Pricenzná z Daikiko - 2. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Čo sa stalo po smrti pani Dely? Dokáže Eona zistiť bez nej meno svojho draka? Uchráni sa pred krutosťou Ida?
Príjemné čítanie. :) Vaša Seelia

22.02.2013 (15:00) • Seelia • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 2× • zobrazeno 1091×

Stála som na pláži. Pod nohami som cítila jemnosť piesku, ktorý ma slabučko pichal do chodidiel. Dlhánske vlasy mi rozvieval teplý vietor, ktorý vháňal do môjho tela čoraz väčšiu horúčavu.

Hľadela som na more a pred očami mala krásu svojho draka. Videla som, ako na mňa žmurká, od červených šupín sa mu odráža slnko rovno na mňa a robí moju pleť červenšou než krv. Videla som pohyb každého jediného svalu, ktorý používal drak na jediný jeden nádych. Počula som pukanie piesku pod jeho váhou a šuchot chvostu, ktorým kýval ako naradostený pes. Otvoril papuľu a vydal zvuk, ktorý rozochvel moje telo a naplnil ho rozkošou.

Zavrela som oči a oddala som sa tomu pocitu. Keď som ich znova otovorila, dych sa mi zasekol v hrdle. Predo mnou stál Zrkadlový drak. Natiahla som ruku a opatrne sa dotkla krásy jeho tela. Drak sa na mňa zahľadel smutnými súcitnými očami. Pozrela som sa do nich a na všetko som si spomenula. A pýtala som sa sama seba - Kde som?! Bola som predsa v paláci. Ido sa ma zmocnil! To bude jeho práca. Hrá sa mi s mysľou. Experimentuje.

Z ničoho-nič sa mi v hlave ozval hlas. Toto nie je Ido. To som ja. Zrkadlová dračica.

Dračica?! vykríkla som v duchu.

Eona, teraz nie je čas na čudovanie sa. Priviedla som ťa sem, aby som ti niečo povedala. Nebude sa ti to páčiť.

Vyvalila som na ňu oči. Čo mi chce povedať? Že sme sa spojili? Telo mi zaplavila radosť z pomyslenia na to. Túžila som po spojení s ním. Vlastne s ňou. Musela som sa s ňou spojiť! Ak by som sa nespojila je to môj koniec.

Dračica si vzdychla. Nespojili sme sa, Eona. Nikdy sa nespojíme. Je mi to ľúto, ale je to tak. Si vydaná napospas Idovi a ja s tým nemôžem nič urobiť, kým sa neobjaví niekto iný s kým sa môžem spojiť. A nechcem sa s tebou spojiť. Si príliš slabá, aby si poslúžila môjmu účelu.

Moje vnútro naplnil žiaľ tak bolestný, že ma skoro roztrhlo. To nemôže byť pravda! Musím sa s ňou spojiť! Potrebujem draka! Môj život bez drakov je o ničom. To sa môžem rovno zabiť. Bude to menej bolestné.

Ale prečo?! zvrieskla som v duchu a dúfala, že ma začuje. Začula.

Pretože... Ďalšie slová som už nemala možnosť začuť. Nikdy potom som už nemala možnosť zistiť čo chcela povedať. Plážou sa totiž rozľahol zmučený výrik muža. Ten zvuk mi trhal dušu. Trhal ma na kúsky, až kým som nebola len bezmocné telo.

A vtedy som sa prebrala...

Okolo svojho tela som cítila ruky, na boku silné svaly. Každú sekundu sa mierne napli a jemne ma hladili na ktovie prečo nahej koži. Nevedela som kde som, kto som. Vedela som iba to, že ma niekto nesie. A môj drak ma nechce. Už to nie je tvoj drak, uvedomila som si a v duši by sa mi bol rozlial žiaľ, keby mi po tom výkriku nejaká ostala.

A potom to prišlo. Znova ten výkrik, ktorý mi trhal dušu. Ryko. Poznala som jeho hlas, jeho meno. Nevedela som odkiaľ. Nevedela som prečo tak srdcervúco kričí. No musela som s tým niečo urobiť.

„Ryko!!" zvreskla som a napla som sa proti rukám, ktoré ma zvierali. No boli príliš silné. Zovreli ma tak silno až som cítila nechty pod kožou. Ochabla som a pozerela cez slzy, kto ma drží. Bol to príťažlivý chlap s ostro rezanými rysmi, ktoré jeho tvári dodávali krutosť. Čierne vlasy mal starostlivo naolejované a zviazané. Pozrela som mu do očí a uvidela temnotu popretkávanú jantárom. Keď uvidel, ako mu hľadím do očí, po tvári mu preletel víťazoslávny úsmev. A potom som si uvedomila kto to je! Zvreskla som. Ido!

Môj výkrik zaplnil nádvorie, cez ktoré ma niesol. Všetci sa otočili a pozreli sa naším smerom. Bolo mi to jedno. S hrôzou som hľadela na Ida. Ten sa jemne zamračil a zavrčal hrdelne ako zviera no tak potichu, že som to počula iba ja. Vzápätí znova nasadil úsmev a jemne ma pohladil po tvári. Postavil ma na nohy a pustil. Kolená sa mi podlomili a ja som padla na zem, no nespúšťala som oči z jeho triumfálneho výrazu. Do krku mi vystúpila žlč, hoci mi z toho jeho zavrčania po tele behali roztúžené zimomriavky. Znova sa hrá s mojím telom, uvedomila som si.

Ido sa ku mne mierne sklonil a vzal ma ruku. Nemala som silu vstať sama a tak som mu dovolila vdvihnúť ma. No to, že si ma pritiahne k sebe som nečakala. Objal ma a sklonil sa k môjmu uchu.

„Som tak rád, že si sa prebrala, moja krásna Eona," zašepkal. Začala som sa jeho náručiu vzpierať, v snahe vyslobodiť sa. Položil mi však obe dlane na chrbát, pritiahol si ma bližšie k sebe, sklonil sa k mojiím vlasom a vdychoval ich vôňu. Stuhla som od šoku. A jemného pocitu rozkoše z toho, ako blízko som na ňom pritisnutá. Cítila som narastaujúce vzrušenie z pocitu jeho teplého tela na mojom. V hlave mi stále zneli jeho slová. Moja krásna Eona.

A vtom mi ako šíp vletel do tela! Do srdca! Duše! Pustil ma a ja som sa s výkrikom vrútila na zem. Hral sa so mnou. Tie sladké slová, dotyky. Použil to len na to aby sa mi ľahšie dostal do hlavy. Ani to robiť nemusel. Neubránila by som sa mu ani keby som bola plná energie.

Ido vletel do mojej rozorvanej duše a hrabal sa v nej ako zlatokop hľadajúci poklad v rieke. A úmyselne mi tým spôsoboval bolesť. Okolo nás sa zhŕkli ľudia a smiali sa na mojom kriku. A Ido stál nado mnou a smial sa s nimi. Potom zrazu... z ničoho-nič. Jeho smiech ustal a jeho výraz nadobudol výraz šialenca. Vykĺzol z mojej mysle, ktorú trápil a zhúkol na smiacich sa ľudí. Tí vytreštili oči a rýchlo sa vytratili. Ido je, ako sa zdá, stále postrach paláca.

Zohol sa ku mne a zodvihol ma na ruky. Ako náhle som znova cítila pocit jeho svalov na nahej koži môjho boku... Odpadla som.

Prebudla som na to, že letím vzduchom. To ma Ido hodil na posteľ. Tvrdo som na ňu dopadla, zaskučala a zostala ležať. Počula som, ako Ido odišiel a hľadá niečo v druhej miestnosti. Ticho som ležala a zhlboka dýchala, snažiac sa nabrať trochu sily. Po chvíli sa Ido vrátil aj s povrazom v ruke. Zdesene som sa neho hľadela a snažila sa dostať z postele. On však ku mne priskočil, chytil ma za nohu a pritiahol bližšie k sebe. Chytil ma tak silno, až mi znova zaťal nechty do kože.

Prevalil ma na chrbát a sadol si na mňa. Chytil mi ruky a priviazal ich o posteľ. Nechápavo som na neho hľadela.

„Áno, áno, viem, môžem ti ovládnuť telo, takže neujdeš ani keby si chcela, Eona, ale s týmto to bude zábavnejšie. Mám rád, keď sa brániš, ty malá dračica." Z perverzného výrazu v jeho očiach, keď povedal moje meno, sa mi urobilo zle. Chcela som ho ovracať. Možno potom by dal pokoj.

Nahol sa ku mne hrubo ma pobozkal a pohladil ma po stehne. Snažila som sa ho kopnúť, no sedel na mne. Odleptil sa odo mňa a so smiechom ma pohladil po tvári.

„Oddýchni si trochu, zajtra nás čaká dlhý deň," povedal a odišiel. S povzdychom som položila hlavu na vankúš. Ako si mám oddýchnuť s pocitom, že je v miestnosti hneď vedľa mňa a k tomu ma spútal ako nejakého otroka.

Ale ja vlastne som jeho otrok, uvedomila som si a rozplakala sa.

Autor: Seelia (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction