OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Povedz mi, kto som... - 1. kapitola

09.11.2013 (12:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 2× • zobrazeno 971×

1. kapitola

   Zobudila som sa na strašný výkrik. Sedela som na posteli, úplne spotená a dýchala som, akoby som strávila pod vodou bez vzduchu niekoľko minút. Uvedomila som si, že ten výkrik patril mne. Celé telo ma bolelo, pálil ma každý sval a myslím, že ma hlava nebolela viac ako teraz. Najhorší sen, aký som kedy mala.

   Postavila som sa z postele a vzala si hygienické potreby a uterák. Otvorila som dvere a cez chodbu práve prebehlo päť detí a skoro do mňa vrazilo.

   „Hej, spomaľte!“ zakričala som zlostne na ne a chytajúc sa za oči, som kráčala cez chodbu do kúpeľne.

   „Zase zlá noc? To aby sme sa proti tomu začali brániť,“ povedala Jenna, keď popri mne odchádzala za deťmi. Len som prevrátila očami a zavrela sa v kúpeľni, z ktorej som najprv musela dve baby vyhodiť. Radšej mi neprotirečili, pretože by to už len dopadlo zle. Na ráno nemám rada krik, behanie malých nožičiek, pišťanie a hádky.

   Prečo?

   Pretože to zažívam každé ráno. Každé ráno mi ide prasknúť hlava a žiadnu noc sa poriadne nevyspím. Pokiaľ nerátam večerné pospanie na záhrade a sama. To je naozaj to najlepšie z celého dňa.

   Trvalo mi presne pätnásť minút, kým som sa vyriadila a zišla dolu, do kuchyne, kde už robila Berta svoje každodenné ranné poriadky. Pozrela som na Lucy a stisla ju.

   „Ako si spala?“ spýtala sa ma pri robení chlebíkov. Sadla som si k nej a skepticky na ňu zazrela. „Zle, chápem. Aj ja. Celú noc sa Tommy budil a nedokázal zaspať,“ povedala mi a podala chlebík, do ktorého som hneď nakusla.

   „Vzala si si ho k sebe do postele? Len tak zaspí,“ povedala som s plnou pusou a ona po mne zazrela.

   „Áno, vzala. Až keď mi to Jenna povedala. Vďaka za radu, nemusela som sa s ním trápiť celú noc a zisťovať čo chce,“ povedala a skoro rozmliaždila chlieb. Len som sa zasmiala a napila sa kávy, ktorú mi Berta neochotne položila pred nos.

   „Čo to máš zase na sebe?“ prišla Jenna a mne skoro zabehlo. „To je moje tričko! Kedy už konečne prestaneš nosiť moje veci?“ povedala vyčítavo a ja som po nej zazrela.

   „Dovtedy, dokým nebudem mať sama dobré oblečenie. Kedy mi už konečne vrátite moje vreckové? Veď už prešlo veľa času,“ bránila som sa a Berta sa začala strašne smiať.

   „Ty si myslíš, že neskorý príchod domov a s policajtmi, sa dá ľahko prepáčiť?“ povedala a ja som jej vyplazila jazyk.

   „Povedz niečo, Lucy. Bráň ma!“ otočila som sa na mladé dievča, veľmi pekné s dlhými vlasmi.

   „Mňa do toho neťahaj!“ povedala a odišla odo mňa preč. Tak som zostala s dvoma, ktoré na mňa hádzali tie najnepríjemnejšie pohľady, aké som kedy videla. Berta, tučná strašia pani, ktorá si nezmenila účes z čias vojny, a Jenna, už novodobá žena so štíhlou postavou, no tým nahrubším hlasom. Preto som zaradila spiatočku, vzala si veci a ponáhľala sa na autobus, ktorý za chvíľu odíde bezo mňa.

   Otvorila som dvere a ponáhľala sa po chodníku preč, keby na mňa Jenna znova nezavolala a nemusela som sa otočiť.

   „Príď domov hneď po škole. Nieže budeš meškať! Musíme sa porozprávať!“ povedala a znova za sebou zabuchla dvere. Vzdychla som si a preložila si kabelku cez plece.

   Ak sa to môže vôbec nazývať mojím domovom pomyslela som si a naposledy sa pozrela na veľkú tabuľu, ktorá stála pri bránke v plote. Vzdychla som si a nasadila rýchli krok, aby som nezmeškala autobus.

Sirotinec Alberty Sotovej

SpecStreet 15

92015, Los Angeles

***

   V autobuse bola strašná tlačenica. Naozaj nechápem, prečo ľudia nechodia autom, ako každý normálny človek. Odpoveď som dostala, keď som sa pozrela cez zrkadlo. Po mojej pravici, bola na križovatke zápcha a prečo tam bola? Pretože nejaký idiot sa tak ponáhľal do práce, že prešiel na červenú a zrazil sa s ďalšími autami, ktoré mali zelenú. Svitla vo mne nádej, že tu skysnem dlhší čas, no cesta pred nami sa uvoľnila a my sme mohli ísť ďalej. Bola som taká sklamaná a nahnevaná, že som nepustila od zlosti sadnúť si pani vedľa mňa. A prečo aj áno. Odo mňa je ďalšie voľné sedadlo. Ak by si chcela sadnúť, môže.

   Keď som vystúpila, bolo pol deviatej, ako každé ráno. S povzdychom som sa dala na cestu, pretože moja škola je až na druhej strane ulice. Autobus tam však vôbec nejde a ak aj ide, nie stade, kde bývam ja. Aká náhoda.

   „Ahoj, Car. Verila by si tomu, že dnes je futbalový zápas?“ prišla ku mne Becky, super kamoška. Vyzerá ako modelka, aj sa tak oblieka a má ten najnamyslenejší hlas, aký som kedy počula.

   „No jasné. Hovorili to včera chalani celý deň,“ povedala som jej nadšene a vzala ju pod pazuchu. „To už by sa mohol Ben rozjasniť a pozvať ťa von, keď tam pôjdeme povzbudzovať, nie?“ zasmiala som sa s nadvihnutým obočím.

   „Aha, jasné. Ja spravím sto kotúľov, ak on sa vysloví,“ prevrátila očami a vzdychla si.

   „Čaute kočky, videla som Mirandu. O môj bože,“ skríkla Sasha a začala sa smiať. Vzala ma pod pazuchu, kde som na ňu so smiechom pozrela. Bola vysoká ako aj ja, takže som ju nemusela hľadať. Zatiaľ čo Becky obľubuje vysoké podpätky, lebo je malá, Sasha ich neznáša a nosí len botasky. Na opätky je až príliš vysoká.

   „Čo má na sebe tento krát? Klobúk z buritta?“ zasmiala som sa a oni sa ku mne pridali.

   „Nie, tentoraz je to kvet. Ale gigantických rozmerov,“ ukázala rukami od seba aspoň meter. Vyvalila som na ňu oči.

   „Kde to dievča chodí na tie nápady?“ prevrátila očami a ja som sa usmiala. Spolu sme prišli do školy, kde som sa s babami hneď začala zdraviť so všetkými, koho sme poznali.

   „Ahoj Car,“ prišiel k nám Frankie. Pehavý a ryšavý bifľoš, ktorý za mnou dolieza vždy, keď je to možné. „Ako sa máš?“

   „Super, Frankie. Potrebuješ niečo?“ snažila som sa zachovať úsmev a nie ho hneď odpinknúť.

   „Vlastne, volá ťa k sebe riaditeľka. Mal som ťa k nej zavolať, keď ťa uvidím,“ povedal koktavo a začervenal sa. Nadvihla som obočie a padla mi sánka. Hneď sa so smiechom zdekoval a Sasha s Becky sa na mňa zhrozene pozreli. Chvíľu mi trvalo, kým som to strávila, no hneď som sa spamätala.

   „Tá suka kecala!“ povedala som zlostne.

   „Akoby mohla?“ nechápala Becky.

   „Pohrozili sme jej podľa mňa dostatočne,“ mykla prstom Sasha a ja som sa popred ne začala prechádzať.

   „No nič. Zistím to len tak, keď tam pôjdem,“ vyšla som na odchod, no baby ma zastavili.

   „Čo budeš robiť? Mohla jej povedať totálne kraviny.“

   „Tak sa postarajte o to, aby som ju našla, keď stade vyjdem,“ povedala som hnusne a vytrhla si ruku.

   Kráčala som po chodbe a snažila sa zachovať pokoj. Moju cestu mi však zatarasila jedna baba, tak som do nej bez milosti strčila a jej sa rozsypali po podlahe knihy. Ani som sa neobzrela, aby som sa ospravedlnila. Celá škola vie, že keď ja som naštvaná, majú sa mi pratať z cesty. Preto sa mi každý len vyhýba, tak nemôžem za to, že to ona nepochopila.

   Zastala som pred dverami, kde na mňa pozrela sekretárka.

   „Konečne, riaditeľka vás už očakáva,“ povedala takmer vyčítavo. Priškrtene som sa na ňu usmiala a s klopaním vošla.

   „Dobrý deň,“ povedala som otrávene a ostala stáť vo dverách. Riaditeľka, múdra a sakra nepríjemná ženská, sedela za stolom a niečo písala do večne nekončiacich papierov. Chvíľu ma nevnímala, no potom si zložila okuliare, spojila prsty na stole a pozrela na mňa.

   „Ahoj, posaď sa,“ povedala a nespustila zo mňa zrak, až dokým som si pred ňu nesadla. Pozrela som sa na ňu a čakala. No dlhšie ako päť sekúnd, som sa jej do očí pozerať nemohla. Boli na mňa príliš zložité. „Počula som na teba sťažnosti, Caroline.“

   „Pokiaľ ide o Marry, začala si,“ povedala som bez rozmyslu a založila ruky na hrudi.

   „Nehovorím o Marry, ale aj o nej sa neskôr porozprávame,“ povedala a ja som sa zamračila.

   „Tak potom aké sťažnosti?“

   „Od profesorov,“ vzdychla som si. „Dlhší čas za mnou chodia, že opúšťaš hodiny a následne sa ani nevrátiš. Chodíš poza školu alebo sa vrátiš len na poslednú hodinu, či už máš nepríjemné poznámky, na každej hodine,“ povedala a ja som nadvihla obočie.

   „Čo vám mám na to povedať,“ pomykala som plecami. „Nemôžem za to.“

   „Mala by si s tým niečo robiť, Caroline. Inak budem nútená zavolať tvojej opatrovateľke,“ povedala a mne svitlo nad hlavou svetielko hrozby. Hneď som sa vystrela a naklonila k nej.

   „Dúfam, že ste jej ešte nevolali. Prosím vás, nevolajte Berte. Spraví mi zo života väčšie peklo, ako už mám. Mesiac ma držia doma. MESIAC! Viete čo to je?“ povedala som zúfalo.

   „Buď sa začneš správať ako slušné dievča, alebo jej naozaj zavolám. Ber toto, ako posledné varovanie. Veľa vecí som ti odpustila, s tým je koniec. Môžeš ísť,“ povedala, nasadila si okuliare na nos a znova písala do papierov. Sedela som s otvorenou pusou a nezmohla sa na slovo. Zrazu však zazvonilo a ja som musela odísť.

   Vonku na chodbe, som sa oprela o stenu a zhlboka dýchala. Posledné varovanie? Naozaj povedala posledné varovanie? Lepšie, ako by mala volať Berte. Naozaj by som sa potom už bála prísť domov.

   „Čau Car, ty nejdeš na hodinu?“ pristavil sa pri mne Charlie a oprel sa rukou o stenu vedľa mojej hlavy. Potočila som hlavou, a tak som bola blízko pri tej jeho.

   „Ale hej, len problémy,“ povedala som a zahľadela som sa mu do očí. Usmial sa.

   „Ty a problémy. Tie ťa vždy zavedú len sem,“ usmial sa a brnkol mi po nose. Usmiala som sa tiež, no on odišiel už preč, smejúc sa na mne. Len som si vzdychla, vzala kabelku a pobrala sa do triedy.

   Škola nie je vôbec pre mňa. Je to ako väzenie, v ktorom som proti mojej vôli. Jenna mi povedala, keď som bola malá, že do školy chodiť musím, aby som sa naučila veľa vecí. Vtedy som jej to verila a do školy som sa tešila, no teraz? Preklínam deň, keď som sa sem dostala a som nútená počúvať nudné reči profesorov, ktorí učia skôr sami seba ako nás a ešte horší sú študenti. Keby tu neboli Becky a Sasha, neviem či by som to tu zvládla.

   „Zase špagety? Už je mi z tých mastných špagátov zle,“ zamrmlala Becky a odsunula tanier. Tiež som sa na špagety nepozerala ružovo. Vyzerali skôr ako nedovarené cestoviny, ako dobré špagety a ten kečup? Fakt si neviem predstaviť, kde to tá škola kupuje.

   „Asi pošlem sťažnosť. Veď toto nie je vôbec jedlo,“ zamrmlala som a tiež tanier odsunula.

   „Náhodou,“ povedala Sasha s plnou pusou. „Nie je to až také zlé,“ pozerala som sa na ňu, akoby spadla z Marsu. Vôbec som jej neverila, ale chutnať to rozhodne nebudem. Oprela som sa o stôl a sledovala okolie.

   Niekedy si myslím, že my tri sme tu jediné normálne. Všetci sú tu taký divní, takí zvláštny, že im to až nesedí. Napríklad šachisti. Ako môže banda chalanov v mojom veku, hrať celý deň len šach a smiať sa na tom, že im nevyjde ťah? Veď to nie je normálne. Podľa mňa by mali ísť na psychiatriu, sa vyliečiť.

   Vzala som si veci zo skrinky a s babami som sa pobrala do telocvične. Máme dve hodiny telesnej, mojej nočnej mory. Vždy, keď je to možné, vždy zdúchnem. No výstraha riaditeľky, mi stále znie v ušiach, tak som sa rozhodla, že cvičiť budem. No keď som videla tie spotené tričká, mastné vlasy a dýchanie ústami, rýchlo ma prešla všetka chuť a chcela som povracať dlážku.

   „Takže,“ ozvala sa naša telocvikárka, slečna Greenová. Strašná ženská. „Keďže sa blíži koniec roka, mali by sme sa sústreďovať len na to, čo nám chýba. Čiže si dnes dáte záležať, aby som vám dala dobrú známku,“ povedala a všetci sa dali na beh. Skoro.

   „Slečna Moorová,“ zastavila ma a ja som si vzdychla. Otočila som sa a s úsmevom za ňou išla.

   „Áno, slečna Greenová?“

   „Máš u mňa celkom,“ rátala vo svojom notese. „Jedenásť prázdnych políčok,“ povedala a so zavretím notesu sa na mňa pozrela. Otvorila som ústa a začala koktať.

   „No, viete, bola som dosť často chorá alebo som nebola v škole. Nemala som to kedy dobehnúť.“

   „No, myslím, že máte šťastie,“ v mojom vnútri začali zvony biť na poplach. „Dnes máte dve hodiny na to, aby ste to dohnali a ja vám potom môžem dať dobrú známku,“ povedala s úsmevom a pobrala sa preč.

   „Ale veď škola sa končí už o mesiac. Mám ešte plno času,“ namietala som za ňou a ona sa s povzdychom na mňa otočila.

   „Nie, nemáte. Škola sa za chvíľu končí a telesná nám odpadne, lebo ako sama viete, je to obľúbená hodina každého. Máte poslednú šancu si nazbierať známky. Musíte ich nazbierať viac ako polovicu, čiže za dnes chcem mať v notese aspoň sedem známok a dobrých, aby som vám mohla dať aspoň dvojku. Rozumieme si?“ usmiala sa a ja som prikývla. Hneď odišla a ja som si vzdychla.

   „Nezávidím, dnes tu bude mnoho ľudí,“ prišla ku mne Sasha a ja som po nej zazrela.

   „Tak sa postaraj o to, aby sa na mňa nepozerali. A keď už to nezvládneš, tak aby sa na mne nesmiali. Dokážeš aspoň to?“ zazrela som po nej znova a dala si dve kolečká okolo celej telocvične.

   Sasha mala pravdu. Telocvičňa začínala byť plnšia, ako býva zvyčajne. Vôbec sa mi to nepáčilo, hlavne keď boli v dosahu aj chalani. Tí sa mi samozrejme nesmiali, pretože niektorí sa ku mne aj pridali. Bola to poriadna zábava, prvých pätnásť minút. Potom si mňa a aj ostatné baby z mojej triedy, vzala do parády slečna Greenová. No to čo nám hovorila, sa mi vôbec nepáčilo.

   „Dvanásť minútovka, šesťdesiatka, hod granátom, skok do diaľky, skok do výšky, skok z miesta, kotúľ vpred a vzad, stojka na hlave a na rukách, volejbal, basketbal a triky na kruhoch a hrazde. Veľa šťastia,“ povedala a ja som si bola istá, že to patrilo mne. Ako za dve hodiny zvládnem toto všetko? Asi si budem musieť vybrať len tie jednoduchšie. Keď som však zalovila v pamäti, nič nebolo jednoduchšie.

   Ako prvú som zabehla šesťdesiatku. Dala som nejakých deväť sekúnd niečo, za čo som si vyslúžila dvojku. Ďalej som hodila granátom, na ktorý som musela ísť von. Hodila som dvadsaťtri metrov, za čo som dostala trojku. Skákala som aj do diaľky, výšky a z miesta. A to bola hotová katastrofa. Bola som celá od piesku, aj na miestach kde to je nemožné a bolel ma zadok. Na ten jediný som totiž neustále padala. Nikdy som sa necítila tak trápne, ako v ten moment. Vedeli, že mne sa smiať nemôžu, pretože im potom spravím zo života peklo, neudržali sa však ani Becky a Sasha. Moje kamarátky ma zradili a mne bolo do plaču. No aby som sa ponížila ešte viac, som radšej vztýčila hlavu a skepticky na všetkých zazrela.

   Po najhorších dvoch hodinách v mojom živote, som spadla na zem a zhlboka dýchala. Pani Greenová sa nahla nado mňa a usmiala sa.

   „Povedzte mi, že mám aspoň sedem známok, prosím,“ povedala som zadychčane a ona sa pozrela do notesu. Chvíľu naň pozerala a potom zakrúžkovala známku.

   „Len pre tento krát ti dávam dvojku, Caroline.“

   „Vážne?“ rozžiarili sa mi oči, čo ma donútilo posadiť sa na lakťoch.

   „Si dobrá v telesnej. Ide ti to a nie si drevo.“

   „Jasné, že nie,“ povedala som a nechápala, ako si to mohla všimnúť až teraz.

   „No, aby bolo jasné, druhýkrát už budem dbať aj na správanie. Nemysli si, že celý rok nebudeš nič robiť a na konci to dáš na dvojku. Keby som sviňa, okamžite ti dám, že si neprešla,“ povedala a mne zmizol úsmev z tváre. „Niektoré dievčatá, tu makajú celý rok a aj tak dostanú za tri, lebo im to nejde. Snaž sa viac a dám ti jedna. No z tejto známky spokojná nie som, tak nebuď ani ty.“

   Hneď ako odišla, som sa začala strašne tešiť. Nestáva sa často, že dostanem za dva. To je myslím, posledná známka, ktorá mi chýbala k uzatvoreniu všetkých ostatným. Od teraz mám pokoj a učitelia mi môžu dať pokoj. Už ani do školy chodiť nemusím. Na čo. Vymeškaných hodín mám aj tak už dosť.

   „Tak, hodiny sa skončili. Dovidenia!“ zapískala slečna Greenová a všetci sa z telocvične pobrali preč. Už som bola aj ja pri dverách, no ako vždy, na mňa niekto zavolal.

   „Ty Caroline, odpraceš lopty a žinenky. Bav sa,“ usmiala sa a zakývala. Zabuchli sa za ňou dvere a ona sa pobrala preč. Ostala som v celej telocvični, úplne sama.

***

   Po asi pol hodine, sa mi podarilo všetky lopty, žinenky a aj ostatné haraburdy, dať na miesto, ktoré som najprv musela nájsť. Becky a Sashu som poslala radšej preč, lebo by na mňa dlho čakali a ja som len nechcela, aby do mňa kibicovali, čo mi mohli aj pomôcť. No to ich ani nenapadlo. Síce, ani ja by som si nešpinila ruky s niečím, s čím nemám vôbec nič. Asi to bude tým.

   Zavrela som skrine a vzdychla si. Chcela som aj kričať, no môj hlas by sa v telocvični ozýval veľmi a ja som nechcela privolať plno ľudí. Aby ma videli takú spotenú a špinavú? Ani omylom.

   Vošla som do šatní, ktoré boli úplne prázdne. Jedine moja skrinka bola plná, lebo som tu ako jediná ostala. S povzdychom som si vzala biely uterák zo stojana a šla do sprchy. Zapla som si teplú vodu a pustila ju na seba. Bolo to také uvoľňujúce, že som len chvíľu stála a nechala vodu, nech na mňa padá. Potom som si vzala sprchovací gél a poriadne tú špinu zo seba dala dole.

   V tom som však začula pohyb. Otočila som sa a zakryla sa rukami. Za mnou a ani v žiadnej inej sprche nikto nebol. Sprchovala som sa teda ďalej, no v tom som počula hluk. Akoby niečo padlo.

   „Sasha? Becky?“ zavolala som, no neozýval sa nikto. Zamračene som sa rýchlo doumývala a snažila zachovať pokoj. No tie kroky sa blížili. Prudko som sa otočila a ako zbraň som vzala gél. Neviem síce, či by som tomu dotyčnému dokázala ublížiť, no za pokus to stálo.

   Aj keď za mnou nikto nebol ako ani v ostatných sprchách. Asi mi už začína šibať. Vzala som si uterák a zakryla sa doň. Ako blesk som išla rýchlo do šatne a začala sa znova obliekať. V zrkadle som si obzerala a česala vlasy. Ako naschvál, som znova počula kroky.

   „Nech je to ktokoľvek, nie je to vtipné,“ zavolala som do vzduchu. Keď som sa však znova pozrela do zrkadla, skoro som odpadla.

   Zvrieskla som na celú šatňu a prudko som sa otočila. Čakala som, že to bude ako vo filmoch. Uvidím niečo v zrkadle a keď sa otočím, zmizne to. No to, čo som videla, stále za mnou stálo. No tentoraz sa už nesmialo, ako v zrkadle. Tá vec, osoba, čokoľvek, sa so strachom na mňa pozeralo. No nemohlo sa báť viac ako ja. Schmatla som gél a celou silou som to do toho hodila. Popadla som svoje veci a utekala ostošesť.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Povedz mi, kto som... - 1. kapitola: