OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Second chance for everyone - 1. kapitola

02.02.2012 (20:00) • Dadusha • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 6× • zobrazeno 1130×

Podvečer mi zazvonil telefón. Na displeji stálo: Utajené číslo.

„No super! Ktorý umelec mi zase vyvoláva?“ vzdychla som si a zodvihla telefón
z písacieho stola.

„Prosím?“

Chvíľočku bolo ticho, potom sa ozval neznámy skreslený hlas:

„Haló? Vanessa?“

„Áno. Kto volá?“

„Och, prepáč! Tu je Damon Salvatore.“

„Ty ešte žiješ? Neverím!“ pousmiala som sa.

„Ha-ha-ha!“ jeho sarkazmus sa ani po niekoľkých desaťročiach nezmenil.

„OK. Takže, prečo mi voláš?

„Potrebujem pomoc!“

Vyrozprával mi celý príbeh o tom, ako Klaus uniesol Stefana a jeho priateľka ho asi zabije, ak jej ho nepomôže nájsť. Pridal aj pár čudných historiek
z ešte čudnejšieho mesta, kde som sa mala, ako tvrdil, nakrátko nasťahovať
a pomôcť im.

„Tak prídeš?“ tlačil na mňa Damon s naliehavosťou v hlase. Bolo
z neho cítiť, že sa o brata bojí. „Prosím ťa ako priateľ. Nemusíš to
robiť kvôli mne, sprav to pre Elenu.“ V jeho hlase som počula zodpovednosť za
stratu brata a rozhodla som sa vyhovieť mu.

„Dobre. Prídem. Elena sa mi javí ako slušné dievča. Je mi ľúto to, čo prežíva. Ale
nemysli si, že to bude ľahké. Klaus nie je hlúpy.“

„Super. Skúsim ti na zajtra zohnať letenku. Do mesta ťa budem musieť odviesť autom,
lebo v tomto zapadákove nie je ani len maličké letisko. A dobrú noc!“
vychrlil zo seba.

„Dobrú noc,“ povedala som a on zložil telefón.

Podišla som k skrini, vytiahla z najvyššej police kufor a nahádzala do
neho najpotrebnejšie veci. Skontrolovala som hodiny na telefóne. 21:08. Zbehla
som na prízemie, osprchovala som sa a na pár minút si pustila telku. Okolo
pol desiatej sa mi začalo zívať, tak som vybehla po schodoch do mojej izby,
pozrela som sa na telefón, zhasla svetlá a ľahla som si do postele.

Okolo šiestej ma zobudila dôverne známa melódia. Zdvihla som telefón.

„Áno?“

„Ahoj, Vanessa. Zohnal som ti letenku na poludnie. Dúfam, že vyhovuje.“

„Jasné, aspoň sa ulejem zo školy. Netušíš, aké hlúposti sa učia v maturitnom
ročníku.“

„Dobre, budem ťa čakať na letisku. A samozrejme, letenka je na tvoje meno, aby si
si nemyslela. Prajem šťastnú cestu.“

„Ďakujem,“ povedala som a zložila telefón.

Otvorila som notebook. Najprv som si potrebovala skontrolovať maily. Nič. No super. Takže teraz si musím len napísať
ospravedlnenku do školy. No ako dlho budem preč? Hmmm. Dám tam mesiac. Veď pár dní navyše nezaškodí. A je to
hotové. Ospravedlnenku som vytlačila, notebook zbalila do tašky
a zavolala som taxík. Bože,
neznášam, keď môžem mať auto až od osemnástich. V Štátoch si ako prvé
kúpim slušné auto. Teraz ma čakalo 15-minútové čakanie na odvoz a asi
2-hodinová cesta na letisko. Ešte pred tým však musím v škole odovzdať
ospravedlnenku. Bože, musím bývať až tak
ďaleko od centra Paríža?! O dvadsať minút prišiel taxík s tým, že po
celom meste sú zápchy. Krása! Na
letisko som dorazila o 9:37. Z kufra taxíka som vytiahla svoj
priemerný kufor, zo zadného sedadla som zobrala tašku s notebookom, cez
okienko som šoférovi podala peniaze za cestu a vybrala som sa
k hlavnej budove letiska.

„Vanessa Mikaelson,“ povedala som a pani za pultom mi podala letenku. Pozrela som na
hodinka. 9:52. To stíham... Začala som študovať letenku. Uf. Ja toho Damona prizabijem. Letenka bola len do New Yorku. Takže
nás čaká najmenej 3-hodinová cesta autom.

Lietadlo priletelo takmer presne. Skoro celý let som premýšľala nad Elenou
a Stefanom. Konečne našiel tú pravú. Teda aspoň dúfam. Keď som ho stretla
naposledy, bol veľmi smutný. Potreboval niekoho, kto by ho rozptýlil.
Z úvah ma vytrhol až pilotov hlas, ktorý oznamoval, že o chvíľu
pristávame. Keď som konečne vyšla pred New Yorské letisko, stál tam rad taxíkov
a ešte dlhší rad osobných áut. Celkom vpredu stálo čierne BMW
s tmavými sklami. Opieral sa oň asi dvadsaťdva-ročný mladík s tmavými vlasmi
končiacimi pár centimetrov nad plecami. Mal tmavé okuliare, ale akosi som
vedela, že pod nimi skrýva čierno-čierne oči. Čierne jeany, na pohľad od
Armaniho, čierna košeľa a čierne kožená bunda kontrastovali s jeho
bledou pokožkou. A ako čerešnička na torte sa mu na prste skvel strieborný
prsteň s ultramarínovým očkom. Jednoducho Damon, ako som si ho pamätala.
Podišla som bližšie.

„Ahoj!" pozdravila som prvá.

„Zdravím, mladá pani. Ako je možné, že ku mne, obyčajnému človeku, zavítala bytosť
oplývajúca takou krásou?“ podpichol ma.

„Hmmm. Za prvé, ja nie som pani! Som slečna, ale to určite vieš. Prečo, to vieš tiež,
to za druhé a za tretie, ty nie si obyčajný, a človek určite tiež
nie. A ďakujem.“ celé som to zaklincovala francúzskym akcentom
a obaja sme sa začali smiať. Prvý sa upokojil on a dostal zo seba:

„Dobre, tak ešte raz a formálne. Ahoj! Vitaj na americkej pôde.“ Zaškeril sa.

____________________________________________________________________

2. kapitola
_____________________________________________________________________
Tak, čo si myslíte o prvej kapitole? Dá sa aspoň zniesť? Budem rada za všetky komenty.

Autor: Dadusha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Second chance for everyone - 1. kapitola: