OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Potomok Dračích Jazdcov II. - 4. kapitola + epilóg

25.01.2012 (17:00) • • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 5× • zobrazeno 946×

4. kapitola - Prebudenie

Pomaly som sa prebúdzala z mrákot. Už som necítila hlinu, strelný prach, krv, pot ani hnoj – bežnú zmes pachov vojny. Namiesto toho vo vzduchu visel závan dezinfekcie a čerstvých obväzov. Príjemne som si polihovala na mäkkej posteli, cez zavreté viečka obdivovala krásu slnka a postupne som si spomínala, čo sa vlastne stalo. Ako dopadli ostatní? pomyslela som si a otvorila oči.

Okolo mňa svietila na bielo vymaľovaná nemocničná izba. Presne taká, akú som si pamätala z ľudského sveta. Ešte aj výhľad z okna sa zhodoval s tým, čo som si pamätala zo Seattelskej štátnej. V hlave mi začínalo blikať výstražné svetielko. Slnečný deň sa mi odrazu už nezdal taký pekný. Z úvah ma svojím príchodom vytrhla zdravotná sestra.

„Kde je Alnair?“ vypálila som okamžite. To je teraz najdôležitejšie.

„Čo prosím?“ zarazila sa sestrička.

„Môj drak,“ vysvetľovala som pomaly a dôrazne ako malému dieťaťu, „taký veľký, zelený. Kde je? Potrebujem s ním ihneď hovoriť.“ Pozrela na mňa, akoby sa bála o moje duševné zdravie a čosi naťukala do pagera. Počkať... Čo robí pager v Alagaësii?

„Pán doktor príde o chvíľku,“ utešovala ma žena v bielej uniforme, mysliac si, že mi to pomôže. Dýchala som čoraz rýchlejšie a plytkejšie. Začínala som sa báť. Na um my prišla strašná myšlienka... Nie, to nie je možné, nemohlo sa mi to všetko len snívať! Určite sa to nejako vysvetlí. Určite si zo mňa len niekto hnusne uťahuje. Upokojila som sa. Určite... Realita ma však škaredo a bolestivo kopla do žalúdka, keď do izby vošiel pán Pierce, môj psychológ zo základnej školy.

„Nie... Nie, to nie je pravda... To musí byť vtip... Nemôže to byť pravda,“ šepkala som a znova sa o mňa pokúšal záchvat hystérie.

„Nemôže... Viem, že nemôže... Ja to viem,“ vravela som bezhlasne stále dookola.

„Upokoj sa, Nath,“ tíšil ma lekár, ale ja som mala v pláne niečo celkom iné. Ja Alnaira nájdem za každú cenu a potom bude všetko v poriadku. Všetci uvidia, že si nevymýšľam!

Začala som si zo žíl vytrhávať infúzie, až som mala ruky celé krvavé a pokúsila som sa vstať z postele. Nešlo to, pretože okrem lekára a sestričky mi v tom bránila aj sadra na pravej nohe, ktorú som si doteraz nevšimla. Útek mi nevyšiel, tak som sa len bezmocne metala na posteli, plakala som, kričala a krvácala na biele obliečky.

Srdce mi bilo rýchlo a nepravidelne, a bez injekcie sedatív, ktoré mi dosť nešikovne naservírovala sestrička do ramena, by som onedlho asi dostala infarkt. Látka zaúčinkovala rýchlo a ja som sa prepadala do blaženej bezstarostnosti a svet zaliali ružové hviezdičky, tancujúce na pozadí mojej lebky.

* * *

O dva mesiace neskôr

Skoro šesť týždňov mi lekári na psychiatrii hučali do hlavy, že všetky moje spomienky na Alagaësiu sú len halucinácie spôsobené dopravnou nehodou a následnou kómou. Dokonca mi ukázali aj moju odrazu zelenú motorku Kawasaki Ninja, rozflákanú na kopu šrotu. Potom zrejme usúdili, že som tým ich táraniciam uverila a vyhlásili ma za mentálne spôsobilú o sebe rozhodovať, hoci ja som si taká istá nebola.

Po návrate do školy si v mojej prítomnosti všetci šuškali do ucha, potajomky na mňa vrhali skúmavé pohľady a za chrbtom sa o mne viedli hotové debatné krúžky. Stala som sa celebritou... Hurá.

Bolo mi úprimne ukradnuté to množstvo klebiet, ktoré pojednávali o tom, že som na motorke chcela spáchať samovraždu, alebo že som sa nechala zavrieť na psychiatriu, aby som na seba upútala pozornosť. Mojím hlavným cieľom bolo nájsť toho človeka, ktorý do mňa narazil. Nevedela som prečo, ale potrebovala som ho vidieť na vlastné oči. Po troch týždňoch usilovného hľadania, podplácania jedného čudáckeho hackera a po nabúraní sa do policajných záznamov sa to konečne podarilo.

Stála som tam v daždi na trávniku pred honosným domom na okraji mesta a premýšľala som, čo poviem a čo asi povie on. Po chvíli uvažovania som skrkvala mokrý papierik s adresou, schovala si ho do vrecka kabátu a po dlaždicovom chodníku som sa vybrala k dverám. Ešte stále som na zlomenú nohu mierne krívala, ale už to takmer nebolo vidieť.

S malou dušičkou a skrehnutými prstami som stlačila staromódny zvonček z mosadze. Nič sa nedialo a po chvíli som sa už otáčala na odchod, ale v tom momente klapol zámok a ktosi otvoril dvere. Keď som ho zbadala, srdce mi zakoplo a akosi sa odmietalo rozbehnúť ďalej.

„Ahoj,“ milo pozdravil vysoký mladík v modrej košeli a usmial sa. Neodpovedala som a len tak som stála na verande s otvorenými ústami. Ten chalan bol Murtagh.

* * *

O päť minút skôr, dom na okraji mesta

„Počul si to? Niekto zvoní,“ zakričal Eric, môj mladší blonďavý brat spoza počítača vo vedľajšej izbe a ďalej drvil Warcraft.

„No a? Choď otvoriť, ja mám prácu,“ odvrkol som mu a ďalej som listoval učebnicou anatómie pre študentov medicíny. Eric to zrejme nepočul, alebo sa tak aspoň tváril, takže som sa nakoniec zdvihol a utekal k dverám.

Na verande stálo zmoknuté dievča s kapucňou stiahnutou do tváre a vyjavene na mňa zízalo spod mokrých vlasov. Vyzerala, že sa už dlho poriadne nevyspala.

„Ahoj,“ pozdravil som ju a dúfal som, že čoskoro odhalí dôvod svojej návštevy. Asi sa na to nechystala.

„Si v poriadku?“ opýtal som sa, keď ani po minúte neodpovedala. Akoby ju môj hlas prebral z driemot, zažmurkala a usmiala sa.

„Isteže... Ty si Matthew, však?“ vyzvedala a napravila si tašku visiacu cez plece.

„Áno,“ pritakal som pomaly a mierne som sa zamračil v snahe spomenúť si, „poznáme sa?“

„Pred pár týždňami si ma zrazil autom,“ odvetila chytro a konečne si dala dole kapucňu. Znova sa usmiala. Asi nebola úplne príčetná.

„Ou, isteže,“ zvolal som, „už si spomínam. Prepáč, bez tej helmy a motorky som ťa nespoznal.“ Odstúpil som odo dverí a ukázal rukou dovnútra.

„Poď ďalej, ak chceš,“ pozval som ju, a v duchu si tajne želal, aby odmietla. Nestalo sa tak.

„Ospravedlňujem sa za ten neporiadok, ale nečakal som návštevu,“ zapĺňal som ticho, kým som ju viedol do obývačky a rozmýšľal, čo asi odo mňa bude chcieť.

„Ehm... Prepáč, ale prepočul som tvoje meno,“ usmial som sa na dievčinu, keď sa usadila v kresle.

„Nathalie,“ predstavila sa potichu a zahryzla si do spodnej pery.

„Pekné meno,“ vytrepol som na odľahčenie atmosféry, a následne som to bez rozmýšľania dorazil vetou: „Moja prvá mačka sa volala Nath.“ Čakal som, že sa urazí, ale ona len vyprskla smiechom.

* * *

Nathalie

Rozprávali sme sa o všeličom – o tom, odkiaľ sme, čo nás zaujíma a čo by sme chceli v budúcnosti robiť. Také zdvorilostné kecy. Veľa vecí sme mali spoločných, takže o témy nebola núdza. Pre istotu som sa však ani slovom nezmienila o mojom komatóznom „sne“. Aj bez toho mal Matt zrejme pocit, že mi šibe. Rozprával viac on ako ja, mne ku šťastiu stačilo počúvať jeho hlas a študovať známu-naznámu tvár v kresle oproti.

Asi po hodine sa z vedľajšej izby nečujne vynoril blondiak, ktorý mi takmer spôsobil infarkt. Ani nie tým, že bol úplnou kópiou Rorana - na čudné veci som si už zvykla - ale pretože sa mi zjavil za chrbtom a spiklenecky zvolal:

„Ale, ale, koho si si to k nám priviedol, Mattie?“ a vyškieral sa pri tom ako strapaté slniečko.

„To je Eric, môj priblblý mladší brat,“ predstavil blondiaka Matthew a slovo brat vyslovil s takou dávkou nevôle, ako by to bolo niečo slizké s množstvom nožičiek.

„Teší ma, som Nathalie,“ predstavila som sa a podala tomu chalanovi ruku. Mal na nej mozole od držania hernej konzoly. Toto bude ešte zaujímavý deň, pomyslela som si a usmiala sa na nich.

* * *

Epilóg

Týždne utekali sťa hnané nasoleným bičom a ja som spolu s Ericom zmaturovala – s prekvapením som totiž zistila, že blonďavý srandista chodí do rovnakej školy, len do inej triedy ako ja. Rozhovory s Mattom sa stávaly čoraz dlhšími a podrobnejšími, až sme si jedného dňa uvedomili, že spolu vlastne chodíme.

Všetko sa obracalo k dobrému, lenže v kútiku mozgu mi stále vŕtal otravný červík pochybností. Naozaj to bola len halucinácia? A čo ak je aj toto len prelud? Ja sa však už znova prebudiť nemienim, tento sen je príliš dokonalý a nechcem, aby skončil. Preto som sa rozhodla, že tú záhadu vyriešim raz a navždy.

Jedného slnečného dňa sme sa s Mattom vybrali pod zámienkou romantickej prechádzky na túru do lesa. Strávili sme tam celý deň chodením hore-dole, no nič zvláštne sme neobjavili. Už som sa konečne zmierila s predstavou, že Alagaësia je len vymylená. Ja predsa svojho princa mám a je ešte lepší, než ten vymyslený.

Opojená touto myšliekou som kráčala ruku v ruke s Mattom smerom k mestu, keď som sa potkla o kameň a zaborila som sa tvárou do mäkkého machu s vôňou jesene. Už zase, napadlo mi.

„Pozor, kam šliapeš,“ smial sa Matthw a natiahol ku mne ruku. Už-už som vstávala, no v tom som si na zemi medzi spadnutými listami všimla čosi lesklé. Bola to dúhová teleportačná perla z môjho sna-nesna a kameň, o ktorý som zakopla, sa pod vrstvou machu ligotal zeleným žilkovaním dračieho vajca. Na moment som zabudla dýchať.

„Čo to je?“ spýtal sa Matt a ukázal na prelu. Chystal sa ju zodvihnúť, ale zastavila som ho.

„Neviem, asi nejaký zatúlaný sklenený korálik,“ Usmiala som sa a podala mu ruku. Pomohol mi vstať a jemne mi oprášil dlane, ale znova skúmavo hľadel na tú dúhovú vec na zemi.

„Poďme domov, začínam byť hladná,“ prerušila som Mattove úvahy a objala som ho okolo pása.

Poodišli sme niekoľko metrov, keď som sa obzrela a nečujne zašepkala „zbohom“ smerom k dračiemu vajcu, dopoly skrytému v zemi. Do toho lesa som počas nasledujúcich rokov zablúdila ešte veľakrát, ale už som ho nikdy nenašla.

No, tak tu máme koniec... Chcela by som sa poďakovať všetkým adminkám za trpezlivosť pri opravovaní a publikovaní mojich článkov, taktiež moja vďaka patrí všetkým, čo mi s poviedkou pomáhali a inšpirovali ma a hlavne Vám všetkým, ktorí ste sa touto hôzou prehrýzli až dokonca. Takže:

Arigato gozaimas :)

Autor: (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Potomok Dračích Jazdcov II. - 4. kapitola + epilóg: