OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Potomok Dračích jazdcov - 17. kapitola

12.04.2011 (17:00) • • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 8× • zobrazeno 1374×

17. kapitola - Výcvik

Ráno elfka skúšala Nath v šerme a jazde na koni.

„Jazda – celkom dobre, s mečom je to už horšie. Budeš musieť ešte veľa trénovať – nie si síce bezbranná, ale súboj s vycvičeným vojakom by si neprežila,“ skonštatovala vážne a odkladala pritom meče.

Zatiaľ čo James upratoval a varil, Nath s Araniele cvičili a zaujato ich sledoval obďaleč sediaci drak. Okolo obeda už Nathalie padala únavou a telo jej pokrývalo množstvo modrín – dôkaz toho, že elfka sa s ňou nemaznala. Po prestávke na jedlo pokračovali. Večer Nath padla do postele ako zabitá.

„Už nikdy viac,“ zamrmlala si popod nos, keď zaspávala. Do rána, samozrejme, zmenila názor. Zvyšok víkendu ubehol ako voda. V pondelok na telocviku si Ian (ako jediný) všimol Nathaline dobité ruky a nohy.

„Čo sa ti stalo?“ spýtal sa ustarostene. Nath jeho správanie stále privádzalo do rozpakov.

„Spadla som z koňa. V lese. Na kamene,“ vymýšľala si. Ian sa zatváril neveriacky, ale nerozoberal to. Po škole Nath čakala na parkovisku a spomínala, ako hovorila mame pravdu.

*      *      *

Stála nehybne v obývačke, v ruke zvierala svoju Dračiu slzu a pozerala do zeme. Vchodové dvere sa otvorili a zavreli – prišla tá, na ktorú čakala, mama. Schovala dúhový kryštál do vrecka a šla ju privítať.

„Deje sa niečo?“ chcela vedieť mama, pretože Nath sa jej zdala akási zvláštna.

„Všetko je v poriadku,“ odvetila so strojeným pokojom.

„Potrebujem sa s tebou o niečom porozprávať,“ priznala Nath a šla späť do obývačky.

„Predtým, než začnem, ťa poprosím, aby si ma neprerušovala.“ Mama sa zatvárila prekvapene a čakala, čo bude ďalej.

„Neboj sa,“ upokojovala ju Nath bezvýrazným hlasom, „nie som tehotná, ani som nikoho nezabila, či také niečo.“ Potom mame povedala o dračom vajci a svojej elfskej učiteľke. Spomenula aj to, že ju po škole bude Araniele učiť čarovať.

„Je to všetko pravda?“ spýtala sa užasnuto mama. Stále pozerala na Nathalie akosi... vyplašene, akoby sa bála o dcérino duševné zdravie. Nathalie prikývla.

„Dokonca sú tu,“ povedala a v mysli sa spojila s elfkou v jej izbe. O chvíľu už Araniele kráčala dolu schodmi s dráčikom v náručí a Jamesom po boku. Po prvotnom šoku z toho, že draky, elfovia a to všetko skutočne existuje, sa mama s Alnairom a Araniele začala opatrne spriateľovať.

„Mám šťastie, že väčšina mojej rodiny je dostatočne šialená, aby tomu uverila,“ pomyslela si s úľavou.

*        *       *

„Poď, Nathalie,“ prebrala ju zo zamyslenia Araniele a položila jej ruku na plece. Nath Nasadla na motorku a nasledovala elfku v tmavom športiaku. Araniele bývala na opačnom konci mesta ako Nath v malom jednoduchom domčeku, zastrčenom medzi stromami. Okrem najnutnejšieho nábytku a vybavenia toho nebolo vnútri veľa – elfka nemala v pláne zotať v Lyndene dlhodobo.

„Dnes budeš trénovať obranu mysle,“ oznámila a slovkom, čo znelo skoro ako „grizzly“ zažala sviečku uprostred nízkeho stolíka v prázdnej obývačke.

„Sústreď sa na niečo konkrétne – trebárs na miesto, udalosť, osobu alebo vec a všetko ostatné vypusť z hlavy,“ usmerňovala ju elfka. Nath sa sústredila na mihotavý plamienok pred sebou a snažila sa nemyslieť na nič iné.

„Môžeme?“ spýtala sa Araniele potichu a Nathalie nepatrne prikývla.

„Priprav sa,“ vyzvala ju elfka. Nath zaťala všetky duševné aj psychické svaly a uzavrela si myseľ. Vtom pocítila nápor nesmiernej sily, tlačiaci na pevnú stenu z plameňa. Vydržala si päť sekúnd. Akonáhle však stena povolila, tlak zmizol.

„Výborne,“ pochválila ju Araniele, no nedala jej ani chvíľu na odpočinok.

Každý deň po tréningu Nath odchádzala úplne vyčerpaná a občas – najmä po šerme a lukostreľbe – aj ubolená a dobitá. Araniele ju mohla pokojne uzdraviť, ale odmietla to s tým, že Nath si má zvykať aj na iné, ako pohodlný mestský život. Dni plynuli a osudný dátum vysvedčenia sa neúprosne blížil.

Napokon naozaj prišiel. Nathalie stála pred školou v letných šatách (lebo počasie sa konečne umúdrilo a bolo teplo), sledovala študentov - šťastných, že sa škola skončila – ponáhľajúcich sa domov, v ruke zvierala (ako vždy) vynikajúce vysvedčenie a čakala na Araniele.

V hlave sa jej ako stádo divých koní preháňalo množstvo myšlienok. Už dlhšie o niešom uvažovala a keď videla zadumanú elfku, vychádzajúcu z budovy, rozhodla sa - musí to spraviť!

„Zdravím ťa, Araniele – svit-kona*,“ privítala ju Nathalie tak potichu, aby to nepočuli okoloidúci. Takto ju oslovovala, odkedy dostala dlhú prednášku o zložitých spoločenských pravidlách elfov.

„Ani nevieš, ako rada ťa vidím, Nathalie-elda**,“ priznala smutne elfka.

„Odprevadíš ma ešte naposledy domov?“ opýtala sa.

„Bude mi cťou,“ odvetila Nath. Obe sa mlčky pobrali cez mesto. Pešo. Araniele totiž darovala svoje auto Jamesovi, s ktorým sa za krátky čas spriatelili viac, než by mali.

„Tam, kam mierim, sa aj tak autom nedostanem,“ povedala pri lúčení, keď mu podávala kľúče od nového športiaku.

„Čo si mi chcela povedať? Vidím, že ťa niečo trápi, ale nevieš sa odhodlať k činu,“ poznamenala pri odomykaní vchodových dverí. Elfka vždy vedela vycítiť náladu ľudí okolo seba a občas to vyzeralo, akoby im čítala myšlienky (Jamesa to vytáčalo do nepríčetnosti).

„No... ehm...“ začala Nath. „Keď si hovorila o tom odchode do Alagäezie... vieš... chcela by som ísť s tebou,“ vypálila na rovinu. Araniele stuhla.

„Nie!“ povedala rázne. „To neprichádza do úvahy, Nathalie!“

„Prečo? Hovorila si, že potrebujete pomoc, a ja s Alnairom vám ju môžeme poskytnúť,“ zaťala sa Nath.

„Áno, pomoc potrebujeme, a Dračí jazdec by sa hodil. Ale pochop, Nath – bolo by vyslovenou samovraždou postaviť proti kráľovi alebo jeho posluhovačom vás dvoch. Alnair je ešte mláďa – veď nemá ani mesiac! A hoci vo výcviku postupuješ míľovými krokmi, stále si len na začiatku – namala by si najmenšiu šancu,“ odhovárala ju Araniele. Dohadovali sa ešte veľmi dlho a občas na seba aj nepekne kričali, až to napokon elfka vzdala. Opäť sa prejavil Nathalin presviedčací talent.

„Viem, že to jedného dňa oľutujem,“ začala, „a trpko to oľutuješ aj ty, Nathalie Greenleafová, to mi ver, ale dobre. Ako chceš. Áno, vezmem ťa so sebou do Alagäezie – mám taký pocit, že keby som odmietla, našla by si si cestu aj sama.“ Nathalie sa usmiala.

„Ale naručím ti za to, že návštevu Kráľovstva prežiješ ty, alebo tvoj drak a ani za to, že vyviaznete bez ujmy, to hádam chápeš. Tam vonku,“ ukázala do neurčita, mysliac tým Alagäeziu, „to už nebude cvičenie a hra, Nathalie. Bude to boj, ktorý – ak ho aj prežiješ bez vážnejšieho zranenia – ťa navždy zmení.“

„Rátaj s tým,“ ukázala na ňu prstom, „že budeš musieť ubližovať iným ľudským bytostiam, prelievať ich krv a brať im životy. Budeš musieť zabíjať, Nathalie-elda. Zmieriš sa stým? Budeš s tým vedieť žiť?“

„Ešte stále tak veľmi chceš opustiť svet ľudí?“ opýtala sa Araniele, dúfajúc v negatívnu odpoveď. Márne. Nath to síce trochu vystrašilo, no stále bola pevne rozhodnutá.

„Áno, Araniele svit-kona. Budem bojovať za tvoj, nie... za náš svet, aj keby ma to málo stáť život, pretože viem, že zlo, čo sa rozmáha v Alagäezii sa samo nezastaví a raz si nájde cestu aj do ľudského sveta... potom už bude neskoro,“ vyhlásila Nath.

„Potom je rozhodnuté,“ povzdychla si elfka.