OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Prízrak minulosti - 9. kapitola

08.11.2012 (15:00) • Killy • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 3× • zobrazeno 1379×

„Jeden, dva, tri, štyri, päť šesť, sedem, osem...“ Gabi sa zachichotala. Nech si tá Tereza počíta hoc aj do dvesto, ona už predsa skrýšu dávno má! To ruské dievča, s ktorým sa zoznámila v hoteli, síce nebolo najmúdrejšie, no aspoň s ňou bola sranda... aspoň teda vedela počítať. Aj keď jej Gabrielle veľmi nerozumela – nevedela po rusky, no predsa len sa vedeli dorozumieť. To áno. Rukami a nohami. Po chvíli to už Gabi nejako prestalo baviť. Kde že to tá Tereza bola? Na čísle tridsaťsedem? Uf, to je nuda! No keď Tereza konečne dopočítala do štyridsať, Gabi mala čo robiť, aby šťastím nevykríkla. Ale veď to predsa nemôže. To by sa prezradila. Preto napla uši a počúvala, ako Tereza vo vedľajšej izbe nahnevane pochoduje. To bola celá výhoda tejto hry – Gabi sa mohla schovať prakticky všade, v celom hoteli, a Tereza by sa nemohla sťažovať. Gabi si opäť znudene vzdychla. To ale aj znamená, že ju bude hľadať dlho, či nie? A tu v šatníku medzi maminými a otcovými tričkami nie je práve najpohodlnejšie.

Odrazu započula, ako niekto na chodbe pred izbou nervózne pochoduje. Žeby to už konečne bola Tereza?

No v tej chvíli do izby vošla jej mamina s ockom – videla ich nohy cez tenučkú škáročku, ktorú si rozhodla ponechať medzi dverami.

„Bojím sa, Joseph. Mám pocit, že nás jeden z nich sleduje,“ zašepkala jej mama a unavene si sadla na posteľ.

„Nemusíš sa báť, Danielle. Zabili sme ich. Všetkých. Nikto neprežil,“ upokojoval ju otec. Uf... kde tá Tereza tak dlho trčí? Gabi sa snažila zachytiť, či do izby nevošla aj jej malá ruská hnedovlasá  kamarátka, no po tej sa akoby zľahla zem.

„A čo ten muž v okne?“

„To nebol upír, miláčik. Len nejaký nežiaduci pozorovateľ, ktorý pre nás určite nie je hrozbou.“

V tej chvíli sa prudko otvorili dvere. Do izby vošiel nejaký pán v čiernych nohaviciach. Gabrielle sa zamračila. Úplne jej pokazia hru! A z tejto skrine mala taak zlý výhľad! No napriek tomu si Gabi všimla, že ten vysoký pán niečo v rukách drží... niečo hnedé.

V tej chvíli jej mamka vykríkla a ocko si ju pritiahol do náručia.

„Gabirelle!“ skríkol ocko, keď ten pán to hnedé „čosi“ hodil na posteľ. Bola to Gabiina spiaca priateľka Tereza – a Gabrielle na ňu bola v tej chvíli tak nahnevaná! Ako si mohla dovoliť zaspať uprostred hry? Lenže Tereza ležala na bruchu, mamka s ockom nemali šancu rozoznať, či je to ona alebo Tereza. A tá sa ešte zababrala od kečupu! Určite išla na špagety a ju nezavolala!

Gabi už chcela zakričať, že ocko sa nemusí báť, veď ona je tu v skrini a nič neurobila, no v tej chvíli sa niečo stalo. Ten muž sa rozosmial, strašne strašidelne sa rozosmial! Potom chytil ocka za krk a hryzol ho do krku. Gabrielle vypleštila oči. Nová hra? Nepáči sa jej... Ani trošku sa jej nepáči!

Potom jej ocko dopadol hneď vedľa Terezy – tiež bol celý od tej červenej farby. No Gabi už začínala tušiť, že to nebude len červená farba... A skôr než stihla niečo urobiť, pán obrovskou rýchlosťou chytil jej mamku za ruku, vytrhol jej z nej nejaký kúsok dreva, ktorý vytiahla spod postele a otočil jej hlavu. To bolo divné. Niečo zaprašťalo, znelo to hrôzostrašne, ale veď... Veď jej len otočil hlavu! Je to len nejaká hra, o chvíľku sa všetci traja postavia z postele a Tereza sa jej bude po rusky vysmievať, že je strachopud.

Pán v čiernych nohaviciach a čiernej košeli sa rozosmial. Otočil sa smerom ku dverám – smerom ku Gabi. A tá mala čo robiť, aby nevykríkla. Tvár mal celú zohavenú, okolo úst červené šmuhy... a mal modré oči, okolo ktorých boli divné čierne čiary. Potom sa ten pán opäť usmial a už ho nebolo.

A Gabrielle počítala. Jeden, dva, tri... Že im nie je nepohodlné, takto smiešne ležať na tej posteli? Veď ich musí bolieť hlava, hlavne mamičku, ktorá ju má tak divne vykrivenú... dvadsaťjeden, dvadsaťdva, dvadsaťtri... Ako to ide ďalej? Ech, v škole už dlho nebola... to by Lývia nemala radosť, keď ju ešte pred mesiacom tak svedomito učila rátať do sto! A potom... potom sa Gabi rozplakala. Cítila tu farbu až sem, veľmi smrdela. Tak... slano. Ble. Musela chutiť tak hnusne ako jej slané slzy. Gabi nemala rada soľ. Nerada sa kúpala v mori. Bola potom celá biela...

V tej chvíli niekto otvoril dvere šatníka. Gabrielle vystrašene zodvihla hlavu a len sa jej tak štikútalo od hlbokých vzlykov, ktoré vydávala. Stála pred ňou krásna žena s čiernymi vlasmi a svetlomodrými očami.

„Zlatíčko...“ ozvala sa a kľakla si tesne vedľa nej. Gabi sa ešte viac rozplakala. „Vyzeráš ako moja Elena,“ zašepkala a pohladila ju po tmavých vláskoch. Isobel vedela, čo robí. Musí sedieť tak, aby tá malá nemala výhľad na posteľ... „Postarám sa o teba, dobre?“ usmiala sa na ňu Isobel. V jej očiach sa zaligotali slzy.

Ak vám niekto ublížil, zlomil vám srdce. Nemáte chuť všetko vypnúť? Zabudnúť, čo je to láska, čo to znamená mať niekoho rád. Skrátka len stlačiť pomyselný spínač a... tá bolesť prestane.  Ale nezabudnete, nikdy nemôžete celkom zabudnúť na to, čo ste v minulosti prežili. Či už to bol strach, prvé milovanie alebo  jediná láska vášho života... smrť celej vašej rodiny.

Vypnutie emócií trvá sotva stotinu sekundy. Prinútite svoje srdce zabudnúť, zacelíte všetky rany, aj keď vám ostanú jazvy. Vaše srdce je tvrdé, kamenné. Vracanie emócií je ako nový začiatok – ste ako čerstvo narodené dieťa bez skúseností, aj keď s matnou spomienkou na váš predchádzajúci život. Musíte sa opäť naučiť ako milovať. Ako mať niekoho rád, či ako plakať.

Via mala pocit, že sa v nej všetko rúca. Spomienky, pocity, hrôza, bolesť, strach... Akoby to nikdy nemalo skončiť. Všetko prežívala od začiatku, každý jeden moment svojho života prežívala opätovne. Až sa to napokon všetko zastavilo a zameralo na jeden jediný bod – na jej sestru. Na jej mŕtvu sestru. Na Gabrielle, ktorá pred ňou teraz stála, o pätnásť rokov staršia, ako si ju pamätala, no predsa len to bola ona. Tie hnedé vlasy, ktoré sa jej tak nádherne kučeravia na chrbte... úzke, no stále pekne vykrojené červenkasté pery... a oči. Tak známe oči – hnedé, so zelenými žilkami. Boli presne také isté, aké mala Via.

„Riell?“ vzlykla Via. Gabrielle sa šťastne cez slzy usmiala a hodila sa svojej skoro o hlavu nižšej sestre okolo krku.

„Lyví,“ zašepkala a pohladkala Viu po medových vlasoch.

„Panebože, ako je možné, že si živá? Ako je to možné? V-videla som ťa mŕtvu!“ zakvílila Via. A bol jej jedno, že sa na ňu Stefan s Damonom a Jeremym pozerajú. Bolo jej to jedno... jej sestra je živá!

„To som nebola ja, zlatíčko,“ odvetila Gabi. Na túto chvíľu čakala skoro celý svoj život. Ako veľmi túžila opäť sa Vii hodiť okolo krku... povedať svojej staršej sestre, že je živá, že sa nemusí trápiť.

„Prosím, neopúšťaj ma. Nechcem sa zobudiť!“ vzlykla opäť a pevnejšie stisla Gabrielle okolo ramien. Gabi sa cez slzy rozosmiala. „Neboj sa. Neopustím ťa. A nie som sen, Lývia. Na to, že si už päťdesiat rokov upír, vieš naozaj veľmi chabo rozlíšiť sen od reality,“ povedala. Via sa zarazene odtiahla a pozrela sa jej do očí. Mala pravdu. Bola už päťdesiat rokov upír. A Gabi bola od nej o šesť rokov mladšia. Čo znamená, že by mala mať niečo okolo šesťdesiatky. Lenže...

„Ty si upír!“ skríkla Via a odskočila. Gabrielle povytiahla jedno obočie, aj keď to nemalo taký efekt, ak by nemala opuchnuté oči.

„Nevrav. Vážne, tvoja nízka inteligencia a oneskorené reakcie mi vážne veľmi chýbali,“ zasmiala sa Gabi. Via cítila, ako jej rýchlo bije srdce. To nemohlo byť reálne. Nemohlo. To. Byť. Reálne.

Gabrielle si skoro ihneď uvedomila, že Via nie je v stave, kedy by s ňou bola rozumná reč. Pološialený výraz v jej očiach hovoril za všetko. A preto svoju pozornosť zamerala na ľudí stojacích za Viou. Áno, Stefana už párkrát videla, aj keď to bolo viac-menej nedopatrením. O Elene veľa počula od Isobel. A ten pekný chlapec vedľa nej musel byť jej brat.  No ju najviac zaujímal ten štvrtý. Jeho čierne vlasy a chladné, modré oči by spoznala hocikedy. Čo jej to spomínala Isobel? Nesmie na neho zaútočiť, má zachovať kľud. Áno, veď svoj čin už oľutoval, nie? Tak prečo sa na ňu pozerá tak... Arogantne? Zamračene? Gabi vedela, čo sa mu honí hlavou. Aspoň si to vedela veľmi živo predstaviť. Ako je možné, že žije? Nezabil som ju už náhodou? Mal som sať dlhšie, nespravil som to poriadne?

Gabrielle sa už neudržala a vyrazila vpred, bez varovania, čo i len zavrčania. Z celej sily sa napriahla a vrazila mu päsťou. Vytryskla krv, videla, ako dopadá na drahý koberec. Bolo jej to jedno. Zaslúžil si to. A môže byť rád, že ho nezabila.

„Téda. Vedel som, že Viina sestra musela byť riadne drsná – koniec koncov, máte to v rodine, - no až tak? Ehm, veľmi ťa nepoznám, a vzhľadom na to, že si bola ešte pred pár minútami mŕtva ti ani veľmi neverím, no za toto,“ prstom ukázal na Damonov zlomený nos, „máš u mňa bod,“ zaškeril sa na ňu Jeremy a potriasol jej rukou. Medzi tým sa Damon zodvihol zo zeme a keby pred ním razom nestál Stefan, už by po tej hnedovlasej čupke vyštartoval.

„Takže Viina sestra, áno?“ ozval sa Damon a premeral si ju nahnevaným pohľadom. Gabrielle ho obdarovala arogantným úsmevom a ukázala mu prostredník, na čo sa konečne spamätala už aj Via.

„Akosi si nám zabudla spomenúť, Via, že je tvoja sestra Damon v ženskom podaní. Ak nie horšia. Mám pocit, že má v sebe aj niečo z Jeremyho,“ odmlčal sa, poriadne zvažujúc svoje ďalšie slová, „trúfalosti. Rád ťa spoznávam, Gabrielle,“ usmial sa na ňu Stefan, za čo si zaslúžil silný štuchanec od Damona. Tá hnedovlasá mrcha mu práve zlomila nos a jeho brat jej povie, že ho teší?

„Ak si náhodou nezabudol, ešte pred chvíľou som nevedela, že je moja sestra nažive,“ odvetila Via zvláštne trasľavým hlasom. „A ja by som rada vedela prečo,“ dodala Via a bojovne vystrčila bradu vpred. Elena, ktorá bola po celý ten čas ticho, rýchlo potriasla hlavou a pokynula im, aby si išli všetci sadnúť do obývačky. Všetci ju až na Damona okamžite poslúchli – ten si šiel umyť tvár od vlastnej krvi.

„Vysvetlím vám to v skratke, nikdy som nebola na nejaké dlhé prejavy,“ začala, pri čom nezabudla prevrátiť očami – Damon si k nim práve prisadol. „Nemala si veriť trom ľuďom, Via. Bohužiaľ, naivitu máš v povahe odkedy si pamätám, a tak sa nad tým už viac nebudem pozastavovať. Tým prvým bol ten kretén, čo sedí oproti mne. Nie, nemyslím Stefana. Ak by si tomu idiotovu neuverila každučké slovo o lepšom živote a bla, bla, bla, všetko by bolo jednoduchšie. Tým druhým bol Elijah. Nad tým sa, bohužiaľ, pozastaviť naozaj musím. To ti naozaj nenapadlo, že Elijah bude chcieť aj niečo iné, ako ti predať odkaz od Klausa a nejaké tie nepodstatné hlúposti ohľadom Michaela? Nuž, ľutujem, že sa to dozvedáš takto, ale to Elijah ovplyvnil Elenu. A to hneď v ten deň. Ďalší dôkaz vysokého stupňa demencie Damona Salvatoreho. Naozaj len on si môže nevšimnúť, že Elenu niekto ovplyvnil rovno jemu pod nosom,“ odmlčala sa. Damon ju neprestal prevrtávať  nenávistným pohľadom. Nepamätal si, že by niekto jeho – Damona Salvatoreho – nazval kreténom, idiotom a dementom v jednom jedinom monológu. Pokiaľ by z jednej strany nesedel Stefan a z tej druhej Jeremy, už dávno by po tej krave vyštartoval. A bolo by mu jedno, že ho za to bude Via nenávidieť. Ak. Mu. Ešte. Raz. Povie... „Čo sa tak na mňa ksichtíš, ty debil?“ ozvala sa Gabi a pozdvihla jedno obočie. Jeremy vedľa neho vyprskol, dokonca aj Stefanovi poťahovalo kútikmi. Damon cítil, ako sa mu predĺžili očné zuby.

„Ak ublížiš mojej sestre, Damon,“ ozvala sa Via, ktorá ho prebodávala ostrým pohľadom, „razom zabudnem na to, že si brat môjho najlepšieho priateľa.“ Damon sa okamžite stiahol. „A kto bol tým tretím, Riell?“

„Kto iný ako Klaus? V tomto si ma naozaj sklamala, Via. Hlavne preto, že to on mi po celý ten čas bránil stretnúť sa s tebou. Nerozumieš, Via? Sledoval nás už odvtedy, čo sme vycestovali z Európy. Bol pri tom, ako Damon zabil našich rodičov. To on poslal Isobel, aby ovplyvnila Terezu a mňa zachránila. Klaus poslal Thomasa, aby sa zblížil s Rose. Aby ťa cez ňu mohol ovládať. To Klaus pochoval našich rodičov na tom cintoríne.“

A odrazu do seba všetko zapadalo. Ten cintorín... Tá veta na hrobe ich rodičov. Manželia Lestrangerovci, ktorých dcéru som si nechal pre seba...

To, ako Katherine varovala Jeremyho pred Klausom. Elenina zrada rovno pred jej očami. Ten sen v Roseinom dome, keď ju Damon opustil. Klausovo vľúdne správanie, keď sa po prvýkrát stretli. Jeho dnešná návšteva. A...

„Panebože,“ zašepkala Lývia a prikryla si ústa dlaňou. „On... on ma ovplyvnil,“ povedala. Stefan, ktorý sa zdal byť rovnako ohúrený ako Via, rýchlo zažmurkal a nemo pokrútil hlavou.

„Dnes prišiel za Elenou. Zrušil na nej svoje ovplyvnenie. A ja som si myslel, že je Klaus môj priateľ. Bol to práve on, kto Elenu donútil zabudnúť na mňa a vrhnúť sa do náruče môjmu bratovi.“

„Počkaj, Klaus ťa ovplyvnil? Teba, Via? Veď to nedáva zmysel, celú túto frašku urobil práve kvôli tebe. Kvôli jeho posadnutosti tebou - on tomu hovorí láska. Prečo by ťa chcel ovplyvniť?“ skočila mu do reči Gabrielle. Damon, ktorý po celý ten čas mlčal sa zamračil. Už tomu rozumel. Elena ho nikdy nemilovala... Ona ho musela milovať. A on si myslel, že na ňom konečne niekomu záleží...

„Keď som po toľkých týždňoch Klausa konečne našla, bola som na tom zle. Dúfal, že keď ma premení na upírku tak sa to zlepší, konečne prestanem smútiť a celá sa mu odovzdám, lenže to vôbec nebolo tak jednoduché... Emócie sa mi ešte znásobili a ja som bola celé dni ako bez duše...“

„Pamätám si na to. No myslím, že sa to potom zlepšilo, nie? Konečne si na môjho brata začala zabúdať a opäť si sa usmievala,“ odvetil Stefan. Jeremy sa zamračil. Prečo mal tak nepríjemné tušenie, že vie, kam tým Via smeruje?

„Poznal si ma, Stefan. Aj za tak krátky čas ti muselo byť jasné, že ja sa svojej ľudskosti nikdy nevzdám. Hlavne kvôli mojim rodičom. Nechcela som sa stať netvorom. Nechcela som byť upír bez emócií. Lenže...“

„Ťa Klaus prinútil vypnúť,“ skočila jej do reči Elena. Via váhavo prikývla. „Ja... Viem to, pretože presne to isté urobil Stefanovi. Rovno pred mojimi očami ho prinútil, aby zabudol na jeho lásku ku mne.“

„Takže tým chceš povedať, že celá táto hra, všetko toto divadielko o pomste a atď., atď., bola len ďalšia z Klausových rozohraných partií?“ opýtal sa Jeremy a zúfalo si pošúchal oči.

„Pamätám si, ako za mnou jedného večera Klaus prišiel a spomenul mi, že by na mojom mieste už dávno uskutočnil pomstu. Spýtal sa ma, či nechcem vidieť Damona mŕtveho,“ zašepkala Via a očami strelila po zvláštne mĺkvom Damonovi.

„Lenže ty si to nemohla urobiť, však nie, Via?“ ozvala sa Gabrielle a usmiala sa na ňu pohľadom, ktorý navrával, že všetko už dávno vie. „Ach, Bože... To by nebola moja sestra, keby sa nezamilovala do najväčšieho tupca pod Slnkom,“ odfrkla si Gabi a prepálila Damona naštvaným pohľadom. Ten chumaj zabil jej rodičov a ešte si aj privlastnil srdce jej úbohej staršej sestričky... Prečo mala pocit, že jej nebezpečne začína mykať pravou rukou? On má ten nos opäť rovný!

„Ehm... Mám pocit, že tento rozhovor začína naberať iný smer, aký by sme všetci chceli,“ povedal Stefan nevšímajúc si Damonovo pobúrené štuchnutie. Via sa pousmiala. Áno, v tom mal Stefan pravdu. Znenazdania sa postavila a chytila Gabrielle za ruku.

„Tak, sestrička, je čas, aby si mi povedala všetko o svojom doterajšom živote. Osamote,“ dodala, keď videla ako sa Jeremy nadychuje. Urazene vydýchol všetok vzduch z pľúc a zamračil sa na ňu. Gabi sa zhovievavo usmiala a nasledovala svoju sestre von z vily. Jer ju pozoroval zaujatým, skoro až posvätným pohľadom. Tá dievčina mu očarovala. Vlastne viac ako len to. Svojou povahou mu pripomenula... Vicky.

Via si omámene ľahla na posteľ. Bolo to tak nové. Tak... dych berúce. Gabrielle, ktorá ležala vedľa nej, pokojne spala. A pri tom vôbec netušila, čo všetko svojím príchodom spôsobila. Nielenže prekazila Klausove plány a vniesla do Viinho života kúsok nádeje. Ona ju prebudila. Jej city. Rielliným príchodom sa zrušilo Klausove ovplyvnenie. Čo znamenalo, že Via bola späť. Tá stará Via. Nie tá, ktorú spoznal Jeremy v Mystic Falls a nebola ani Viou, ktorú našiel Damon v New Yorku. Nie, všetko sa to posunulo oveľa ďalej. Našla to. Po toľkých desaťročiach konečne našla samú seba. Opäť bola to dvanásťročné dievča, ktoré sa tak rado smialo. Ktoré malo svoje ciele a sny, bolo plné ambícií a nevyužitého potencionálu... či chuti do života, do boja za lepšiu budúcnosť. No Gabriellinin príchod nespôsobil len to. Konečne Vii otvoril oči. Láska sa nedá deliť. Naučila sa rozoznávať tri veci, hoc sú si tak veľmi podobné. Tou prvou bolo priateľstvo. A ako často si ho ľudia mýlili s láskou! No teraz už konečne vedela, že to, čo cíti k Jeremymu, nie je láska. Ľúbi ho, to áno. Ale len ako priateľa. A čo sa týka Klausa... Bola to vďačnosť, ktorá ju prinútila neostať ku nemu chladnou. Lenže teraz, keď pravda konečne vyplynula na povrch, k nemu bola schopná cítiť len nenávisť. A tretí druh lásky? Vášeň? Panebože, ako veľmi túžila po jeho dotykoch! Po jeho ústach, spaľujúcom pohľade, po jeho krvi. Opäť ho chcela cítiť pri sebe, chcela mu patriť. Pretože niekedy slovo patriť znamená to isté ako slovo vlastniť. A čo ak... by to mohlo byť tak ako kedysi? Chcela byť pri ňom, opäť sa chcela cítiť milovaná. Láska s nenávisťou sa bije... a láska vždycky vyhráva.

Gabi mala pravdu. Už odjakživa bola veľmi naivná a verila nesprávnym ľuďom. Inak si nevedela vysvetliť, prečo sa zamilovala do vraha svojich rodičov... prečo sa zamilovala do Damona.

.............

Som si istá, že som vás šokovala. Enormne. Som. Vás. Šokovala.

Chcete vedieť, čo bude ďalej? Hádam vám môžem sľúbiť, že sa určite nudiť nebudete. Prvých sedem kapitol bola pre mňa aj pre vás taká menšia oddychovka. A teraz... nasleduje rozuzlenie celej trilógie.

Tak, tu máte ten sľubovaný druhý trailer! :)

Autor: Killy (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Prízrak minulosti - 9. kapitola: