OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Second chance for everyone - 3. kapitola

20.02.2012 (10:00) • Dadusha • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 9× • zobrazeno 1295×

Po troch hodinách cesty sme vstúpili do malého mesta. Budovy vyzerali staršie ako 70 rokov. Z niektorých domov opadávala omietka, iné boli len z tehál. Po pár minútach sme sa dostali na druhú stranu mesta. Tu boli budovy nové, nemohli mať viac ako 10 rokov. Bolo ich tu oveľa viac ako v prvej polovici mesta. Boli aj o niečo väčšie. Damon si všimol, ako užasnuto pozerám von oknom.

„Zmenilo sa to tu, kým si tu nebola. Veľmi. Aj ľudia sú iní."

„Dúfam, že v dobrom slova zmysle," pousmiala som sa.

Ani na konci mesta sme nezastavili, čo bolo pochopiteľné. Salvatorovci ako upíri nemohli bývať príliš blízko mesta. Asi po 10 minútach sme mali za sebou les a zastavili sme na čistinke. Pred nami stál dom, ktorý som tak dôverne poznala. Tešila som sa na teplo krbu na prízemí, mäkké postele na prvom poschodí. Pamätala som si, ako sme sa so Stefanom skrývali
v podkroví, keď sa nahneval na otca. V hlave sa mi premietalo veľa spomienok spojených s týmto miestom. Damon mi zatiaľ z kufra auta vytiahol kufor a zo zadného sedadla tašku s notebookom.

„Vitaj doma. Teda zatiaľ," zaškeril sa Damon. Zobrala som si počítač, ale kufor mi niesol on. Za domom som si všimla auto.

„Elena?" zdvihla som obočie.

„Kto iný? Duch, čo šoféruje auto?" Už sa začínal správať normálne. Teda normálne správanie sa u neho videlo len málokedy. Teraz sa začal správať tak, ako vždy – povýšenecky. Podišiel k dverám, zložil kufor na zem a otvoril dvere.

„Haló, Elena! Sme doma!" Slovo doma zdôraznil.

Po schodoch zbehla hnedovlasá dievčina. Bola chudá, nie však vychudnutá. Bola jednoducho oblečená, skoro nenamaľovaná. Zvýraznila sa tak jej prírodná krása.

„Ahoj!" pozdravila nesmelo.

„Ahoj! Ja som Vanessa," povedala som a usmiala som sa.

„Ja som Elena. Teší ma," usmiala sa tiež a vystrela ku mne ruku. Zľahka som jej ju stisla. Na pohľad vyzerala príjemne, žiadna fiflena. Otočila som sa na Damona: „Kde sa môžem zložiť?" opýtala som sa a kývla som hlavou na kufor pri jeho nohách.

„Hmmm... Ani neviem. Poď so mnou." Kývol hlavou smerom ku schodom a zobral mi kufor. Udivene som zdvihla obočie a pozrela na Elenu. Tá len mykla plecami. Kde sa to v ňom berie? Pousmiala som sa a vyšla za ním po schodoch. Prešli sme po dlhej chodbe a Damon zastal pri piatych dverách na pravej strane chodby.

„Môže byť?" opýtal sa neisto.

„Samozrejme," zasmiala som sa a otvorila som mu dvere. V tejto izbe som bývala vždy, keď som prišla na krátku návštevu. Damon mi zložil kufor k bielizníku a ja som si sadla na posteľ. Potľapkala som miesto vedľa seba, čím som mu naznačila, aby si prisadol. Spýtavo na mňa
pozrel, ale potom sa pohol k dverám, zatvoril ich a v okamihu sedel pri mne.

„Chcela som sa ťa opýtať, prečo?"

„Čo prečo?" Tváril sa, že nechápe. V očiach som mu však zazrela záblesk pochopenia.

„Prečo si sa podujal zachrániť svojho brata. Vždy ti to bolo viac – menej jedno. Tak prečo práve teraz?"

„Dlžím mu to. Ku Klausovi sa dostal kvôli mne. Musím mu to splatiť," povedal pomaly a pozeral do zeme. Nadvihla som mu bradu a zašepkala: „Neboj sa. Spolu to dokážeme," pousmiala som sa, aby som ho povzbudila. Tiež sa usmial, ale len smutne. Pri tom pohľade mi pukalo srdce. Potrebovala som niečo urobiť, aby nezostal taký smutný a sám. Ale nemohla
som. Neviem prečo. Jednoducho som to nedokázala. Preto som ho len pohladila
chrbtom dlane po líci.

„Ďakujem ti, že si prišla Vanessa. Bez teba by bolo všetko stratené." Smútok sa mu postupne vytrácal z tváre a ja som bola rada, že som ho aspoň trochu dokázala odviesť od ponurých myšlienok.

„Ideme dole? Alebo sa chceš najskôr vybaliť?"

„Poďme dole. Elena na nás určite čaká. Ale najskôr sa chcem prezliecť," povedala som a vytiahla ho za ruku z postele. Najskôr sa na mňa pobavene, ale aj udivene pozrel, a keď som iba prevrátila očami, nechal sa vytiahnuť z izby. Pred dverami som ho pustila, zatvorila som mu ich pred nosom a z kufra som si vytiahla modré džínsy a čierne tričko s dlhým rukávom. Pred izbou ma čakal Damon. Pokynula som rukou pred seba a nasledovala som ho po schodoch. Prešla som do kuchyne a nabrala si z vodovodu trocha vody.

„Myslela som si, že upíri vodu ani jedlo nepotrebujú," ozval sa za mnou Elenin hlas. Pobavene som sa otočila.

„Normálni upíri nie. Ja a ešte zopár vyvolených môžeme jesť normálne jedlo a piť ľudské nápoje a prežijeme na tom. Je to celkom výhoda."

„Ako to? To nie je možné. Upír nemôže byť nezávislý od krvi," povedala a pousmiala sa svojej domotanej vete. „Kto vlastne si?" Udivene si ma obzerala od hlavy k päte.

„Poď so  mnou, pokúsim sa ti to celé vysvetliť," pousmiala som sa a odkráčala som do obývačky. Elena ma však predbehla a zakričala na Damona, ktorý ležal rozvalený
v kresle: „Vedel si, že Vanessa dokáže prežiť len na ľudskej strave?"

„Samozrejme. Ale nie je to až taká výhoda." Narážal tým na náš rozhovor v kuchyni.

„Sadni si, nech ti to vysvetlím. Pomôžeš mi?" Posledná otázka bola smerovaná Damonovi.

„Pokúsim sa," zaškeril sa tým jeho typickým šibalským úsmevom a sadol si slušnejšie. Ja som si sadla na operadlo Damonovho kresla a Elena na gauč. Posledný krát som sa nadýchla a spustila som: „Neviem, ako mám začať. To, že prežijem na ľudskej strave má svoj dôvod. Nie som len tak obyčajná upírka. Bola som tu oveľa skôr ako Stefan či Damon. Patrím medzi hŕstku upírov, ktorí si pamätajú dlhé veky vývoja ľudstva. Patrím k pôvodným."

__________________________________________________________________
Napíšte mi aspoň či má cenu pokračovať, alebo to tu pridávam len tak do vetra.
4. kapitola

Autor: Dadusha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Second chance for everyone - 3. kapitola: