Povedz mi, kto som... - 14. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Caroline sa chystá na cestu. Kto s ňou pôjde?

24.01.2014 (14:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 0× • zobrazeno 486×

14. kapitola

Ako aj Dax povedal, to čo sa deje na tajnej schôdzi, zostane na tajnej schôdzi. Okrem tých, ktorí tam boli, nikto nevedel o mojom náhlom prepade emócii. Nikto nevedel, že som to nezvládla, len tí, ktorí ma na vlastné oči videli. Dax ma tú noc musel odniesť do postele, lebo by som tam s určitosťou sama neprišla. Išli s nami aj Jay, Rebecca a Riley a bola som im vďačná, že so mnou išli. Keby som mala stráviť chvíľu so zvláštnymi bytosťami, aby som sa už naozaj zbláznila.

Ešte pri odchode, sa zástupcovia nado mnou zľutovali a túto tému nechali načrtnutú, že sa k nej čoskoro vrátime. Neviem síce ako ja, ale oni určite. Nebolo potrebné ďalej sa tam zdržiavať, pretože hlavný predstaviteľ sa zložil. Nikdy predtým sa mi to ešte nestalo, no toto bolo na mňa priveľa a nezvládla som to. Hanbila som sa za to, no musia chápať, že keď sa niekto dozvie, že nemá rodinu, reagoval by rovnako.

„Myslíte, že sa aj preberie?“ šepkal nado mnou Jay a zrazu zanadával, lebo ho niekto udrel.

„Jasné, že sa preberie. Nie je predsa mŕtva,“ pošepkala zlostne Riley.

„Nie som si tým celkom istý.“

„Ale prestaň, Jay. Celú noc spala ako zabitá, potrebovala sa vyspať,“ ozvala sa aj Rebecca.

„Aj ja chcem spať. Myslíte, že sa zobudí, keď si k nej ľahnem?“ navrhol Jay.

„Myslím, že áno,“ ozvala som sa a zasmiala. Otvorila som oči a pozrela na nich. Jay sa zasmial.

„Tak nič. Za pokus to stálo,“ usmial sa a pomohol mi sa posadiť. „Ako si spala, malá?“

„Nemala som žiadne sny,“ povedala som a chytila sa za hlavu.

„To víly,“ ozvala sa Rebecca. „Dali ti čaj, vďaka ktorému si nemohla mať nočné mory.“

„Keby som sa dozvedela ja to, čo ty, mala by som ich,“ žmurkla na mňa Riley a ja som sa usmiala. Pohľadom som však zablúdila na dvere. Dax sa o ne opieral a so založenými rukami sa pozeral von. Bol zamračený a sledoval úplne každého.

„Nie si hladná?“ prerušila ma Rebecca, no ja som pokrútila hlavou.

„Asi by som do seba nič nedala,“ povedala som a postavila sa. Stále som mala na sebe biele šaty, aké som mala na schôdzi. „Tak čo? Čo bude teraz?“ spýtala som sa a oni si vzdychli.

„Keď uvidia, ako sa k tomu staviaš, nechajú ťa na pokoji.“

„A ak budeš chcieť, môžeš ísť domov,“ povedala s úsmevom Rebecca.

„Ale ja nemám domov,“ pošepkala som a oni stíchli. Dokonca aj Dax sa otočil a ja som sa hneď odvrátila. Postavila som sa a išla do skrine, kde som mala veci. „Nemám sa kam vrátiť, takže...“ zasmiala som sa.

„To bude v pohode,“ ozvala sa Riley a tým ma prekvapila. „Potrebuješ len čas, aby si to strávila.“

„Neboj sa, aj my sme sa čudovali, keď sme sa to dozvedeli. Bola to sranda,“ zasmial sa Jay.

„Necháte ma chvíľu samú?“ povedala som, otočená im chrbtom. Chvíľu zostali, no potom súhlasili.

„Budeš v pohode maličká,“ usmial sa Jay a zozadu ma objal. Zacítila som, ako mi dal bozk na hlavu a potom všetci odchádzali preč.

„Donesieme ti nejaké veci,“ povedala medzi dverami Riley a ja som prikývla.

„Ty nepôjdeš?“ ozvala som sa a ani som sa nemusela otáčať.

„A mám ísť?“ spýtal sa Dax a jeho hlas bol blízko. Otočila som sa a pozrela na neho. Stál odo mňa asi na dva metre. Chcela som, aby zostal a chránil ma tak, ako včera. No chcela som aj tak byť sama. Tak som teda prikývla a on súhlasne prikývol tiež. Obrátil sa, že pôjde, no medzi dverami sa zastavil.

„Mám sem poslať Shabe?“ usmial sa a ja som pobavene obrátila hlavu a prikývla. „Okej,“ zasmial sa a odišiel preč. Ona bola jediná, koho som v tomto momente chcela vidieť. Len ju a nikoho iného. Otočila som sa do zrkadla a pozrela sa na seba. Odvtedy ako som ju spoznala, ubehlo päť dní. Za ten čas, som sa o seba vôbec nestarala. Ešte stále mám modriny a rezance po autonehode a aj od toho pádu, do vodopádu. Nebola som až taká pekná, aká som bývala predtým. Starala som sa o seba až prehnane, no teraz? Mala som na sebe špinavé šaty, sama som bola neupravená. Nespoznávala som sa.

„Priniesla som ti tieto veci,“ vošla do stanu Shabe a ja som sa na ňu usmiala. Na posteľ mi položila kraťasy, pásikavé tričko a topánky. 123 „To ti vybrala Riley.“

„Ďakujem,“ išla som k veciam a vzala ich. Obliekla som sa a urobila si vrkoč.

„Ako sa cítiš?“ spýtala sa ma a sadla si na posteľ.

„Stále rovnako, no prežijem to,“ povedala som a sadla si k nej.

„To je dobre. Počuj,“ siahla do vrecka. „Niečo pre teba mám,“ podávala mi dva prstene. Jeden mal veľké červené oko a druhý bol akoby pletenec motýľa. Vzala som ich do ruky a prezrela si ich. „Ten motýľ symbolizuje nadprirodzené bytosti a ten červený...“

„Kráľovstvo, však?“ doplnila som ju a ona prikývla.

„Áno,“ usmiala som sa. Chvíľu som váhala, no aj tak som ich dala na prsty. Červený na pravú ruku a ten druhý na ľavú. Boli veľmi pekné, tak som sa na ne musela usmiať. „Musím ísť hľadať Semiru, že je to tak?“ spýtala som sa po chvíli ticha.

„Nikto ťa nenúti,“ povedala a usmiala sa. „Oni ti včera nepovedali všetko a mne je už jedno čo mi urobia, keď prehovorím,“ povedala a ja som na ňu pozrela. „Odo chvíle, čo si dosiahla šestnásť rokov, o tebe Sekal vedel,“ povedala a ja som sa zamračila.

„Prečo práve odvtedy?“

„Šestnásť rokov je veľký vek, hlavne u nás. Vedeli sme to, a preto sme sa ťa snažili nájsť.“

„Ale veď,“ nechápala som. „Tí osobní strážci ma položili pred sirotinec. Ako to, že ste nevedeli kde som?“ spýtala som sa a ona si vzdychla.

„Nepovedali nám, kde si,“ zamračila som sa. „Povedali nám len toľko, že si v bezpečí a dávajú na teba pozor. Nepovedali, kde si a ani to, že si v sirotinci.“

„A prečo to tajili?“

„Požiadala ich o to Semira. Vieš, v tú noc, keď sa dostal Sekal do hradu, musel ich niekto vpustiť dnu. Inak by sa tak ľahko do hradu nedostali.“

„Niekto zradil mojich rodičov?“ spýtala som sa neveriacky a ona prikývla.

„Áno, no nevieme kto. Možno to ani neprežil. Semira to vedela a v tom momente neverila nikomu, len tým dvom. Požiadala ich, aby sa o teba postarali a nikomu o tebe nepovedali. Splnili jej želanie a doteraz nikomu nepovedali, kde si. Dokonca ani vtedy, keď vedeli, že si v nebezpečí!“

„Ja som v nebezpečí?“ nechápala som.

„Tvoj ľud a pravda o rodine, to nie je dôvod prečo si tu,“ povedala vážne.

„A aký je potom dôvod?!“

„Chcela som ťa sem dostať preto, aby som ťa ochránila. Od doby, čo sa Sekal o tebe dozvedel, ťa začal hľadať. Bol v tom, že si zomrela pri pôrode a tak žil šestnásť rokov. Nebál sa hlúpeho proroctva, lebo má Semiru. No keď zistil, že si nažive, začal sa báť. Preto poslal na svet ľudí svojich špehov a hľadali ťa. Preto sme ťa hľadali aj my, a preto som ťa donútila sem prísť, aj cez klamstvo. Sekal ťa chce vidieť mŕtvu a keď sa dozvie, že si tu s nami, pôjde po tebe. Nezastaví sa pred nikým, aby ťa zabil. Ty si prvá na jeho zozname. Môže sa na Laurenovcov vykašľať, tvoja smrť je teraz pre neho dôležitá,“ povedala mi vážne a do očí. Mňa tým však poriadne naplašila. No je to omnoho lepšie, akoby mi mala klamať, či mi to hovoriť na milión krát.

„A prečo ma chce zabiť? Pretože podľa proroctva ho viem zabiť ja?“ spýtala som sa a postavila sa.

„Presne pre to. Je veľmi mocný Car a neporazí ho nikto. Okrem teba,“ pozrela som zmätene na ňu.

„A ako sa vie, že to dokážem? Ako viete, že to nie je Semira?“

„Pretože proroctvo vyšlo po tvojom narodení. Si to ty a jedine ty,“ vzdychla som si prechádzala sa po izbe. Naozaj mi ide o život?

„A ja mám ísť s ostatnými nájsť Semiru?“ spýtala som sa a Shabe prikývla.

„Z každého druhu s tebou pôjde jeden. Myslím, že už aj vybrali, kto s tebou pôjde,“ povedala a ja som na ňu pozrela.

„Pôjdeš so mnou?“ spýtala som sa smutne a ona sa usmiala.

„Som si istá, že mňa s tebou nepustia,“ hneď som si k nej sadla a chytila ju za ruky.

„Ale ja bez teba nepôjdem nikam. Chcem, aby si bola so mnou, prosím,“ povedala som smutne a zalesklo sa mi v očiach.

„Čo sa s tebou deje, Car? Kde je to silné dievča, ktoré trápi iných?“ usmiala sa a ja som sa zasmiala.

„To dievča bolo preč v momente ako som ťa spoznala,“ usmiala som sa. „Nebol to život, ale toto je. A ja som jeho súčasťou. Keď už však mám ísť preč chcem, aby si išla so mnou. Chcem, aby si bola súčasťou toho, čo urobím. Aby si ma mohla kontrolovať,“ zasmiala som sa a Shabe sa zasmiala so mnou. Silno som ju objala a držala. Chcela som, aby išla so mnou, pretože z tých trinástich silných bojovníkov, nebudem poznať nikoho. A jej, úprimne povedané, zo všetkých v tomto tábore, verím ako jedinej. Len jej a nikomu inému.

Prečo?

Pretože to bola práve ona, ktorá ma sem priviedla a povedala mi o mne. Neviem si predstaviť, keby som mala ísť bez nej. Nech sa jej otec aj pokrája, je to moja priateľka a bude so mnou, pokiaľ bude chcieť.

„Poď, určite si hladná,“ vzala ma za ruku a ja som prikývla. Viedla ma von, kde si všetci robili svoju prácu, ako aj zvyčajne. Kráčali sme k Laurenovcom, kde sa na mňa všetci usmiali. Hlavne Jay, ktorý ku mne pribehol a vzal do náručia.

„Vedel som, že stade vyjdeš,“ zasmial sa mi do ucha a potočil so mnou.

„Pusti ju Jay, určite je hladná,“ okríkla ho Clarissa a on ma pustil, no so smiechom.

„Čo si vaše veličenstvo dá?“ spýtal sa a kľakol si na jedno koleno. Zmätene, no s úsmevom som sa na ostatných pozrela a tí len zadŕžali smiech. Sadla som si so Shabe a s Jayom na lavičku, kde predo mňa položila Clarissa chlieb s maslom a čajom. Vďačne som sa na ňu usmiala a jedla.

„Tak čo, kedy sa pôjde na výpravu?“ spýtala sa nadšene Riley a ja som na ňu prekvapene pozrela.

„Vy pôjdete so mnou?“

„No ja...“

„Nie, nepôjdu,“ povedala Clarissa. „Ani jeden. Nevieme ešte, kto z Laurenovcov pôjde,“ dopovedala a zamračila sa na Riley, ktorá sa nafučala.

„Čo ty vieš? Možno pôjde niekto z nás,“ zasmiala sa a Clarissa tiež.

„Asi ťažko. Jamesovi som dala veľa typov, no ani jeden ste medzi nimi neboli,“ uškŕňala sa a Riley sa ešte viac nafučala.

„Ale to nie je fér, že máte brata ako zástupcu,“ zamračil sa Jay tiež. „My sme tiež dosť silní!“

„Nemali ste ho preto vybrať. Vaša chyba,“ ukončila debatu a išla preč. Riley išla hneď za ňou a Jay sa tiež postavil.

„Idem nájsť Daxa,“ povedal a tiež odišiel preč.

„Čo sa to práve stalo?“ spýtala som sa zamračene a pozrela na Shabe a Rebeccu.

„To si nevšímaj. Sú taký vždy,“ len mávla rukou a ja som prikývla. V tom ma však napadlo, že budem vyzvedať.

„Ako je to vlastne s tým Daxom? Raz je na mňa hnusný, raz naopak chápavý,“ spýtala som sa zamračene a Shabe sa pozrela na Rebeccu.

„No, vieš to je zložité,“ povedala a pozrela na mňa. „Pred niekoľkými rokmi nás napadla veľká skupina bytostí. Zomrelo veľa našich bytostí a aj Laurenovcov. Medzi nimi boli aj jeho rodičia. Rodičia Jaya,“ povedala a ja som vytreštila oči.

„Oni sú bratia?“

„Áno, sú,“ usmiala sa Shabe. „Keď im zomreli rodičia, zmenili sa. Dax je starší a berie ich smrť veľmi vážne. Chráni úplne každého a nedovolí nikomu, aby znova niekoho zabili. Veľmi zosilnel a správa sa tak vážne a ochranársky.“

„Jay na rozdiel od neho, je plný zábavy a snaží sa život užívať. Kým je ešte živý. Obaja však stále trpia, no dávajú to najavo každý inak,“ stisla pery a usmiala sa.

„Ale zmierili sa so smrťou rodičov a sú to super chalani. Prešlo už veľa rokov a sú v pohode,“ žmurkla na mňa Shabe a ja som sa usmiala. Dojedla som chlieb a spojila si ruky na nohách. Pozerala som sa okolo seba a všímala si ostatných. Nevedela som si ani predstaviť, kto by išiel so mnou na tú cestu. Dúfala som však, že to budú normálne bytosti, s ktorými sa aj zabavím. Keby so mnou má ísť taký elf, ako je Shabein otec, asi by som sa sama odovzdala do rúk Sekala. S ním by nebola žiadna sranda a to ja chcem. Smiech a srandu na ceste, nie vážnosť a tupé tváre. To by som naozaj nechcela. Som veselý človek a nie smutný. No, bola som.

„Princezná Caroline,“ ozvalo sa za mnou a ja som sa otočila. James Peppers sa mi poklonil a vedľa neho aj Zap, gadus. „Prosím, poďte s nami,“ požiadal a ja som prikývla.

„Môžu ísť so mnou aj Rebecca a Shabe?“ spýtala som sa milo a James sa usmial.

„Isteže, nie je to nič tajné,“ usmial sa a rukou ma volal. Usmiala som sa na dievčatá a išli sme spolu preč. Nevedela som, kam ideme, no bola som zvedavá. Určite mi chcú niečo povedať alebo konečne ukázať kto so mnou na tú cestu pôjde. Išli sme preto cez stred tábora a všetci sa za nami pozerali a niektorí išli zo zvedavosti s nami. Prišli sme k jednému stromu, pri ktorom stálo jedenásť osôb. Ja som však vyvalila oči.

„Princezná Caroline, títo najlepší bojovníci s vami pôjdu na cestu,“ usmial sa na mňa, no mne skoro oči vypadli.

« Předchozí díl Následující díl »

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction