Povedz mi, kto som... - 10. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Zvláštna moc.

16.01.2014 (09:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 3× • zobrazeno 667×

10. kapitola

Veľký gadus pustil Shabe a tá sa ku mne rozbehla. Kľakla si ku mne a ja som zatvorila oči. Slzy som už zastaviť nemohla. Len pred chvíľou sa všetci smiali a zrazu, keď vedeli kto som, mlčia? Mám chuť ich nakopať. Všetkých. Shabe mi pomohla na nohy a obzrela si ma.

„Si v poriadku?“ spýtala sa ma potichu a ja som po nej zazrela.

„Vyzerám, že som v poriadku?“ skríkla som a ukázala na oblečenie. Stisla pery.

„Ja sa o to postarám,“ povedala nejaká víla. Obrátila si ma k sebe, chrbtom od ostatných a ja som nadvihla obočie. Zdvihla ku mne ruky a z dlaní jej na mňa vytryskol prúd vody, ktorý ma zasiahol. V momente som bola mokrá a to úplne. Už som však nebola od blata.

„Vďaka Aerin,“ povedala Shabe zamračene. „To si nám teda pomohla.“ Voda zo mňa tiekla a vo mne rástol adrenalín. Zúrivo som si odopla mikinu a hodila ju na zem. Dlhé blond vlasy mi padli na chrbát a otočila som sa. Všetci, všetky príšery po mne zazerali a aj ľudia na mne nechali oči. To som vážne taká pekná, ako Shabe hovorí?

„Čo je? Už ti nie som pre srandu?“ strčila som zúrivo do Elliota a zazrela po ňom. Nezmohol sa na slovo. Len tam tak stál a sledoval ma. Zamračene som sa pozrela po ostatných a nakoniec na Shabe. „Dobre, mali sme dohodu. Idem domov,“ povedala som, rozhodila rukami a vykročila pomedzi ostatných na odchod.

„Počkaj, Caroline!“ kričala a dobehla ma. „Ani si to tu nevidela.“

„Ani to nepotrebujem,“ povedala som a išla ďalej. Keď sme prechádzali popri ostatných, aj oni na mňa prekvapene pozerali. Nezastavovala som sa a Shabe za mnou bežala.

„Ale no tak! Musíš sa porozprávať so zástupcami všetkých druhov,“ povedala a ja som sa zastavila a otočila sa. Shabe sa prekvapene zastavila a pozrela na mňa, pretože do mňa skoro vrazila.

„Úprimne, Shabe, nechcem sa s nimi rozprávať. Všetci sú len banda idiotov, ktorí nič nevedia. Načo som tu? Aby si zo mňa tvoj milý braček robil srandu? Zo mňa? Prišla som sem na tvoju prosbu a čo z toho mám!“

„Ja viem, že to nedopadlo, ako som chcela, no nevedela som, že je tak skoro doma!“ skričala tiež.

„Aha a pre koho si vôbec išla, keď si ma tam nechala? Mala si vedieť, že si ma všimnú a začnú sa pýtať!“

„Dobre, to som neodhadla, ale chcela som len pomôcť!“

„To si mi teda naozaj pomohla!“ skričala som a rozhodila rukami. „Padám odtiaľto!“ povedala som a otočila sa na odchod.

„Fajn,“ zakričala za mnou. „Choď si! Vráť sa tam, kde ťa nikto nerešpektuje! Kde nevieš, kto si!“

„Ale ja stále neviem, kto som, Shabe!“ zakričala som a ani som sa neobrátila. „A nechcem to ani vedieť!“

„Nechápeš, že ťa potrebujeme?“

„Nie, nepotrebujete. Vydržali ste bezo mňa sedemnásť rokov, vydržíte aj ďalej,“ zakývala som jej a odpoveď som už nedostala. Iba krik.

„Tak zastaví ju už niekto?“ nemusel. Ja som sa zastavila sama. Pri jednom stane, dome alebo čo to je, som videla v tieni jednu príšeru. Cez toľký hluk a pohyb, si nikto nevšimol, ako je niekto zranený? Vykročila som do tieňa, no cestu mi zatarasil gadus a jeden braman.

„Tam nesmiete, princezná,“ povedal gadus a ja som dala ruky v bok.

„A prečo by som nemohla?“ povedala som spýtavo a okolo sa zhrnuli príšery aj ľudia.

„Je to prekliata bytosť. Nemôže odísť z toho miesta,“ povedal braman.

„Nemôžete sa k nej priblížiť, lebo inak zomriete,“ pridal sa iný salm, no ja som sa nepohla.

„Veď je zranený,“ povedala som zúrivo a ukázala naň.

„Nesmiete sa k nej priblížiť, pretože zomriete,“ zopakoval gadus a ja som tam len tak stála. Obrátila som sa a hľadala nejakú pomôcku. Neďaleko bol o jeden stôl opretý veľký oštep. Vykročila som k nemu a schmatla som. Namierila som ho na tých dvoch a povedala:

„Uhnite mi okamžite z cesty, lebo uvidíte!“ povedala som zúrivo a všimla som si, že Shabe prišla tiež.

„Nepohneme sa, princezná. Tá bytosť si nezaslúži nič!“

„Zaslúži si život!“ skríkla som. „A teraz uhnite!“ oni však zostali stáť. „Okamžite!“

„Uhnite,“ ozval sa niekto a ja som sa otočila. Uvidela som postaršieho muža na paličke. Okolo neho stáli dve dievčatá a pridržiavali ho. „Uvoľnite cestu princeznej,“ zopakoval, no tí dvaja váhali. Nakoniec však odstúpili a ja som hodila oštep o zem.

Vykročila som do tieňa a išla k tej príšere. Bola skrčená v tieni a triasla sa. Podišla som opatrne k nej a pozrela na ňu. Podľa popisu od Shabe, to bol acerín. Mal dva páry rúk, nohy zakončené dlhými pazúrmi a videla som aj krídla. Avšak tento tvor nevyzeral ako tie ostatné vonku. Mal dotrhané krídla, ruky mal od krvi, pazúry mal zlomené a na zubatej tvári mal plno škrabancov. Vzdychla som si.

„Nepočúvala som na hodine prvej pomoci,“ pošepkala som. „Ale vieš, mi povedať čo ťa bolí?“ acerín zdvihol opatrne hlavu a pozrel na mňa, v tom tieni som mu vedela rozoznať tvár len matne. Mal veľkú hlavu, na ktorej mal veľa vlasov, dlhé zuby a veľké oči. Nezdala sa mi až taká škaredá, naopak, bola to pekná príšera.

„Kto ste?“ pošepkal a ja som sa usmiala.

„Som Caroline. Kamaráti ma volajú Car a ty si?“ chvíľu váhal.

„Ever,“ povedal nakoniec.

„Teší ma, nechcel by si ísť stadeto preč?“ natiahla som ruku a on na ňu pozrel.

„Laurenovec sa ma chce dotknúť? Za to ho vyhrešia,“ zasmial sa.

„Ale ja nie som Laurenovec, takže mňa nikto nevyhreší. Chyť sa ma,“ nastavila som ruku. „Pomôžem ti!“

„Nie, ja stadeto nesmiem odísť,“ povedal a viac si objal telo.

„A prečo?“ pýtala som sa.

„Som prekliaty. Zomriete, ak tu so mnou ostanete.“

„Stále žijem,“ zdvihol ku mne zrak. Usmievala som sa. „Či nie?“

„Áno.“

„Tak poď, Ever. Ja ti pomôžem.“

„Som monštrum. Nemôžete mi pomôcť,“ váhal, no zrazu sa trhol, keď som ho chytila za jednu zo štyroch rúk.

„Možno si monštrum, no potrebuješ pomoc. Tak už nefrfli a poď,“ zdvihla som sa a jeho som potiahla so sebou. Najprv sa mu to nedarilo, no vzápätí sa aj on vystrel a pozrel na mňa. Netušila som, kde som vzala tú odvahu, aby som vošla do tieňa, kde bola príšera. Kde bol divný tvor, od ktorých som práve chcela odísť. Čo sa to práve stalo? Ja som sa ho dokonca aj dotkla. Len tak a nikto ma o to nežiadal. Ako je to možné? Prečo som to urobila?

Prehodila som si jeho jednu ruku cez rameno a stiahla ho na seba. Bol dosť ťažký, no nevadilo mi to. Prekvapivo. Vzala som ho cez tieň a vyšla s ním až von, kde nás čakali ostatní. Pozreli sa na nás a ja som pozrela na Shabe. Šokovane na mňa pozerala a nechápala.

„Viete čo,“ povedala som a zazrela na každého. „Ďakujem vážne za pomoc. Fakt vďaka. Len pokračujte a potom zvážim, či pomôžem naopak ja,“ povedala som a niesla Evera od nich preč. Nevedela som však kam.

Nemusela som sa ani pýtať a Shabe nás viedla. Prešli sme pomedzi všetkých, ktorí po mne zazerali a stále nechápali. Mňa však vôbec nezaujímali. Vošla som do nejakého stanu s Everom, kde boli dve víly a jeden škriatok. Všetci sa postavili, keď nás uvideli a prekvapene na nás pozerali. Položila som Evera na jednu stoličku a pozrela na neho. V tomto stane bolo plno svetla, akoby bol deň. Videla som Evera celkom dokonale. Bol však v hroznom stave. Akoby ho niekto mlátil.

„Pomôžete mi?“ pozrela som na víly a škriatka, no tí sa ani nepohli.

„Je prekliaty. Niet pre neho pomoci,“ povedala jedna víla a ja som s úsmevom prikývla.

„Okej, tak potom von. Vypadnite!“ ukázala som na dvere a oni sa pobrali preč. Shabe však zostala. Usmiala som sa na ňu a ona mi úsmev opätovala. Vzala som vodu a namočila do nej handričku. Sadla som si oproti nemu a začala mu utierať rany. Shabe sa ku mne pridala a spolu sme mu utierali krv z tela a čistili mu rany. Ani som nemusela zdvihnúť hlavu, aby som zistila, že sa na mňa pozerá.

„Áno?“ usmiala som sa a ani na neho nepozrela.

„Voláte sa naozaj Caroline?“ povedal chlapčenským hlasom. Vedela som, že je to chalan.

„Áno. Pre teba Car,“ usmiala som sa na neho.

„Čakali sme na vás roky,“ povedal a ja som si vzdychla.

„O tom neskôr. Čo sa ti to stalo?“ spýtala som sa zamračene a on pozrel na Shabe.

„Pred tromi rokmi bol ešte na Asgarde,“ povedala a ja som na ňu pozrela. „Dostal sa však k portálu a prešiel cezeň. Sekal ho však stihol zastaviť, no nie až tak. Prešiel cez portál, no v takomto stave. Keď sem prišiel, naše liečiteľky sa ho chopili a snažili sa ho dať znova dokopy. Čarodejníci využívali všelijaké kúzla, dokonca aj Laurenovci použili svoje vecičky...“

„Nič nepomohlo,“ dokončil Ever.

„Zostal zmrzačený, kvôli Sekalovi. Nebolo mu pomoci, no všetci v tom videli inú hrozbu. Nevyliečiteľné rany boli stále čerstvé, akoby sa stali len prednedávnom. Povedali, že je prekliaty a nikto s ním nechcel mať nič spoločné. Utiahol sa teda do toho tieňa a nikdy stade neodišiel. Dávala som mu jedlo, no jeho zraneniu to nepomohlo,“ hovorila smutne.

„Stránili sa ma a ja to chápem. Som prekliaty. Toto nie je práca Sekalova. Toto je omnoho vyššia moc. Som prekliaty a mám nevyliečiteľné rany, ktoré nikdy nezmiznú,“ hovoril smutne, no ja som sa zamračila.

Zrazu mi zostalo veľmi teplo a potila som sa. Pozerala som sa ako omámená na jeho rany. Tiahli ma k sebe a cítila som, že s nimi musím niečo urobiť. Vystrela som preto ruky a chytila sa ich. Okolo mňa bolo divne, tak neviditeľne. Jediné čo pre mňa existovalo, boli jeho rany na ruke. Bolo to niečo neopísateľné, čo som nedokázala vysvetliť. Len som držala ruku a stalo sa to.

„No, zmizli,“ povedala som a on sa hneď so Shabe pozrel na ruku. Tiež som sa na ňu prekvapene pozerala a neverila tomu čo vidím. Na jednej pravej ruke mal škaredú reznú ranu, cez ktorú som mohla vidieť aj kosť. Tiahla sa po celej ruke a bola taká škaredá, že nešla aj zašiť. No teraz? Ako náhle som ju utrela vodou, hneď zmizla a nenechala po sebe ani jazvu. Ruka bola ako vymenená. „Ako sa to stalo?“ spýtala som sa ich, no oni sa pozerali len na ruku. „Len som to utrela vodou,“ pozrela som na Shabe a tá na mňa.

„No, ja ti to nepoviem, ale pokračuj,“ usmiala sa a namočila mi utierku. Vzala som ju a nechápavo na ňu pozrela. Vzala som teda utierku a prešla som mu po ďalších ranách, ktoré mal na tele. Všetky po mojom dotyku, zmizli. Len tak sa vyparili.

Zamračene som mu ošetrila všetky ruky a aj nohy. Hruď som mu tiež utierala a aj krídla. Len som potiahla po nich a z ničoho nič, sa začali krídla celiť. Nechápala som, čo sa to deje, no pokračovala som. Vo mne to vrelo ako v peci, potila som sa a cítila som v sebe tlak. Tlak, ktorý som predtým nikdy necítila.

Všetko mal ako predtým, na rade bola tvár. Postavila som sa k nemu a vzala mu tvár do ruky. Druhou rukou som mu začala utierať aj tvár a predo mnou sa objavil úplne iný acerín. Mal vlasy, čo som sa dosť čudovala, veľké ústa s veľkými zubami a nos mal taký malý, až som mu ho nevidela. Shabe sa na neho usmiala a on sa usmial na ňu.

„Som späť?“ spýtal sa jej a ona sa žiarivo usmiala.

„Áno si, Ever,“ povedala a objala ho. Postavil sa na nohy a bol odo mňa aspoň o dve hlavy vyšší. Neviem, čo sa práve stalo, ale som s tým spokojná. Usmiala som sa na neho a až potom som vyšla von.

Stáli tam hádam všetci z tábora a bolo ich tak veľa, že ma prekvapili. Sledovala som príšery, sledovala som Laurenovcov a oni sledovali mňa. Veľmi sa prekvapili hlavne vtedy, keď spoza mňa vykukol aj Ever. Prekvapene odstúpili o niekoľko krokov dozadu a udivene na neho pozreli. Postavil sa vedľa mňa a tiež všetkých uprene sledoval.

„Bolo to už dávno, čo si takto stál, však?“ ozvala som sa a on na mňa pozrel. Usmial sa.

„Áno, je to veru už veľmi dávno,“ usmiala som sa na neho a chcela odísť naspäť do stanu, no zastavila som sa. Shabe práve vychádzala a ja som na ňu vytreštila oči.

„Čo je?“ spýtala sa vystrašene, no ja som nevydala ani hlások. Stalo sa to tak rýchlo, že som si to neuvedomila. Len tak som začala padať, až som padla Everovi do náručia. Posledné, čo som cítila, bola nepopísateľná bolesť.

***

Bolelo ma celé telo. Cítila som sa, akoby som padla z vysokej výšky, na niečo veľmi tvrdé a teraz mám následky. No aj tak som pod sebou cítila niečo mäkké. Otvorila som oči a čakala, že budem v nemocničnej posteli a okolo mňa bude pobehovať sestrička a lekár. No keď som ich otvorila, nikde som nevidela biele steny, biele skrine, posteľ a ani jediný kvet na stolíku. Naopak. Videla som plno diek, na ktorých som ležala, ovocie vo veľkom košíku, jeden stolík a na ňom plno papierov a stan. Posadila som sa a porozhliadala som sa. Takže nie som v sne. Som stále niekde v lesoch Montany. To je naozaj úžasné.

Čakala som, že budem doma, no nestalo sa to tak. S námahou som sa postavila a obzerala sa. Vonku bolo svetlo, takže je už dávno ráno. Z toho som sa veľmi tešiť nechcela, pretože som si spomenula na dôvod, môjho zdržania. Tá bolesť bola až taká veľká, že som ju necítila a len omdlela. Áno, odpadla som a ostala tu. Teraz som však hore, tak môžem ísť. Cestou cez východ, som si vzala jablko a zahryzla doň. Vyšla som von a zakryla si oči. Svietilo strašne slnko a bolo mi teplo. Pozrela som sa, čo mám na sebe a videla som rifle a dlhé tričko. Kto ma preboha prezliekal?

„Dobré ráno, princezná,“ usmievali sa všetci na mňa, no ja som im úsmevy neopätovala. Chcela som vypadnúť, no nevedela som kade. Včera, keď sme so Shabe prišli, všade bola tma. Celú cestu som si dala záležať, aby som si zapamätala cestu a teraz? Neviem si ani spomenúť, ktorou uličkou sme do tábora prišli. V noci bolo všetko také tmavé a teraz som v tme ja. Úžasné.

S rukami vo vreckách som sa prechádzala po chodníku a nechala sa očumovať od všetkých bytostí. Veľmi mi to vadilo. Preto som prišla k jednému stromu a pozrela naň. Pozrela som sa za seba a potom som začala liezť. Liezla som na strom a snažila sa nespadnúť. Hore som si našla super konár, na ktorý som si sadla. Oprela som sa o kmeň, nohy som si vyložila na konár a jedla jablko.

Čo asi tak robia doma? Už po mne pátra polícia? Alebo aspoň oni? Určite sa idú zblázniť, no nevedela som, čo mám robiť. Nevedela som to. Odišla som so Shabe s tým, že to tu uvidím a pôjdem domov. Bola som rozhodnutá, že sa vrátim domov. No keď som videla Evera, ako je zranený a môj dotyk ho vyliečil, musela som ešte raz porozmýšľať. Ako je možné, že som ho vyliečila? Prečo som to dokázala? Neviem, no chcem to zistiť. Priznala som si, že som veľmi zvedavá. To je asi dôvod, prečo tu chcem ostať. Možno sú aj iné dôvody, no tento jediný, je zatiaľ stály.

« Předchozí díl Následující díl »

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction