Povedz mi, kto som... - 19. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Čo sa stane ďalej? Dostanú sa všetci do Asgardu?

14.02.2014 (11:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 0× • zobrazeno 418×

Podľa toho kolísania, sme boli na veľmi zlom mieste. Pozrela som s vytreštenými očami na Daxa a ten sa pozrel na mňa. Mal ľavú stranu tváre od krvi a aj rameno mal nepekne dorezané. Moja noha však na tom nebola inak. Bola pripútaná pod skrinkou. Sykla som.

„Všetci v pohode?“ zavolal Dax a snažil sa opatrne nazrieť cez rozbité okná.

„Hej, čo sa stalo?“ spýtala sa Korry a všetci sa opatrne hýbali.

„Nejaký idiot prešiel z proti smeru a vrazil do auta pred nami a ten do nás,“ vysvetlil Dax a smutne sa oprel o sedadlo.

„Takže to neboli Sekalovi spojenci?“ spýtala sa Afra a on pokrútil hlavou.

„Ak sa stadeto čím skôr nedostaneme, tak prídu. Ever?“ pozrel na neho a ten sa snažil otvoriť dvere. Vedel, čo od neho Dax chce. S Edonovou pomocou vyrazili zadné dvere, no v tom sme sa znova zakolísali, tak sme sa postavili tak, aby sme vyrovnali rovnováhu. Ever roztiahol krídla a vyletel von, aby skontroloval terén. Bol vonku pár sekúnd a potom rozbil predné okno pri Daxovi.

„Sme na jednom kopci a pod nami priepasť,“ povedal a Dax sklonil hlavu.

„Keď si hovoril, aby sme sa auta zbavili, nemyslela som, že tú priepasť myslíš vážne!“ povedala Shabe a Dax sa zasmial.

„Ani ja, ale je to irónia,“ smial sa a ja som vytreštila oči.

„Dostaneš nás stadeto?“

„Jasné, poďte po dvoch,“ súhlasil a nastavil ruky.

„Car,“ pozrel Dax na mňa, no ja som pokrútila hlavou.

„Ja pôjdem posledná,“ povedala som a Shabe na mňa pozrela. „Choďte! Mňa stadeto nedostanete, dokým nebudete všetci preč,“ doplnila som a všetci pozreli na Daxa, ktorý sledoval mňa. Nakoniec prikývol a prvé išli Korry a Afra. Hneď za nimi išiel Edon a Elliot. Len Shabe nechcela odísť. Dax jej to nakoniec s krikom povedal a odišla. Ako tak chodili, rovnováha na aute sa narúšala a oveľa viac sa auto kolísalo.

„Tak a teraz ty,“ povedal Dax a natiahol ruku. Smutne som zložila hlavu. „Car, podaj mi ruku,“ povedal naliehavo a ja som zdvihla zrak k nemu. Boli v nich slzy a on skamenel.

„Nemôžem,“ pošepkala som a pozrela na nohu.

„Do riti,“ pošepkal tiež a zaklonil hlavu. Nohu som mala pod skrinkou, ktorou som nevedela pohnúť.

Bola to veľká skrinka a podľa mňa v nej boli knihy alebo niečo sakra ťažké. Nedokázala som sa hnúť a aj keby som sa o to pokúsila, určite by som pohla aj celou dodávkou. Noha som si takmer necítila, takže by som s ňou tú skrinku neodtiahla a z toho boja pred motelom, ma bolelo rameno a celé telo. Pozrela som na Daxa a ten vymýšľal plán, ako ma stadeto dostať. Ja som však vedela, že sa to nedá. Noha ma pri pohybe veľmi bolela.

„Ty choď,“ povedala som a on mi nevenoval ani pohľad. Stále sa len obzeral. „Kašli na to a choď!“ zopakovala som a až potom sa na mňa pozrel.

„Ja ťa tu nenechám!“ povedal vážne a mne rovno do očí. Stisla som pery a snažila sa tiež vymyslieť ako. Nesmieme tu zostať obaja. Radšej ja, ako on.

„Dax,“ priletel k nám Ever a natiahol ruky. Ani jeden sme sa však nepohli.

Dax mu niečo hovoril, no nepočula som nič. Napadlo ma, že by sem ku mne priletel a pomohol mi s tou skrinkou. Lenže za prvé, nezmestil by sa do dodávky a za druhé, keby so mnou pohol, narušila by sa rovnováha a nestihli by sme vziať Daxa. Takisto aj s ním. Ak sa pohne on, pohnem sa ja s celou dodávkou. Jednoducho povedané, jeden tu musí zostať a je dosť reálna šanca, že to budem práve ja. Dax má väčšie šance ako ja. Sklonila som hlavu predtým, ako som videla, že Ever odlieta preč.

„Neviem, naozaj neviem ako...“ povedal a tie slová sa mu lámali v ústach.

„Ale ja áno. Choď, mňa stadeto nedostanete bez toho, aby sa ti niečo nestalo,“ povedala som, no on rázne krútil hlavou.

„Ja ťa tu nenechám!“

„Ale áno, necháš!“ povedala som mu a on mi pozrel do očí. „Pomôžem si čarami, som predsa čarodejnica, nie?“ usmiala som sa so slzami.

„Tak to nehodlám riskovať,“ povedal a pozrel mi do očí. „Pôjdeš ty, lebo ja sa stadeto inak nepohnem!“

„Prestaň!“ napomenula som ho. „Máš väčšiu šancu než ja!“

„Ty si dôležitejšia!“ povedal nahlas. „Ja nie. Teba potrebujú, ja som len strážca,“ povedal a odvrátil pohľad.

„Nie,“ pošepkala som a on sa na mňa pozrel. „Nie si len strážca,“ usmiala som sa celá červená. Dúfam, že pochopil, ako som to myslela. Pozerali sme si do očí až do okamihu, čo sa za ním neobjavil Ever a v rukách držal Edona.

„Dax, ty sa teraz posunieš ku Caroline a pomôžeš jej s tou nohou,“ povedal Edon.

„Ale narušíme tak rovnováhu,“ namietala som, no on pokrútil hlavou.

„Nenarušíme nič. Korry si sadne na predok auta a udrží ju tak,“ povedal a v tom som uvidela malú Korry. Mala omotané lano okolo pása a o strom. Keby sme padli, ona nepadne. A ešte k tomu dal na ten predok Edon aj veľký balvan. To by mohlo na rovnováhu stačiť. Dax prikývol a opatrne pozrel na mňa. Postavil sa a prikrčene išiel ku mne.

Pri každom pohybe, sa pohla aj dodávka. Zmohol sa ma strach, no ovládla som sa. Od Daxa som facku dostať nechcela. Po pár pomalých krokoch prišiel ku mne a kľakol si. Pozrel mi do očí a ja do tých jeho. Potom sa pozrel na skrinku a opatrne ju chytil. Zaprel sa a chcel ju zdvihnúť, no bola príliš ťažká a ja som to na ňom videla.

„Čo v tom, do pekla, je!“ hneval sa a stále sa snažil ju dať preč. Premáhal sa, len aby ju zo mňa dal dole. V očiach som mala viac sĺz, lebo som dobre vedela, že to nepôjde. Len ak by mi odrezal nohu a to by som mu v žiadnom prípade nedovolila.

„Dax,“ pošepkala som, no on ma nevnímal. Bral nejaké veci ako pomôcky a snažil sa mi pomôcť. Nedokázal to a vedel to. Len sa aj tak ďalej snažil a skúšal to. Nemohol sa však snažiť na sto percent, pretože inak by sme s autom zleteli do priepasti. „Dax!“ povedala som naliehavejšie a chytila ho za ruku. Sklonil hlavu a osmutnel. Zhlboka dýchal, pretože sa dosť namáhal. „Choď,“ pošepkala som a tlačila ho, nech ide. On sa však ani nepohol. Pozrel sa na mňa a ja som uvidela ten výraz.

„Ja nikam nejdem,“ pošepkal, priblížil sa ku mne a vzal mi tvár do rúk. „Nikam bez teba!“ šepkal a čelo si oprel o moje.

„Lenže inak to nejde. A ja ti nedovolím odseknúť mi nohu,“ zasmiala som sa a on sa usmial tiež.

„Niečo vymyslíme,“ hovoril, no mne sa zdá, že upokojoval skôr seba ako mňa. Ja som bola zmierená s tým, čo sa stane. On ani zďaleka nie. Osmutnela som a pozrela mu do očí. Do tých krásnych očí. Zdvihla som ruku a pohladila ho po tvári. Usmiala som sa a on skamenel.

Zrazu mi však vzal voľnú ruku a položil ju na tú skrinku. Ani neviem, čo sa stalo a skrinka začala pukať. Pozrela som na ňu a videla to na vlastné oči. Skrinka pukala a ja som cítila tlak na nohe. Sykla som od bolesti a to ma už Dax držal za tú nohu. Skrinka pod mojou rukou pukla na dve polovice a rozpadla sa. Dax mi nohu chytil a odtiahol spod skrinky. Bola som voľná.

„Ever!“ zakričal a pomohol mi sa opatrne postaviť. Ever sa v momente objavil pri dverách a načiahol ruky. Obaja sme sa ich chytili v momente, ako sa dodávka začala pohybovať strmšie.

„Korry, môžeš vyskočiť!“ zavolal odniekiaľ Edon a Korry tak urobila. Vyskočila a chytila sa konára na strome. Dodávka sa ešte hýbala na kopci, no vzápätí sa pohla a začala sa kotúľať po kopci až do priepasti. Začuli sme výbuch a následne som uvidela aj obláčik dymu. Vydýchla som si a oprela sa o Evera, ktorý nás s Daxom držal vo vzduchu. Spustil sa lejak a aj zahrmelo. Ever preto vzlietol a pristáli sme na vrchu kopca, kde bol Edon, Afra, Shabe, Elliot a už aj Korry. Položil nás na zem a ja som inštinktívne padla na zadok a sykla od bolesti. V tom sa ku mne hrnula Shabe a hodila sa mi okolo krku.

„Urob to ešte raz a osobne ťa zabijem!“ plakala mi na ramene a ja som sa usmiala a stisla ju. Poza ňu som sa pozrela na Daxa, ktorý zadychčane sledoval mňa.

***

„Dax, myslím, že to nebol len tak nejaký idiot,“ povedal Elliot Daxovi, keď mi už pätnásť minút v daždi Afra ošetrovala nohu. Našťastie som ju nemala zlomenú, lebo s tým by si veľmi neporadila.

„A kto to potom bol?“ spýtal sa ho Edon.

„Podľa mňa to bol Laurenovec,“ povedal a pozrel na prichádzajúceho Evera.

„Musíme okamžite ísť! Blížia sa škreti,“ povedal naliehavo a všetci pozreli automaticky na Afru. Tiekol jej pot z čela a chvíľu nič nehovorila. V tom však náhle ruky odo mňa odtiahla a prikývla.

„Môžeme!“ Dax ku mne prišiel a pomohol mi sa postaviť. Cítila som v nohe stále bolesť, no dokázala som chodiť a myslím, že aj bežať. To som však skúšať nechcela. Prehodil si moju ruku cez krk a druhou ma držal za bok.

„Musíme ísť!“ skričal cez dážď, aby sme ho počuli. Ever hneď aj s Korry vzlietol a hľadal cestu von. Pritom však aj kontroloval, či už nie sú pred nami. My, ktorí sme nemali krídla, sme bežali cestou, ktorou vo vzduchu letel aj Ever s Korry. Vyšli sme späť na cestu a pozreli na autá.

„Nie je šanca, aby sme sa odtiaľto dostali!“ kričala Shabe a hľadala cestu von.

„Musíme nájsť auto a to rýchlo!“

„Sú blízko!“ zakričal zhora Ever a ja som bezmocne pozrela na Daxa, ktorý si fakt už nevedel rady. Boli sme nahratý a s tým sa nedá už nič robiť. Jeho zovretie na mojom boku zosilnelo a ja som sa k nemu pritisla bližšie.

„Ach, to aby som všetko robila ja!“ skríkla Afra a vstúpila do premávky. Nechápala som čo robí, no nechala som ju. Pred ňou išla totiž dodávka a ona k nej zdvihla ruku. Dodávka začala spomaľovať a zastala pri nás. Afra išla k vodičovi, ktorý na nej mohol oči nechať. Bol ako omámený a ja som si spomenula, čoho sú loty schopné. Dúfam však, že sa nedostane do tej fázy, aby mu brala srdce.

„Naskočte!“ zakričala na nás a ja som zmätene pozrela na Daxa, ktorý sa prekvapil rovnako ako aj ja. Nastúpili sme teda všetci do dodávky, ktorá nás odviezla preč. Cez okno sme sa pozerali na prichádzajúce bytosti a videli, ako zmätene pozerali na premávku a nikde nás nevideli. Nadávali a mne bolo do smiechu. Pozrela som sa na Daxa a žiarivo sa usmiala. Pozrela som aj na ostatných a všetci sme sa spolu začali strašne smiať. Objala som aj Shabe, ktorá ma silno objímala a držala.

„To bolo dobré, Afra,“ usmial sa na ňu zadychčaný a mokrý Elliot. Všetci sme boli mokrý a mne začínala byť aj zima. Mala som len tenké tričko a kraťasy.

„Vďaka, mohlo ma to napadnúť skôr, nemuseli sme sa zdržiavať,“ povedala a usmiala sa.

„Nevadí, aj toto je super,“ súhlasil Dax a vydýchol si. „Mali by sme sa odviezť do nejakého motela, aby sme sa dohodli na pláne a všetkom. Nemá tu niekde mapu?“ spýtal sa a všetci sme začali hľadať. Pozrela som do skrinky a vytiahla cestovnú mapu, ktorú som mu podala. Všetci sme sa na ňu pozreli, keď ju Dax rozprestrel.

„Vieš, kde sme?“ spýtal sa Ever a Dax sa zamračil.

„Nemám potuchy. Netuším, či ideme vôbec správnym smerom. Do riti!“ tresol rukou po mape. „Afra, spýtaj sa ho kam ide,“ prikázal a Afra prikývla. Prešla pomedzi nás k chlapíkovi za volantom a sadla si pri neho. Dotkla sa ho a chlapík na ňu pozrel.

„Salt Lake City,“ povedal omámene a znova sa pozrel na cestu. Daxovi zažiarilo v očiach.

„Výborne, to je naša cesta. Nech sa jej drží,“ znova prikývla a už potom zostala pri ňom sedieť. Dax niečo hovoril, asi niečo o plánoch, no ja som ho nevnímala. Zošuchla som sa po boku a hlavu som si položila vedľa jeho nôh. Zatvorila som oči a poddala som sa snom.

Rozmýšľala som, aké to bude, keď znova vkročím na LA-skú pôdu. Či hneď stretnem niekoho známeho, políciu, ktorá po mne možno pátra, či najlepšie kamarátky. Nevedela som, čo mám čakať. Alebo skôr koho. Vedela som však jedno. Neviem či pôjdem s ostatnými k portálu, ak uvidím deti zo sirotinca. Neviem, či budem mať tú silu, opustiť ich znova a možno sa už ani nevrátiť. Bolo by najlepšie, keby som sa vôbec neukazovala, vôbec tam nešla. Lenže všetci, všetky bytosti a Laurenovci, všetci sa spoliehajú na mňa. Spoliehajú sa, že dokážem nájsť Semiru a zachránim tak svet. Všetci do mňa však vkladali až priveľa dôvery. Neviem, či jej toľko znesiem. Neviem to.

Doteraz mi neverila Jenna, aby som zostala celý deň s deckami sama doma, aby si oni mohli povybavovať veci. Neverila mi, lebo si o mne myslela, že som ešte mladá. No oni? Ani ma nepoznajú, nevedia aká som, no aj cez to všetko mi veria. Prečo, prečo veria dievčaťu, ktoré sa o nich dozvedelo len nedávno? Prečo veria dievčaťu, ktoré sa zaujíma len o módu a chalanov?

Prečo?

„Car, zobuď sa,“ šepkal niekto a hladil ma po bokoch a tým budil. Zaklipkala som očami a pozrela sa hore. Uvidela som Daxov úsmev, ako na mňa pozerá a budí ma. Usmiala som sa.

„Sme už tam?“ spýtala som sa ospalo a posadila sa.

„Hej, už sme tu. Ever našiel už aj motel,“ povedal a zasmial sa, keď som si zívla. Buchla som ho do hrude a zasmiala sa tiež. Dodávka zastavila a my sme všetci vystúpili. Vonku však stále pršalo, tak sme rýchlo prebehli k motelu. Afra sa rozlúčila s chlapíkom a išla za nami. Vďačne som sa na ňu usmiala a ona po mne žmurkla. S Daxom som objednala izbu a hneď sme do nej išli. Manželská posteľ, dve stoličky a stôl, televízor, telefón, kúpeľňa a rozkladací gauč.

„My ideme skontrolovať okolie. Nechcem zažiť ďalšie prekvapenia,“ vyhlásil Edon a pozrel na Daxa. „Ty tu zostaň s ňou,“ povedal a všetci sa pobrali do dažďa a zatvorili za sebou dvere. Celá zmrznutá a červená som sa pozrela na Daxa a ten sa pozeral von oknom.

„Tu máš,“ zastavila sa ešte Shabe. „Vzala som ti z jedného auta tieto veci,“ usmiala sa a podávala mi ich. Vďačne som ich vzala a až potom odišla preč. Pozrela som sa na Daxa a ten pozorne sledoval okolie. Vzdychla som si teda a išla aj s vecami do kúpeľne.

Položila som si veci na stoličku a zatvorila dvere. Pustila som si teplú vodu a vyzliekla sa z mokrých šiat. Išla som do sprchy a niekoľko sekúnd pod ňou len tak stála. Bola som spotená, lepkavá, od blata a celá špinavá. Keby ma teraz videli Becky a Sasha, neverili by, že som to ja. Sprchovacím gélom a šampónom som sa poriadne umyla, a potom som sa utierala do uteráka. Obliekla som si od Shabe tmavé rifle a tričko, za ktoré som ju nenávidela. Bolo mi len po podprsenku a trochu nižšie. To naozaj iné tričko nenašla? Ešteže sa nemám za čo hanbiť, len sa pýšiť. Bola som dosť štíhla.

Obula som si tenisky, ktoré som aj mala a vyšla s mokrou hlavou z kúpeľne. Dax sa od okna ani nepohol a stále sa cezeň s vážnou tvárou pozeral. Usmiala som sa.

„Ty tú úlohu ochrancu berieš dosť vážne, čo?“ ozvala som sa a oprela sa o zárubňu. Otočil sa a pozrel na mňa. Skamenel mu výraz na tvári a ja som nevedela, čo to za výraz bol. S úsmevom som si teda ďalej sušila uterákom vlasy.

„Musím, lebo potom by si nebola v bezpečí,“ povedal a už sa nepozeral cez okno, ale na mňa.

„A čo tvoje bezpečie? Aj to je dôležité.“

„To netvrdím, no momentálne si ty dôležitejšia než ktokoľvek z nás,“ položila som uterák na stoličku a vykročila do izby.

„Keď už sme pri tom,“ postavila som sa k oknu vedľa neho a pozrela mu do očí. „Prečo všetku nádej a dôveru vkladáte do dievčaťa, ktoré vôbec nepoznáte? Mohlo by napríklad klamať a pri príležitosti zdrhnúť,“ povedala som a Dax sa zasmial.

„To možno, ale ty by si to neurobila,“ usmial sa a ja som sa zdravým ramenom oprela o stenu pri okne.

„Ako to môžeš vedieť? Možno sa snažím oklamať každého,“ pristúpil ku mne a pozrel na mňa. Bola som oproti nemu taká malá, že som sa pozerala hore. Keby som ho napadla, prehrala by som na plnej čiare.

„Znova, neurobila by si to,“ pošepkal vážne a pozeral mi pri tom do očí.

„Ako vieš?“ spýtala som sa šeptom a všemožne sa bránila, aby som mu nepozrela na pery.

„Kvôli tomu, že ti všetci veríme. Nedokázala by si nás zradiť, také výčitky by si si na seba nevzala.“

„Veríte mi kvôli tomu?“

„Veríme ti preto, lebo nemáme inú možnosť,“ povedal a ja som sa usmiala. „Ty si napísaná v proroctve a aj keď ťa nepoznáme a nevieme aká si, veríme ti, lebo inú možnosť nemáme,“ hovoril to šeptom a rovno mne do očí. Aj keď som na ňom samotnom počula, že sa mu trasie hlas. „Môže byť?“ spýtal sa a ja som sa nemo usmiala.

„Áno, ďakujem,“ usmiala som sa a zostala tak stáť.

S pootvorenými ústami a očami, ktoré naplno vpíjali jeho. Bol tak neodolateľne príťažlivý, že som tomu sama neverila. Niečo však bolo zle. Keď som stála v takejto blízkosti pri inom chalanovi, neboli slová potrebné, len bozky. No pri Daxovi? Tam sú tie slová priam dôležité. Je to úplne iný chalan, ako sú tam vonku. Tento je nežnejší, no zároveň ochranársky. A zároveň neskutočne príťažlivý. Ktovie, možno si to myslel aj on o mne. Alebo je to sukničkár, ktorý má každú druhú. Niečo v mojom vnútri tomu však nechcelo uveriť.

„Pôjdeš aj ty do sprchy?“ spýtala som sa, keď som sa už skoro neovládala. Prečo sa mi však zdalo, že na tom bol rovnako ako aj ja?

„Asi áno,“ povedal trasúco ako aj ja a stále na mňa pozeral.

„Dobre,“ povedala som, no obaja sme zostali stáť.

***

Ľahla som si na posteľ a objala vankúš. Len pred chvíľou som sa konečne dostala od žiarivých Daxových očí. Myslela som si, že som bola úplne spútaná a nedokázala som sa pohnúť. Myslela som len na jediné, ako Dax bozkáva. Chcela som ho pobozkať, túžila som po jeho bozkoch, no nemohla som. Nemohla som byť taká, aká som bola tam vonku. Taká ja nie som. Som úplne iná a na tejto ceste si to začínam uvedomovať.

Pozerala som sa cez malý otvor dverí, kde stál Dax. Dával si dole tričko a keď som mu uvidela tehličky, prešli mnou zimomriavky a aj červeň. Bol taký nádherný. Zrazu niekto otvoril dvere a ja som sa prudko otočila. Stála v nich Shabe a pozerala na mňa. Keď však videla, kam som sa pozerala ja, začala sa strašne smiať. Vzala som vankúš, ktorý som objímala a hodila ho do nej.

„Nesmej sa!“ skričala som šeptom a so smiechom. Podišla ku mne a sadla si vedľa mňa.

„Princezná a bojovník? To sa stáva len vo filmoch,“ pošepkala a ja som sa posadila tiež.

„A ako to dopadne vo filmoch?“ chcela som vedieť zúfalo.

„Šťastne,“ usmiala sa a ja som smutne sklonila hlavu. „Čo sa deje? Veď to nie je vôbec tvoj typ.“

„Veď to,“ zdvihla som oči. „A som z neho úplne na mäkko.“

„Hm, to je dosť zvláštne. Aj keď sa tomu vôbec nečudujem,“ usmiala sa a ja som sa nechápavo na ňu pozrela.

„Ako to myslíš?“

„Vidím ho, nie? Je to Dax. Poznám ho od doby, čo sme sa s jeho skupinou spojili. Nemyslela som si však, že ťa zaujme. Čakala som, že to bude Jay,“ nadvihla som obočie.

„Jay?“ prikývla. „Prečo práve on?“

„Lebo je vtipný, robí si srandu a všetko. Nikdy by ma nenapadlo, že to bude Dax,“ usmiala sa a položila mi ruku na rameno, keď som sklonila s úsmevom hlavu. „Zamilovala si sa?“ pomykala som plecami.

„Ja neviem. Asi? Možno? Netuším, no mám ho rada,“ to jediné som dokázala pritvrdiť. Shabe sa žiarivo usmiala a objala ma. Hladkala ma po chrbte a ja ako tá najväčšia zúfalka, som myslela len na neho.

„Tak,“ prišli ostatní a my sme sa od seba odtrhli. Aj Dax vyšiel z kúpeľne, kompletne umytý a pozrel na nich.

„Všetko v poriadku?“ spýtal sa ich a Edon prikývol.

„Všetko čisté. Ostaneme tu alebo ideme ďalej,“ spýtal sa Elliot a Dax sa pozrel na mňa. Pomykala som plecami a on sa zasmial.

„Zostaneme. Určite si chce každý oddýchnuť,“ povedal a Afra sa hneď hodila na posteľ.

„Vďaka! Už som si myslela, že sa nikdy nevyspím!“ smiala som sa na nej a pozrela na Daxa. Usmieval sa tiež a bol spokojný.

Pred večerom išiel aj s Elliotom po jedlo a my sme zatiaľ pripravili na spanie. Vystreli sme gauč, na ktorom sa vyspia až šiesti. Nebudú sa však musieť tlačiť, pretože jeden bude mať vždy hliadku. Ja som sa tiež ponúkla, že budem strážiť, no Elliot ma vysmial. Vraj som to nikdy nerobila, tak nemám potuchy, čo všetko je podozrivé. Tak som to nechala na nich. Ľahla som si so Shabe a Afrou do postele a Ever, Elliot a Dax spali na gauči.

Prvú hliadku robil Edon, ktorý si sadol pri okno na stoličku a pozoroval všetko, čo sa vonku hýbalo. Všimla som si, že Korry spala na otvorených dverách hore. Nohy a ruky jej padali z oboch strán a ja som sa začudovala, ako sa jej tak môže dobre spať. Mne sa totiž spalo geniálne. Síce som sa s tými dvoma tlačila, mäkká posteľ mi trochu pripomínala aj moju starú posteľ.

Veľakrát sa mi stáva, že sa v noci z ničoho nič prebudím. Nezobudí ma vôbec nič, no aj tak sa zobudím. Ako aj túto noc. Zamrvila som sa a zobudila. Otvorila som oči a čakala, že už bude svitať alebo bude už nebodaj poobede. Prekvapilo ma, že bola hlboká noc. Potočila som hlavou, lebo som počula hlasy. Dax stál opretý o okno a vedľa neho sedel na stoličke Ever. Zatvorila som oči a započúvala sa do rozhovoru.

„Čo ťa toľko štve, Dax? Tá cesta?“ spýtal sa Ever.

„Trochu áno. Prebieha to úplne inak, ako by malo. S Jamesom som vymýšľal plány celú noc a je to úplne inak. Je nás o polovicu menej a v pätách sú nám škreti. Akoby sme mali stopovacie zariadenie na sebe. Všade kde sme, tam sa objavia.“

„Musíme vyraziť skoro ráno, aby sme už na obed boli v Los Angeles. Nesmieme strácať čas. Touto dobou budú už aj ostatní pri portály. Som si tým istý.“

„Dúfam, nechcel by som, aby sa to ešte viac skomplikovalo.“

„Bojíš sa o Jaya?“

„O Jaya? O neho nie,“ nastala chvíľka ticha a ja som so zatvorenými očami nič nevidela.

„Ona bude v pohode. Zvláda to lepšie, akoby sme boli niekedy čakali.“

„Veď to. Bojím sa však toho, čo bude, keď prídeme do LA. Má tam rodinu a všetko. Môže sa udiať hocičo.“

„Myslíš, že nepôjde s nami do Asgardu?“

„Som si istý, že pôjde. Už len kvôli ľuďom, ktorí jej veria. A toho sa najviac bojím. Asi by mala zostať v LA,“ zamračila som sa.

„Prečo to hovoríš? Vieš, aká je dôležitá.“

„Práve preto. Keď som ju videl, jej tvár, keď utekala a bála sa vás, rozmýšľal som. Neviem si predstaviť, čo bude robiť na Asgarde. To je úplne iný svet. My sme na to vycvičený, zo všetkým oboznámený, no ona? Nemá tušenia.“

„Možno sa sami prekvapíme.“

„Povedz mi, Ever, úprimne. Zvládne to. Zvládne prejsť cez portál a miesto tam?“

„Dax...“

„Zvládne to?“ spýtal sa naliehavejšie, no Ever mlčal. Čo mu povie?

„Nie, Dax, nezvládne to. Nemá šancu,“ povedal nakoniec a ja som preglgla.

Otvorila som oči a pozrela sa pred seba. Spala som v strede, medzi Afrou a Shabe. A práve Shabe sa na mňa pozerala. Netušila som, že tiež počúva, no mňa sa zmohla znova panika. Naozaj nezvládnem Asgard? Shabe natiahla ruku a silno tú moju stisla. Pozerala som sa jej do očí a z oka mi vypadla jedna jediná slza. Súcitne sa na mňa usmiala a pohľadom tíšila.

« Předchozí díl

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction