OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Prízrak minulosti - 8. kapitola

07.11.2012 (14:00) • Killy • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 1× • zobrazeno 1149×

Cítila chlad. Vlhké ťažké mreže lemovali celú jednu stenu. Ako jej to mohol urobiť? Vlastne... Nebola prekvapená. Netušila to už od začiatku? Nebola si istá, že ju ten starý hlúpy kanibal nepodrazí?

Klaus. Netušila, čo má v pláne s ňou urobiť. Možno ju chce zabiť. Určite ju chce zabiť, nie je predsa hlúpa. No už pár dní trčala tu dole, zamknutá, bez možnosti nakŕmiť sa.

„Tak toto je tvoj plán, Klaus? Necháš ma zhniť, zoschnúť zaživa?“ Katherinin hlas preťal ticho. „Som sklamaná. Aké neoriginálne.“

V tom niečo začula. Dvere na konci chodby sa otvorili. Počula kroky, smerujúce ku jej cele.

„Ak by som ťa nepoznala, Katherine, myslela by som si, že si zúfalá,“ uškrnula sa Isobel a pohodlne sa oprela o studenú, sivú stenu. Katherine zdvihla ťažké viečka a ironicky sa na Isobel uškrnula. Aspoň sa o to pokúsila. Jej svaly boli stuhnuté, málo prekrvené. Absolútne to stratilo predošlý efekt.

„Čo chceš, Isobel? Konečne ťa poslal Klaus?“ zachripela. Is našpúlila pery, tváriac sa, že nad niečím tuho rozmýšľa. Potom nechápavo pokrútila hlavou.

„Nie, neviem o tom, že by Klaus prejavil súcit a zľutoval sa nad tebou. Vlastne... pamätáš si, že by niekedy niečo také spravil?“ opýtala sa jej. Naoko nechápavý výraz nahradil široký, hrôzostrašný úsmev. „Ale veď my sme priateľky. Však, Katherine? Mali by sme si pomáhať.“

Katherine sa na ňu zamračila. Hrala si s ňou. Špinavá štetka.

„Tie najlepšie, Is. Tak čo keby si mi urobila láskavosť a otvorila tie mreže?“ Katherine to nemyslela vážne. Ani v tom najkrajšom sne by si nepomyslela, že Isobel jej príkaz poslúchne. Lenže... Ono sa to stalo. Isobel bez väčších ťažkostí roztrhla reťaz spolu so zámkom a hlučne celu otvorila.

„Tak. Vybavené. Ak sa takto cítiš lepšie,“ mykla plecom Is. Katherine sa chytila steny a horko-ťažko sa vydriapala na vratké nohy. Potom ju opäť prepálila pohľadom, ktorý Is toľko pripomínal...

„Čo za to chceš?“ zachripela Katherine. Isobel sa zhovievavo usmiala.

„Nič, len... Uskutočni svoje predošlé plány. Si jediná osoba, ktorá má šancu Michaela opäť vystopovať. Spoj sa s ním,“ odvetila. Katherine sa zamračila.

„Ako vieš o Michaelovi?“ zhíkla škrekľavým hlasom. Isobel bolestne privrela oči – ten zvuk bol strašný. Z vrecka na dlhom plášti vytiahla krvnú konzervu a hodila ju Katherine k nohám.

„Nuž, to, že o jeho vzkriesení nevie Klaus neznamená, že o tom neviem ja,“ uškrnula sa Is a sledovala, ako Katherine hltavo pije. „A tiež viem, že bez teba Michael nemá tak veľkú šancu Klausa poraziť.“

„Prečo chceš Klausovu smrť, Isobel?“ vyhŕkla Katherine novonadobudnutým dievčenským hláskom.

„Nie som Klausova hračka. Okrem toho... Už mu viac nedovolím, aby ubližoval mojím deťom. A mojej rodine,“ kývla hlavou smerom ku Katherine a zmizla.

„Som prekvapený, že si sa nechala prehovoriť, Via.“

„Nuž, tvoje šťastie a Jeremyho otravnosť ma nakoniec presvedčili, aby som tu ostala. Do konca prázdnin, ako sme to pôvodne mali v pláne,“ prikývla Via. Elena sa na ňu žiarivo usmiala. Elena. Sa. Na. Ňu. Žiarivo. Usmiala.

Prečo má Via pocit, že mal Jeremy pravdu?

„Nebudem sa tváriť, že ma to nešokovalo. Predsa len, odkedy Vii záleží na niečích citoch?“ odvetil Stefan. Via neurčito mykla plecom.

„Nemám chuť rozoberať city, hlavne nie tie svoje.“

„Zdá sa, že má v tom opäť prsty Jeremy,“ uškrnul sa. Via si odfrkla.

„Jasné. Jeremy. Prečo nie?“ povedala a napila sa zo skleneného pohára. Tekutina v ňom mala žiarivo červenú farbu. A rozhodne to nebolo černicovým džúsom. Stefan prekvapene povytiahol obočie.

„Nevedel som, že opäť piješ krv,“ poznamenal. Usmiala sa na neho.

„Nevidím dôvod, prečo by som aj naďalej mala užívať ten blbý elixír. Už predsa nepotrebujem maskovať svoj pach. Ak, samozrejme, vieš o niečom, o čom ja nie,“ odsekla a významne sa na neho pozrela. Stefan sa rozosmial.

„Je veľa vecí, ktoré nevieš. Ale teraz vážne. Prečo si neodišla, Via?“ Via si všimla, ako sa Elena tesnejšie pritúlila k Stefanovi. Prišlo jej z toho zle.

„Ani ty všetko nemusíš vedieť,“ usmiala sa hravo. „Okrem toho, mám v meste ešte nejaké nevybavené účty,“ dodala. Stefan sa zamračil.

„Aké? A s kým?“ opýtal sa jej podozrievavo. Tentokrát sa rozosmiala Via.

„Jedna osoba mi je niečo dlžná. Sám dobre vieš, že moja prítomnosť nikdy nie je zadarmo. Nie to ešte moja krv,“ povedala. Stefan sa ani nesnažil zamaskovať prekvapenie.

„Krv? Niekto ti zobral krv? Ahoj, braček!“ posledná veta bola smerovaná k Damonovi, ktorý stál opretý o zárubňu dverí. Via sa otočila a venovala Damonovi úsmev. Vôbec nebol milý. Hnev a nenávisť z neho priam sršali. A pomsta. Hlavne pomsta.

„Ale čo! Môj svätý braček a jeho snúbenica. Dnes nemám svoj deň,“ odvetil Damon, ironicky sa pousmial a sadol si do jedného z kresiel. Do pohára si nalial whisky a pohodlne sa oprel. Stefan nadvihol obočie.

„Vzhľadom na to, ako žiješ posledných pár rokov, braček, by sme mali znova prehodnotiť kto je tu ten svätý. Nemyslíš?“

„Nie, nemyslím,“ odsekol Damon.

„Povedz nám niečo, čo nevieme,“ uškrnula sa Via a opäť si odpila z pohára. Damon sa zarazil. Oči sa mu zasekli na tekutine, ktorá Vii tiekla do úst. Krv. Via si všimla jeho pohľadu a nesúhlasne sa zamračila. „To je nulka. Nič pre teba,“ povedala a olízala sa spodnú zakrvavenú peru. V tej chvíli zazvonil zvonček. Via pokrčila plecami a postavila sa, nevšímajúc si Damonovho zamračeného pohľadu. Keď zmizla v hale, Damon si potichu vydýchol.

Via ohromene vypúlila oči. Predstava, že je od nej Stefan s Damonom desať krokov a pred ňou stojí Klaus, ju... šokovala. Minimálne. Bola absolútne nepripravená stretnúť sa s jedným z Pôvodných. Hlavne po tom, čo jej povedal Jeremy. Už by aj vykríkla, keby si Klaus okamžite nepriložil prst k ústam a neukázal kamsi za seba. Na jej dom. Chce, aby boli sami. Preč od Stefana a Damona. Bez šance na záchranu. A sakra!

No čo mohla robiť? Bol to Pôvodný, a ona aj s tlmenými emóciami cítila, že by sa mala báť. Keď dokázal ovplyvniť Elenu, akú má záruku, že to neurobí aj jej? Začínala ľutovať, že neberie železník.

Keď prekročili prah jej domu, hneď na tele pocítila tú zmenu. Vzduch podivne zhustol, ťažšie sa jej dýchalo a všetky zmysly jej razom oslabli. Nečudovala sa tomu. Bola predsa pri tom, keď čarodejnica uvrhovala kúzlo na tento dom. Sama to chcela. Malo jej to pomôcť v plnení svojej pomsty. No teraz mala pocit, že sa chytila do vlastnej siete. Ani upíri s ich inštinktmi nemali šancu zachytiť krik, nie to niečí rozhovor. A Klaus to, samozrejme, vedel.

„Nuž, moja drahá Lývia, môžem ťa niečím ponúknuť? Malinovým džúsom, napríklad?“ usmial sa na ňu Klaus a otvoril chladničku. Via sa zamračila. Nenávidela, keď sa s ňou takto zahráva.

„Vzhľadom na to, že toto je môj dom, tak nie, ďakujem,“ odvrkla a prekrížila sa ruky na prsiach. Nahnevane pozorovala, ako Klaus otvoril krabicu a napil sa priamo z nej. Hm. Aké hygienické. Prázdnu škatuľu potom položil na linku. „To je tak smutné, Nik. Akosi prichádzaš o štýl,“ naoko smutne sa pousmiala a pokrútila hlavou. „Ale hádam, že tvoje negramotné správanie v spoločnosti nie je to, čo si so mnou chcel preberať, alebo sa mýlim?“

Klaus nahnevane prižmúril oči. Potom sa na ňu umelo usmial.

„Niečo hľadám. Alebo niekoho,“ povedal. Nastalo desať sekundové ticho. Via si frustrovane vzdychla.

„Napoviem ti. Ak mi nepovieš, o koho ide, nebudem ti vedieť pomôcť!“ vyhŕkla. Potom neisto zodvihla pohľad dúfajúc, že neprekročilo hranice. Hups, neskoro.

„Ide o Isobel,“ odvetil tváriac sa, že si jej posmešnej poznámky nevšimol. „Pred pár týždňami som našiel Katherine. Nechal som ju schnúť v jednej z ciel a bola by tam doteraz, keby ju niekto nevypustil.“

„Isobel?“ vydýchla neveriacky Via. To, že Klaus po toľkých rokoch konečne dolapil tú odpornú mrchu, bolo teraz vedľajšie. „To nedáva zmysel. Prečo by to robila?“ opýtala sa ho. Klaus zovrel pery a pokrútil hlavou.

„To ťa nemusí zaujímať. Ide o to, že ju hľadám. Ak vieš čokoľvek o jej polohe, povieš mi to. Chcem si tým byť istý.“ Via si odfrkla.

„Jasné. Pretože ja som celosvetovo známa tým, že skáčem tak ako ostaní pískajú,“ zaškerila sa na neho.

„Nemôžem tvrdiť, že som nečakal takúto reakciu...“

„Ja nie som pes!“

„... a preto urobíme obchod. Je mi veľmi ľúto, že musím takto jednať so svojou vlastnou rodinou, Via. Obzvlášť s tebou, pretože si mi bližšia ako ktokoľvek iný,“ odmlčal sa a Via sa v duchu rozosmiala. Ak má na mysli tú jeho posadnutosť jej osobou tak áno, nemohla si to nevšimnúť. „No ak neurobíš to, o čo som ťa požiadal, tak budem nútený urobiť isté opatrenia.“

„Napríklad?“ ozvala sa Via a zlostne prižmúrila oči.

„Napríklad navštívim tvojho starého priateľa Jeremyho. Alebo pozdravím Stefana s jeho novou priateľkou,“ usmial sa Klaus. Via prudko vydýchla. Aký mala vlastne dôvod nevyhovieť mu? Tvrdohlavosť teraz musela ísť bokom. Mala by to urobiť. Tu bolo dôvodov na jej pomery nejako priveľa. Nešťastne si uvedomila, že opäť začína niečo cítiť. Inak by predsa neriskovala vlastnú hrdosť kvôli ostatným ľudom, nie? Pretože, či sa jej to páčilo alebo nie, tak Jeremy so Stefanom sú jej priatelia.

„Tak fajn. Ale mám podmienku,“ prikývla Via. Klaus sa nesúhlasne zamračil, no nepriečil sa jej. „Zrušíš svoje ovplyvnenie na Elene.“

Klausove obočie vystrelilo dohora prekvapivou rýchlosťou. Ako o tom, dopekla, vie?!

„Nemám ani najmenšieho tušenia o čom to hovoríš, Lývia,“ povedal Klaus. Via sa rozosmiala.

„Nie som tak sprostá, Klaus. Povedzme si úprimne – kto by už len miloval Damona Salvatoreho?“ Klaus sa pousmial a súhlasne prikývol.

„Máš pravdu. Vieš, čo mi dalo práce, kým som Elenu presvedčil, aby sa vzdala Stefana a vybrala si Damona? Veru z toho nebola nadšená. Ako mi to vtedy povedala? Nech Klaus urobíš čokoľvek, vždy bude na prvom mieste Stefan,“ zasmial sa Klaus. Via by sa pridala, keby ju v tej chvíli niekto neodhodil na stranu. Klaus, ktorý útok nečakal, skončil pritlačený na stene a snažil sa dostať spod zovretia upíra, ktorý ho zvieral pod krkom. A ktorý tu vôbec nemal byť. Via by prisahala, že ešte pred pár minútami sedel oproti Elene a nechystal sa ju sledovať. No Damon očividne neodolal. A vypočul si celý rozhovor.

Via s hrôzou v očiach sledovala, ako Klaus okamžite odtrhol Damonovu ruku od svojho krku a skrútil mu ju za chrbtom. Tomu zápästie nepríjemne zapraskalo – zlomil si ruku minimálne na troch miestach – a vrazil Klausovi tou zdravou. Ten to nečakal a z nosa sa mu spustila krv, ktorá po dvoch sekundách prestala tiecť. No potom sa rozohnal a tento raz to bol Klaus, ktorý mal navrch. Keď Damon so zadunením dopadol na zem, Klaus na nič nečakal a z Viinej skrinky vytiahol drevené koly napustené železníkom. Okamžite jeden z nich zapichol do Damonovho chrbta a ten len bolestne zasyčal.

„Nuž, Via,“ povedal zadychčane Klaus a utrel si zakrvavenú peru, „Predpokladám, že v tomto nemáš prsty. Aj keď si ma mohla varovať,“ významne sa odmlčal a premeral si krvácajúceho Damona. „Čo sa týka Eleny, nemusíš sa báť. Keď sa s ňou najbližšie stretneš, bude už úplne v poriadku,“ usmial sa. Obišiel Damonovo telo a zamieril ku dverám. Via ho bez váhania nasledovala.

„Nebudem ti ďakovať,“ upozornila ho, keď sa zarazil medzi dverami. Klaus pretočil očami, no potom zvážnel.

„Musíš vedieť, že napriek tomu, čo sa stalo, a čo sa ešte len stane, budeš v mojom dome vždy vítaná, Via,“ povedal. Via nechápavo zaklipkala očami.

„Čo sa má stať, Klaus,“ opýtala sa o potichu, no ten len bezmocne zakrútil hlavou.

„Neviem. Možno nič. No chcem, aby ti bolo jasné, že nech sa to zdá byť akékoľvek, ja som vždy bol na tvojej strane. Rozumieš mi, Lývia?“ Via sa pokúsila o úsmev a prikývla. Samozrejme, že o tom vedela. A to už nejakú dlhšiu dobu. Nikdy nedokázala pochopiť jej vzťah s Klausom. No ak by ho mala opísať, tak by jej k tomu stačili tri slová: chaotický, dôverný, pevný.

Za svoj život sa naučila, že existuje viac druhov lásky. Silné priateľstvo, silná dôvera, silná vášeň. A toto... bol jedným z nich.

Klaus sa ešte poslednýkrát usmial a svojou upírskou rýchlosťou zmizol.

Damon ležiaci na zemi za ňou bolestne zastonal a vytiahol si z chrbta kôl. Via sa ku nemu zamračene otočila a urobila pár krokov dopredu. Vedela, že by ho mala nenávidieť. Och, mala by mu ten kôl vytrhnúť z ruky a zapichnúť mu do tesne vedľa srdca, kde to boli najviac. No keď videla, ako sa jeho krv vpíja do koberca a ako pri tom bezmocne priviera oči... Mala chuť zabiť ho. Pre jej slabosť, pre to, že už aj on ju núti niečo cítiť. Vypnúť emócie je ľahké, príliš ľahké. Stačí v svojej mysli nájsť spínač, ktorý stlačíte a máte po problémoch. No opätovné nájdenie stratených emócii? To už je niečo zložitejšie. Trvá to celé týždne, celé mesiace. A Via mala pocit, že je práve uprostred tejto fázy. Čo nebolo dobré, ani trochu.

Via si napokon rezignovane vzdychla a kľakla si vedľa Damona. Opatrne mu vyzliekla koženú bundu a roztrhla mu košeľu na dva kusy. Damon prekvapene a zároveň potešene otvoril oči.

„Nemala by si má nenávidieť?“ ozval sa chrapľavo a aj cez bolesť sa pokúsil o jeden zo svojich odzbrojujúcich úsmevov. Via ho za to nenávidela. Pretože mu vyšiel.

„Povedala som, že mi dlžíš krv,“ odvetila a priložila mu na krvácajúcu ranu mokrý uterák, ktorý stihla vďaka svojej upírskej rýchlosti namočiť. „A svoj dlh si splatil,“ skonštatovala. Damon sa zamračil. Nie že by sa mu nepáčilo, že mu Via tak ľahko odpustila, no... Ako?!

„Dá sa povedať, že som čakal niečo viac... intímnejšie. Au!“ sykol, keď mu Via nedopatrením šťuchla do rany. Via sa zarazila. Áno, aj ona si myslela, že to bude viac intímnejšie. Chcela sa napiť priamo z neho, z jeho krčnej tepny. Tak, ako on z nej. Keď Via konečne odtiahla vlhký uterák od jeho chrbta, všimla si, že je rana už kompletne zacelená. A Damon sa stále nepostavil. Namiesto toho sa pretočil na chrbát a spriama jej pozrel do očí. Via v jeho očiach okamžite zbadala, čo od nej chce. Vyzýva ju. Vyzýva ju, aby ochutnala jeho krv, aby si zobrala, že jej právom patrí. Damon nechcel byť jej dlžníkom, nechcel sa cítiť previnilo pre to, čo jej minulú noc urobil... a že to nebolo len pitie krvi.

Hanbil sa. Hanbil sa za seba a svoju hrubosť tak veľmi, až sa chcel dobrovoľne vzdať svojej hrdosti. Via sa k nemu pomaly sklonila a spojila ich pery. Brušká prstov jej vzrušene brneli, keď dlaňou prechádzala po jeho odhalenom hrudníku. Cítila jeho čierne zamatové vlasy, vysokú mužnú postavu... a hrdosť. Via pochopila, že mu to nemôže urobiť. Nemôže zobrať Damonovi hrdosť tým, že mu surovo zapichne zuby do krčnej tepny a bude z neho nenásytne sať, pokým nestratí vedomie. To bolo niečo... nemysliteľné. Bez svojej pýchy a hrdosti by to už ani nebol Damon. No napriek tomu, napriek tomu že sa rozhodla neponížiť ho, túžba po jeho krvi sa nezmenšila. Už ho chápala, prečo sa včera v noci nedokázal ovládnuť. Bol upír, tak, ako ona. Chcel viac, ako telesné splynutie, chcel cítiť jej krv vo svojich žilách.

Via sa od neho po dlhom bozku odtiahla a obkročmo si na neho sadla. Damon v očakávaní prižmúril oči. Keď sa k nemu Via konečne zohla, prekvapilo ho, čo urobila potom. Dlhé nechty si zapichla do pokožky ľavého ramena a priložila mu krvácajúcu ranku k ústam. Potom sa perami dotkla jeho odhaleného krku a jemne zaborila očné zuby do jeho tepny. Pochopil to. Nechcela piť jeho krv. Chcela si s ním krv vymeniť. Damon bez váhanie pootvoril ústa a tiež prvýkrát prehltol. Oheň, ktorý pohltil každú jednu bunku v jeho tele, bol tak spaľujúci, tak príjemný. Odrazu sa bál, že sa neovládne, a že si ju vezme priamo tu – na koberci v obývačke. Roztrasene stlačil dlane v päste a pritiahol si Viu za pás bližšie k jeho vzdúvajúcemu sa vzrušeniu. No Via mu to nedovolila. Nie tu, nie dnes. A bolo otázne, či vôbec niekedy. Aj toto bol druh lásky. No, ako sa hovorí, od nenávisti je len krôčik k láske. A ona... ho viac nenávidela ako milovala.

V ten večer sa stalo niečo, čo nikto z nich nečakal. Via s Damonom, Jeremym a Stefan s Elenou sedeli vo veľkej, honosnej obývačke a rozprávali sa o Klausovi, keď zazvonil zvonček. Opäť.

Via sa bez váhanie postavila a išla otvoriť dvere. Trochu rozochvene stlačila kľučku. Potom sa zarazila. Cítila, ako sa jej mŕtve srdce zastavilo. Pred dverami stála žena, asi tak vo Viinom veku. Bola vysoká, minimálne tak vysoká ako Elena. Vlastne sa na Elenu podobala až príliš. Tmavé, hnedé oči, opálená pleť, dlhé, hnedé kučeravé vlasy až po pás... A ligotavé iskričky v očiach.

Autor: Killy (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Prízrak minulosti - 8. kapitola: