Spomeň si na mňa - 14. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Draco spozná Isabellu a Hermiona sa konečne stretne s Oriónom.

08.12.2013 (09:00) • MiriamTaylor • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 1× • zobrazeno 890×

Draco sa pošepky vplížil von z tmavej budovy, kde ho Nicolas spolu s jeho otcom držali. Chcel sa ihneď rozbehnúť preč, no slabá ruka ženy, ktorá ho oslobodila ho zadržala s prísnym pohľadom. Takmer na ňu zabudol. Celý čas len premýšľal, ako zachrániť Hermionu, že skoro zabudol na svoju záchrankyňu. Z úst jej stekali malé kvapky krvi, ktoré nehlučne narážali na zem. V jej očiach videl zmätok a strach no zároveň odhodlanie. Snažil sa spomenúť si na jej meno, zatiaľ, čo ona ho mlčky sledovala s prosbou v očiach.

„Ako si sa dostala von? Kto vlastne si?“ chrlil otázku za otázkou a ospravedlňujúco sa na ňu pozrel, keď si uvedomil, aké nevhodné to vlastne bolo, keďže táto žena ho zachránila a on sa jej za to ani len nepoďakoval.

„Musíme nájsť Nicolasa a jeho otca, skôr než urobia niečo strašné,“ povedala naliehavo a priložila si k ústam dotrhaný rukáv, ktorým si zotrela kvapky krvi z pier.

Pozerala sa zo strany na stranu ako šialená a Draco si pomyslel, že ju tam museli držať skutočne dlho. Dlhé, čierne vlasy mala rozcuchané a jej sivé oči jej žiarili v tme.

Draco na ňu stále prenikavo hľadel, čakajúc kým mu zodpovie jeho otázku. Avšak Isabella mu nevenovala príliš pozornosti. Až keď sa konečne stretla s jeho múdrymi šedými očami, prestala sa triasť a začala sa ukľudňovať.

„Volám sa Isabella a Nicolas,“ odmlčala sa a zhlboka sa nadýchla.

Draco sledoval ako sa začína znovu triasť. Položil jej svoju ruku na plece s povzbudzujúcim pohľadom a slabo pokývol hlavou, aby pokračovala.

„Nicolas bol môj priateľ, chodili sme spolu na Rokfort. Všetko sa zdalo byť v poriadku až pokým ma jedného dňa nenavštívil jeho otec,“ vravela roztraseným hlasom a sťažka prehltla, pokračujúc ďalej. „Povedzme, že neprišiel preto, aby nám dal svoje požehnanie,“ pretrela si oči rukou, aby tak zahnala slzy a urobila krok vpred do tmy.

Draco sa zamyslene pozrel na jej vzďaľujúcu sa siluetu a rozbehol sa za ňou.

„Čo ti urobil? Znamená to, že ťa tam držal celú tú dobu?“

Zastavila sa vzhliadla k nemu so svojimi utrápenými očami.

„Desať rokov,“ šepla slabým hlasom, „držal ma tam desať rokov,“ zopakovala a odvrátila od neho zrak, kráčajúc ďalej.

Draca zaujímalo, ako sa odtiaľ vlastne dostala a chcel jej položiť ďalšie otázky, ale tým, že zrýchlila krok mu jasne dala najavo, že nemá chuť sa s ním zhovárať ďalej, a tak len mlčky kráčal vedľa nej. Avšak jedna otázka mu stále visela na jazyku.

„Prečo si ma vlastne zachránila?“ spýtal sa po chvíli ticha, keď kráčali kľukatou cestičkou do zakázaného lesa.

„Ja...počula som ich zhovárať sa o tebe a o tej dievčine,“ povedala slabým hlasom, kráčajúc ďalej a ani sa naňho neobzrela.

O tej dievčine, pomyslel si skľúčene. Myšlienky sa mu opäť vracali k Hermione, ale on práve teraz nechcel myslieť na to, čo všetko sa jej mohlo stať.

„Ako vlastne vieš, kam máme isť?“ spýtal sa neveriacky, zatiaľ čo sa pozeral pod nohy.

V tento moment naozaj ľutoval, že pri sebe nemá svoj prútik. Okolo sa rozprestierala tma a on by bol vďačný za akýkoľvek druh svetla. Počul, ako Isabella nahlas zakliala kúsok od neho a vzhliadol k nej, prezerajúc si ju, či je v poriadku.

Sledoval, ako sa zhovára sama so sebou a v tom momente si pomyslel, že naozaj nie je tak celkom v poriadku. Ako by aj mohla? Držali ju na tom odpornom mieste desať rokov. On tam strávil len niekoľko hodín a cítil sa mizerne.

„Prepáč, čo si sa pýtal?“ pozrela naňho so zmätkom v očiach a znova sa začala obzerať okolo seba, ako keby niečo hľadala.

„Pýtal som sa, ako vieš, kam máme isť?“ spýtal sa znova s podráždeným tónom v hlase.

„Už som ti predsa vravela, že som ich počula zhovárať sa. Vraveli o zakázanom lese, tam držia tvoju priateľku.“

„Počkaj!“ zvolal náhle a zastavil sa. „Nemôžeme tam len tak vtrhnúť, celkom neozbrojení!“ zvýšil hlas a chytil sa za hlavu.

Prečo, do pekla, vôbec nemyslí? Tak veľmi chcel odtiaľ Hermionu dostať až zabudol, že nemá pri sebe svoj prútik. Pravdepodobne by ho zabili hneď na mieste.

„Dostal som nápad, počúvaj ma!“ pribehol k nej a schytil jej tvár do svojich dlaní, uprene jej pozerajúc do očí.

„Teraz pôjdeš späť na Rokfort...“

„Nie!“ vykríkla takmer okamžite a vytrhla sa mu so zovretia, sledujúc ho s varovne prižmúrenými očami. Len čo to vyslovil a videl, ako jej oči potemneli, vedel, že bude zle.

„Musím, musím! Neprinútiš ma odísť! Desať rokov som tam trčala, chcem Malkinovú smrť! To ja ho musím zabiť!“ začala kričať ako zmyslov zbavená a Draco náhle pochopil.

Len myšlienky na pomstu ju držali pri vedomí. Celých desať rokov žila v tej cele a čakala na svoju pomstu. Tento človek, ktorý pred ním stál, bol celkom zvrátený. Mohol takmer vidieť jej myšlienky, ktoré sa stále vracali len k tomu istému. K Malkinovej smrti. A teraz sa bojí, že ju Draco o ňu pripraví. O vec, o ktorej premýšľala celých desať rokov vo dne v noci. Chápal jej myšlienky a jej túžbu po pomste, no nemohol ju pustiť samú. Vedel, že by to skončilo jej smrťou a čo horšie, Hermioninou smrťou. Isabella by ich nedokázala zachrániť, tak ako by nedokázala ublížiť Malkinovi.

„Sľubujem, že Malkina nechám tebe, ale musíš zohnať ostatných, rozumieš? Bež na Rokfort, najrýchlejšie ako vieš a vyhľadaj riaditeľku McGonnagallovú. Nech zvolá členov rádu a pošle ich do Zakázaného lesa. Ja pôjdem napred,“ hovoril prenikavým, naliehavým hlasom, uisťujúc sa, že zachytila všetko, čo povedal. Stále krútila hlavou a nesúhlasne naňho pozerala.

„Prosím! Tým, že tam pôjdeš sama nič nevyriešiš, jediné, čo dosiahneš bude tvoja a Hermionina smrť!“ vyštekol po nej a silno ňou zatriasol. To ju prebudilo z jej tranzu. Párkrát zažmurkala a horlivo prikývla, rozbehnúc sa smerom k hradu.

Skôr, než sa stihla rozbehnúť, Draco ju opatrne schytil za zápästie a vďačne sa jej pozrel do očí. Potom ju pustil a sledoval jej vzďaľujúcu sa siluetu.

***

Hermiona sedela na zemi, ešte stále spútaná o strom, vystrašene sledujúc Orióna Rosswelda, ktorý sa prišiel zvítať so svojimi priateľmi, avšak oni neboli hlavný dôvod jeho príchodu. Bola ním ona. Celé tie roky túžil po pomste za svojho otca a teraz po toľkých rokoch sa mu to konečne podarí.

Práve preto Hermiona vedela, že bude trpieť. Bude trpieť tak veľmi, ako trpel on, keď prišiel o svojho otca. Vedela, že žiadna rýchla smrť ju nečaká. Ešte raz sebou šklbla, snažiac sa dostať svoje ruky zo zovretia lán, ktoré ju tak pevne spútali, dokonca tak pevne, že jej ruky začali chytať fialovú farbu, kvôli nedostatku krvi, ktorá jej do rúk neprúdila.

„Tak, rád vás vidím, Avery,“ povedal Orión svojím hlbokým hlasom a venoval starému mužovi objatie.

„Cením si všetko, čo ste pre mňa urobili.“

„Neblázni, chlapče!“ mávol rukou Malkin a pobúchal Orióna po chrbte. „Tvoj otec bol predsa môj priateľ, urobil som to pre nás oboch.“

Hermiona pozorne sledovala Orióna. Bol to vysoký, driečny muž s nádhernými črtami tváre. Jeho plavé, kučeravé vlasy a modré oči z neho robili anjela. Ľudia ho museli takto vnímať hneď, keď ho zazreli. Keby len vedeli, ako veľmi sa mýlili.

Videla, ako sa Orión otočil k Nicolasovi a skúmal ho so zvláštnym pohľadom. Na perách sa mu pohrával úsmev, ale Nicolas sa zjavne nechystal tváriť, že je nadšený tým, že ho opäť vidí. Neskrýval opovrhnutie a znechutenie, ktoré sa mu mihotalo v očiach.

„Tak Nicolas, dlho sme sa nevideli. Tipujem, že nie si rád, že ma opäť vidíš,“ povedal s pobavením v hlase a na jeho perách sa pohrával úškrn.

„Nie, to naozaj nie som, ešte, že si taký všímavý,“ odvrkol mu a pre každý prípad schytil do ruky prútik. Malkin okamžite zhíkol a rozbehol sa ku svojmu synovi.

„Ako sa opovažuješ!“ vyštekol Malkin, ale hlasitý smiech Orióna prerušil napätie naokolo. Syn aj otec vzhliadli ku svojmu návštevníkovi.

Orión urobil krok vpred a položil Malkinovi ruku na plece, stiahnuc ho za seba. Teraz stál len kúsok od Nicolasa, hľadiac mu do očí. Hermiona zadržala dych, keď zazrela Oriónov pohľad, plný smrti.

„Takže to mám chápať tak, že odmietaš byť mojim priateľom?“ spýtal sa Orión tichým, ale predsa tak dôrazným hlasom, až sa Hermiona striasla od strachu. Nicolas sa usmial a naklonil hlavu k Oriónovemu uchu.

„Jediný dôvod prečo tu dnes stojím je Isabella. Ty môžeš isť do pekla,“ šepol a odtiahol sa s úsmevom na perách.

Nicolas vedel, že Orión sa po celé tie roky musel cítiť opusteno. Nemal nikoho, pre koho by žil. Len pomsta ho posúvala ďalej. Preto vedel, ako veľmi ho zranilo, to čo mu povedal. Orión čakal, že tu dnes nájde jeho starého priateľa, ktorý bol vždy na jeho strane, ale nenašiel. Skôr než sa Nicolas stihol odvrátiť, Orión ho schytil a pritiahol k sebe.

„Tak to by si potom rád vedel, ako tvoja priateľka každý deň trpela, keď som ju ja sám mučil,“ šepol provokatívnym, tajomným hlasom. „Ani nevieš, aké prijemné bolo počúvať jej vzlyky a bolestné kriky, keby len vieš, ako som si užíval vidieť ju, ako ma prosí, aby som jej ďalej neubližoval. Bola to ako rajská hudba pre moje uši,“ zasmial sa a potom ho od seba odsotil. Nicolas okamžite vytiahol prútik a namieril ho na Orióna.

„Expelliarmus!“ vykríkol Orión a zvrátene sa zasmial, pokrútiac hlavou.

„Ako ťa ta humusáčka mohla takto zmeniť?“

„Nehovor tak o nej, rozumel si?!“ skríkol Nicolas, rozbehnúc sa za Oriónom.

Schytil ho za habit a pozrel sa mu do očí so všetkým hnevom, ktorý v sebe dusil. Ale Orión nevyzeral tak, že by mu to prekážalo. Avšak po malej chvíli sa úsmev na Oriónovej tvári rozplynul a nahradil ho rozzúrený pohľad.

„Prepáč, môj drahý priateľ,“ šepol Orión a jeho výraz na malú sekundu zjemnel. Hermiona videla, ako vyťahuje prútik.

„Avada Keda...“

Náhle bol vyrušený slabým, ženským zvýsknutím. Hlavu okamžite stočil k pripútanej Hermione a pustil Nicolasa, zanechajúc ho za sebou.

„Hermiona Grangerová,“ povedal s predstieraným uznaním v hlase a kľakol si, tak, aby sa jej mohol pozerať do očí.

„Ospravedlňujem sa ti, že som zabudol na tvoju prítomnosť,“ usmial sa na ňu žiarivým úsmevom a povzdychol si.„Vieš, mal som toho veľa, ale ako som sľúbil, som späť. Po toľkých rokoch, nie je to skvelé?“ vyčaroval žiarivý úsmev a namieril na ňu prútik.

Skôr než stihla vykríknuť, zistila, že laná okolo jej rúk zmizli. Nahlas vydýchla úľavou a začala sa stavať na nohy, no ihneď dopadla na kolená. Pošúchala si zápästie a zastonala, keď zistila, že si vôbec necíti ruky.

Oriónové ruky ju drsne potiahli za tie jej , čím ju postavil na nohy. Surovo ju schmatol za krk a Hermiona videla v jeho očiach zvrátené potešenie.

„Tak čím začneme?“ podvihol jedno obočie a začal ju dusiť jednou rukou, ktorou ju pomaly vyzdvihol dohora. Hermiona začala trepať nohami, keď si uvedomila, že už nestojí na pevnej zemi, ale namiesto toho ju Orión drží vo vzduchu.

„Je mi ľúto, že som zabila tvojho otca!“ povedala priškrtene a vydýchla si, keď sa zovretie povolilo a ona dopadla tvrdo na zem.

Keď si Hermiona myslela, že má aspoň chvíľku pokoj, Orión na ňu znova namieril prútik, tváriac sa ako psychopat.

„Je síce pekné, že Orión dostal znova to čo chcel, ako vždy, samozrejme, ale myslím, že zabúdate na jednu dôležitú časť tejto dohody,“ ozval sa Nicolas a Orión otrávene prekrútil očami, otočiac sa k nemu.

„O svoju drahú Isabellu sa nemusíš báť, hneď ako to ukončím s ňou, dostaneš, čo si tak veľmi chcel,“ povedal. „Och a mal by si byť rád, že nezabijem aj teba.“

Hermiona sa pretočila na chrbát a bolestne zaúpela. Ako mohla skončiť takto? Ona, čo bojovala proti Voldemortovi po boku Harryho a Rona. Nedokázala vymyslieť žiaden plán, pretože tu nebolo žiadne riešenie. Bola bez prútiku a bola sama. Ako by sa mohla postaviť trom čarodejníkom bez prútiku?

Zatiaľ čo sa Orión a Nicolas znova urážali, doplazila sa k stromu a oprela sa oň.

Snažila sa niečo vymyslieť, hocičo. Jej prvá myšlienka bola prostá - zomrie tu. Ako by sa z tohto mohla dostať? Slabo si povzdychla a začala premýšľať o tom, aký je život nespravodlivý, pretože skutočne bol.

Celý život bojovala za dobrú vec a nakoniec skončí aj tak mŕtva, bez toho, aby mohla aspoň naposledy vidieť svojich priateľov. Dokonca smrť vo vojne by bola lepšia, než takáto smrť. Čarodejníci, ktorí padli vo vojne, zomreli kvôli nádeji pre lepší svet. Ale čo ona? Zomrie rukou syna, ktorému zabila otca? Možno si to predsa len zaslúži.

Ale neprichystal jej život už dosť utrpenia? Predsa, Orión sa jej už pomstil, keď zabil toho jej otca, či nie? Spôsobil jej toľké trápenie. Musela sa kvôli nemu vzdať svojich priateľov, svojho života a aj cez to všetko tu teraz leží, opretá o strom, čakajúc na rozsudok, ktorý jej pripravil. Mohol mať vôbec srdce? Jeho myseľ bola zastretá toľkou nenávisťou. Musel ju nenávidieť tak veľmi moc...

„Pst!“ ozvalo sa z diaľky.

Hermiona opatrne pootočila hlavu k Oriónovi, overujúc si, či to počul tiež. Keď sa však na ňu ani len nepozrel a hádal sa s Nicolasom ďalej, pootočila hlavu tým smerom, odkiaľ ten zvuk vychádzal.

„Pomoc je na ceste, vydrž, Hermiona.“

Načúvala ten upokojujúci hlas, ktorý počula už toľkokrát. Nevedela či si jeho hlas len predstavovala, alebo bol skutočný. Slabo prikývla, snažiac sa dať mu vedieť, že mu rozumie a počuje ho.

„Draco,“ šepla slabo a usmiala sa sama pre seba. Nevládala sa pohnúť a cítila ako ju opúšťa sila.

„Vydrž, počuješ? Vydrž, Hermiona.“

Autor: MiriamTaylor (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction