slzami v očiach.

„Áno, to by zaujímalo aj mňa,“ spýtal sa druhý chlapec a snažil sa vyzerať pokojne, ale vnútri kypel hnevom. Nevymazal jej spomienky len tak! Ona tu teraz nemala stáť!

„Prosím? Ty si bol ten, ktorý ma poprosil, aby som ju priviedol späť,“ povedal Nicolas nechápajúc Harryho slovám.

Čo, do pekla, malo toto znamenať? pomysleli si obaja súčasne.

„Čo to do pekla hovoríš, Nicolas? Prečo by som niečo také robil?!“ kričal Harry a mal chuť mu jednu vraziť.

„Prišla mi od teba sova. Vtedy, keď ste boli s Ronom v Rumunsku na aurorskom výcviku. Poslal si mi znepokojujúci list, kde si písal, ako veľmi ťa mrzí, čo si urobil. Vravel si, že sa už nemôžeš ďalej pozerať na Rona utápajúceho sa v žiali, vravel si, aby som ju priviedol späť!“ vyštekol Nicolas presvedčený svojou pravdou.

„Bola to pasca,“ vydýchol Harry. Ron sa zatváril akoby mu náhle prišlo zle a znova musel pevne zaťať päste.

„Ron, upokoj sa,“ chlácholil ho Harry.

„Nie, Harry! Čo to nevidíš? Ona... ona si na mňa ani len nepamätá!“ skríkol, ignorujúc ich rozhovor. Tak ho naštvalo, že sa mu predstavila ako Kristin. Ona bola Hermiona... jeho Hermiona!

S celou silou buchol päsťami o stôl. Hermiona sebou trhla a prisunula sa k Benjaminovi, či Nicolasovi alebo akokoľvek sa už volal, pretože mala pocit, že on je jediný, ktorému teraz môže veriť. Možno, pretože sem prišla spolu s ním a pozná ho aspoň... no aspoň o pár minút dlhšie ako ich. Na to sa stôl celý rozsypal na kúsky a Ron bežiac opustil miestnosť. Zaplavila ju nevyspytateľná túžba rozbehnúť sa za ním a to aj urobila. Harry a Ginny si vymenili ustarostené pohľady a Nicolas sa pustil do vysvetľovania.

***

„Hej!“ zakričala na neznámeho mladíka, ktorého vôbec nepoznala. Avšak teraz jej to bolo jedno, jediné, čo chcela bolo, aby sa zastavil a vysvetlil jej všetko, čo vedel. A podľa jeho pohľadu zistila, že niečo vedieť musel. No, on jej to vôbec neuľahčoval. Vybehol von a ona vybehla za ním pričom zacítila jemný, letný vánok na svojej tvári. Vonku svietilo slnko a jeho lúče zohrievali prírodu naokolo. Rýchlym krokom kráčal, čo najďalej od nej až pokým...

„Ron!“ zakričala a dúfala, že teraz sa už zastaví. V duchu si zagratulovala, že si zapamätala jeho meno z toho rozhovoru, ktorý sa týkal samozrejme jej. Zabralo to. Otočil sa.

Hermiona ho s úľavou dobehla. Sedel na podlhovastej hojdačke s operadlom. Nad ňou sa týčil vysoký strom v tvare srdcových listov a vďaka ním hojdačku prikrýval prijemný chládok. S očakávaním upieral na ňu svoj pohľad a zrejme čakal až pokým prehovorí ona ako prvá.

„Rada by som si spomenula,“ bolo jediné, čo vyšlo z jej úst. Keď na ňu upriamil svoje oči v ktorých sa zračil toľký smútok. Chcela si spomenúť, vážne chcela.

„Ja len... je to ťažké vidieť ťa,“ povedal a na chvíľu sa odmlčal. „Vieš, myslel som na teba, neustále, chýbala si mi.“ Začal sa mu triasť hlas.

„Boli sme.. dobrí priatelia?“ spýtala sa a natiahla ruku, aby ho pohladila avšak stihla sa zaraziť skôr než to urobila.

„Najlepší,“ odpovedal, „najskôr sme sa však nenávideli a doťahovali sa,“ chytil jej ruku a priložil si ju na svoju tvár. „Neskôr sme sa do seba zaľúbili,“ povedal s hmatateľnou bolesťou.

Spustil svoju ruku z jej, no ona ho neprestávala jemne hladiť po jeho líci. Cítila sa tak... príjemne a bezpečne zároveň. Ako keby bol toto jej domov, ako keby bol on jej domovom. Zotrela mu slzu tečúcu po jeho líci a priala si, aby ho dokázala nejako utešiť, aby prehovorila, no namiesto toho mlčala a položila si hlavu na jeho hruď.

„Porozprávaj mi o nás,“ vyzvala ho a zatvorila oči, aby si mohla predstavovať jej život, inak.

„Všetko sa to začalo na nástupišti deväť a trištvrte,“ povedal, „na stanici King Cross,“ vysvetlil presnejšie. Ron sa pustil do rozprávania. Vravel jej o jej kocúrovi Krivolabovi a jeho potkanovi Prašivcovi. Vravel, ako sa zvykli kvôli ním hádavať, ako Hermionu pozval na vianočný ples Viktor Krum a ako veľmi na neho žiarlil. Smiali sa spolu na všetkých tých veselých historkách, ktoré prežili. Zároveň spolu smútili za premrhanými životmi a smutnými chvíľami.

Ani si neuvedomili, že sa už zotmieva.

„Nikdy nezabudnem na ten pocit, kedy sme sa prvýkrát pobozkali. Bolo to neuveriteľné, tak nádherné. Bol to bozk, na ktorý sa oplatilo čakať sedem rokov. Tak dlhú dobu som ťa túžil pobozkať a naraz sa to stalo. Stalo sa to počas bitky, keď ani jeden z nás nevedel, či prežije tú noc. Preto bol ten bozk taký nádherný. Pretože sme doňho vložili, všetok cit, ktorý sme cítili. Strach o toho druhého, túžbu, lásku. A keď sa naše pery spojili, vedel som, že si moja pravá láska. Nechcel som ťa pustiť, nikdy, a predsa som musel.“

Hermiona, ešte stále zo zavretými očami počúvala jeho hlas a tlkot jeho srdca. Bolo možné, že ju ešte stále miloval? Bolo možné sa zaľúbiť do človeka za takú krátku dobu?

Verila mu. Verila všetkému, čo povedal, o nich. Ostatné veci sa jej však zdali nereálne.

Rokfort, Dumbledore, magický prútik, Olivander, Smrťožrúti, Voldemort, metlobal, hop-šup prášok, Hagrid a kopu mien, neznámych mien, neznámych miest, magických miest.

Naozaj odtiaľ mohla pochádzať? Aj keď bola iba muklorodená?

Bolela ju hlava. Ak je toto všetko pravda, ak aj naozaj porazili Voldemorta, prečo stratila pamäť? Môže si spomenúť? Chce si spomenúť. Musela zistiť všetko.

„Ako som prišla o pamäť?“ spýtala sa a vyrušila ho z jeho rozprávania. Venoval jej lišiacky úsmev a na to sa z chuti zasmial.

„Čakal som, že sa to opýtaš ako prvé,“ povedal. „Stará Hermiona by to tak urobila, potrebovala by vedieť všetko, hneď,“ vysvetlil príčinu jeho smiechu.

Hermiona nevedela, čo má povedať a tak sa len vážne na neho pozrela, aby jej povedal pravdu.

„Bol rok po vojne. Ale ešte stále nebolo úplne po všetkom. Pár smrťožrútom sa podarilo ujsť a my sme stále pracovali pre Fénixov rád v snahe všetkých ich pochytať a poslať do Azkabanu, tam, kde patrili. Pamätáš, čo som vravel o tvojich rodičoch?“ spýtal sa.

Stroho prikývla.

„Dobre. Priviedla si ich späť. Boli ste šťastní až na jeden onen deň. Hermiona, je mi to tak ľúto, ver, že keby môžem, spravím všetko preto, aby sa to nestalo.

„Pokračuj,“ vyzvala ho, ignorujúc slová, ktoré možno znamenali, že za smrť jej otca mohol on. Usúdila tak z toho, že jej matka predsa žila alebo nežila? Bola to len jej náhradná matka, ktorá s ňou nikdy nemala nič spoločné? Nie, bola to jej pravá matka, vedela to. Až príliš sa na ňu podobala, avšak matka jej povedala, že jej otec zahynul pri autonehode. Dokonca aj jej vlastná matka ju po celý čas klamala? To zabolelo. Pri tejto myšlienke sa strhla a do očí sa jej nahrnuli slzy, no nechcela ho prerušiť svojimi vzlykmi a tak zatlačila slzy naspäť.

„Zabila si Alexandra Rosswelda. Viem, že teraz ti to meno nič nevraví. Pochopiteľné, bol jedným zo smrťožrútov, z celkom váženej a obľúbenej vrstvy. Neurobila si nič zlé. Konala si čisto v sebaobrane,“ dodal, keď si všimol jej zhrozenej tváre. „Jeho syn, Orión, prisahal, že sa pomstí. A to nás dostáva k tomu jednému dňu..."

„Ron, ponáhľaj sa! Prídeme neskoro na večeru k mojím rodičom, hádam si len nezabudol?!“ spýtala sa Hermiona pochybovačne.

„Samozrejme, že som nezabudol,“ povedal Ron na oko urazene, „ len tu potrebujem menšiu pomoc, zlatko.“

Hermioniné líca sa sfarbili do červena a pribehla za ním do ich spálne.

Zasmiala sa nad tým, čo práve videla.

„Stále si tu kravatu nevieš poriadne zaviazať, Ronald Weasley?“ spýtala sa a založila ruky v bok.

„Na to mám predsa vás, buducá pani Weaslyová,“ povedal na svoju obranu a načiahol sa po ňu rukami. Keď ju konečne dočiahol jemne pobozkal jej krk a robil si po ňom cestičku hore až k jej perám.

„Ron, musíme tam prísť včas,“ snažila sa ho od seba odtlačiť, ale jeho pery boli tak prijemné, až sa jej podlamovali kolená. Dobre vedel, akú má nad ňou moc.

Namiesto vzdoru, slabo zastonala a začala sa mu prehrabovať vo vlasoch. To bral ako jej odpoveď a tak sa pomaly jazykom presunul dole a pobozkal ju na priehlbinu jej pŕs.

„Ron,“ vzdychla, keď zacítila ako jeho druhá ruka putuje po jej chrbte až dolu, kde pevne a zároveň jemne zmačkol jej zadok, čím ju prinútil, aby sa k nemu pritisla ešte viac.

Jeho ústa si znova našli tie jej, a keď slabo zastonala, jeho jazyk si našiel cestičku dúfajúc, že sa stretne s tým jej. Nepotrvalo to dlho, pokým sa našli a teraz už ich bozk bol vášnivý a naliehavejší. Vychutnával si súhru ich jazykov pričom jeho ruka jemne prechádzala cez jej vlasy.

„Milujem ťa,“ šepol jej do ucha a na to začal jemne okusovať jej ušný lalôčik.

Hermiona sa neubránila slastným vzdychom, ako to, že ju vedel vždy tak vzrušiť?

Bozkávala ho so všetkou vášňou, ktorú v sebe držala. Zhodil sa na posteľ a potom sa načiahol po nej, tak, aby bola nad ním a bozkával ju lačne, ako keď sa dravec vrhne na svoju korisť. Vyzliekol jej tričko a pohľad mu spadol na jej pevné prsia.

„Si tak nádherná,“ zašepkal a prevrátil sa. Nepáčilo sa mu, keď bola nad ním.

Bozkával každý centimeter jej tela, najskôr sa vrhol na čelo, oči, nos, líca, ústa a potom si robil cestičku dole jej krkom , k jej prsiam až sa zastavil na jej brušku. Škaredo sa zahľadel na nohavice a tak jej ich ihneď vyzliekol. Hneď bol spokojnejší.

„Ron,“ zastonala a mrvila sebou od toľkej nedočkavosti. Najskôr však mala v pláne, že ho preruší, ale už bolo príliš neskoro.

Provokatívne sa hral s lemom jej nohavičiek pričom sa jej pozeral priamo do očí. Hermiona z jeho oči vycítila nedočkavosť, chcel ju.

Jemne sa pousmiala a prikývla, čím mu dala najavo, čo chce.

Svoje pery znova presunul na bruško a jednou rukou jej pomaly vyzliekal nohavičky. Jazykom sa posúval nebezpečne dole a Hermiona v sebe nezadržala hlasné zastonanie.

Pri Merlinovi, bola tak vzrušená. Jemne sa jej dotkol a ona cítila každý jeho pohyb prstov, bolo to tak sladké a opojné. Tak moc ju miloval. Keď smerom k nemu vysielala prosebné pohľady, znovu sa sklonil nad jej pery, čím si vyžiadal ďalší bozk. Tento krát bol jemný a hravý. Jemne poťahoval jej hornú peru pričom po nej prechádzal svojím jazykom. Bolo to akoby boli obidvaja opitý v sladkej euforii. Ani si nevšimla, kedy si stihol dať dole trenírky. Jediné, čo ucítila bol jemný, sladký náraz. Vnikol do nej. Najskôr prirážal jemne, pomaly, predlžoval jej slasť , na čo sa zatvárila nahnevane.

„Ron, prosím,“ šepla a zaryla nechty do jeho chrbta, keď do nej vnikol hlbšie. Prirážal a prirážal zúrivejšie a neustále zasypával jej telo bozkami, až pokým obidvaja nevyvrcholili.

Hermiona mala pocit, že časť jej vnútra práve explodovala. Bolo tak správne, cítiť ho v nej. Ako by tam odjakživa patril. Ron ju znova pobozkal a potom sa prevalil na posteľ pričom jej prstom prechádzal po ramene.

„Ronald Weasley,“ šepla a rumenec zakryl jej tvár.

„Viem, bolo to sakra dobré!“ zasmial sa a prstom jej nadvihol bradu, aby ju mohol znova pobozkať. Naschvál odvrátila tvár a prevalila sa na neho.

„Ty si taký zvrhlík,“ pohrozila mu prstom a vyprskla v smiech. Miloval jej smiech.

„Čo je na tom, že sa snažím zabezpečiť nám budúcnosť?“ spýtal sa a znova sa na ňu prevalil on. Začala sa mrviť, keď ju bozkával na krk, práve na to miesto, kde bola šteklivá a o ktorom dobre vedel.

„Ron, na dieťa je príliš skoro,“ vyhŕkla, keď konečne jeho pery opustili jej krk.

„Ale zaujímalo by ma,“ spýtala sa hravo, pričom prsom obkresľovala jeho ústa, „chcel by si mať dievčatko alebo chlapčeka?

„Aj dievčatko aj chlapčeka,“ priznal a letmo ju pobozkal na pery. Usmiala sa nad tým.

„Moji rodičia... Ron! Už sme tam mali dávno byť!“ Odtlačila ho od seba a rýchlo sa postavila, aby mohla nájsť svoje oblečenie. Vedela, že to nestihne. Zobrala svoj prútik, položený na stole a zamrmlala akési zaklínadlo a bola oblečená. Namierila prútik na neho a ani sa nenazdal už mal na sebe sako, dokonca uviazané s kravatou.

„Ron, poď,“ popohnala ho a schmatla ho za ruku. Držiac za ruky sa premiestnili pred dom Hermioniních rodičov. Niečo bolo zle. Rozbehla sa k dverám domu a Ron ju nasledoval.

Všetko vyzeralo v celku normálne, až pokým sa Hermiona rozhodla zazvoniť, no Ron ju prerušil.

„Hermiona, je otvorené,“ povedal a ukázal na kľučku. Hermiona pootvorila dvere a zacítila zápach železa. Zapchala si nos a otvorila dvere úplne. Všetko vyzeralo byť normálne, až pokým nenakráčala do obývacej izby a neuvidela svojho otca, ležiaceho nehybne na studenej zemi, plnej od krvi. Podlomili sa jej kolená a pustila sa do hlasného plaču. Ron sa zohol a tuho ju objal okolo ramien pričom jej šepkal ukľudňujúce slová.

„Všetko bude v poriadku, Hermiona. Všetko bude v poriadku.“ Pevne si ju zovrel do náruče a hojdal sa s ňou, avšak Hermiona sa mu vyvliekla a doplazila sa k mŕtveho telu svojho otca.

„Ocko! Ocko!“ kričala a začala s ním triasť. „Preber sa, počuješ! Preber sa!“ stále s ním triasla ako zmyslov zbavená a čakala, že sa jej otec preberie a povie jej, že iba zaspal, no nič také sa nestalo.

„Hermiona,“ šepol Ron a načiahol po nej ruku.

„Nie! On spí!“ zaúpela a odrazila jeho ruku preč a položila svoju hlavu na hruď jej otca.

Vtom však niečo Rona odhodilo dozadu a dopadol na zem pričom si riadne poranil svoju hlavu. Neznámy útočník stál pred Hermionou so znechuteným pohľadom.

„Špinavá humusáčka!“ štekol a namieril na ňu svoj prútik. Hermiona od svojich vzlykov a faktom , že jej otec je mŕtvy ani nestihla zareagovať, len zažmurkala pripravená na svoju smrť. Nechcela opustiť Rona, chcela s ním mať budúcnosť. Dve deti, ktoré by boli také múdre ako ona a zároveň také láskavé, ako ich otec.

„Protégo!“ skríkol Ron a kúzlo sa odrazilo od ochrannej steny, ktorú vyčaroval.

„Prútik, Hermiona! Použi prútik,“ vykríkol v nádeji, že ho počula.

Hermiona neváhala a vytiahla svoj prútik z vrecka nohavíc.

„Stufety!“ zakričala roztraseným hlasom skôr než muž stihol vyrieknuť jednu z neodpustiteľných kliatieb.

Ten sa však zaklínadlu vyhol a venoval Hermione jeden z jeho najodpornejších úsmevov.

„Crucio!“ vykríkol muž, prútik namierený na Hermionu. Tá sa začala zvíjať v bolesti a v agónii, zatiaľ čo Ron slabo zastenal pri pohľade na jeho Hermionu, zvíjacú sa pod tlakom bolesti. Keby len tak dočiahol na svoj prútik.

„Accio, prútik!“ zakričal zrazu, keď si spomenul na bezprútikovú mágiu a prútik mu pristal priamo v ruke.

„Humusáčka!“ skríkol muž a odpľul na ňu. „Obyčajná humusáčka zabila môjho otca? Ty! Obyčajná humusáčka!“ skríkol a znova vyriekol jednu z neodpustiteľných kliatieb.

„Teraz už vieš, aký to je pocit!“ povedal a odpľul si na telo mŕtveho otca, vedľa ktorého sa zvíjala v bolesti. Aspoň, že zomrie s ním, to jediné ju potešilo. Zvrtla hlavu, aby sa na neho ešte raz mohla pozrieť. Znova sa rozplakala. Bolelo to. Tak strašne bolelo vidieť svojho otca mŕtveho, ležiaceho vedľa nej, bez života v očiach. Mala pocit, že jej exploduje hlava, všetko tak strašne bolelo. Crucio oproti tej bolesti po strate otca, bola v porovnaní s tým, celkom nič. Bolo to ako jemné pohladenie pierka.

„Stufety!“ zakričal Ron a po neznámom mužovi nebolo ani stopy. Ron započul ostré puknutie a vedel, že sa musel premiestniť. No tých puknutí počul viac.

„Ron, Hermiona!“ zakričal Harry rútiac sa za Hermionou, aby si ju mohol vziať do náruče. Vzlykala, plakala, kričala, aby zastavili tú bolesť, ktorú cítila. Ron ďakoval Merlinovi, zato, že sa mu predsa len podarilo vyslať svôjho patronusa a teraz už sú v bezpečí.

„Kde je mama? Kde je moja mama?!“ zakričala hystericky, keď si predstavila, že tu niekde v dome sa nachádza ďalšie mŕtve telo, telo jej matky, rozplakala sa ešte viac.

„Pšššt,“ tíšil ju Harry. „Tvoja mama je v bezpečí,“ vysvetlil jej a povedal zopár aurorom, aby Hermionu odviedli za jej matkou.

„Mal som pravdu, Ron,“ začal Harry. „Hermionin otec bol skutočne pod Imperiusom. Zavolal ju pod príkazom Rosseweldového syna. Chcel vás sem dostať, zabiť teba a nakoniec jej otca. Chcel, aby trpela ako on, keď prišiel o otca. Chcel jej vziať všetko.“

„Ale on je na slobode, Harry! Čo budeme robiť? Čo ak sa jej znovu pokúsi ublížiť? Vieš, že by som niečo také neprežil!“ kričal Ron so zaťatými päsťami.

„Ron, jej matka prišla s nápadom,“ riekol Harry s ľútosťou v očiach.

„Tvoja matka vymyslela toto celé. Zmena mena, zmena prostredia. Vymazali ti pamäť, Hermiona. Harry ti ju vymazal. Nemohol som byť pri tom, nemohol som ti dokonca povedať zbohom, bolo to príliš bolestivé - stratiť ťa. Vedel som, že ti to pomôže. Vedel som, že už nebudeš cítiť takú bolesť, zabudneš. Zabudneš na bolesť, na problémy v čarodejníckom svete. Nechal som ho... urobiť to. Aj keď som ťa stratil. Hlavne, že si bola v bezpečí,“ povedal a slzy mu začali stekať po lícach ako vodopád. Hermiona sa mu hodila do náruče a rozplakala sa spolu s ním.

Autor: MiriamTaylor (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Spomeň si na mňa - 2. kapitola: