Spomeň si na mňa - 11. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Draco a Hermiona, prichytení pri čine. Prijemné čítanie :)

27.09.2013 (16:00) • MiriamTaylor • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 5× • zobrazeno 667×

Hermiona si vymenila pohľad s Dracom a potom sa zahľadela na knihovníčku.

„Ste si tým istá?“ spýtala sa Hermiona pochybovačne. Predsa len, knihovníčka už má dosť rokov a mohlo sa stať, že sa jednoducho pomýlila.

„Ako som už povedala, bol to profesor Malkin,“ povedala neústupne a na jej tvári sa pomaly formovalo zamračenie.

„Viete nám povedať, kde by sme ho teraz mohli nájsť?“ vložil sa do rozhovoru Draco a hypnotizoval očami starú knihovníčku.

„Podľa všetkého by mal byť vo svojej pracovni,“ odpovedala pani Pinceová a takmer sa roztápala pod Dracovym pohľadom. Hermiona si zhnusene odfrkla a prevrátila očami.

„Ďakujeme vám, za váš čas.“ Knihovníčke zružoveli líca, keď sa na ňu Draco oslňujúco pozrel a usmial sa tým jeho žiarivým úsmevom. Hermiona sa s knihovníčkou rozlúčila jediným pohľadom a potom už vyšla z komory, zanechajúc Draca za sebou.

Pošepky zanadávala, rútiac sa von z knižnice. Zasa sa im podarilo zistiť veľké nič.

Dokonca si myslela, že ten archív všetko vyrieši, že možno v ňom nájde nejaké užitočné informácie. Jediné, čo vedela bolo to, že ju Orión chce mŕtvu. Ďalej, to Nicolas použil kliatbu Imperio na Rona, ale všetko nasvedčuje tomu, že Nicolas je na ich strane. A teraz toto, ten starý profesor, ktorý jej vzhľadom pripomínal Dumbledora, niečo tají. Tak veľmi sa hnevala, že nič z toho nedáva zmysel. Hnevala sa, že sa z toho nedá nič poskladať ako skladačka.

„Grangerová, stoj.“ Otočila sa za hlasom a zastala. Nie, vážne teraz nemala náladu na Dracove uštipačné poznámky, ale potrebovala jeho pomoc.

„Myslíš, že ten profesor má v tom prsty?“ spýtal sa jej a teraz už kráčal zarovno s ňou.

„To neviem, ale nedáva to zmysel,“ vzdychla si. „Prečo by to robil? Myslím, nedáva to zmysel,“ zahundrala a chytila sa za hlavu.

„Možno je ten starý prefíkanejší než sa zdá,“ mykol plecami a zastavil sa, keď na dverách zazrel jeho meno.

„Grangerová, stoj, je to tu,“ ukázal prstom na dvere.

Hermiona sa zastavila a podišla k nemu, keďže bola už celkom dosť ďaleko, pokým zistila, že profesorova pracovňa sa nachádza tu. Draco slabo zaklopal na dvere a pozrel sa na Hermionu, ktorá si netrpezlivo hrýzla svoju spodnú peru. Vedel, že už sa nevie dočkať, kedy jej profesor vysvetlí, prečo vlastne zobral tie spisy.

„Zaklop ešte raz.“

Draco sa na ňu zamračil a podráždene si pošúchal spánky.

„Asi tam nie je, Grangerová.“

„Tým lepšie pre nás,“ povedala a podišla k dverám. Vytiahla prútik zo svojho habitu a skôr, než mohol Draco niečo namietať, namierila prútikom na dvere.

„Alohomora!“ Zámok zaškrípal a Draco opatrne pootvoril dvere.

Pracovňa sa našťastie zdala byť celkom prázdna. Vyzeralo to tak celkom útulne. Hermione svojím vzhľadom pripomínala tú Dumbledorovu. Svetlo z veľkého okna osvecovalo všetko naokolo. Draco prešiel popri kozube v ktorom plápolal oheň a obzeral si obrázky, ktoré boli rozložené na krbe.

Na jednom z nich stál profesor, oveľa mladší, ako bol teraz a objímal sa s chlapcom, ktorý bol od neho o pár centimetrov vyšší, no rozhodne bol mladší. Taktiež, ako profesor, aj chlapec pozeral na Draca s jasno zelenými očami a usmieval sa naňho.

Draco opatrne schytil obrázok do svojich rúk a pretočil ho na druhú stranu, kde stálo Môj drahý chlapče - N.A.M. Hermiona prestala prehľadávať niektoré poličky, ktoré sa jej podarilo otvoriť vďaka kúzlam a podišla ku Dracovi. Nemalo zmysel ďalej niečo hľadať, pretože tie poličky neboli pod žiadnymi bezpečnými kúzlami, už len z toho dôvodu, že v nich nebolo nič dôležité.

„Našiel si niečo?“ spýtala sa nádejne.

„Zrejme nič, rozmýšľam, čo môže znamenať toto.“ Podal jej obrázok z tej strany, kde bol popísaný. Hermiona nadvihla obočie a rukou prešla po písme.

„N.A.M?“ prečítala začudovane a prevrátila obrázok, kde sa stretla s jasno zelenými očami, ktoré jej tak veľmi niekoho pripomínali.

„Zrejme to budú niekoho iniciály,“ usúdil Draco a rozhodol sa preštudovať aj ostatné obrázky na krbe. Len kúsok od neho znova našiel obrázok, kde bol ten istý chlapec so zelenými očami avšak teraz už pri ňom nestál profesor.

Chlapec sa pozeral do objektívu a kýval na toho, ktorý tu fotku fotil. Za ním však stál chlapec, rovnako vysoký s kravatou zelenej farby. Uškŕňal sa na Draca z fotky, pričom strapatil kamarátovi na fotke vlasy.

Draco otočil fotku, dúfajúc, že aj tam bude niečo napísane, avšak nebolo tam celkom nič. Sklamane si povzdychol a chystal sa položiť fotku naspäť, avšak niečo vypadlo z jej rámu. Skôr než sa stihol zohnúť po ten kúsok papieru, Hermiona ho predbehla a zodvihla ho. Roztvorila pokrčený, starý lístok a čítala nahlas.

„Najlepšiemu profesorovi venuje na pamiatku Orión Rossweld,“ prečítala a zamračila sa na Draca.

„Takže poznal Orióna?“

Hermiona prikývla a ťažko preglgla.

„Klamal mi.“ Slabo potriasla hlavou a poobzerala sa naokolo.

„Ale, vravela si...“ Draco okamžite stíchol, keď zistil, že v miestnosti nie sú sami.

„Slečna Grangerová a vy ste? Buďte taký dobrý a predstavte sa mi“ Profesor Malkin stál kúsok od nich a uprene ich sledoval. V očiach nemal hnev a ani nevyzeral nejako rozrušený. Pozeral na nich s pokojom v očiach.

„Malfoy,“ povedal Draco nakoniec a pozrel sa na Hermionu.

„Och, pravdaže. Je mi ľúto vášho otca."

Hermiona uprela pohľad na Draca.

„Smiem sa spýtať, pán Malfoy, čo robíte v mojej pracovni?“ Draco sa zatváril ľahostajne a odkašľal si, pričom sa začal sebavedome prechádzať po jeho pracovni.

„Nemyslíte, že vy ste ten, ktorý by tu mal začať niečo vysvetľovať?“ odpovedal mu otázkou.

„Nevidím žiaden dôvod, prečo by som vám mal niečo vysvetľovať!“ Profesor zvýšil hlas a ten dobre predstieraný pokoj ho pomaly opúšťal.

„Vravel ste, že ste Orióna nepoznal,“ povedala Hermiona vyčítavo.

„Áno, nuž, nehovoril som vám pravdu. Nechcel som sa s vami o ňom rozprávať, mal som ho príliš rád, až pokým...“ odmlčal sa a prešiel ku kozubu, kde si vzal fotku, ktorú pred chvíľou Draco držal v rukách, „až pokým sa nestal jedným z nich,“ povedal sklamane.

„Viete o tom, že Orión Rossweld je na úteku?“ spýtal sa ho Draco pokojne.

„Čo tým naznačujete?“ čudoval sa profesor. „S Oriónom som skončil, nepomáhal by som mu! Nie, keď viem, čo všetko urobil!“ kričal profesor.

„Áno, to vidím, keďže máte celú pracovňu zamorenú jeho fotkami!“ vyštekol Draco napoly pobavene a napoly podráždene.

„Chcel som si ho uchovať v pamäti tak, ako som si ho pamätal!“ Hádal sa profesor a jeho oči sa začali lesknúť.

Hermiona si ho neveriacky prezerala, ale prisahala by, že jeho ľútosť bola celkom úprimná.

„Takže nám chcete povedať, že s jeho spismi nemáte nič spoločné? Pretože zmizli a vy ste jediný, ktorý ich mohol zobrať,“ povedal Draco triumfálne.

„Je pravda, že archívy chodievam kontrolovať, no nikdy by som si nedovolil odtiaľ niečo zobrať!“ zúril nad tým obvinením a prstom ukázal na dvere.

„Teraz slečna Grangerová a pán Malfoy, opustite, prosím, moju pracovňu, skôr než budem riešiť neoprávnené vniknutie.“

Hermiona sa pohla k dverám, ale Draco zostal stáť na mieste, rozzúrene hladiac na starého muža pred sebou.

„Malfoy, poď,“ chytila ho za zápästie a ťahala ho k sebe, no on sa nepohol.

„Draco,“ šepla rozpačito a potom spolu s ňou opustil profesorovu pracovňu.

„Čo je s tebou?!“ slabo s ním zatriasla, keď už boli pred dverami.

„Zdalo sa mi, že som niečo videl,“ povedal neprítomne a hľadel cez Hermionu.

„Videl si čo?“

Draco slabo potriasol hlavou. „Nič.“

„Niekedy si vážne nemožný,“ odsekla a odvrátila od neho pohľad, keď zazrela Nicolasa, ktorý sa rúti priamo k ním.

„Čo tu vy dvaja robíte?“ spýtal sa prekvapene a zároveň vydesene.

„Len sme mali menší pokecík tu s profesorom,“ povedal Draco trpko.

„Takže to nedopadlo dobre,“ usúdil Nicolas s očami upretými na Hermionu.

„Nie, dobre určite nie,“ vzdychla si podráždene. Draco sledoval, ako sa Nicolas na Hermionu pozerá a vôbec sa mu to nepáčilo. Mal chuť mu jednu vraziť a hneď, ako si nájde na to dobrú výhovorku, urobí to.

„Čo tu robíš ty?“ spýtal sa Draco.

„Nuž, hľadal som vás,“ odpovedal Nicolas a hlavou pokývol ku schodom.

„Nezájdeme na ďatelinové pivo?“ spýtal sa nevinne s očami upretými na Hermionu. Draco netušil, či pozval aj jeho, ale rozhodne nenechá Hermionu s týmto mužom, ktorému tak veľmi nedôveruje.

„Jasné, prečo nie,“ uškrnul sa a postavil sa medzi nich. Hermiona v šoku zažmurkala a Nicolas sa zmätene pozeral na Hermionu.

„Tak poďme!“ vyzval ich Draco a potiahol Hermionu za ruku.

***

Hermiona, Nicolas a Draco kráčali po kľukatej ceste smerujúc ku Trom Metlám.

Po ceste prehodili pár slov, aj keď sa väčšinou rozprávali iba Draco s Nicolasom, keďže Draco nepustil Hermionu k jedinému slovu, čo jej liezlo na nervy a dala mu to dosť jasne najavo, keď mu celú cestu dupala na nohy. Podarilo sa jej zachytiť Nicolasov pohľad, ktorý jej jasne naznačoval, že ani jemu sa to veľmi nepáčilo, no Draco rozprával a rozprával...

„Tak sme tu!“ zvolal Draco natešene a počkal pokým Hermiona otvorí dvere krčmy. Prekrútila očami a vliezla dovnútra a on šiel hneď za ňou. Posadila sa ku stolu, ktorý bol celkom v kúte pri okne a išiel si prisadnúť k nej, keď ho Nicolasov hlas zastavil.

„Draco, šiel by si objednať?“ spýtal sa.

Draco letmo prikývol a vybral sa k baru, keď na neho ešte Hermiona stihla zakričať.

„A do môjho trocha zátvoru, prosím!“

„Tak, Hermiona, konečne sme sami,“ pousmial sa Nicolas a posadil sa naproti nej. „Draco je celkom ochranársky,“ povedal, keď sa po ňom obzrel.

„To kvôli Harrymu!“ rýchlo vyhŕkla Hermiona. Nicolas chápavo prikývol a položil svoje ruky na stôl, celkom blízko k tým Hermioniním.

„Počul som, vraj ho majú povýšiť.“

„Áno, aj mne niečo také Harry spomínal,“ pousmiala sa kútikom pier a načiahla ruku k svojmu ďatelinovému pivu, ktoré Draco priniesol.

Nicolas pretočil očami.

„O čom sa rozprávate?“ spýtal sa Draco neprítomne, keď položil pohár pred Nicolasa a sadol si vedľa Hermiony.

„O tvojom povýšení,“ pozrela sa mu do očí a zľahka prechádzala prstom po svojom pohári.

„Vy sa jednoducho nedokážete prestať o mne rozprávať,“ povedal pobavene a uchlipol si zo svojho pohára. „Viem, že som zaujímavý.“

„To rozhodne si,“ zaujato povedal Nicolas, avšak ani jeden z nich nemohol počuť ten výhražný tón v jeho hlase.

„Ale, aby bolo jasné, nie som na chlapcov,“ zamračil sa na Nicolasa a znova si odpil o niečo väčší dúšok.

Hermiona rýchlo prehltla ďatelinové pivo a vyprskla v smiech. Draco sa pobavene usmial a pobúchal Hermionu po chrbte. Až v tento moment si uvedomil, ako miluje jej zvonivý smiech.

„Vtipné, Draco,“ zasmial sa aj Nicolas a potom zvážnel. „Je celkom zvláštne, že už ako šestnásťročný si začal pracovať pre temného pána, ale vôbec nechápem, ako to, že si sa stal aurorom? Čo ťa k tomu viedlo?“ spýtal sa pokojne, ale dobre vedel, akú reakciu to v Dracovi vyvolá.

Hermiona sa prestala smiať a pozerala sa na Dracovu tvár. Jeho úsmev okamžite zmizol. Varovne zúžil oči a zazeral po Nicolasovi.

„Vieš, myslím, že do toho ťa je celkom nič,“ povedal chladne a z ničoho nič vstal.

„Necítim sa najlepšie, ospravedlňte ma,“ nútene sa pousmial na Hermionu a bez ďalšieho slova odkráčal preč.

„Čo som povedal?“ spýtal sa Nicolas nevinne pričom si odchlipkával zo svojho piva.

Hermiona mlčky sedela, rozmýšľajúc o tejto situácií. Nebola si istá, ale bola by povedala, že Nicolas dobre vedel, prečo to povedal, ale nechcela si o ňom myslieť hneď to najhoršie.

„Tiež už pôjdem,“ povedala nakoniec a postavila sa.

Už nepočula, čo jej Nicolas vravel, pretože rýchlo utekala v snahe dobehnúť Draca. Zatvorila za sebou dvere a porozhliadla sa po tme. Silný vietor jej rozfúkal vlasy, cez ktoré takmer nič nevidela. Rozzúrene si zastrčila vlasy za ucho a vybrala sa smerom k hradu.

Nechcela si to priznať, no celkom sa bála. Na oblohe sa začalo blýskať a ako keby to nestačilo, ešte fúkal tak silný vietor, že Hermiona mala chvíľu problém pohnúť sa vpred. Zrazu započula niečie kroky a keď zaostrila zrak, zistila, že pred ňou stojí Draco, opierajúc sa o jeden zo stromov, ktoré sa týčili z oboch strán chodníka.

„Si v poriadku, Malfoy?“ spýtala sa pribehla k nemu. Vietor rozfúkaval jeho plavé vlasy a z jeho očí sršil taký hnev, že si Hermiona chvíľu myslela, či tie blesky nevyčaroval on.

Vonku zavládla ešte väčšia tma, keď blesk uderil kúsok od nich. Jej vlasy jej už znova viali do tváre a ona sa ich silou mocou snažila skrotiť, no silný vietor jej vôbec nepomáhal.

Pozrela sa na Draca, ktorý ešte stále nič nehovoril. Len sa opieral o strom a neprítomne na ňu hľadel. Keď blesk osvetlil oblohu, podarilo sa jej zachytiť jeho pohľad plný hnevu, ale bolo tam aj niečo iné. Smútok a stopy... stopy po zaschnutých slzách.

„Draco,“ šepla, dúfajúc, že ju cez ten silný vietor počul.

„Nechcem byť ako on,“ povedal pomedzi zuby a Hermiona si všimla, ako silno zatínal päste. Skôr než stihla niečo povedať, Draco ju silno odstrčil a potom celou silou buchol do stromu.

Hermiona zhíkla a zakryla si rukou ústa. Nevedela, čo má v tejto situácií robiť. Mala by od neho utiecť? Predsa len, stojí pred ňou bývalý smrťožrút!

„V ten deň na astronomickej veži,“ šepol. „Dumbledore mi vravel, že sa môžem pridať na vašu stranu...povedal, že ochránia moju rodinu!“ kričal s pohľadom upretým na Hermionu, ale v mysli bol ďaleko, veľmi ďaleko. „Ale ja som si vybral jeho!“

„Draco,“ šepla so slzami v očiach a pristúpila k nemu bližšie. Už sa ho nebála.

„Nepribližuj sa, Grangerová,“ varovne pokrútil hlavou, ale hlas sa mu triasol a slzy stekali z jeho očí.

„Nie je dôležité, čo si spravil, je to minulosť,“ chlácholila ho a pomaly sa približovala k nemu. „Naopak, prítomnosť je dôležitá!“ Schytila jeho ruku do svojej. „Toto je dôležité, Draco. Stal si sa iným človekom, a snažíš sa napraviť svoje chyby, čo to nevidíš? Ty nie si ako on!“ zvýšila hlas a keď už stála kúsok od neho, silno ho objala a pritiahla k sebe. Objatie jej neopätoval, len si položil hlavu na jej rameno a vdychoval jej levanduľovú vôňu.

„Draco, ty nie si ako on,“ šepla a svoju ruku zaborila do jeho jemných, plavých vlasov. Cítila, že sa prestal triasť a pomaly sa začína ukľudňovať. Avšak vietor stále silno fúkal a teraz sa roztriasla Hermiona pod náporom studeného vetra. Zrazu zacítila jeho ruky, pevne obtočené okolo jej pásu. Pritiahol si ju bližšie, tuhšie, ako keby sa bál, že mu ujde. Pod jeho dotykom sa jej silno rozbúšilo srdce, ale aj tak sa neodtiahla. Chcela, aby vedel, že je milovaný, že je tu predsa len niekto, kto ho má rad. Prstom začala obkresľovať kruhy po jeho chrbte.

„Hermiona,“ vydýchol jej meno a zodvihol hlavu z jej ramena. Pozrel sa jej do očí.

Jeho plavé vlasy stále rozfukoval vietor a jeho oči boli tak modré a lesklé, celkom ako šíre more. Jednou rukou sa pustil jej pása, aby jej mohol prechádzať prstom po ústach.

Pod jeho dotykom sa jej podlomili kolená, ale on ju zachytil. Nikdy by ju nepustil. Jeho prst však putoval ďalej k jej brade až k jej krčnej tepne. Slabo zastonala a naklonila hlavu.

Neusmieval sa. Jeho oči ešte viac potemneli túžbou. Bol taký nahnevaný na svet a zároveň tak vďačný, že je tu niekto, kto ho neodcudzuje. Predtým si tým nebol istý, ale teraz celkom dobre vedel, že je zamilovaný.

Sklonil sa a perami sa jemne prisal na jej krk. Hermiona zamraučala pod náporom jeho teplého jazyka. Cítila každé jedno miesto, ktorého sa dotkol, pretože jej doslova horelo. Začala ťažko dýchať a silno zdvíhať hrudník. Draco si robil cestičku hore k jej ústam. Až sa pri nich zastal a prezrel si ju. Oči mala zatvorené, pretože ju pohltila číra túžba.

Spojil ich pery a vtedy ucítil kvapky padajúceho dažďa na svojich vlasoch. Pritiahol si jej tvár bližšie a cítil, ako sa mu Hermiona usmieva do úst. Jemne poťahoval jej pery, hral sa s nimi a pevne ju uchopil, keď sa jej už zasa podlomili kolená. Jemne ju pritisol ku stromu, aby sa skryli pred dažďom a našiel jej jazyk. Hermiona rukami putovala po jeho hrudi, ďakujúc, že sa môže oprieť aspoň o ten strom. Vonku silno zahrmelo a Draco jej zavrčal do úst, keď sa jej ruky predrali cez sveter a teraz už hladila jeho nahú hruď. Túžila po jeho dotyku, tak silno...

Stále ju bozkával, nie tak jemne, ako predtým. Bol to zúrivejší bozk, vášnivejší než kedykoľvek dostala. Spustil sa silný lejak a Hermiona počula, ako sa kvapky dažďa odrážajú od zeme. Bola tak silno zabratá do toho bozku, že si ani neuvedomila, že na nich prší aj cez to, že sa skrývajú pod stromom, ktorému sa nepodarilo zachytiť všetky kvapky dažďa.

Nakoniec bol Draco ten, ktorý prerušil bozk.

„Hermiona,“ vydýchol jej do úst v snahe odtiahnuť sa, ale ona mu to vôbec neuľahčovala. „Musíme isť na hrad,“ povedal priškrtene, „nechceme predsa, aby si nachladla.“

Ešte raz ju krátko pobozkal a ona zadychčane prikývla. Pobozkal ju na vrch hlavy a potom prehodil cez ňu svoj habit. Jemne ju potiahol za ruku a spolu sa rozutekali k hradu.

Autor: MiriamTaylor (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction