Povedz mi, kto som... - 20. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Asgardské strely.

13.03.2014 (18:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 0× • zobrazeno 364×

20. kapitola

Celé ráno som nerobila nič iné, len sa pýtala. Nemohla som sa pýtať nikoho iného, len Shabe. A tej už z toho začínalo poriadne šibať.

„Už mi daj pokoj! Nepoviem ti nič!“ skríkla už rozzúrene na mňa.

„Prečo? Mám právo vedieť, čo ma čaká!“ skríkla som šeptom a obzrela sa.

„Počula si Daxa. Možno ani nepôjdeš,“ okríkla ma tiež so šeptom.

„Ale ja chcem ísť!“ pozrela na mňa a vzdychla si.

„Uznávam, doteraz si bola statočná. Išlo ti to fakt super, začínaš si zvykať, ale do Asgardu ťa nevezmem, ani keby mal celý padnúť. Nestojí to za to, aby si...no...Proste nie!“ povedala rázne a ja som stisla pery. V tom sa otvorili dvere na kúpeľni a dnu nazrel zvedavo Dax. Hneď som nasadila nevinný úsmev a on prekvapene nadvihol obočie.

„Volá ťa brat,“ povedal Shabe a tá prikývla. Pozrela na mňa a odchádzala preč. Dax sa pozrel na mňa a ja som pozrela na neho. „Si v pohode?“ spýtal sa a ja som prikývla.

„Jasné, som. Kedy vyrážame?“ spýtala som sa a išla k dverám. Chcela som prejsť, no Dax mal ruku cez dvere. Pozrela som sa na neho a čakala na odpoveď.

„O päť minút,“ povedal a pozeral na mňa. Nevedela som, čo to bol za pohľad, no bol tam. Stáli sme takto hodnú chvíľu, no potom som sa od neho musela odtrhnúť. Podliezla som ho a išla do izby. On tam však ešte stále stál.

Zaplatili sme za izbu, poslednými peniazmi a vyrazili na cestu. Už som sa chcela spýtať, ako vlastne pôjdeme, uvidela som dodávku, s ktorou sme prišli už včera.

„Ideme s ním?“ spýtala som sa Evera a ten sa usmial.

„Áno, Afra to vybavila. Za koľko myslíte, že prídeme do LA?“ spýtal sa a ja som pomykala plecami.

„Netuším, ale keď je teraz osem, na obed by sme tam mali byť,“ povedala som a zatriasol sa mi hlas. Takže už na obed budem v meste, z ktorého som ušla. Neviem, ako to bude pokračovať ďalej.

Nasadli sme do dodávky a Afra si sadla dopredu, vedľa toho chlapíka a navigovala ho do Los Angeles. My sme sa zatiaľ vzadu dohadovali na ďalšom postupe. Skôr oni sa dohadovali, ako ja. Stále som myslela len na ten Everov a Daxov nočný rozhovor. Naozaj si myslia, že Asgard nezvládnem? A keď aj, prečo? Čo je na ňom také hrozné, že ho nezvládnem? Zvládla som acerínov, gadusov a aj tulusov. Čo je na Asgarde také strašné, že ma tam možno ani nepustia?

Sledovala som cez malé okienko diaľnicu, po ktorej sme išli. Všetko bolo také normálne. Dva pruhy na každej strane a toľko veľa áut. Rozmýšľala som, kam všetci tí ľudia chodia. Do Las Vegas, kam práve mierime? Alebo niekam inam? Do práce, či na výlety? Netušila som, lebo ja som na také výlety nechodila. Dokonca som ani zo školy nikam nešla a dôvod bol jednoduchý. Nemohli sme utrácať na také zbytočnosti. Tak som len bola nútená, bezmocne počúvať ako sa Becky a Sasha vždy rozplývali. Nemala som ich za to veľa krát rada. Keď sa však nad tým zamyslím, prečo som sa s nimi začala vôbec baviť? Čo ma k tomu viedlo? Neviem.

„Nad čím premýšľaš?“ ozval sa niekto a ja som sa obrátila. Čakala som Shabe, no bol to Elliot. Odvrátila som pohľad a pomykala plecami.

„Ani neviem. Len tak.“

„Bojíš sa ísť do LA?“ prikývla som. „Neboj sa, pokiaľ ťa nikto neuvidí, nemáš sa čoho báť,“ usmial sa, no ja som sa len pousmiala.

„Ničoho? A čo toho pocitu, že som ich opustila? Aj tomu sa mám vyhnúť?“ pozrela som spýtavo na neho a on stisol pery a radšej zmĺkol. Nechcela som byť hnusná, a preto som sklonila hlavu. „Aký je Asgard?“ spýtala som sa ho a on na mňa prekvapene pozrel. Musel vidieť, že som sa snažila odčiniť, ako som sa zachovala. Usmial sa.

„Veľký. Veľký a pre mňa prenádherný,“ usmial sa a videla som, že spomína.

„A o akom rozložení presne hovoríme?“ zasmiala som sa a on sa ku mne posadil, aby na mňa lepšie videl.

„Asgard je veľká krajina. Strašne veľká, myslím, že by sa rovnala Severnej Amerike,“ vyvalila som na neho oči. „V strede sa nachádza kráľovstvo a okolo neho, v krajine, žijeme my, všetci. Veď, to uvidíš na vlastné oči. Nebudeš ľutovať,“ žmurkol na mňa a ja som sa začervenala. Niečo mi však vŕtalo v hlave. Prečo Ever povedal, že to nezvládnem?

„A je to ťažké? Pre človeka?“

„Tam byť?“ Prikývla som. „No, úprimne, je to úplne iný svet, aký je tu. Nebudem ti hovoriť, čo všetko tam je, pretože ťa naplaším. Som si však istý, že keď budeš s doprovodom, nemalo by sa ti nič stať.“

„Čo tým myslíš?“

„Keď vy tu máte tigre, pumy, slony alebo hady, my máme tiež svoje zvieratá,“ padla mi sánka. „Keď vy tu máte chrobáky, ktoré štípu alebo tie divné lietajúce veci, my ich máme tiež. Ak vy máte jedovaté rastliny, jahody alebo čokoľvek, my to máme tiež. Je to iný svet, Car. Úplne iný, ako je tento,“ usmial sa a ja som už zistila, čo tým Ever myslel. Bytosti som už zvládla, no ich prostredie je úplne iná káva. Už som sa otočila na Daxa, že mu niečo poviem, keby do nášho auta niečo nenarazilo. Odhodilo nás dopredu a ja som si o sedadlo udrela čelo.

„Do riti!“ skríkol Edon a ja som sa obrátila.

Zadné dvere auta, boli preč. V tom som uvidela niekoľko acerínov, ako letia za nami a aj iné bytosti, ako na nás civejú z cudzích áut, ktoré riadili, evidentne, Laurenovci. Elliot vzal okamžite luk a jeden hodil aj Shabe. Postavili sa pri dvere a začali ich strieľať po acerínoch, ktorí padali mŕtvi alebo aspoň v bezvedomí na cestu. Uvidela som aj Edona a Korry, ako popadli zbrane a išli ich zabíjať.

„Ako nás našli?“ skríkla Afra a videla som, ako aj ona siaha na zbrane. Jediný, čo nič nerobil bol Dax. On mal čo robiť, aby celým telom chránil mňa. Úplne sa na mňa nalepil a stále sledoval našich nepriateľov.

„Netuším!“ zakričal na ňu a v tom sa znova ozvala rana. Obkľúčili nás dve autá z oboch strán. To sa neboja, že ich niekto chytí? Samozrejme, že nie. Sme na diaľnici a polícia sa sem len tak ľahko nedostane. Sme už vôbec v Las Vegas?

„Pozor!“ skríkol Elliot. Skríkla som aj ja, pretože jeden šíp sa nepatrným spôsobom zapichol do sedadla nad mojou hlavou. Zdesene som sa naň pozrela, a potom na Daxa, ktorý zanadával. Siahol si za gate, postavil sa predo mňa ako terč, natiahol ruku a niekoľkokrát vystrelil zo zbrane, ktorú mal. Zakryla som si uši, pretože ten zvuk bol strašný.

Ani som poriadne nevedela, čo sa deje. Videla som len plno acerínov, ako strieľajú po dodávke a chcú zabiť mojich spoločníkov. Zrazu som však za sebou začula buchot a praskot. Otočila som sa a uvidela, ako sa jeden gadus snaží dostať dovnútra odpredu. Chlapík, ktorý nás viezol, však naďalej rýchlo išiel. Uvedomila som si, že to robí určite Afrine kúzlo. Otočila som sa, že budem Daxa varovať, no v tom sa ku mne hrnul Ever a skočil na predné sedadlo, aby vedel toho gadusa odtlačiť z cesty. Bojoval s ním dlho, no nakoniec sa mu podarilo, vystrčiť ho z prasknutého okna. Naklonil sa potom aj k chlapíkovi a ten pridal na plyne. Pozrela som sa na ostatných a videla, ako urobili barikádu a skrčili sa, aby ich nič nezasiahlo. Dax ma stiahol pod seba a chránil telom.

„Majú asgardské strely,“ povedal Elliot a Dax sa zamračil.

„Odkiaľ ich majú!“ skríkol rozčúlene a stiahol ma nižšie, pretože ďalší šíp okolo nás preletel. „Povedali ste, že sú schované!“

„Asi donútil strážcov vpustiť ho dnu!“ povedala Korry a pozrela na nich. Stále sa dobíjali k nám a chceli nám vlietnuť do dodávky. Chlapík mu to však nedovolil, lebo podľa Afriných pokynov kľučkoval a stále viac zrýchľoval.

„Čo sú zač tie strely?“ spýtala som sa a pozrela na mňa Shabe.

„Sú to strely, ktoré začaroval kráľ proti nepriateľom. By si sa čudovala, koľko nepriateľov je na Asgarde a nie sú so Sekalom!“

„Nechápem. Čo spôsobujú?“

„Ak nás čo i len škrabnú, nebodaj úplne zasiahnu, sme mŕtvi a neexistuje žiadne liečiteľské kúzlo, ktoré by to vyliečilo,“ dodala a ja som sa vystrašila.

„Vymyslel to kráľ, aby sme tak zastrašili nepriateľov,“ povedala Korry.

„Rozhodol sa však ich nikdy nepoužiť, boli príliš mocné a ani ten najhorší nepriateľ si nezaslúžil, podľa neho, takú smrť,“ prevrátil Elliot očami. „Hovoril som, že ich mali zničiť, no oni nie. Teraz ich máme proti sebe a nevieme sa brániť. To bude naozaj zábava!“

„Platí to aj pre ľudí? Aj oni zomrú ak sa ich tá strela dotkne?“ spýtala som sa a Edon sa zamračil.

„Pre normálnych ľudí nie. Im to len ublíži, no nezomrú. Netýka sa to však Laurenovcov. Tie strely sú nadprirodzené, takže zabijú len nadprirodzené bytosti. A Laurenovci vlastne sú nadprirodzené bytosti,“ pomykal súcitne plecami a znova sa obrátil na nepriateľov. Už so strachom som sa pozrela na Daxa a ten sa pozrel na mňa. Bol na mne úplne nalepený a jeho tvár som mala len niekoľko centimetrov od tváre. Zmohol sa ma strach.

„Musíme ich striasť! Afra!“ skričal a otočil sa na ňu. „Povedz mu, nech zmizne z diaľnice!“

„Pred nami je už čoskoro mesto! Zvládnete to?“ otvoril ústa, že odpovie, no strhla nás veľká rana. Sprava do nás narazilo auto a my sme sa prevrátili. Chlapík však udržal rovnováhu a riadil ďalej. Ja som sa však ocitla na Daxovi a pozerala mu do očí. To však nebol ten najhorší problém.

Naša barikáda, tá bola preč a my sme boli odhalený. Elliot so Shabe vzal hneď luky a strieľali hlavne po tých, ktorí mali strely. Dax sa dostal spopod mňa a zakryl telom. Vzal zbraň a znova strieľal. Vonku stále pršalo a bolo strašne zamračené, akoby sa blížila noc. Nebol však ani obed a už bola taká tma. Okolo nás bolo veľa áut, no všimla som si, že sa vôbec neobzerajú, čo sa okolo nich deje. Akoby to vôbec nevedeli, len ďalej jazdili. Akoby vôbec nevnímali, že pred ich nosom sa bojuje. Boli očarovaní?

Ani som si neuvedomila, čo sa deje a stalo sa to.

Dax strieľal a pritom ma aj chránil. V tom však znova vrazili do nášho auta a všetci spadli na chrbty. Pred nami bolo voľné pole a jeden acerín držal v ruke luk a asgardskú strelu, ktorú mieril na omámeného Daxa, ktorý si udrel hlavu. Udialo sa to však veľmi rýchlo. Acerín vystrelil a skôr ako stihol niekto zareagovať, odrazil letiaci šíp mierený na Daxa, konala som spontánne a úplne bez rozmýšľania.

Proste som sa len nad neho naklonila a bolo to. Šíp zastavil v mojom pravom boku a zostal z neho trčať. Zavládlo ticho. Shabe sa na mňa hneď pozrela, lebo si myslela, že to zasiahlo Daxa. Ju aj Elliota najviac šokovalo, že som sa nad ním nakláňala a šíp som mala v boku ja. Edon popadol svoju veľkú sekeru a hodil ju po škeriacom sa acerínovi, ktorý mal veľké oči ešte viac vypúlené. Skoro všetci. Asi nemali v pláne zabíjať mňa. Afra a Korry sa tiež zdesene na mňa pozerali a spracovávali to, čo sa práve stalo. Moje oči však stále patrili len Daxovi. Myslím, že prestal na okamih aj dýchať. Nemohla som však ďalej sledovať jeho tvár. Bez akýchkoľvek pocitov, som sa prevalila na bok a zatriasla sa.

„Car,“ pošepkal vystrašene a nahol sa nado mňa. Pozrela som sa na šíp a videla už aj tečúcu krv. Keby som mala po tade tričko, bolo by v momente mokré od krvi. Ucítila som náhle teplo a aj tras. Triasla som sa ako osika a cítila aj pot na tele.

„Afra! Dostaň nás odtiaľto! Rýchlo!“ skríkol Elliot a ona sa pozrela pred seba.

„Sme v meste!“ skríkla a ja som privrela opatrne oči. Zacítila som aj bolesť a tá ma ohla v chrbte. Dax ma hneď chytil a zadržal, aby som si tú bolesť nespôsobovala viac. Otvorila som oči a videla, ako opatrne drží šíp a spýtavo pozerá na mňa. Natiahla som ruku a Shabe ma za ňu silno chytila. Prikývla som.

„Jeden... dva... tri...“ vytiahol šíp a ja som skríkla. Šíp si okamžite vzal Elliot, natiahol na luk a vystrelil po ďalšom nepriateľovi, ktorý padol na zem mŕtvi.

„Čo budeme robiť, preboha?“ skríkla vystrašene Shabe a videla som jej na tvári slzy.

„Ste si istí, že to nič nevylieči?“ spýtal sa Dax so strachom a pozrel na moju ranu. Bola hlboká, červená od krvi a myslím, že sa v nej trochu aj niečo blízkalo.

„Zatiaľ nič, no my musíme niečo nájsť!“ povedal rozhodne Ever a pozrel sa na Afru, ktorá sa už predierala ku mne. Položila mi ruky na ranu a zatvorila oči. Neubehlo ani niekoľko minút a už som jej na tvári videla prehru.

„Nejde to!“ pošepkala a takmer so slzami sa pozrela mne do očí. Bola som až mokrá od potu a nedokázala robiť nič, len sa triasť. Bolesť som skoro ani necítila. Nevedela som, či to je preto, lebo som takej bolesti už zažila dosť alebo preto, lebo to má usmrtiť okamžite, bez nároku na bolesť. Nech je to už ako chce, zomieram a viem to.

„Musí to nejako ísť!“ skričal Dax zúfalo a predieral sa ku mne, aby mi ranu zadržal. „Musí to preboha nejak ísť! Nejaké bylinky alebo iné hovadiny! Afra, zaber trochu viac! No tak!“ skričal, no nikto nič nerobil. Nikto sa ani nesnažil a ja som im to ani nezazlievala. Nebolo mi pomoci a všetci to vedeli. Všetci, okrem Daxa. Držal ma za bok a snažil sa zmierniť krvácanie. Snažil sa, aby ma holými rukami vyliečil. Nešlo mu to a s tým sa on neuspokojí. Usmiala som sa a zatvorila oči.

***

Myslela som, že už budem vidieť biele svetlo, no to z nejakých príčin neprichádzalo. Namiesto toho, som ucítila na tvári a tele dažďové kvapky. Otvorila som oči a videla, ako sa nesiem v niečom náručí a to náručie beží. Pozrela som sa hore a uvidela, aj cez strašné bolesti v hlave, Daxa. Bežal so mnou v daždi a nezastavoval sa. Pozrela som sa pred seba a uvidela Shabe ako otvára dvere na nejakej izbe a pridržiava ich Daxovi, ktorý do nich bez váhania vletel.

Boli sme znova v nejakej motelovej izbe, pretože na inú sme ani nemali peniaze. Niečo mi však hovorilo, že ani túto si nikto nevypýtal. Dax ma položil na posteľ a ja som sa celá mokrá na neho pozrela.

„Afra, pohni si!“ skríkol na ňu a pozrel mi do očí. Videl, že som hore, a preto ma chytil za čelo a hladil. Videla som mu v tvári zúfalstvo a strach. Shabe pribehla, s očami plnými od sĺz a v rukách držala vedro a tam studenú vodu, ktorou ma začala ochladzovať, pretože som celá horela. Zatvorila som oči a mala kruté nočné mory.

Bežala som po tajomnej krajine a niečo ma naháňalo. Stále som sa len obzerala a pritom som aj padala na kolená, lebo som sa nepozerala pod nohy. Bola som zadychčaná a všetko sa buď zväčšovalo alebo zmenšovalo. Mala som na sebe dlhé plesové šaty a keby neboli zababrané od blata a trávy, boli by krásne. Niekedy som aj rozmýšľala, že by som išla na školský ples, len kvôli tomu, aby som si vyskúšala také šaty. Milovala som šaty a sukne, takže by mi nerobilo problém, nosiť ich. Už len kvôli tomu by som išla aj sama, len aby som mohla mať na sebe krásne dlhé šaty, úžasný účes a namaľované oči. To by bol môj splnený sen. No v tomto sne?

V tomto sne som behala a pred niečím utekala. Stále som sa len obzerala a vrážala do stromov, ktoré nadobudli tváre a smiali sa mi takým zborovým smiechom, že som išla skoro vyskočiť z kože. Bolo to hrozné a hlavne to, že som nevedela, kam bežím. Nevedela som čo ma tam čaká a či vôbec bežím správnym smerom. Vedela som len to, že bežím a mám v očiach strach. Je to strach kvôli tomu, že som strelená šípom do boku? Čo ma to vôbec napadlo? Prečo som sa postavila do rany, keď som vedela, čo to spôsobuje? Prečo som to urobila?

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction