OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Povedz mi, kto som... - 9. kapitola

15.01.2014 (09:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 1× • zobrazeno 774×

9. kapitola

   Držala som Shabe pevne za ruku a spolu sme vykročili vpred. Stále som sa obzerala a čím sme boli bližšie, tým som bola nervóznejšia a stále som sa ďalej obzerala. Shabe sa na mne len smiala, ako som sa triasla, no vedela som, že to nebude od zimy, ktorú som na nohách pocítila. Už sme boli niekoľko metrov od tábora a to ma desilo. Zrazu sa Shabe zastavila a pozrela na mňa.

   „Daj si kapucňu na hlavu,“ povedala a ja som sa zamračila.

   „A prečo?“ spýtala som sa a kapucňu si na hlavu dala.

   „No, jednoducho si ju tak nechaj.“

   „Povedz mi prečo,“ požiadala som a ona si vzdychla.

   „Pretože si krajšia než si myslíš a to nie je lichôtka,“ povedala a ja som sa usmiala. „Jednoducho si ju nechaj,“ nepýtala som sa už na nič a poslúchla ju. Trochu ma aj potešila, no keď som videla, čo ma čaká, mala som znova chuť zdrhať ostošesť.

   „Vieš, môžeme to stále otočiť,“ povedala som trasúco.

   „Chceš cúvnuť, keď sme už skoro pri cieli?“

   „To sa tak robí, nepoznáš to? Človek zdrhá skôr, ako ho niekto stihne zabiť.“

   „Lenže teba nikto nezabije.“

   „Ako si môžeš byť taká istá? Nepoznajú ma, budem cudzinec a zrazu tam prídem len tak? Neohlásene? Nemali by sme niekomu oznámiť, že ideme?“

   „Nie sme v kráľovstve, Caroline. Ideme len do tábora.“

   „Veď práve. Mali by sme niekomu povedať, že ideme, aby nás neodbachli.“

   „Ak si predstavuješ pod pojmom armáda, pušky, granáty a samopaly, sklamem ťa.“

   „A čo potom máte?“

   „Luky, šípy, meče a kúzla. Sme nadprirodzené bytosti, nie ľudia,“ prevrátila očami.

   „No dobre, ale aj tak,“ povedala som a stisla jej ruku o to viac. Nohy sa mi podlamovali a vôbec ma neposlúchali. Nechceli ma pustiť ďalej, ale ani späť. Chcelo sa im ísť dopredu, no aj nechcelo. Tak ako aj mne. Chcela som ísť, aby som to všetko videla, no vzápätí som sa tak bála, že to za chvíľu vyvrcholí.

   Raz som bola s babami na jarmoku a vyskúšali sme skoro každý kolotoč. Pribudol však nový. Bola to veľká, dlhá miestnosť, do ktorej sa ide malým vláčikom. Volalo sa to Hrad strachu. Baby ma na to nahovorili a ja musím priznať, že som v živote nekričala tak, ako som kričala tam. Keď som vyšla, bola som zelená, vracala som a bola mimo. Ani oni dve na tom neboli inak. Bolo nám zle a báli sme sa každého pohybu, ktorý sa pri nás pohol. Taký strach som ešte nezažila. Tri noci po sebe, som nespala. Bolo to hrozné obdobie a teraz mi to príde rovnaké. Akoby som znova išla do nejakého tunelu a nevedela, čo ma čaká. Ale to ja presne viem, že to tak bude.

   Už sme boli pri tábore a ja som vytreštila oči. Mala som pred sebou veľké príbytky, či už na stromoch alebo na zemi. Bol to sakra veľký tábor, s veľa bytosťami. Všade chodili víly, videla som škriatkov, no keď okolo mňa prebehol šesťnohý pes, objala som Shabe o to viac. Usmiala sa a videla som v jej výraze radosť. Aj keď sa bála, toto bol jej domov.

   Na krajoch som videla veľkých býkoch, ako kuli zbrane a vedľa víly robili laná či šípy. Neďaleko som videla zvláštne oblečených elfov, ako strieľajú do cieľov.

   „Vy niekedy aj spíte?“ pošepkala som Shabe.

   „Ale áno, len je ešte skoro. Môže byť tak osem hodín, ak nie menej. Ešte nie je čas na spánok,“ prikývla som a išla ďalej. Všade bolo toľko bytostí, až som tomu neverila. Všade som videla víly, dokonca aj prenádherné loty. Vôbec sa nečudujem, že im námorníci podľahli.

   „Čo to zas je,“ zamrmlal okolo nás nejaký braman a ja som sa stiahla viac k Shabe, ktorá ma silno držala.

   „Hej! Daj mi čo si ukradol,“ povedal jeden škriatok jednému bramanovi.

   „Ja som ti nič nevzal,“ zavrčal na neho a začali sa spolu hádať. Išli sme ďalej a v tom som ich uvidela. Mali zuby, štyri ruky, dolné vyzerali strašne a mali krídla. Keď som sa im však pozrela na tvár, vyzerali tak milo. Jeden takýto acerín sa na mňa aj usmial. Úsmev som trasúco opätovala, no to už okolo mňa preletelo niečo malé s krídlami.

   „Víla,“ pošepkala mi Shabe a kráčali sme ďalej. Čím hlbšie sme boli v tábore, tým viac príšer si nás všímalo. Nevenovali nám až takú pozornosť, no už vedeli, že sme tam. Zrazu sme sa s Shabe postavili pri jeden strom, kde na mňa pozrela.

   „Musím pre niekoho ísť. Ani sa stadeto nepohni a už vôbec neukazuj tvár, je to jasné?“ prikázala mi a ja som prikývla. Pozrela poslednýkrát na mňa a odišla preč.

   Videla som ju ako sa zvítava s ostatnými, no odrazu bola preč. Objala som si ramená a sledovala všetko naokolo. Všade boli také zvláštne príšery, že môj strach bol naozajstný. Domy boli postavené z dreva alebo lístia. Na stromoch boli tiež príbytky, aké si robia deti v mestách a na dedinách. Bolo to pekné a videla som aj laná, ktoré viedli od domov k iným domom. Príšery sa zabávali, aj keď inak, ako som čakala. Boli desiví.

   Zrazu sa však stalo niečo, čo som nečakala. Niekto zo stromu, pri ktorom som stála, dopadol na zem tesne pri mňa. Skríkla som a spadla na zem.

   „Ale čo, ďalší Laurenovec?“ zasmial sa elf a upútal tak ostatných pozornosť. Zhrozene som sa na neho pozerala a mračila sa. Vyzeral presne ako Shabe. Dlhé vlasy vo vrkoči, modré žiarivé oči a zelené oblečenie. Tento však bol oblečený akoby išiel bojovať. Vzadu na chrbte mal luk a šípy a za opaskom po dva nože. Na nohách mal vysoké kožené čižmy omotané špagátom. Do tváre bol celkom pekný.

   „Čo?“ spýtala som sa zamračene a nechápala. O čom to hovorí?

   „Ty si asi dosť hlúpa, vieš to?“ povedal a jedným ťahom ma vyhodil na nohy. „Čo si zač, Laurenovec?“ spýtal sa a ja som sa obzrela. Plno bytostí sa na nás pozeralo, no čo ma najviac šokovalo, boli medzi nimi aj ľudia. Ľudia, ako som ja. Spadla mi sánka.

   „Čo chceš?“ pozrela som sa na neho a on na mňa vytreštil oči.

   „Ty si tu nová, je tak?“ povedal a začal sa ku mne približovať. Ja som odstupovala.

   „A?“

   „Nevieš ako to tu chodí? Najprv sa Laurenovec predstaví,“ usmial sa a ja som prskla.

   „Nemá sa chalan predstavovať ako prvý, keď hovorí s dievčaťom?“ povedala som a počula hlasité óóóó. Obzrela som sa a videla, ako sa niektorí usmievajú. Keď som sa znova pozrela na elfa, hrýzol si spodnú peru a sledoval ma.

   „Som Elliot,“ povedal nakoniec a mne svitlo.

   „Ty si Shabin brat?“

   „Ty poznáš Shabe?“ prekvapil sa.

   „Áno, ona...“

   „Kde je ten kazisvet?“ povedal a odstúpil. „Rýchlo ju nájdite, lebo niečo zničí,“ zasmial sa a zasmiali sa aj ostatní. Vo mne to však vrelo. Vzala som za hrsť hliny a hodila ju do neho.

   „Je to tvoja sestra! Maj úcty!“ skričala som a on sa otočil.

   „Čo si to povedala? K nej a úctu? Veď zničí všetko, čoho sa chytí,“ znova sa zasmiali.

   „Si jej brat, či nie? Máš stáť pri nej, nie proti nej!“

   „A? Aj tak všetko ničí. Nevie sa nikde správať!“

   „A ty sa vieš?“ nadvihla som obočie a všetci stíchli. „Chováš sa ako somár!“

   „Somár?“ podišiel hrozivo ku mne, no ja som vztýčila bradu a ostala stáť na mieste. Do očí mi skoro nevidel, kvôli kapucni. Predstavila som si, že oproti mne stojí Ben, Scott alebo Tyler. Vždy sa s nimi rada urážam.

   „Vieš ty vôbec, kto som?“

   „A ty vieš, kto som ja?“ mávla som rukami. „Som hosť, k hosťovi sa má správať slušne, nie?“

   „Skade prišiel tento Laurenovec?“ skríkol na ostatných, no všetci sa len obzerali a mykali plecami. Tí ľudia, čo tu robia? Odskočila som, lebo sa po mne Elliot zahnal šípom.

   „Šibe ti?“ skríkla som a on sa zasmial.

   „Sú tu bojovníci. Všetci Laurenovci. Uvidíme, ako si na tom,“ zahnal sa znova a ja som sa znova uhla.

   „Dosť biedne,“ vyhlásila som so strachom. Znova sa na mňa zahnal, až som musela odskočiť, no šmykla som sa a spadla na chodník. Ostatní sa odstúpili a ja som vstala. Elliot zoskočil ku mne a vytiahol meč. Vytreštila som na neho oči a čakala. On však vzal aj druhý meč a hodil mi ho. Vo vzduchu som ho chytila a nechápavo na Elliota pozrela.

   „Ideme ťa vyskúšať,“ zasmial sa a hodil sa s mečom na mňa. Zapišťala som a uhla sa. Všetci začali povzbudzovať a fandiť Elliotovi. Nikdy som meč v ruke nedržala, tak som s ním nedokázala ani bojovať. Preto som len skákala a uhýbala sa. „Nie si dobrá bojovníčka,“ skonštatoval a dal ruku v bok. Zadychčane som dala ruky v bok aj ja a milo sa na neho usmiala.

   „Ďakujem, som lepšia v iných veciach.“

   „Ako napríklad?“ nahol sa dopredu, no nepohol sa z miesta. Mala som chuť, vymazať mu ten úškrn z tváre. Otočila som sa preto o tristošesťdesiat stupňov, vystrela nohu a celou silou som ho kopla do tváre, až spadol na zem.

   „Napríklad,“ povedala som a usmiala sa. Pozrela som na ostatných a videla ich smiech na Elliotovi, ktorý ležal na zemi a držal sa za tvár. Niektorí sa na mňa súcitne pozerali, lebo vedeli, že teraz som mŕtva. A to som aj bola.

   Elliot sa zahnal lukom, chytil tak moju ruku a potiahol k sebe. Chytil ma za ruku, obrátil mi ju za chrbát a druhou rukou mi s nožíkom priložil ku krku. Zalapala som po dychu a zostala nehybne stáť. Ostatní sa škerili, akoby som bola práve porazená. Tou som však bola.

   „Si ten najhorší Laurenovec, akého som videl,“ pošepkal mi do ucha a zasmial sa.

   „Ale čo, som niečím výnimočná,“ povedala som a zaklonila hlavu, aby sa ma nožík dlhšie nedotýkal.

   „Si však zvláštna. Stáva sa ti toto často, že si taká pokojná, keď máš nôž pri krku?“ 

   „Nie, veru sa mi to ešte nikdy nestalo. Neviem ako reagovať,“ zasmiala som sa.

   „No, v prvom rade by si sa mala odo mňa dostať,“ zasmial sa mi do ucha.

   „Myslím, že radšej v bezpečí postojím. Aspoň nebudem mať ďalšie modriny.“

   „Viem ti ich urobiť aj takto.“

   „Elliot!“ zakričal niekto.

   „Myslím, že skôr nie,“ usmiala som sa a očami pozrela na priechod, ktorým pribehla šokovaná Shabe a pozrela na brata. Voľnou rukou som jej zakývala. „Máš naozaj milého brata."

   „Čo to, preboha, robíš?!“ skričala na brata.

   „Sestrička, aké milé prekvapenie. Vraciaš sa po roku domov, aby si niečo znova zničila?“ zasmial sa a všetci sa začali smiať. Shabe osmutnela a očervenala.

  „Aspoň nie je hlúpa ako si ty,“ skričala som na Elliota a ten zosilnel svoje zovretie.

   „Kde si vyhrabala tohto Laurenovca? Je to úplný postrach,“ povedal a Shabe sa vrátila do sveta.

   „Ona nie je...“ začala, no nikto ju nepočúval.

   „Čo s ňou urobíme?“ zakričal Elliot a pozrel na ostatné príšery. „Hodíme ju do blata? Áno?“ zasmial sa a niesol ma preč.

   Shabe skričala, no jeden smejúci sa gadus, ju zozadu chytil a nedovolil jej sa pohnúť. Kričala som a vzpierala sa, no to bolo neskoro. Elliot ma vzal k jednému miestu a ja som vytreštila oči na zem. Predo mnou bola totiž veľká diera v zemi a v nej plno bahna. Ani som nezaregistrovala a Elliot ma do nej hodil. Počula som Shabe zajačať, no ja som bola už mimo.

   Posadila som sa na kolená a vypľula z úst bahno, ktoré som mala na celom tele. Elliot sa s ostatnými začal strašne smiať, až im slzili oči. Obrátila som sa zúrivo na nich a bola vďačná kapucni, pretože moje blond vlasy by sa zmenili na hnedé. 

   Zrazu som však zacítila pohyb. Nervózne som sa pozerala do bahna a z toho sa začal tvarovať nejaký tvor. Zajačala som, vyskočila na nohy a bežala preč. To sú tulusy? Vyskočila som na breh, kde ma znova vzal Elliot a obrátil si ma chrbtom.

   „Vonia ako hnoj,“ zasmial sa a s ním aj ostatní.

   „Elliot, prestaň!“ kričala zúfalo Shabe a videla som jej na tvári slzy beznádeje. Nebola na tom jediná. Aj mne sa do očí hrnuli slzy.

   „Čo to s tebou je, Shabe? Odkedy berieš do tábora beznádejných Laurenovcov?“

   „Presne, je na nič!“

   „Ako si ju sem mohla vziať?“

   „Nikdy sa z nej nestane bojovníčka.“

   „Znova tá istá Shabe!“

   „Ale vážne sestrička, kde si tohto Laurenovca vyhrabala?“ prekrikovali sa jedna radosť a mne bolo z nich zle.

   „Ona nie je Laurenovec,“ skričala nakoniec Shabe a všetci sa na ňu pozreli. Elliot so mnou prestal vrtieť a tiež na ňu šokovane pozrel. „To je Caroline. Princezná z Asgardu!“ Hneď ako to povedala, Elliotove zovretie povolilo a ja som letela. Dopadla som na kolená a zalapala po dychu. Zdvihla som hlavu a pozrela na ostatných.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Povedz mi, kto som... - 9. kapitola: