Povedz mi, kto som... - 2. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Bolesť v mojom srdci.

10.11.2013 (18:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 1× • zobrazeno 933×

2. kapitola

Bežala som po telocvični a pritom som sa obliekala. Až keď som si zapla predničku, až potom som vyšla do rušnej chodby, kde pobehovalo veľa študentov. Pozreli sa na mňa a zamračili sa. Ani som im nevenovala pohľad a šla hľadať Becky a Sashu. Našla som ich vonku, na terase, ako sa rozprávajú s inými našimi kamarátmi. Prišla som k nim a pozrela na tých druhých.

„Nechajte nás,“ povedala som a všetci sa zamračili, že nechápu. „No tak!“ povedala som zlostne a s krikom, že sa už postaviť museli. Rýchlo sa pobrali preč a ja som zaujala miesto oproti Becky a Sashy.

„Tak? Čo sa deje?“

„Vyzeráš vystrašene.“

„To aj som!“ povedala som rozčúlene. „Práve ma prekvapilo nejaké čosi v šatni. Vy ste tam nič nevideli?“

„Mali by sme?“

„O čom to hovoríš?“ Tvárili sa, akoby som to ani nebola ja. No ja som videla, čo som videla.

„Poďte so mnou. Ukážem vám to,“ schmatla som ich obe za ruky a brala ich do telocvične. Oni to však brali ako srandu. Celú cestu sa len smiali, že tam bude nejaké monštrum, príšera, ktorá konečne zrazí školu na kolená. No to čo som videla, nemalo od príšery ďaleko.

Prišli sme do telocvične, kde som sa prikrčila, ani neviem prečo. Becky a Sasha po mne nechápavo zazerali a spolu so mnou sa pobrali do šatní. Otvorili sme dvere a nakukli dnu.

„Nikto tu nie je,“ povedala Sasha a dala ruky v bok. Poobzerali sme sa všade, kde som bola aj ja. To niečo, tu nebolo.

„Poďme, za chvíľu nám začína hodina,“ povedala Becky a už sa obe poberali k dverám. „Ty nejdeš?“ zavolala ešte za mnou a ja som sa otočila.

„Áno, doženiem vás,“ povedala som a znova sa otočila. Obe si vzdychli a šli von. Ja som si však kľakla a vzala do ruky sprchovací gél, ktorý ležal na zemi pod lavičkou. Keby sa mi to len zdalo a nič by som nevidela, kto by mi vysvetlil, že je ten gél na zemi? Presne tam kde som ho hodila? Asi nikto. A ešte aj uterák bol zle pohodený na zemi. Tu niečo nehrá.

Znova niečo padlo na zem a ja som tu nechcela zostať, aby som to zisťovala. Popadla som kabelku a bežala zo šatní rýchlo preč.

***

Cestu autobusom začínam naozaj nenávidieť. Stáť vedľa chlapa, ktorý evidentne nepozná deodorant, nie je žiadna sláva. Prišlo mi na vracanie, hlavne keď celým vrakom myklo a on sa nalepil na mňa.

„Prepáčte,“ povedal a ja som sa zatvárila, akoby ma oblial bahnom. Nemohla som sa dočkať, kedy vystúpim.

„Áno?“ zdvihla som mobil, v ktorom sa ozvala Jenna. „Už som na ceste. Áno, stojím v autobuse. Hovorím, že za chvíľu. Ach,“ nehádala som sa s ňou ďalej a vypla ju. Naozaj ju niekedy nechápem. Za posledný mesiac sa ku mne správa veľmi divne. Asi kvôli tým policajtom. Áno, určite kvôli tomu.

Vystúpila som pod kopcom a zakývala tomu chlapíkovi, ktorý stál pri mne počas nekonečných dvadsiatich minútach. Bolo to niečo strašné. No keď som videla ten veľký kopec, ktorý ma len čaká, rýchlo som si rozmyslela, čo je strašnejšie.

„Ahoj, Car, už meškáme,“ zavolal za mnou Billy. Maličký, osemročný chalan, ktorý so mnou býva tiež.

„Aj ty sa ponáhľaš?“ spýtala som sa ho, keď pri mne zastavil. Inokedy by som ho poslala preč, no teraz som bola taká unavená, že som sa nezmohla na nič kruté.

„Áno, máme nejakú poradu, či čo,“ zasmial sa a začal pri mne poskakovať. „Prečo vyzeráš, akoby ťa prešiel buldozér?“

„Telesná nie je môj obľúbený predmet,“ povedala som a zastala, aby som popadla dych. Billy však pri mne len skackal a mne tým robil nervy. „Ak skočíš ešte raz, zlomím ti nohy!“ hneď sa zastavil a zdesene na mňa pozrel. Má osem rokov, takže je dosť živý. No ja mám už sedemnásť, takže živá už dávno nie som.

„Poď už, aby sme to stihli,“ volal ma a ťahal za ruku. Nakoniec som mu to dovolila a bral ma až k domu. Otvorili sme bránku a išli po cestičke k dverám. Ja som sa skôr plazila a Billy bol už dávno vnútri. Len som prevrátila očami a vošla dnu tiež.

Hneď oproti dverám bola veľká obývačka ako na recepcii a na druhej strane bola kuchyňa, v ktorej som sa párkrát stratila tiež. Vzdychla som si a šla do kuchyne, kde stála Lucy a opierala sa lakťami o pult v strede tej časti. Usmiala sa na mňa.

„Vyzeráš strašne,“ zasmiala sa na mne, keď som padla na stoličku a položila hlavu na stôl. „Čo sa dialo v škole?“

„Cvičila som nonstop dve hodiny, plus cesta autobusom a tento blbý kopec. Ešte niečo?“ povedala som hnusne a ona sa zasmiala.

„Nezávidím. Keď som do školy chodila ja, tiež som mala takéto dni,“ zaspomínala si a ja som zdvihla hlavu a pozrela na ňu.

„Ale to by nemalo byť takto. Celý rok je kľud, no keď už je koniec roka a chýba mesiac do prázdnin, tak sa všetci náhlia, akoby horelo.“

„To je tak zakaždým. Poviete si, že to zvládate a celý rok ste ako papriky, ktorým sa nič nechce. No keď treba makať a všetko doháňať, nadávate,“ zasmiala sa a tým mi všetko aj vytkla. „Keby si sa učila po celý rok a zbierala si známky, nemusela si mať teraz taký rušný deň,“ žmurkla na mňa a išla do chladničky.

Lucy už má dvadsaťdva rokov a už aj skončila vysokú. Síce by sa zišlo, aby sa na ňu vrátila, nechce, lebo sa jej teraz darí. Preto si s ňou aj dobre rozumiem. Je skoro v mojom veku a môžem sa s ňou baviť o čomkoľvek. Jenna má tridsaťpäť a už vlastnú rodinu a Berta? Koľko môže mať ona? Šesťdesiat? Netuším.

„Takže!“ zavolala Berta a ja som sa hneď prebrala. Všetkých pätnásť detí aj so mnou, bolo v obývačke a pozerali sa na všetky naše opatrovateľky. Bertu, Jennu a Lucy. Z týchto troch som nenávidela hlavne Bertu. Vie to byť poriadna potvora.

„Keďže je dnes streda, mali by sme mať poradu,“ povedala Jenna a ja som sa chytila za čelo. Úplne mi vypadol fakt, že je dnes streda. Ako je to možné? To ma trápi ako prvé keď ráno vstanem. Keď si však spomeniem na dnešné ráno, je mi zle.

„Každý nám preto bude hovoriť svoj deň, ako sa mal, či mal problémy. Samozrejme pravdu, pretože inak by toto celé bolo zbytočné,“ povedala Lucy a aj s Jennou sa usmiali.

Berta sa tiež usmiala, aj keď letmo. Neviem síce, na čo je toto celé dobré, no vždy to podstúpim. Každú stredu hovoríme, čo sa nám za ten týždeň stalo, v čom sme mali problémy, čo sa nám vydarilo alebo naopak pokazilo. Podľa toho nám vždy urobia program a samozrejme aj vytknú pár vecí, ako napríklad mne všetky problémy. Dôležité na tom rozprávaní je to, aby sme sa spoznali, naučili si dôverovať a mať radi. Preto je dôležité neklamať a byť úprimní. Už si ani nepamätám, kedy som naposledy povedala pravdu ja. Nie je jednoduché povedať všetko.

Za prvé, nie všetci sú v mojom veku a nepochopili by to a za druhé, na čo by som svoje problémy hádzala na nos niekomu, komu je do toho nič? Možno, aby mi pomohli sa s tým vysporiadať alebo aby mi pomohli to napraviť? To iste. Poviem pravdu, celú pravdu, čo robím vo svojom živote, aké mám problémy a úplne všetko. Ak mi oni povedia, kto ma položil pred dvere tohto sirotinca, keď som mala len dva týždne. Nech mi odpovedia na jedinú otázku v mojom živote: Kto vlastne som!

„Caroline, si na rade,“ povedala Jenna a všetci sa na mňa pozreli. Sedela som stále na barovej stoličke pri pulte a sledovala ich. Rukou som mala podopretú bradu a ľahostajný výraz na tvári.

„No,“ povedala som a pomykala plecami. „Nič zaujímavé.“

„Niečo sa predsa udiať muselo, nie? Car,“ povedala Lucy a pohľadom mi naznačila, aby som niečo povedala.

„Aha, jasné. Mám dvojku z telesnej,“ povedala som a všetky deti mi začali tlieskať a radovať sa so mnou. Až na moje opatrovateľky, ktoré nechcú vedieť práve toto. Chcú vedieť, čo sa deje v mojom živote viac ako ktokoľvek iní. A prečo? Pretože o ňom nevedia vôbec nič.

„Caroline, deti povedali všetko. Aj niečo zlé, čo sme im hneď vytkli. Ty nám nemáš čo povedať?“ spýtala sa Berta a ja som sa vystrela.

„Nie, mne nemáte čo vytknúť. Som slušné dievča, ktoré chodí do školy. Môžem už ísť? Som dosť unavená,“ povedala som a postavila sa. Jenna sa hneď pozrela na Bertu a tá sledovala mňa. Vzdychla si a sklonila hlavu.

„Choď.“

„Vďaka,“ usmiala som sa na ňu a vzala si kabelku. Prešla som po chodbe a pri dverách žmurkla na Lucy, ktorá sa na mňa mračila a krútila hlavou. Určite si všimli, že som klamala ako aj vždy. Nemôžu ma však donútiť, aby som hovorila. Mám svoje práva a jedno z nich je, keď im nechcem povedať čo robím, tak im to nepoviem. Ani keby boli moji rodičia, ani vtedy by to ich vec nebola. Ja sa im do života nestarám, nech sa nestarajú oni do môjho.

V izbe som mala neporiadok, ako aj vždy. No vôbec sa mi nechcelo ho upratovať. Len som hodila kabelku o zem a zvalila sa na posteľ so zatvorenými očami. Koľko môže byť hodín? Pol piatej? Nie, toľko ešte nie. Možno sú len štyri hodiny a ja som už tu. Zvyčajne sa vraciam až okolo ôsmej. Vtedy to bol poriadny boj, keď som chcela mať dlhšie vychádzku. Berta mi to nie a nie dovoliť. Tak som sa proste nepýtala a chodila domov o ôsmej. Musela sa s tým zmieriť, pretože na mňa už nečaká a ani ma nekontroluje, či volá na mňa políciu. Zvykla si a vie, že o ôsmej som vždy doma. Zatiaľ som nikdy nemeškala a úprimne? Ani nechcem.

Už som sa pomaly poddávala spánku, keby ma niečo zvonka nevyrušilo. Snažila som sa, nevšímať si to, no nedalo sa. Akoby niekto vonku lámal strom, či niečo podobné. Zlostne som sa postavila a otvorila okno, pripravená niektorému z detí poriadne vynadať. Vonku však nič nebolo, ani nikto. Naklonila som sa z okna viac a poobzerala som sa. Najprv som sa pozrela doľava, no okrem ďalšej steny, tam nebolo nič.

No keď som sa pozrela doprava, uvidela som len postavu na rohu steny. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby tá osoba nemala na sebe divné zelené šaty a nebola to tá príšera, ktorú som videla v škole. Zvrieskla som a rýchlo zatvorila okno a zatiahla závesy. Prudko som sa otočila, pretože niekto zaklopal a následne do izby vošla Lucy.

„Prečo kričíš?“ spýtala sa prekvapene a vošla. Pozrela som sa na závesy a zhlboka dýchala.

„To nič. Čo potrebuješ?“ spýtala som sa a sadla si na posteľ. Vzala som do rúk vankúš a objala ho. Lucy si sadla s povzdychom vedľa mňa a pozrela na mňa.

„Berta chce volať do školy,“ povedala a ja som na ňu vytreštila oči.

„Čože? Prečo, preboha!“

„Lebo nič nehovoríš, Car,“ povedala vyčítavo. „Chceme vedieť, či máte v živote nejaké problémy, aby sme ich vedeli vyriešiť. No ty? Ty mlčíš! Nikdy nič nepovieš, ako máme vedieť, či sa niečo nedeje? Či ťa niekto nešikanuje?“

„No nie,“ prevrátila som očami. „Ja som v škole hviezda. Nič sa mi tam nedeje a nikto ma nešikanuje, tak nie je potrebné volať do školy.“

„Si si tým istá? Podľa Berty, nám tvoja riaditeľka povie o tebe viac, ako ty sama.“

„Hovorím, že je všetko v pohode. Ja som všade v pohode,“ povedala som už zúrivejšie.

„Chceme ti len pomôcť, Car, to dobre vieš. Každému z vás. Si tu najstaršia, vieš o živote patrične dosť, prečo nám nedovolíš, ti pomôcť?“ Prudko som sa postavila a hodila vankúš o zem.

„Chceš mi pomôcť? Nájdi mi toho, kto ma položil ako dvojtýždňovú pred dvere tohto sirotinca!“ zvrieskla som pomaly s plačom a vybehla z izby von.

Bežala som po chodbe a nevšímala si zízajúce ksichty detí a vybehla z domu von. Nešla som však ďalej. Nešla som do mesta, ako by som ešte pred nedávnom šla. Neviem, no išla som radšej do záhrady. Prišla som k veľkej jabloni a ľahla si pod ňu. Hlavu som si podoprela rukou a hrala sa s trávou.

Všetky deti v sirotinci sú z rodín, kde ich nemali ako uživiť, kde ich vzala sociálna, kvôli zlým podmienkam alebo kvôli tomu, že majú rodičov vo väzení. Každý z nich však vie, kto je, skade je a kam sa má po osemnástke vrátiť. Každý z nich to vie, no ja? Ja nemám ani poňatia kto som. Nemám ani poňatia kam sa mám vrátiť, či sa vôbec mám kde vrátiť. Neviem o sebe absolútne nič. Neviem nič, len svoje meno, napísané na kuse papiera, na mojej prikrývke, v ktorej som bola zabalená. Aký normálny človek, by odložil dieťa, dcéru, rodinu pred dvere do sirotinca? Len tak? Bez žiadneho vysvetlenia? Netuším.

Jenna, Berty a ani Lucy nerozumejú tomu, ako sa cítim. Nemajú tušenia čo to je, chodiť po svete a nevedieť kto sú. Ja to viem. Viem, aké to je kráčať po svete, po škole a všade počuť len svoje meno a priezvisko.

Niekedy si hovorím, že je lepšie to nevedieť. Kto vlastne som. Možno by som bola prekvapená, možno by sa mi to vôbec nepáčilo. No teraz, keď to neviem, mohla by som začať život odznova. Bez ničoho a nikoho. Založila by som si rodinu a bola by som šťastná. No túžba vedieť, kto vlastne som, je omnoho, ale omnoho silnejšia.

Keď som tak ležala na zemi a cez listy som sa pozerala na oblohu, bolo to vlastne celkom pekné. Síce som nemala oči ako zrkadlový fotoaparát, aj tak som videla dosť dobre. Na okamih som preto zatvorila oči a vnímala len vietor, ako mi rozvieva blond vlasy po tvári, ako ma šteklí po lícach, ako mi je z neho zima. Bolo to až pekné. V hĺbke duše, som chcela, aby pršalo. Aby mi padali veľké kvapky na tvár a rozmazali mi tak make-up. Bol by to oslobodzujúci pocit. No na miesto dažďa ma zastihla strašlivá bolesť.

Zalapala som po dychu a chytila sa za srdce. Tlačila som si na hruď, no neprestávalo to. Pretočila som sa na bok a kolená si stisla viac k hlave. Tá bolesť však neprestávala. Akoby mi roztrhávala každučky orgán v tele, na čele so srdcom. Bolelo to a nedokázala som si vysvetliť prečo.

„Car!“ zakričal niekto a ja som sa obzrela. Najprv som videla divne oblečenú postavu, ako sa schováva za strom a následne za ňou Jennu a Lucy. Bežali ku mne a chytili ma. Ja som sa však držala, akoby ma fakt niečo trhalo. Niečo, čo som nedokázala popísať. Len som kričala a zvíjala sa na zemi od bolesti. To je to jediné, čo som naozaj dokázala.

« Předchozí díl Následující díl »

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction