OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Piata strana - 3. kapitola

02.04.2014 (15:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 1× • zobrazeno 447×

III.

   Stála som vystrašene pri východe, pripravená kedykoľvek zmiznúť do dažďa. Bolo by mi však ľúto tých vecí, no keď som si uvedomila, v akej sme prevahe, nemohla som riskovať. Už som sa pozrela, že pôjdem bežať, no ten chalan sa na mňa pozrel a zdvihol ruky, aby som ich videla.

   „Upokoj sa, neublížime ti,“ povedal, no ja som sa zaškerila.

   „Ozaj? Nepripadá mi to tak,“ odvrkla som a uvidela, ako sa spoza neho objavila osoba. Čakala som nejakého chlapa v železnej uniforme, so zbraňami okolo tela a s vážnym pohľadom na tvári. Namiesto toho vyšla z tieňa stará pani, ktorá sa hýbala pomocou paličky. Môj vážny pohľad sa zmenil. Starých ľudí som si vždy vážila a nikdy by som nedokázala nijakému ublížiť. Trávila som veľa času s tým, aby som im pomohla.

   „Ste v poriadku?“ spýtala sa chrapľavo, no ja som nechápala. Nevidela som ju celkom dobre, kvôli tme, no vyzerala byť milá. „Tvoja kamarátka sa mi zdá nejaká chorá,“ povedala a ja som sa hneď pozrela na Eveline. Triasla sa a potila sa. Sakra, zase má horúčku.

   „To je moja sestra,“ povedala som a znova pozrela na tú starú pani. Bola bližšie ako predtým.

   „Dovoľ mi, postarať sa o ňu,“ povedala, no ja som cúvla.

   „A kto ste?“

   „Volám sa Tabitha a som zdravotná sestra. Dovoľ mi pomôcť jej,“ povedala úprimne a usmiala sa. Pozrela som sa na Eveline, no tá sa nehodlala odo mňa odpútať.

   „To je v pohode Eveline,“ povedala som jej a nabádala ju, nech ide s Tabithou, no ona nechcela.

   „Nie!“ skríkla a rozplakala sa. Vzdychla som si a vzala ju do náručia.

   „Prepáčte, ale...“ odmlčala som sa, pretože určite pochopili, ako to myslím.

   „To je v poriadku. Deti sa zvyknú báť. Si jej staršia sestra, dovolíš mi jej pomôcť?“ spýtala sa a ja som na ňu pozerala. Na chodbe s nami bola len ona, ten chalan a možno tak ešte traja ľudia. Nepremohli by ma, no skúsiť by to mohli. Váhala som a určite som mala strach v očiach. Eveline mi totiž bezmocne ležala v náručí a s určitosťou viem, že inému okrem mňa, by nedovolila sa jej dotknúť.

   „Tabitha jej pomôže,“ podišiel k nám ten chalan a už sa neusmieval. Mal vážny pohľad. „My vám pomôžeme, tak poď s nami.“

   „A prečo?“ nechápala som. „Veď sme votrelci.“

   „My nie sme ako tí vonku,“ ozval sa z tieňa niekto. „Poskytneme pomocnú ruku,“ povedal a ja som stále váhala. Nemohla som však večne, preto som prikývla a tá pani sa usmiala. Viedli nás tmavou uličkou a ja som za nimi išla aj s Eveline, ktorá sa mi v náručí triasla. Videla som, ako mi ten chalan berie tašku, no nemohla som sa s ním škriepiť.

   Prišli sme na koniec chodby, kde boli schody. Vošli sme do nich, no nešli sme smerom hore, ale dole. Do pivnice. Videla som plno hororov, kde sa robili pokusy na pacientoch práve v pivniciach. Dúfala som, že to tam nebude vyzerať tak hrôzostrašne, ako tie izby tam hore.

   Prechádzali sme popri vlhkých stenách čoraz nižšie a nižšie. Začala mi byť zima, no nemohla som sa podvoliť. Vezmem si mikinu, ktorú mám v taške hneď, ako to vybavíme.

   Prišli sme k veľkým dvojitým dverám a tie jeden z ľudí otvoril. Zostala som stáť na prahu dverí a šokovane sa pozerala pred seba. V pivnici neboli žiadne pokusné stoličky, žiadne postele a zlovestné knihy. Bol to obrovská miestnosť, kde nebolo vôbec nič. Iba štyri dlhé steny a ľudia. Aspoň tucet ľudí.

   Keď nás zaregistrovali, hneď sa postavili a pozerali sa zvedavo na nás. Videla som starých ľudí, dospelých, no aj deti. Behali a smiali sa, a teraz nás prišli aj privítať. Nemohla som sa viac čudovať. Pozrela som sa na Tabithu a tá ma volala za sebou. Išla som teda s ňou a prišli sme k jednému stanu. Vošla som dnu a položila ju na deky.

   „Počkaj vonku, postarám sa o ňu,“ milo sa usmiala a ja som prikývla. Vyšla som teda von, no aj tak som sa smutne na Eveline pozerala. Už raz mala horúčku a triasla sa. Nebolo to nič príjemné, veľmi som sa o ňu bála.

   „Neboj sa,“ ozval sa pri mne ten chalan a ja som na neho hneď pozrela. „Tabitha sa o ňu postará. Bola detská sestra,“ ukázal palec nahor a usmial sa. Ja som sa namiesto toho nazúrila, stisla päsť a jednu mu uvalila. Skríkol a spadol na zem. Chytil sa za bradu a prekvapene na mňa pozrel. Všetci sa pozreli.

   „Vieš čo sa stane tým, ktorí strašia baby?“ skríkla som a postavila sa nad neho. „Skončia veľmi zle.“

   „Chránil som naše územie,“ povedal obranne a postavil sa.

   „Nič sme nerobili. Potrebovali sme len niekde prespať!“ povedala som a okolo nás sa zvedavo postavili ostatní.

   „Odkiaľ som to mal asi vedieť?“ osočil sa tiež. „Mala si to niekde napísať.“

   „Čože som mala?“ skríkla som a obe päste zaťahala. Už som mu chcela zas uvaliť, no niekto zasvietil svetlo a rozsvietil tak celú izbu. Zakryla som si oči od toľkého svetla a snažila sa mu prispôsobiť. Keď som sa potom pozrela späť na ľudí, ten chalan na mňa prekvapene pozeral. Všetci. Začala som teda cúvať a išla som preč. Cestou som schmatla naše batohy a vzala ich so sebou.

   Išla som až dozadu do miestnosti a sadla si do rohu. S povzdychom som sa oprela o stenu a premýšľala. Kto sú títo ľudia a čo tu robia? Som si na sto percent istá, že na tomto mieste ich nikto nenájde. Len odvážny by vošiel na psychiatriu. My sme to s Eveline museli urobiť a oni to urobili tiež. Hľadali si miesto a našli si ho. Lepšie miesto si naozaj nájsť nemohli.

   Videla som tam desať stanov a v každom žila jedna rodina, keď aj nie viac ľudí. Všade boli len starý ľudia, možno tak traja dospelí, veľa malých detí a dvaja jediní v mojom veku a viac. Bol to ten chalan a ešte jeden, ktorý sa s ním rozprával. Vyzerali tu šťastne, čo ma donútilo sa usmiať. Stále som si však strážila veci a nôž som si schovala za opasok pod tričko, keby som ho náhodou mala použiť.

   Sedela som dosť dlho a za ten čas som sa stále bála o Eveline. Tabitha nevychádzala zo stanu a ja som sa cítila dosť nepríjemne. Všetci sa na mňa pozerali a vnímali ma. Neviem však prečo.

   „Ahoj,“ pozrela som sa hore a uvidela toho chalana, ktorému som vrazila. Usmieval sa a ja som prevrátila očami.

   „Čo chceš?“ spýtala som sa a on si ku mne sadol.

   „Som Noah a ty si?“ mal modré oči, krátke hnedé vlasy a jemné strnisko na tvári. Bol dosť pekný a ako som pozerala na jeho svaly, aj silný. Odvrátila som pohľad, nechcela som mu odpovedať. „Eveline bude v pohode, nemusíš sa o ňu báť. Je to silné dievča,“ povedal a ja som prikývla. „Koľko má rokov?“

   „Jedenásť,“ odpovedala som.

   „Ešte priveľmi malá na tento svet,“ skonštatoval a ja som sa usmiala.

   „Zvykla si lepšie, než ja.“ Prekvapil sa, no stále sa usmieval.

   „Tak to ju potom obdivujem. Nie je veľa ľudí, čo si na takýto režim zvyknú,“ povedal a ja som prikývla.

   „Je silná. Viac než ja,“ sklonila som hlavu.

   „Pohode, to som si myslel aj ja.“ Usmieval sa a ja som na neho pozrela.

   „Ako ste sa sem vlastne dostali? Vyzerá to tak, že tu bývate už niekoľko týždňov,“ spýtala som sa a on si vzdychol. Hneď sa však usmial a hlavu si oprel o stenu.

   „Moje mesto napadli hneď ako padli všetky vlády na svete,“ začal hovoriť. „Bombardovali mesto a brali si cenné veci. Brali mužov a ženy, pre svoje potreby a deti nechali len tak napospas osudu. Vtedy som zobral tak päť detí a ušiel do lesov. Cestou som však stretol Tabithu a aj iných ľudí a spolu sme išli ďalej,“ hovoril to stále s úsmevom, ako nejakú rozprávku. „Išli sme dni a noci, nikde sme sa nezastavovali a hľadali miesto na prespanie. Potom sme našli túto psychiatriu a preskúmali ju,“ v tom sa zasmial. „Zhodli sme sa však, že v tých izbách nebudeme spať, a preto sme našli túto miestnosť. Ťažko sa hľadá a kto nie je hlúpi, nešiel by na psychiatriu,“ povedal a pozrel sa na mňa. Usmiala som sa.

   „Odvtedy ste tu?“ Prikývol a znova sa odtiahol.

   „Nemáme kam inam ísť. Nechceme sa presúvať a riskovať tak životy. Armáda berie do služieb každého schopného muža, aby za ich stranu bojoval. Či chceš alebo nechceš, bojovať musíš. Preto kto je múdri, nevylieza do ulíc a skrýva sa. Keby našli mňa, hneď by ma poslali bojovať,“ povedal zarmútene a ja som prikývla.

   „A čo robia so ženami? Berú aj tie?“ Prikývol.

   „Povedal by som, že si ich berú na uspokojenie svojich potrieb. Aby potlačili vzbury alebo čosi také. Berú hlavne mladé, tak si dávaj aj ty bacha,“ pozrel na mňa. „Ak by ťa chytili, Eveline by zostala sama.“

   „Nemusíš sa báť.“ Usmiala som sa. „Mňa by určite nedostali.“

   „Si si istá?“ zasmial sa. „Nie že by som ťa podceňoval, ale všeličo sa môže stať.“

   „To áno.“ Odvrátila som znova pohľad, no na tvári som mala stále úsmev.

   „A ty?“ spýtal sa. „Aký je tvoj príbeh,“ pozrela som na neho a premýšľala. Keď vynechám detaily, môžem mu to povedať.

   „Bývali sme spolu v New Yorku,“ začala som a stále na neho pozerala. „Vďaka správam a rodičom som vedela, že sa niečo vo svete deje. Otec bol policajt a mama vedkyňa, preto vedeli z priameho zdroja všetko. Pomaly sme sa začínali chystať na to, že vláda padne a balili sme sa.“ Odvrátila som pohľad a akoby onemela. „V tú noc, keď sa to stalo, dávali film Útok na Biely Dom. Bol to dobrý film, lenže sa tam strieľalo. Potom sa však strieľalo aj vonku, počula som výbuchy a strašný rev, či krik,“ hovorila som stále do tmy. „Mama vtedy vbehla do obývačky a kričala, nech si idem okamžite zbaliť veci. Nepýtala som sa a bežala sa zbaliť. Nemala som však čas, tak som si vzala len zopár vecí, prezliekla som sa a išla za Eveline. Otec jej pomáhal sa prezliecť, zatiaľ čo ona plakala. Držala v ruke svojho obľúbeného macka a na chrbte mala batoh s vecami. Otec ma pobozkal na čelo a prikázal, nech na ňu dám pozor kým sa vrátia. Súhlasila som a pevne ju držala. V tom sa to však stalo,“ povedala som a pozrela na Noaha, ktorý ma pozorne a smutne sledoval. „Vyvalili nám dvere a vtrhli dnu. Mama aj otec kričali a bránili sa. S Eveline sme ich sledovali zo schodov a snažili sa byť ticho. Otec mal zbrane a strieľal. Vojaci padali mŕtvi a ja som zacítila v očiach slzy. Potom, keď sa k nám otočil a napriahol ruku, niekto vystrelil.“ Zas som odvrátila pohľad. „Otec padol na zem a nehýbal sa. Mamu som ani nevidela, pretože nebola v dosahu. Do domu vtrhlo tucet chlapov a hľadali nás. Preto som tresla dverami, zamkla nás a otvorila okno.“

   „Vyliezli ste oknom?“ spýtal sa neveriacky.

   „Iné ťa v tom momente nenapadne.“ Usmiala som sa. „Vyliezli sme von a bežali ako o život. Išli za nami, no utiekli sme a potom sme chodili z miesta na miesto a snažili sa prežiť.“

   „Takže to, že Eveline žije, je vlastne tvoja zásluha,“ pozrela som hneď na neho. „Vďaka tebe žije, vieš to?“ usmieval sa, no mne to úsmev na tvári nevykúzlilo.

   „Žijeme, lebo sme spolu. Neber však zle, že sa chováme odmerane,“ pozrela som mu do očí. „Máme skúsenosti s nedôverou voči iným. Neveríme nikomu a ani vám nie. Hoci sa k nám chováte pekne.“

   „Takže keď Tabitha Eveline pomôže, pôjdete?“ spýtal sa takmer zronene a ja som aj tak prikývla.

   „Pôjdeme, pretože by sme sa tu necítili bezpečne,“ povedala som a už cítila v hlase, že klamem. Hádam to nezistí aj on.

   „Chápem, no ako ťa presvedčím, že tu vieš žiť?“ snažil sa ďalej a ja som zatvorila oči. Chcela som, aby prestal. „Keby ste to aspoň skúsili. My by sme sa tu o vás postarali, vieš?“

   „Viem to,“ bránila som sa. „Lenže Eveline by si nezvykla a ja tiež nie. Bolo by lepšie, keby skoro ráno pôjdeme,“ povedala som a vstala. „Viem, že to myslíš dobre, no takto to bude lepšie,“ ani som sa na neho nepozrela a išla preč.

   Podišla som k stanu, kde bola Eveline a čakala. Tabitha vyšla von a vzdychla si. Keď ma však uvidela, usmiala sa.

   „Je v poriadku.“ Usmiala sa a mne padol kameň zo srdca. Chytila som sa za hruď a vydýchla si.

   „Ďakujem. Veľmi som sa bála.“ Usmiala som sa, no ona ku mne podišla. Zamračila som sa. „Čo sa deje?“

   „Je veľmi slabá. Nezvládne už dlhšie chôdzu. Musí si odpočinúť a ty tiež,“ povedala mi starostlivo, no ja som nechápala.

   „Čo tým chcete povedať?“

   „Musíte tu zostať a...“

   „Na to zabudnite, musíme ísť ďalej,“ takmer som sa zdesila a kričala.

   „Je mi to ľúto,“ ospravedlňovala sa mi už len pohľadom. „Eveline to naozaj nezvládne. Je slabá a ak by ste išli ďalej, nemuselo by to byť dobré. Skončilo by sa to zle.“

   „Ale...“ Chcela som niečo povedať, no niekto ma chytil za rameno. Noah sa mi pozrel do očí a osmutnel.

   „Urob to pre ňu a vydržte pár dní. Nikam sa predsa ponáhľať nemusíte. Svet je už aj tak naruby,“ povedal to a ani netušil, čo to znamená. Nemohli sme zostať tu a ešte k tomu s nimi. Musíme sme čím skôr odísť, aby sa im nič nestalo. Chcela som ďalej namietať, no spoza Tabithu vykukla zo stanu Eveline. Skoro som odpadla, keď som ju uvidela.

   Bola celá biela, triasla sa a tvár mala od potu. Bola chorá a sotva sa udržala na nohách, no aj tak v sebe našla silu, aby sa usmiala.

   „Eveline,“ zašepkala som a kľakla si k nej. Pozrela na mňa a usmievala sa.

   „Som v poriadku, Vii,“ povedala, no ja som mala v očiach slzy, ktoré však na povrch nevyšli. „Ale myslím, že cestu nezvládnem,“ ospravedlňovala sa a ja som jej uprene a smutne pozerala do očí. Aj ona plakala rovnako, ako ja. „Viem, čo sa stane, no inak to nejde.“ Hneď ako to povedala, som sa postavila a vzala ju do náručia. Silno ma stisla a ja som ju pobozkala na vlasy.

   „To je v poriadku, Eveline. Zostaneme, kým sa budeš cítiť lepšie, dobre?“ Cítila som, ako prikývla. Potom som sa hneď pozrela na Tabithu a Noaha. „Ale hneď potom odídeme, platí?“ povedala som vážne a Tabitha sa zamračila.

   „Prečo chceš ísť s malým dieťaťom preč?“ Myslím, že sa nahnevala. „Prečo jej to robíš? Si jej sestra, nie? Mala by si sa o ňu starať a nie ju vláčiť po svete. Prečo tu nemôžete zostať? Čo to...“

   „Ona za to nemôže,“ ozvala sa Eveline a pozrela na ňu. „My obe musíme ísť a nepýtajte sa dôvody, prosím,“ požiadala a ja som si ju znova pritiahla na hruď.

   „Máme svoje dôvody,“ povedala som Tabithe. „Nechajte nás potom odísť, prosím,“ požiadala som a ona sa bezmocne pozrela na Noaha. Ten sledoval uprene mňa, no nakoniec prikývol. Tabitha si vzdychla a rozhodila rukami. Odchádzala krútiac hlavou preč a ani ostatní, ktorí okolo nás boli, nechápali.

   „Ako sa voláš?“ spýtal sa Noah a ja som na neho pozrela.

   „Violett,“ odpovedala som a jemu sa rozžiarili oči. „Ale kamaráti ma volajú Vii.“

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Piata strana - 3. kapitola: