OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Potomok Dračích jazdcov - 19. kapitola

21.04.2011 (16:00) • • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 10× • zobrazeno 1434×

19. kapitola – Jaskyňa Duchov

„Teda, viem, že je neslušné pýtať sa na vek,“ spustila rýchlo Nath, keď zbadala elfkin výraz, „som len nechutne zvedavá... ak mi rozumieš.“ Araniele sa zasmiala, sadla si na najbližší schod a pokynula jej, aby spravila to isté.

„Rozumiem, Nath. Vy ľudia ste zvedavý druh,“ povzdychla si.

„Musím ťa ale upozorniť – sama si to chcela vedieť, tak sa nevyplaš, jasné?“ Nath začali chytať obavy a zamračila sa.

„Narodila som sa, na ľudské pomery dávno, no medzi elfmi som jedna z najmladších – mám stošesťdesiatosem rokov.“ Nathalie z toho zabehlo a rozkašľala sa.

„Č-čo?“ koktala. Jej učiteľka je o stopäťdesiat rokov staršia ako ona, a to je vraj jedna z najmladších... zakrútila sa jej z toho hlava.

„Upokoj sa, Nathalie. Už by sme mali ísť,“ poháňala ju Araniele, „tu síce čas neplynie, ale nechcem v tomto lese tráviť ani o minútu dlhšie, než je potrebné.“ Čím viac sa blížili k bráne, tým viac sa hmla v kamennom kruhu zhusťovala, až nakoniec nebolo vidno nič iné, než bielu stenu.

„Nebudeme nič riskovať, takže na tri,“ povedala Araniele a chytila Nath za ruku, „raz – dva – tri!“ A vrhli sa na druhú stranu. Nathalie pocítila náhle ochladenie a teplé svetlo lesa zmizlo. Miesto toho stála po boku elfky a draka v obrovitánskej jaskyni so stenami pokrytými maľbami zvierat a drakov. Sem-tam sa na kameni zjavila aj dajaká runa či ornament. Osvetľoval ju mesačný svit, predierajúci sa cez otvory vo vysokom strope.

„Jaskyňa Duchov,“ oznámila Araniele a hrdo si obzrela výzdobu stien.

„Toto miesto je kronikou Alagäezie. Tu zanechali svoje stopy okrem ľudí elfovia, trpaslíci... dokonca aj draky,“ vysvetlila a dotkla sa hlbokého škrabanca v stene. Keď prechádzali gigantickým jaskynným systémom, Nath si pripadala maličká.

„Ako je možné, že Galbatorix tú bránu nestráži?“ spýtala sa elfky.

„Galbatorix zbúral hlavný vchod do jaskyne a teraz si myslí, že sa tadiaľto nikto nedostane, ale zabudol, že niekedy existujú aj bočné východy,“ uškrnula sa Araniele.

Za poslednou zákrutou sa v tme skrývali tri kone, čo sa kŕmili na balíku sena, vaky so zásobami a na zemi ležali ležali postroje, sedlá, dva zdobené meče a luky s tulcami plnými šípov.

„Čo to...“ vydýchla prekvapene Nath.

„Lesath,“ usmiala sa elfka a šla pohladiť biele kone.

„Kto?“

„Lesath je elfka z Du Weldenvardenu a moja najlepšia priateľka. Mala ma tu čakať,“ vysvetľovala veselo a zložila svoj ruksak k ostatným veciam. Potom šla k ohnisku a zašepkala:

„Brisingr*!“ Drevo okamžite vzbĺklo a výklenok, v ktorom stáli, zalialo svetlo.

„Teraz počkáme, až sa Lesath vráti,“ povedala a sadla si k vatre.

* * *

„Araniele-elda,“ zvolala čiernovlasá elfka a rozbehla sa, aby mohla svoju priateľku objať. Nathalie už zaspávala a preto si jej tichý príchod nevšimla. Keď Lesath zbadala zeleného draka, o ktorého sa Nath opierala, na tvári sa jej vystriedali rôzne emócie – prekvapenie, radosť, ale nakoniec sa tam nečakane usadil smútok.

„Čo sa stalo?“ spýtala sa Araniele v starodávnom jazyku s obavami. Čiernovláske z oka vykĺzla slza.

„Araniele, mám zlé správy,“ začala elfka tiež v starodávnom jazyku a posadila sa k nim.

„Kráľovná Islanzadí opustila s armádou les a pustili sa do boja. Včera zaútočili na Gil'ead** a Oromis s Glaedrom...“ vzlykla. Nath už mala neblahé tušenie, ako bude príbeh pokračovať a Lesath naozaj vyslovila to, čoho sa obávala. „Zabili ich,“ vydýchla. Araniele zalapala po dychu a rozplakala sa. Oromis bol pre všetkých elfov priateľom, učiteľom a bratom. Každý za ním smútil. Po chvíli sa elfky spamätali a tá svetlovlasá vstala.

„Úplne som zabudla na slušnú výchovu. Toto je Nathalie, dcéra Alexandrie a Jasona z rodu Greenleafových,“ predstavila ju podľa pravidiel.

„Nech dobrý osud povedie ťa,“ pozdravila Nath elfku ako prvá, aby jej tým vyjadrila úctu.

„Nech v srdci pokoj máš, Nathalie-elda,“ odpovedala tak, ako sa má.

„A nech ti bdelé hviezdy svietia na cestu, Lesath svit-kona,“ dokončia uvítací rituál Nathalie. Lesath uznanlivo prikývla – elfovia sú polichotení, ak sa človek naučí ich zložité spoločenské pravidlá a vie ich použiť.

„Toto je Alnair,“ ukázala Nath na svojho draka.

„Zdravím ťa, Alnair-Bjartskular,“ poklonila sa mu čiernovlasá elfka.

* * *

„Už začína svitať. Mali by sme ísť,“ povedala Araniele a sedlala pritom kone.

„A kam teraz pôjdeme?“ opýtala sa Nath.

„Ja za Islanzadí do Gil'eadu a vy rovno do Du Weldenvardenu,“ odvetila Lesath a podala Nathalie dlhú dýku s kostenou rukoväťou.

„Prečo do lesa?“

„Budete tam vo väčšom bezpečí a keď, tak sa môžete dostať do Surdy*** okľukou cez hory alebo púšť. Galbatorix sa o tebe nesmie dozvedieť nijakým spôsobom, rozumieš? Teraz by ste sa mu v žiadnom prípade neubránili a to by znamenalo buď vašu smrť – v lepšom prípade - alebo večné otroctvo, v akom sú Murtagh s Tŕňom,“ vysvetľovala elfka.

„Teraz budeme prechádzať pustinami, takže môžeme ísť aj cez deň a Alnair sa nemusí schovávať. My dve pocestujeme na koni, na tretieho naložíme batožinu a teba ponesie drak – ľahko s koňmi udrží krok aj na zemi. Až bude dosť silný, môžete skúsiť lietanie, ale nateraz sa musíte držať pri zemi, lebo Alnair by sa s takou záťažou ľahko vyčerpal a na oddych nemáme čas,“ dokončila Araniele a dotiahla posledný popruh na Alnairovom sedle.

* * *

Cez pláne sa hnali dňom i nocou a zastavili, len aby sa najedli a kone si mohli trochu oddýchnuť. Nathalie spávala v Alnairovom sedle – priviazala si k nemu ruky, aby nespadla a oprela sa o drakov krk.

Tri dni im trvalo, než sa dostali na okraj elfského lesa. Lesath si vzala najrýchlejšieho a najvytrvalejšieho z koní a oddelila sa od nich.

„Keď sa dostanem k Islanzadí, poviem jej o vás a budem sa snažiť poslať správu,“ povedala a potom už tryskom uháňala od Gil'eadu. Na noc sa utáborili pod prvými stromami Du Weldenvardenu a konečne si trochu odpočinuli. Nathalie mala nepokojný spánok, neustále sa prehadzovala a strhávala zo sna. Keď ju na svitaní Araniele budila, bola unavená a cítila sa, akoby vôbec nespala.

„Ešte päť minút, mami...“ zamrmlala a pretočila sa na druhý bok. Araniele sa zachichotala.

„Je mi ľúto, Nathalie-elda, ale nie si doma a ja, žiaľ, nie som tvoja matka, takže vstávaj. A hneď!“ prikázala a strhla z Nath prikrývku. Hoci nerada, Nathalie vstala a šla sa umyť do neďalekého potôčika. Po raňajkách, pozostávajúcich z ovocia – lebo elfovia nejedia mäso, čo nedokázala pochopiť, sa chystali na cestu.

Alnair bol už osedlaný a Nathalie si práve zastrkovala dýku do púzdra na lýtku, keď z diaľky začuli zlovestné trepotanie krídel a dračí rev. Araniele zanadávala v reči trpaslíkov, takže tomu Nath nerozumela.

„Nie, nie, nie!“ zvolala elfka a siahla po meči.

„Čo sa deje?“ chcela vedieť Nath.

„To je Murtagh s Tŕňom – prišli si po teba! Neviem, ako sa to dozvedeli, ale to je jedno,“ vysvetlila, mávla mečom a zakričala na Nathalie:

„Utekaj, ja ich trochu zdržím!“

Alnairovi to nebolo treba hovoriť dvakrát. Rozbehol sa ako najrýchlejšie vedel smerom do lesa. No sotva sa stihol stratiť z dohľadu, nad hlavami im zaznel praskot vetiev, k zemi sa prebúral krvavočervený jašter, desaťkrát toľký ako Alnair, a zahatal im cestu.

„Vzdajte sa!“ zvolal Murtagh, sediaci vysoko na dračom chrbte.

„Zaujímavé,“ pomyslela si Nath, „on hovorí po anglicky?“

Alnair sa pokúsil ujsť, no Tŕň sa po ňom ohnal mohutnou labou a spolu s Nathalie ho zrazil k zemi. Nath pocítila v lopatke ostrú bolesť – jej drak mal zlomené krídlo. Murtagh zoskočil na zem a s mečom rovnakej farby, ako Tŕňove šupiny, v ruke sa k nim blížil.

„Vravel som vám – vzdajte sa! Nikto ma tu nepočúva...“ mrmlal, keď viedol Nathalie, omráčenú z nárazu, k červenému drakovi, „Mohlo sa to zaobísť aj bez zranení. Bolo vám to treba?“ Akonáhle ju pustil, zviezla sa k zemi.

„A nevystrájaj blbosti,“ napomenul ju a otočil sa k Alnairovi.

„Nehýb sa, drak, lebo tvoju Jazdkyňu zabijem, jasné? Teraz ti to krídlo vyliečim a do Uru'baenu**** pôjdeme po dobrom – nerád by som vám ublížil viac, než je potrené, takže sa nebráňte, áno?“

Alnair síce vrčal, ale súhlasil – Nathalin život bol preňho dôležitejší ako vlastný. Murtagh mu zaklínadlom, čo Nath nepoznala, vyliečil všetky rany, a potom sa vrátil k nej – zahojil síce škrabance, no hlava sa jej točiť neprestala. Posadil ju pred seba na Tŕňa a priviazal jej ruky k sedlu.

„Už si niekedy lietala?“ opýtal sa. Nath len pokrútila hlavou. Murtagh sa zasmial.

„Tak sa radšej pevne drž, lebo to bude poriadna jazda. Tvoj drak poletí za nami, dobre?“ Tŕň sa odrazil od zeme a o chvíľu už krúžili vysoko nad borovicovým lesom.

„Ako sa to vlastne voláš?“ spýtal sa Murtagh po chvíli.

„Nathalie...“ vydýchla namáhavo a čoraz ťažšie sa udržiavala pri vedomí, „a môj drak je Alnair.“

„Alnair... pekné meno. Aký je starý?“ Murtagh ju chcel za každú cenu udržať v bdelom stave – zrejme si tiež uvedomil, že nebude všetko tak úplne v poriadku.

„Nedávno mal mesiac.“ Nath už začínalo byť navracanie, no prúdiaci vzduch to trochu stlmil.

„Tak to je potom dosť veľký. Ja by som mu hádal najmenej päť alebo šesť.“ Nejaký čas bolo ticho. Les sa už stratil za nimi a v hĺbke ubiehali trávnaté pastviny.

„Čo... čo si spravil s Araniele?“ zamrmlala neprítomne Nath.

„Tvoja elfská kamoška? Je v poriadku, neboj sa,“ uisťoval ju, „keď sa preberie z bezvedomia, chvíľu ju bude bolieť hlava, ale dostane sa z toho.“ Nathalie prikývla a uľavilo sa jej, no teraz už definitívne strácala vedomie.

„Hej, hej, hej – neomdlievaj mi tu, jasné?“ Murtagh sa ju snažil prebrať – padlo aj pár liečebných faciek – no nepomáhalo to.

„Dočerta,“ to bolo posledné, čo Nathalie počula.

* * *

Po nekonečne dlhej dobe sa prebrala. Ležala na mäkkej posteli, pokrytej vlčími kožušinami a na sebe mala čisté šaty. Posadila sa a z hlavy jej skĺzol studený uterák, čo miernil bolesť v lebke. Okná boli zastreté ťažkou látkou a izbu osvetľovalo iba pár zlatých svietnikov. V rohu temnej miestnosti sedel na čalúnenej stoličke muž. Podľa odevu, aj podľa čŕt tváre poznala, že je to kráľ. Muž sa usmial, no Nathalie z toho nemala dobrý pocit.

„Vitaj v Uru'baene, drahá,“ privítal ju sám Galbatorix osobne.

Koniec I. časti

Vysvetlivky:

*brisingr - oheň

**Gil'ead - mesto v Alagäezii, kedisi nazývané Ilirea

***Surda - krajina na juhu Alagäezie, susediaca s Kráľovstvom

****Uru'baen - hlavné mesto Alagäezie, sídlo kráľa

Ako som už spomínala na začiatku, rýchlosť pribúdania článkov závisí od počtu vašich komentárov, takže pokiaľ sa ich tu neobjaví aspoň 5, tak nič ďalšie nepribudne (čo sa však netýka nášho blogu, kam budem pridávať pravidelne PDj II. aj nové poviedky)