Povedz mi, kto som... - 4. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Od teraz to bude zaujímavé. Konečne pravda.

15.11.2013 (13:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 1× • zobrazeno 834×

4. kapitola

„Car? Car si v pohode?“ luskla mi pri tvári Becky a mňa tým vytrhla z výhľadu.

„Čo?“ pozrela som na ne a oni sa mračili.

„Na čo sa to pozeráš?“ obzreli sa, no tá postava bola preč.

„Nikto tam nie je,“ povedala Sasha a pozrela znova na mňa. Asi mi začína šibať.

„Idem domov,“ povedala som a otočila sa.

„Naozaj povedala „domov“?“ pošepkala za mnou Becky a ja som sa dala na odchod. Bolela ma hlava a nezmohla som sa na slovo. Myslím, že mi ešte stále bolo zle z toho včerajška. Ako ma všetko bolelo a nemohla som urobiť vôbec nič. Cítila som sa tak aj teraz. Bezmocná a nechápavá. Nevedela som si nič vysvetliť a to ma ubíjalo. Ubíjal ma fakt, že som netušila, čo sa to deje. Nevedela som to a chcela som to vedieť.

Kašlala som na autobus a išla pešo. Chcela som sa prejsť, vyvetrať si hlavu. Myslela som si, že pôjdem aj do lekárne a kúpim si nejaké lieky na hlavu, no uvedomila som si, že nemám peniaze. Bola som ako stratená a nevládna. Ako to, že ma niekto sleduje, koho nikto iní nevidí? Ako to, že ja áno? Myslela som si, že je to Marry a chce ma vystrašiť, no na miesto toho ma vystrašil niekto iní. Musí mať poriadny kostým, že si ho nikto nevšimne. Buď sa rýchlo schováva, aby som ho videla len ja, alebo som sa už načisto pomiatla. Nedá sa predsa vidieť niekoho, koho nikto iní nevidí. To je predsa nemožné. Mám vidiny, mám vidiny a musím s tým ísť ku doktorovi, aby som vedela na čom som. No čo si o mne ten doktor pomyslí? Povie mi, že nemám otras mozgu a pošle ma k psychiatrovi. Čo mi však povie on? Ste blázon, musíte sa ísť liečiť? To mi určite povie a ja viem, že blázon nie som. Alebo som?

Neuvedomila som si, čo robím a len premýšľala, čo ma donútilo, aby som sa nesústredila na okolie. Bezhlavo som vstúpila na cestu, kde išlo strašne veľa áut, v plnej rýchlosti. Začula som krik ľudí a aj trúbenie áut, ktoré ma prebrali. Otočila som sa a v tom sa to udialo veľmi rýchlo. Niekto ma schmatol okolo pása a s mojím krikom odtiahol preč od auta. Spadla som mimo veľkého nákladiaka, ktorý stratil kontrolu nad volantom a začal sa predierať pomedzi ostatné autá, aby tak zastavil.

Celá križovatka sa ocitla v zápche a plno ľudí narazilo do druhých áut. Počula som záchranku a aj políciu. Vydýchla som si, že som v poriadku a otočila sa na človeka, ktorý mi zachránil život. Keď som sa však pozrela na môjho záchrancu, skoro sa mi zastavilo srdce. Pozerala som sa do žiarivých fialových očí, na dlhej hnedej tvári, s ústami plnými ako má Angelina Jolie, ušami dlhými ako list a vlasmi zlatými. Pozerala sa mi do očí a ja do tej jej. Zabudla som aj dýchať.

„Bože, môžeš si dávať pozor?“ povedala a ja som na ňu vytreštila ešte viac oči. Tá vec sa postavila a utekala preč. Jej miesto zaujali ľudia a záchranári.

„Dievča, ako sa ti podarilo sa stade dostať?“ pýtal sa ma záchranár a ja som na neho pozrela.

„Vy ste nevideli tú vec, ktorá ma stade dostala?“ spýtala som sa a on sa zamračil.

„Vec?“

„Práve odišla. Bola zelená, mala dlhé zlaté vlasy. Ako to, že ste si ju nevšimli?“ kričala som a chytala sa za hlavu. Ľudia sa na mňa nechápavo pozerali a záchranár podišiel k druhému.

„Povedz, že je tu možný otras mozgu,“ pošepkal mu, no ja som ho aj tak počula. Bola som zmätená a chytala som sa za hlavu. Mysleli si o mne, že som blázon? To aj ja o sebe!

***

Sedela som na stoličke v bielej miestnosti. Nohami som podupkávala po mieste a stále sa nervózne obzerala. Hrýzla som si pery a aj prsty, aby som sa mala nejako odreagovať. Nepomáhalo to. Doktori sa rozprávali za dverami aj s Bertou a Jennou. Mysleli si, že keď tu sedím strapatá a špinavá, nepočujem ich. Ja som ich však vnímala perfektne. Mali ma za blázna.

„Musela utrpieť zranenia hlavy. Od doby čo tu je, hovorí o nejakej príšere, ktorá ju dostala z cesty a prehovorila na ňu,“ povedal lekár a Jenna sa usmiala.

„To nemyslíte vážne, však?“ zmizol jej úsmev. „Nie je blázon.“

„Nevieme čo sa stalo,“ pridal sa druhý doktor, ktorý bol na zožratie. „Ale mali by ste nájsť pomoc. Pre každý prípad,“ povedal a doktori odišli. Jenna si s Bertou vzdychla a vošli do izby.

„Ahoj, zlato. Ako sa máš,“ usmiala sa na mňa Jenna a ja som sa postavila.

„Je vonku? Tá postava, je vonku?“ spýtala som sa a hneď sa pozrela cez okno. Sestričky na mňa prekvapene pozerali, no ja som sa len obzerala. Kde je tá vec? Doteraz ma prenasledovala a zrazu, keď ju chcem naozaj vidieť, tak tu nie je? Kde je? Musím ju ukázať Jenne a Berte.

„Poď, ideme navštíviť jedného doktora,“ vzala ma okolo ramien Jenna.

„Povie mi kde je?“ spýtala som sa jej a pozrela na Bertu.

„Áno, určite ti to povie,“ povedala mi a usmiala sa, prvýkrát sa usmiala. Že by sa snažila mi porozumieť? To jej vôbec ale vôbec nepristane.

Viedli ma po nejakej bielej chodbe a silno držali. Akoby som sa im mala vytrhnúť a bežať ako o život. Ja som to však nemala v pláne. Vedú ma za človekom, ktorá mi ukáže tú príšeru. Nemám sa čoho báť. Nemám sa čoho báť. Tá vec ma zachráni, tak, ako ma zachránila pred tým nákladiakom. Mám vlastného bodyguarda.

Prišli sme k jednej miestnosti, do ktorej vošla najprv Berta a ja som počkala vonku s Jennou. Stále ma pozorovala a nevedela, ako sa na mňa pozerať. Len som sa usmievala a vošla na Bertin povel.

„Ahoj, volám sa doktor Parkins,“ pozdravil sa mi šedivý muž s okuliarmi na nose. Usmiala som sa na neho tiež a podala mu ruku. „Dámy, odteraz to už zvládnem,“ povedal Berte a Jenne a usmial sa na ne. Usmiali sa tiež, pohladila ma Jenna po líci a odišli preč. Ostala som s doktorom sama. „Tak, posaď sa,“ povedal a ukázal na veľkú stoličku. Usmiala som sa a posadila sa na ňu a vyložila si nohy. Pripadala som si ako u zubára.

„Ako sa voláš?“ spýtal sa a sadol si vedľa mňa aj s notesom.

„Caroline,“ povedala som.

„Aká Caroline,“ pýtal sa a ani na mňa nepozrel.

„Moorová,“ povedala som s úsmevom a on zdvihol zrak.

„Kde máš rodičov, Caroline?“

„Nemám rodičov.“

„A kde sú? Zomreli?“

„Keď som mala dva týždne, tak ma nechali pred domom sirotinca, kde teraz žijem,“ povedala som a pozrela do stropu. On je psychiater alebo psychológ. Dobrá nálada ma hneď prešla.

„Koľko máš rokov?“

„Nedávno som mala sedemnásť.“

„Takže už sedemnásť rokov žiješ v sirotinci?“ prikývla som. „Máš to tam rada?“

„Nie.“

„Prečo?“

„Pretože sú všetci ako ja. Siroty, no skoro. Nemajú proste domov.“

„Každý má domov. Každý odniekiaľ pochádza.“

„Oni aspoň vedia skade.“

„Máš u vás doma priateľov?“

„Všetky deti sú moji priatelia, ale ak myslíte vážne dobrých priateľov, tak nie.“

„Ani v škole?“

„Sashu a Becky, no obe by ma zradili, keby šlo do tuhého.“

„Takže nemáš pravých priateľov,“ pokrútila som hlavou. „Myslela si si, že keď si vytvoríš imaginárnych priateľov, bude ti lepšie?“

„Rozhodne som...“ v tom mi svitlo. Potočila som hlavou a pozrela na neho. „Imaginárnych? O čom to hovoríte?“

„Povedz mi, čo si videla na tej ceste?“

„Elfa,“ pošepkala som a zaspomínala si. Už som videla také bytosti na obrázku a tá sa na to rozhodne podobala. Veľké farebné a žiariace oči, plné pery, dlhá tvár, dlhé uši, husté zlaté vlasy a oblečenie z lístia. „Videla som elfa,“ pošepkala som znova a on na mňa pozeral. Mlčal.

„Elfa a čo urobil, ten elf?“

„Povedal, povedala, aby som si dávala pozor.“

„Vážne? A dávaš si pozor?“

„Snažím sa,“ usmiala som sa a pozrela na neho. Ten jeho ksicht však hovoril za všetko. Nebol chápavý, no ani odmietavý. Bol proste neveriaci. „Vy my neveríte?“

„Elf je nadprirodzená bytosť, Caroline,“ povedal a ja som spustila nohy.

„Videla som, čo som videla! Naozaj som ju videla! Celé dva dni som ju vídala!“

„Videla si ju aj predtým?“

„Áno, prvýkrát som ju videla v šatni v telocvični. Bola tam a smiala sa mi. Potom som ju vídala celý deň a aj dnes!“

„To je zaujímavé!“

„Nie som blázon!“ povedala som rozhodne a on na mňa pozrel. Usmial sa. „Nie som blázon!“ skríkla som rozčúlene.

„Nehovorím, že si blázon. Musela si utrpieť poranenie hlavy, alebo niečo podobné. Máš halucinácie!“

„Nemám žiadne bludy!“ postavila som sa. „Som úplne v pohode. Nie som cvok!“ skríkla som a vydala sa na odchod. Pozrela som na Jennu a Bertu, ktoré sa prekvapene pozerali na mňa. „Nie som blázon!“ skríkla som aj na ne a kráčala rýchlo po chodbe preč, z tejto hlúpej nemocnice.

Chcela som ísť do vlastnej postele, zatvoriť sa a zaspať. Chcela som sa prebudiť, aby som sa zobudila do normálneho dňa, ako aj predtým. No keď som vyšla na vzduch, obalil ma teplý vzduch a aj šok, ktorý ma čakal. Zatvorila som oči a nevšímala si tú elfku, ktorá stála meter odo mňa.

„Nie som blázon, nie som blázon, nie som blázon,“ šepkala som si dokola a oči neotvárala. Cítila som však, že ten elf pristúpil ku mne. Donútila som sa otvoriť oči a pozrieť na ňu.

„Nie si blázon, Caroline,“ povedala a usmiala sa. Mne sa však zatočili oči a už som cítila, ako dopadám do jej rúk a ona ma pokladá na zem. V bezvedomí.

***

Prebrala som sa na niečom mäkkom. Zaklipkala som očami a porozhliadla sa. Bola som vo svojej posteli v sirotinci. Hneď mi odľahlo. Určite by som sa nechcela prebrať niekde na psychiatrii alebo podobne. Keď som sa však posadila a porozhliadla, videla som, že nikde nikto nie je. V izbe som bola sama a to bolo super. Žiadny elf vedľa mňa nie je, ani za oknom. To bolo dobrá správa.

Vonku bola už tma, tak som netušila koľko je hodín. Pozrela som sa na mobil a videla aspoň desať zmeškaných hovorov od Becky a dvanásť od Sashy. Že by sa o mňa báli?

Hodinky ukazovali 01:35

Vstala som z postele a šla do kuchyne. Snažila som sa ísť čo najtichšie, aby som nezobudila decká. Čakala som, že bude Berta alebo aspoň Jenna tam, no v celom dome bol kľud. Páčilo sa mi to. Takto môžem ísť vykradnúť chladničku úplne bez dozoru.

Otvorila som ju a rozmýšľala, čo také si vezmem. Nakoniec som zvolila paradajku, papriku, cibuľu, syrček na chlieb a ešte aj uhorky. Zdravá strava, ktorú milujem. Natrela som si dva chlebíky, pokrájala zeleninu a sadla si na stoličku. Jedla som v tme a vôbec mi to nevadilo. Naopak, veľmi ma to tešilo. Preto som si to vychutnávala. Pila som vodu, no zakukala som sa do okna a uvidela tú elfku znova. Vypľula som vodu a dala sa na beh. Na prahu dverí som sa však zastavila.

Tá elfka tu predsa byť nemôže, no aj tak je. Ak ma sleduje, má k tomu dôvod. A aby som sa jej navždy zbavila, musím s ňou hovoriť. Preto, s veľkým odhodlaním a seba presvedčovaním, som sa otočila a pozrela na ňu. Odstúpila pomaly od okna a cúvala do tieňa. Obzrela som sa na chodbu, kde všetci spali a s povzdychom som vykročila k dverám. Chytila som kľučku a s nádychom vyšla do tmy. Zatvorila som dvere a išla do záhrady.

Porozhliadala som sa a hľadala tú prekliatu elfku. Možno si všetci myslia, že som úplne mimo a ja si to už myslím tiež, nevadí. Určite som teraz v posteli a toto je len sen. Zistím čo chce, prebudím sa a nič sa nestalo. Prosté.

Našla som ju, ako stojí pri strome v záhrade. Nadýchla som sa a šla k nej. Boli sme od domu dosť ďaleko, tak som mohla kľudne aj kričať.

„Čo si zač?“ spýtala som sa jej, keď som bola od nej na päť metrov. Chvíľu sa nič nedialo, no hneď sa elfka otočila. Bola krásna. Videla som to aj v tej tme. Bola taká prenádherná, že mi padla sánka.

„Ahoj, Caroline,“ povedala krásnym hlasom a ja som sa zamračila.

„Odkiaľ poznáš moje meno?“

„Viem ho,“ usmiala sa. „Ja som Shabe.“

„Mne je to fuk. Kto si a čo odo mňa chceš,“ to bolo totiž to jediné, čo ma naozaj zaujímalo. Z milej elfky, sa však stala potvora.

„Vieš ako dlho som sa snažila s tebou hovoriť?“ skríkla na mňa zúrivo, až som odstúpila o krok. „Pri každom mojom pokuse, si zdrhla.“

„A čuduješ sa mi?“ skríkla som tiež. „Vidím nejakú príšeru, hádam sa s ňou nebudem vykecávať.“

„Ja a príšera? Tak ako prepáč, ale som jedna z tých dobrých.“

„Áno? To si mi teda jasne ukázala. Vystrašila si ma k smrti! Všetci si myslia, že som sa zbláznila!“

„Neboj sa, to si o takých ako ty myslia všetci,“ usmiala sa a ja som sa zamračila.

„Prosím? O čom to hovoríš?“

„Dobre, Caroline. Myslím, že je už načase, aby ti to niekto povedal,“ povedala a ja som nadvihla obočie. „Si princezná nadprirodzených bytostí z Asgardu,“ povedala a sama tomu nemohla uveriť. Mne tým však uštedrila šok, na ktorý som sa znova zložila k zemi.

Ucítila som niečo mokré na tvári. Otvorila som oči a pozrela dohora. Uvidela som tú elfku, ako nado mnou sedí a usmieva sa.

„Konečne,“ povedala a ja som sa posadila. Bola som znova vo svojej posteli. „Mohla by si konečne prestať omdlievať? Si naozaj ťažká.“

„Prepáč?“ nadvihla som obočie.

„To je jedno. Myslíš, že keď ti niečo poviem, budeš počúvať a nebudeš odpadávať?“

„Podľa toho, čo mi chceš povedať, nie?“ sadla som si do tureckého sedu a pozrela na ňu. Sadla si tak aj ona, oproti mne a pozrela mi do očí.

„Vyrástol z teba tvrdý oriešok, vieš to?“ zamračila sa.

„Ako prosím? Chceš vidieť, ako tvrdý orech vyzerá?“

„Ľudia očakávajú, že deti zo sirotinca budú utiahnuté do seba, nebudú sa s nikým chcieť baviť a podobne. Ty? Ty strpčuješ deckám život,“ mračila sa a ja som sa zasmiala.

„Zaslúžia si to. Nebudem sa tváriť, že som slabá, keď nie som. Nemám sa komu spovedať a ani sa nemusím pred nikým báť.“

„Aha, tie opatrovateľky naozaj nevyzerajú hrozivo.“

„Berta je hrozivá, ale čo to tu kecám? Ty makaj a hovor, čo si zač a čo odo mňa chceš,“ prerušila som ju a ona sa usmiala.

„Ako som ti už predtým povedala. Si princezná nadprirodzených bytostí.“

„Ale tie predsa neexistujú.“

„A ja tu nie som?“ ukázala na seba. „Som tu a hovorím s tebou.“

„Áno, lebo ja som cvok!“

„Pozorne ma počúvaj. Si princezná a Asgard ťa potrebuje. Čakali sme na deň, kedy sa konečne rozhodne o tom, aby sme ti povedali pravdu.“

„Mali ste si ju radšej nechať,“ prevrátila som očami a zasmiala sa.

„S tebou sa nedá hovoriť. Ja ti to poviem, že si princezná a ty z toho máš srandu? Veď ide o životy,“ povedala už hnusne a ja som po nej zazrela.

„Aké životy?“ skôr ako stihla niečo povedať, znova to začalo. Znova ma začala bolieť hruď. Hneď som si ju stisla a zalapala po dychu. Pozrela som na ňu a ona súcitne sledovala mňa. Akoby vedela, čo sa to deje. Ja som však trpela. Srdce mi išlo vybuchnúť, no nie od návalu emócií či nebodaj túžby. Od bolesti. Tá bolesť bola strašná a už som chcela kričať, no tá elfka zrazu zdvihla ruku a dotkla sa ma. Bolesť razom pominula a ja som zhlboka dýchala. Pozrela som sa na ňu a ona bola strašne smutná.

„Čo to bolo? Zažívam to už tretíkrát,“ povedala som a čakala na odpoveď. Chvíľu mlčala so sklonenou hlavou a zatvorenými očami, no v tom sa na mňa pozrela a v očiach mala slzy.

„Zomrel ďalší Laurenovec!“

« Předchozí díl Následující díl »

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction