OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Prítomnosť v minulosti 1. kapitola

22.07.2013 (10:00) • Kristy • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 5× • zobrazeno 1141×

Ležala som na posteli a už dobrú chvíľu pozerala do stropu. Keďže bola tma ako v rohu, najprv som nevidela nič, no postupne som začala rozoznávať obrysy moje izby. Ako zhypnotizovaná som počúvala pravidelný tikot hodín, ktorý sa miešal s odfukovaním mojej spoluobyvateľky tohto malého, strojeného, bezútešného a neosobného priestoru. Pomaly som potočila hlavu a pozrela sa na hodiny. O päť minút dvanásť. O päť minút to tu bude. Ten moment, na ktorý som vytúžene čakala šestnásť rokov, no čím viac sa približoval, tým viac ma aj desil. Prečo?

O pár minút budem mať totiž osemnásť rokov, a to znamená dve veci. Konečne si budem môcť robiť, čo chcem, ale zároveň je to koniec môjho pobytu v sirotinci. Nieže by mi chýbal. Toto miesto už nechcem nikdy vidieť, lenže to znamená, že ma zajtra všetky tie bosorky, ktoré si hovoria vychovávateľky, s veľkým úsmevom vykopnú na ulicu a bude im úplne jedno, čo so mnou bude.

Je to tu. Polnoc. Chytila ma panika. Po pár sekundách som si však uvedomila, že to nie je preto, že pár hodín zreje skončím pod mostom, ale preto, že nastalo úplné ticho. Neprirodzené, desivé, skrátka príliš tiché ticho. A vtedy sa to stalo.

Celé moje telo sa naplo a do končekov prstov sa mi ako armáda mravcov začalo vkrádať brnenie, ktoré sa postupne začalo meniť na bolesť. Chcela som vykríknuť , no nešlo to. Potom ma oslepilo svetlo a pred očami s mi začali vynárať neznáme tváre a miesta. Bola som z nich zmätená. Striedali sa veľmi rýchlo a boli príliš jasné. Bola som z toho zúfalá. Chcela som kričať, kopať alebo aspoň zavrieť oči. Zároveň sa ma začal zmocňovať chlad. Chvíľami by som odprisahala, že cítim studený vietor aj vo vnútri môjho tela. Keď som si myslela, že to už viac nevydržím, všetko prestalo, stíchlo.

Pár minút som počula iba moje rýchlo tlčúce srdce a prerývaný dych, no potom som začala rozoznávať aj nenápadný zvuk, ktorý pripomínal pukanie dreva, keď horí. Vydesene som vyskočila na nohy a začala si uvedomovať veci okolo seba. Steny a podlaha z dreva, maličké okno, nízke dvere, ktoré vyzerali, že toho majú veľa za sebou, väčší stôl, štyri stoličky. Nič viac.

Kde to vôbec som? Silno som sa uštipla. Keďže to dosť bolelo, bolo mi jasné, že nesnívam. Ale ako som sa mohla v priebehu niekoľkých minút dostať z mojej postele až sem bez toho, aby som urobila jediný krok? Keďže mi nenapadalo nič iné ako to, že sa asi viem premiestňovať, radšej som sa vykašľala na rozmýšľanie a pomaly sa pohla k dverám. Boli pootvorené a presakovalo cez ne slabé tancujúce svetlo.

Mala som pravdu. Horel tam oheň. Snažila som sa ich nenápadne ešte trochu posunúť, aby som mohla prejsť, no aj tak zavŕzgali. Ten zvuk bol tak desivý, že mi naskočila husia koža. No bol nič v porovnaním s tým, čo som zažila o pár sekúnd neskôr. Niekde z miestnosti sa totiž ozval zachrípnutý mužský hlas.

„Vitaj, Aileen," povedal, ozvali sa kroky a priamo predo mnou sa objavila zjazvená tvár.

Autor: Kristy, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Prítomnosť v minulosti 1. kapitola: