OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Spáry minulosti (21)

27.06.2013 (14:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 19× • zobrazeno 2608×

21.

„Zlo stojí nie len proti dobru, ale aj proti sebe samému.“

- Bazil Veľký

Posadil som sa na kamenný múrik a hlavu si zložil do dlaní. Potreboval som aspoň pár sekúnd na premýšľanie. Toto by mohlo byť to správne miesto, to miesto na ktoré som sa mal dostať, aby som navždy porazil zlo a vyviedol tak svet z temnoty a strachu.

Takže, teraz by som mal urobiť čo? Jednoducho tam vojsť a zabiť Voldemorta? Presne tak! Pozriem sa do jeho odporných očí a vysajem z neho všetok život. On si predsa nič iné nezaslúži. Nikdy sa nemal narodiť! Po svete nikdy nemal chodiť nikto s tak čiernou dušou.

Ešte párkrát som sa zhlboka nadýchol a vyskočil som na nohy. Bez rozmýšľania som sa vybral do toho sirotinca a nemyslel na nič iné, ako na to, že som prišiel urobiť niečo dobré. Niečo, čím zachránim čarodejný svet... vlastne celý svet. Pomáham tak aj muklom, nie?

Prešiel som cez veľkú čiernu bránu, ktorá nepríjemne zavŕzgala, keď som ju otvoril a pomalým, ale rozhodným krokom som kráčal smerom k dvojitým dverám. Predstavoval som si, ako sa mi uľaví, keď bude konečne po všetkom a ja... budem potom s Hermionou?

Odrazu som zastal a obliala ma panika. Nerobil som ja toto všetko pre ňu? Celé to riskovanie, zahrávanie sa s časom a zákonmi, všetko bolo len pre ňu, pre nikoho iného. A teraz nemám ani len najmenšiu záruku, že keď sa vrátim do svojho času, tak ma tam bude čakať. Nemám záruku ani len v tom, či vôbec budem existovať, či bude existovať ona.

Ale nemal by som byť taký sebec, veď celý ten príval zla sa na nás vlastne zrútil preto, že som ním bol, len preto, lebo som myslel na svoje blaho a nie na blaho druhých. Hovorí sa, že všetko sa raz človeku vráti, či už všetko dobré, alebo všetko zlé. Možno ak sa teraz zachovám dobre, tak svet bude férový a všetko bude... normálne? Dobré? Také ako by malo?

Ale aké by to malo byť? Čo ak je presne toto to, čo sa malo stať. Čo ak to svet jednoducho potrebuje prežiť?

„Úplne mi preskočilo!“ zašomral som si popod nos, keď som si uvedomil, kam smerujú moje myšlienky.

Keď už som tu, tak rozhodne nemôžem cuknúť a nechať veci tak ako sú. Musím sa spamätať a urobiť to, na čo som prišiel.

Znova som sa pohol k dverám, ktoré akoby sa odo mňa chceli vzdialiť. Pridal som do kroku a hnal som sa k tomu prekliatemu vchodu. Keď som konečne postál len pár centimetrov od nich, natiahol som ruku, aby som mohol zaklopať. Uvedomil som si, že sa poriadne trasiem, ale i tak som poriadne nahlas zatrieskal na drevené dvere a čakal.

Aby som sa niečím zabavil, v duchu so si rátal, ako dlho im trvá, kým sa uráčia mi otvoriť. Keď sa konečne roztvorili dvere, stála v nich milo vyzerajúca asi tridsať ročná pani a usmievala sa. Trvalo to štyridsaťtri sekúnd.

„Želáte si?“ spýtala sa prívetivo a vo mne zamrela všetka odvaha.

Idem zabiť vášho zverenca, pomyslel som si, ale nahlas som nič nepovedal. „Áno, ehm...“ začal som nesmelo a hlavne nervózne.

Žena sa zamračila a obzerala si ma od hlavy až po päty. Musel som jej pripadať ako psychopat.

„Hľadám jedného chlapca,“ vykoktal som napokon a rukou si zašiel do vlasov, ktoré (a to som si uvedomil až teraz) boli riadne špinavé a strapaté. Musím vyzerať ako dajaký bezdomovec.

„Áno? A za ktorým?“ spýtala sa ma a v tvári sa jej mihla nedôverčivosť.

Ako sa to len volal? Pri Salazarovi, ak si teraz nespomeniem, tak sa idem rovno hodiť do najbližšieho jazera. Som tak nervózny, až som z toho osprostel. Môžem dokonca odprisahať, pri Salazarovom prútiku, že cítim, ako mi klesá IQ.

„Tom Riddle,“ počul som vysloviť svoj hlas, ale v skutočnosti som nechápal, že som to povedal.

Žena si ma ešte raz premerala a ustúpila mi z cesty. „Nech sa páči,“ vyzvala ma, aby som

vošiel a rukou kývla smerom dnu.

Poslušne som prekročil prah a čakal na ďalšie inštrukcie. Prsty mi úplne brneli a mal som dojem, že mi ide srdce vyskočiť z hrude. Bilo tak šialene, až ma napadlo, že sa snaží predrať si cestu von.

„Za Tomom nikdy nikto neprišiel. Ten chlapec nie je práve spoločenský typ,“ prehodila, keď prechádzala okolo mňa. „Nasledujte ma,“ dodala.

Napadla ma jedna uštipačná poznámka, ale radšej som ju prehltol a v tichosti nasledoval tú paniu niekam hore. Viedla ma po drevených schodoch, ktoré pod našimi nohami vŕzgali. Potom sme šli po dvoch dlhých chodbách, až sme napokon postáli pred ošarpanými dverami. Tá pani ich bez zaklopania otvorila a nakukla dnu.

„Tom, máš návštevu!“ povedala a odstúpila.

Znova som si do pľúc nabral enormnú zásobu kyslíka. V hrdle som mal hrču a pomaly ale isto sa mi do očí dostávali slzy. Teraz sa budem znova pozerať do tváre človeka, ktorý ma pripravil o oboch rodičov a o všetko, na čom mi záležalo.

Vošiel som do malej izbičky, ktorá skôr pripomínala nejakú komôrku a rozhliadol sa. Bolo tu okno, stôl, stolička, jedna skriňa a posteľ.

Na tej posteli sedel... chlapec! Na tej posteli nesedel Voldemort, ale nejaký malý chlapec, ktorý za nič nemôže.

„Dobrý deň,“ pozdravil a zamračene na mňa zazeral.

„Vrátim sa po vás o dvadsať minút,“ prehovorila za mnou tá pani.

Jej hlas sa do mňa zaryl, až som nadskočil. Nevedel som, že je ešte v miestnosti, celkom ma zamestnával fakt, že predo mnou sedí dieťa a v tvári má vpísaný zmätok.

„Si... si Tom Riddle?“ spýtal som sa chlapca a ten mi len prikývol a ďalej na mňa civel.

Doparoma a čo som si akože myslel? Že keď sem prídem, nájdem pred sebou obávaného Lorda Voldemorta so všetkým, čo k tomu patrí? Bez nosa, bez vlasov, s krvavými štrbinami miesto očí a Nigini omotanou okolo nôh? Toto bola dobre trafená predstava a ak si Dumbledore myslí, že zabijem dieťa... Lenže on si to nemyslí! zareval hlas v mojej hlave a ja som toho chlapca prebodol pohľadom a snažil som sa na ňom nájsť niečo z Voldemorta.

Mal zelené oči, nahusto olemované mihalnicami a bol celkom bledý, až na sčervenené líca. Mal ružové pery a strapaté hnedé vlasy, na sebe mal obnosenú košeľu a na nej ešte natiahnutý hnedý sveter, na ktorom chýbali gombíky.

„Pane?“ prihovorilo sa mi odrazu to dieťa a vytrhlo ma tak z tranzu. „Kto ste?“ spýtal sa obozretne.

Dostal som chuť zobrať nohy na plecia a ujsť, ale odolal som. „Som niekto, kto ťa dobre pozná!“ povedal som len a obzeral si chlapca.

„Tak potom viete, že sem nepatrím!“ zasyčal ten chlapec a zamračil sa.

„Nie, to nepatríš!“ pritakal som a ruky som si založil na hrudi. Pripadali mi zbytočné a nevedel som, čo s nimi urobiť.

„Prečo ste tak smiešne oblečený?“ vyhŕkol odrazu a ja som sa zamračil a pozrel sa dolu, na svoje oblečenie.

Jasné, pre túto dobu to nebolo asi celkom typické a vôbec nepomáhal fakt, že som špinavý a mám modriny.

„Prišli ste ma odtiaľto vziať?“ položil mi ďalšiu otázku a ja som prekvapene vypúlil oči.

Hľadel som na to dieťa a odrazu som dostal chuť plakať. On predsa za nič nemôže, tak čo dopekla robím? Sledoval som jeho zelené oči, v ktorých teraz tancovali iskričky nádeje a chcel som sa prefackať za to, že ho budem musieť sklamať.

„Nie,“ povedal som a pomykal som hlavou.

Chlapcova tvár sa zachmúrila a do očí sa mu dostala nevraživosť. „Tak načo ste prišli?“

Že som ho prišiel zabiť mu asi povedať nemôžem, takže, čo mi zostáva? „Chcel som ťa len vidieť!“ povedal som a Tom sa už nadychoval, že niečo povie, ale ja som už nemohol.

Zvrtol som sa a rozhodol som sa, že útek bude to najlepšie, čo mi zostáva. Vybehol som z dverí, ani som sa len neobťažoval ich zavrieť a hnal som sa chodbou preč.

„Pane!“ zavolal za mnou ženský hlas, no nereagoval som, ani som sa neotočil. Len som kráčal ďalej a ďalej až kým som nedorazil k známym dverám, ktoré som trhnutím otvoril a vyletel som von do zamračeného dňa.

Som idiot a slaboch, ale čo som mohol urobiť? Nedokážem tomu dieťaťu ublížiť aj keď viem, že z neho bude netvor a pomôcť mu tiež nemám ako. Pretackal som sa k bránke a zvonka sa oprel o múr.

Na konci ulice som uvidel známu postavu, ako sa blíži smerom ku mne. Uvedomil som si, že sa jedná o mladšiu kópiu Albusa Dumbledora.

Sledoval som ho a dych sa mi zasekával. Bol som neskutočne vytočený z toľkej bezmocnosti, čo som pociťoval a točila sa mi hlava. Ani Dumbledore nie je najsvätejší, ako si to ľudia myslia. Urobil sakramentsky veľa chýb! Záchranu sveta nechal na pleciach teenagerov, zatiaľ čo on sa niekde skrýval. Dopekla, ale je fér, že sa ho teraz zo všetkého snažím obviniť?

Nie, to teda nie je. Ale ak by mi povedal, čo sa udeje, veľmi veľa veciam by sme dokázali predísť. Ale on sa aj cez všetko o čom vedel len prizeral tomu, ako sa svet ženie do záhuby. On časom manipulovať nemôže ale ja hej?

Tom Riddle vyzeral tak na jedenásť, čiže Dumbledore ho ide pravdepodobne odviezť na Rokfort.

„Pán profesor!“ zavolal som za ním a mladšia verzia riaditeľa sa na mňa prekvapene otočila.

„Želáte si?“ spýtal sa milo a usmial sa.

Bol som len niekoľko metrov od neho a nebol som si istý čo urobiť. Nie som vrah, nemôžem nikoho zabiť. Vražda je ten najhorší zločin zo všetkých a je neodpustiteľný.

„Vy ma nepoznáte, ale ja vás áno,“ začal som a uvedomil som si, že mi preskočil hlas.

Dumbledore nechápavo zvraštil obočie a obozretne na mňa pozeral. „Áno?“ spýtal sa akoby posmešne, „tak mi povedzte odkiaľ!“ vyzval ma a pokojne čakal na moju odpoveď.

„Z budúcnosti,“ povedal som a zhlboka som sa nadýchol. „Dovolili ste mi, aby som urobil najväčšiu chybu svojho života, len aby ste vy mohli vyviaznuť s čistým štítom!“ dodal som a Dumbledore sa zamračil.

Všetci máme svoje chyby a má ich aj tento starec. Bude vadiť, ak čarodejný svet o toho muža príde? Nie, to si teda nemyslím.

„Prepáčte, ale...“ začal, no zastavil som ho.

„Nie, nevravte mi nič!“

Ani neviem ako, držal som v ruke prútik. Akosi mi bolo jedno, že sme na ulici kde chodia ľudia. Bolo zlé počasie a tak sa každý náhlil a nik si nás nevšímal.

„Obliviate!“ zvolal som a Dumbledorova tvár skamenela.

Ak Voldemort nepôjde na Rokfort, nikdy sa z neho nestane kúzelník a nikdy teda nebude môcť prejsť na tú zlú stranu. Pokiaľ Dumbledore zmizne, kúzelnícky svet bude zaneprázdnený jeho hľadaním a nebude sa zaujímať o nejakú sirotu.

Keď som zložil prútik, hneď som si ho zastrčil do nohavíc a uprene sledoval Dumbledora, ktorý mal zmätený výraz v tvári. Odrazu ňou potriasol a pozrel na mňa.

„Prepáčte, neviete kde som?“ spýtal sa a ja som pokrútil hlavou.

Otočil som sa a prešiel som späť k múriku. Ach, Salazar! Čo som to urobil? Ale je to stále lepšie ako vražda, no nie? Za toto ma predsa... môžu dať do Azkabanu.

„Lenže ja nie som vrah!“ zamrmlal som si sám pre seba a prebehol očami po ulici, až som napokon zastavil na Dumbledorovi.

Tackal sa niekam preč a prihováral sa ľuďom, ale nik ho nepočúval. Nik si ho nevšímal a nikomu nestál ani za tri minútky času.

„Sakra!“ zaklial som a na dôvažok som ešte tresol rukou do múriku, až mi v nej niečo zapraskalo.

Super, ak som si ju zlomil, to znamená, že mám dnes svoj deň. Z ničoho nič sa rozpršalo a z diaľky sa ozývali blesky.

Možno by som sa mal vrátiť domov, aby som videl, čo som svojím konaním spôsobil a či som aspoň niečomu pomohol. Ak nie, tak si môžem povedať, že som to aspoň vyskúšal a potom sa možno nechám Voldemortom zabiť.

Ale ak mám pravdu povedať, po tom všetkom som dostal veľkú chuť tu len tak sedieť a nerobiť vôbec, ale vôbec nič.

Tak na začiatok by som veľmi rada poďakovala Tethys. :) So thank you so much. :))

Chcela by som poznať váš názor na to, čo Draco urobil. Bolo to správne? Mal radšej malého Toma zabiť? A myslíte si, že tým niečo zmenil? Vopred vám ďakujem za komentáre.

Ešte by som chcela kapitolu venovať všetkým úžasným ľuďom, ktorí túto hatlaninu čítajú, hlavne: Perle, Teesske, Aramke, Trishe, Mee, Alexe Feratu, Ivet, WandaA76, Majka, Carol1122, Izzie22 a Tethys. Dievčatá ďakujem vám za komentáre. Bez vás by sa poviedka konca asi nedočkala. :)

Mimi :D

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Spáry minulosti (21):