OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Rozparovač - Prológ

13.09.2012 (10:00) • Allie • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 5× • zobrazeno 1276×

Pred dvadsiatimi rokmi

Otvorila som oči a posadila som sa. Na môj vkus až priveľmi rýchlo. Hlavu mi šlo roztrhnúť a oči ma neuveriteľne štípali. Odtiahla som sa zo svojej polovice postele tam, kde na mňa nesvietilo slnko. Perinu som pridŕžala pri tele a pomaly sa postavila.

Obula som si chlpaté papučky a neistým krokom sa presunula k oknu. Slnko žiarivo svietilo a všetko vonku práve začínalo kvitnúť. Prudkým pohybom som zatiahla žalúzie a okamžite som pocítila zmenu. Akoby som ochladla. Znova som sa postavila pred okno a rozhodne ho otvorila. Zistila som, že to nebol veľmi premyslený plán, pretože v okamihu, ako sa mi slnko dotklo pokožky som pocítila závrat a oči mi začali slziť. Odskočila som a skĺzla dole popri stene. Rukami som oblapila kolená a položila si na ne hlavu.

„Dočerta,“ zakliala som potichu a postavila som sa. Koho by napadlo, že sa niečo takéto stane?? Á, jasné, predsa mňa. Ale nie, všetko je predsa v poriadku a nemá sa čo stať. Pokrútila som hlavou.

 Ešte stále som na sebe nemala nič, len perinu a preto som uznala za vhodné obliecť sa. Medzitým som sa snažila nerozmýšľať nad tým, čo mi bolo jasné.  Pomalým krokom som sa presunula ku skrini a vytiahla odtiaľ šaty. Už oblečená som sa chystala upratať posteľ, keď vtom ma zaujala pomerne veľká škvrna na vankúši.

„Ale no tak...!!“ To nie je možné. Preboha, ako som sa mohla zabiť?? A prečo som vlastne mala jeho krv?? Chytila som do ruky vankúš a nahnevane ho hodila na druhú stranu izby. Hlava mi šla prasknúť, ale bolo mi to jedno. Dolu po schodoch som dupala ako nazúrený býk. Obzrela som sa po celej miestnosti a našla som ho sedieť v kresle s pohárikom v ruke.  Keď ma započul, iba sa letmo obzrel a znova sa zabral do svojich myšlienok.

„Damon!!“ vykríkla som naňho, pričom sa mi do spánkov zabodli stovky ihličiek. Nezaujato sa obzrel a nadvihol obočie. Typické...

„Áno??“

„Čo si to urobil??“ vypískla som a pozrela sa naňho.

„Čo také?? Aha, toto?? Ale no tak, to si si urobila ty sama,“ nesúhlasil a stisol pery. Prekvapene som otvorila ústa, ale s klepnutím som ich znova zavrela. Spravila som pár veľkých krokov smerom k nemu. „Čo prosím??“ neveriaco som sa opýtala. Vzdychol si a prevrátil oči. „Včera večer si pila a rozbila si fľašku, potom si sa šmykla na rozliatej vodke a rozbila si si hlavu o nočný stolík. Zomrela si,“ pokrčil plecami, akoby to nebolo jasné.

„A to si mi musel dať tvoju krv?!“

„Ale veď to ty si ju chcela. Mala by si menej piť,“ podotkol a vrhol pohľad k nebu, akoby som bola len sprosté decko. Zavyla som a vrhla sa k zemi. Na kolenách sa mi hneď lepšie premýšľalo, aj keď nemôžem tvrdiť, že to bolo pohodlnejšie. „A čo teraz??“ opýtala som sa zdola.

Odtrhol pohľad od nejakého časopisu, ktorý sa medzitým začal čítať a pozrel sa mojím smerom. „Mala by si sa napiť nejakej krvi, myslím, že mám sáčok v chladničke.“

Ledva som sa zdvihla a vykročila do kuchyne. Otvorila som chladničku a s odporom vytiahla sáčok plný červenej tekutiny. Damon pokýval hlavou a rukou ukázal na slamku položenú na stole. Neveriacky som ju chytila do ruky a zapichla do sáčku. Neisto som si ju priložila k perám a napila sa.  Naplo ma, ale Damonov nesúhlasný pohľad mi prikázal pokračovať. Čím dlhšie som pila, tým viac mi krv chutila. O chvíľu už bol sáčok prázdny a s tichým pleskom dopadol na zem. Zo slamky vyfrkli dve kvapky krvi a dopadli na koberec.

Otočila som sa a zamierila do kúpeľne, aby som sa mohla aspoň umyť. Až pri pohľade do zrkadla som si všimla škaredú ranu na pravom spánku. Pokrývala ju zaschnutá krv, ktorú som pár pohybmi mokrou rukou zotrela. Voda v umývadle sa sfarbila do ružova, ale to ma nezaujímalo. Musela som sa dívať len na svoj obraz v zrkadle. Namiesto kedysi žiarivo  zelených očí som videla iba dve škaredé čierne,  pod ktorými sa vytvorilo množstvo drobných vrások. Vydesene som sa na ne pozrela a prikryla ich rukou.

Ostrá bolesť zubov ma však prinútila presunúť svoje sústredenie na pomaly rastúce tesáky. Bolesť ma celkom ohromila, ale nekričala som. Len som sa skrčila a so slzami v očiach čakala, kedy to všetko prestane. Akoby mi niekto nožom prerezával ďasná a potom do nich pichal. Zubárov som nenávidela, ale toto bolo stokrát horšie. Tušila som, čo sa to deje. Studeným prstom som poklopkala po dlhom bielom tesáku.

Keď som sa konečne zdvihla, uvidela som sa celkom inak ako predtým. Vlasy som mala ešte zo spánku strapaté, ale spolu so strašnými očami a zubami vyzerali až veľmi divoko. Ak by som sa uvidela v noci, zľakla by som sa. Sama seba.

Tentoraz už celkom istým krokom som vošla späť do obývačky, kde ma už čakal oblečený Damon. Práve sa začínal obúvať.

„Kam ideš??“ opýtala som a chytila sa náhrdelníka s modrým kameňom, ktorý mi visel na krku. Bola som naň pyšná, pretože bol nádherný. A hlavne od Damona.

„Von,“ povedal a obul si ľavú čiernu čižmu. „S Elenou.“

„Čože?? Veď si mi sľúbil, že kým sme spolu, nepôjdeš s ňou von.“

Zacmukal a nesúhlasne kývol hlavou. „Kým budeme spolu. Oh, bože, tebe som to ešte nepovedal?? Myslím, že by sme to mali skončiť.“ Ospravedlňujúco sa usmial a pokrčil plecami.

Cítila som sa ako obarená. Podvedome som tušila, že by sa to mohlo niekedy stať, ale určite nie v takejto situácii. Toto by som neurobila ani ja a to som sa už rozchádzala veľakrát.

 Šokovane som hľadela na Damona, ako si šnuruje pravú čižmu a premýšľala, čo mu mám odpovedať. Vystrel sa. Spravila som k nemu pár krokov a vlepila som mu facku. Snažila som sa do nej vložiť čo najviac sily a asi sa mi to aj podarilo, pretože mu na líci začínal červenieť odtlačok mojej ruky. Prekvapene pootvoril ústa a chytil sa za líce. V očiach mu začínal bublať hnev.

 Využila som, že je v šoku a vzala si na plece kabelku s najdôležitejšími vecami a jeho kľúčmi od auta. Pred nosom som mu zabuchla dvere a víťazoslávne vybehla von.

Ani ma nenapadlo, že zhorím. Keď sa nič nedialo,  prekvapene som pozrela na náhrdelník. Vďaka, Damon, pomyslela som si škodoradostne.

 Odomkla som auto a potešilo ma, že je natankované doplna. Naštartovala som ho a malú chvíľu som už šla cestou von z mesta. V rádiu hral naplno nejaký rock, preto som si pre efekt ešte otvorila okno a nahlas začala spievať. Hneď pri prvej príležitosti to auto utopím, rozhodla som sa.

„Tak, kam pôjdeme??“ opýtala som sa sama seba a v hlave mi okamžite zablikalo slovo Londýn.

V hlave som mala natrvalo vypálené jedno slovo: pomsta.

„Ešte sa uvidíme, Damon. To ti sľubujem.“ 

Tak, dúfam, že už je to lepšie, aj keď o tom trochu pochybujem... Aspoň jeden komentár, ďakujem :)

Allie

Autor: Allie (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Rozparovač - Prológ: