Piata strana - 1. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Violett a Eveline sú sestry, ktoré spolu cestujú vo svete, kde to už nie je také, aké to bývalo. Svet sa rozdelil a vládne v ňom len beznádej, tyrania a strach. Ľudia utekajú, snažia sa schovať, no väčšinu z nich aj tak chytia a zabijú.
Podarí sa dvom dievčatám utiecť a prežiť v tomto svete? Podarí sa im čeliť nástrahám a situáciám, ktoré na nich čakajú, ako náhle opustia bezpečné miesto? Je toho Violett schopná? Ochrániť sestru, no zároveň ochrániť aj tých, na ktorých jej záleží?
Aj keď vypla svoje emócie a pri pohľade na utrpenie iných nič necíti?

17.03.2014 (10:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 1× • zobrazeno 507×

Každé ráno je ťažké. Pre kohokoľvek na svete. Musíme vstať, ponaťahovať sa a následne sa prebudiť do sveta, ktorý nie je ktovieako úžasný. Každé ráno si hovorím, či je dobré vôbec vstať. Či nie je lepšie proste len zostať spať a aby svet išiel ďalej aj bezo mňa. Hovorím si, prečo vstávať do krutého sveta, kde ma nič dobré nečaká? Prečo vstávať, keď to bude stále rovnaké?

Potom si však zakaždým spomeniem na dôvod toho, prečo som to doteraz stále nevzdala.

Bežala som okolo stromov a zvierala v pravej ruke zbraň. Neustále som sa obzerala, pretože sa mi už hodnú chvíľu zdalo, že ma niekto sleduje. Prečo aj nie, sme v lese, v hroznej dobe. V lese sa ukrýva nielen veľa zvierat, ale aj ľudí, ktorí nemajú domov. Už nemajú domov.

Zastala som a pozrela sa za seba. Je svetlo, fúka vietor a ja som mala nohy nalepené na zemi. Keď sa som už uistila, že nikto za mnou nie je, založila som si zbraň do opaska na nohaviciach a rozbehla sa naprieč lúkou a čo najďalej od miesta, kde som bola. Veveričky sa mi hompáľali na ramene a nestále ma tak udierali do tváre. Mala som sto chutí ich vziať a hodiť o zem. No to som nemohla, už som ich zabila, a preto poslúžia na dobré účely. Uspokoja môj hlad.

A nie len ten môj.

Dobehla som na miesto, ktoré nazývam domovom. Nemyslím si, že stará chatrč, s polovičnou strechou a rozbitými oknami je považovaná za dom, ale je to omnoho lepšie než jaskyňa alebo nebodaj mesto. Je to lepšie, než čokoľvek tam vonku. Obzrela som sa znova, či som naozaj sama a premýšľala.

Vošla som však nakoniec dnu a veveričky som hodila pri starý krb, kde už na ne čakal hrniec a aj oheň. Porozhliadala sa som a hľadala osôbku, kvôli ktorej som prišla. Usmievala som sa a krčila, aby som ju našla.

„Eveline?“ pošepkala som a stále som sa s úsmevom krčila. „Kde si, Eveline?“ pýtala som sa a behala po dome. Vyšla som po schodoch na vrchné poschodie, kde som vystrela ruku práve v momente, ako na mňa skočilo malé jedenásť ročné dievča.

„Ako to vždy vieš?“ zapišťala, keď som ju držala za pás a vo vzduchu niesla dole. Smiala som sa.

„Vždy sa ukryješ na to isté miesto. Mala by si si nájsť iné,“ povedala som jej a ona si len vzdychla a s rukou podopretou o bradu sa nafučala. Prišla som s ňou ku krbu, kde som ju položila a následne pobozkala na čelo. Usmiala sa na mňa a rýchlo sa odfučala.

„Ako bolo vonku?“ spýtala sa ma a ja som si vzdychla.

„Ako vždy. Musím ti však niečo povedať, Eveline,“ povedala som a vzdychla si. Skláňala som hlavu a neodvážila som sa pozrieť jej do očí. Nakoniec som to však urobila a do jej zelených očí som pozrela.

„Musíme ísť, však?“ spýtala sa ma s úsmevom, no aj tak som vedela, že to len predstiera.

„Áno, musíme,“ pošepkala som a pohladila ju po vlasoch. Vzdychla si, hlavu si položila na moje rameno a spolu sme sa pozerali na mŕtve veveričky, ktoré poslúžia ako naše jedlo.

Pripravila som oheň, nazbierala vonku nejaké to drevo a veveričky varila nad ohňom. S Eveline som sledovala plamene ohňa, ako sa obmotávajú okolo veveričiek, ktoré majú veľmi chutné mäso. Sledovala som oheň a otáčajúcu paličku a premýšľala. Kam pôjdeme? Kde sa schováme? Neviem, či dokážeme nájsť rovnako bezpečné miesto, ako je táto chatrč. Neviem, či dokážeme vôbec nejaké takéto miesto nájsť. Tentoraz sme mali šťastie, no budeme ho mať aj naďalej?

Už to je stošesťdesiatštyri dní odo dňa, čo sa svet rozdelil na štyri časti. Stošesťdesiatštyri dní, čo utekám s Eveline a snažíme sa nájsť miesto na prežitie. Hovorievala som si, že keby sa jednoducho vzdám a urobím všetko, čo mi povedia, budem mať úžasný život. Aj ja, aj Eveline. No potom si spomeniem na slová mojej matky: Nenechaj sa ovládať! Si výnimočná!

Vďaka jej slovám, sme s Eveline stále nažive. Niekedy sa nad tým pozastavím a rozmýšľam, ako je to možné. Ako je možné, že dve tuláčky zvládnu tunajší svet, samé a to niekoľko mesiacov. Rozmýšľam, ako to, že sme ešte nezomreli, ako to, že nás ešte nechytili. Tam vonku je plno hladných a nenásytných zvierat a aj iné nebezpečné miesta. V tom si uvedomím, že je to vďaka mne, lebo sa snažím ochrániť Eveline všetkým tým čo mám. A to niekedy nie je vôbec veľa.

„A kam pôjdeme?“ spýtala sa ma Eveline, keď sme si spoločne balili veci do dvoch jediných tašiek. Vôbec som sa nečudovala, že sú tie tašky aj tak poloprázdne. Keď sme utiekli, nemali sme dosť času na to, aby sme si vzali veci. Vždy sa čudujem, že sme si stihli zobrať vôbec aj toto.

„Neviem, ale niekam ďaleko. Tu to nie je bezpečné,“ povedala som jej a ona na mňa zdesene pozrela.

„Sú blízko, však?“ prikývla som a nevenovala jej ani pohľad. „Ako ďaleko?“

„Ráno som cítila pohyb asi o niekoľko kilometrov ďalej,“ ukázala som rukou na západ. „Sú blízko a keď tu zostaneme, nájdu nás,“ povedala som, zatvorila batoh a vyložila si ho na chrbát. Kľakla som si pred Eveline a vzala jej ruky do svojich. „Budeme v poriadku, uvidíš. Nájdeme si dobré miesto, kde sa usadíme a budeme šťastné.“

„Nikdy nebudeme šťastné, keď po nás pôjdu,“ povedala smutne, no odvážne. Stisla som pery a smutne na ňu pozrela. Síce má len jedenásť, veľmi rýchlo si zvykla na všetko tam vonku. V triede bola najmúdrejšou a v tejto dobe sa to aj hodí. Nemusela som sa o ňu báť, že by to zle pochopila. Vždy to pochopila sama.

„Nájdem spôsob, ako sa ich zbaviť. Sľubujem, že sa nám nič nestane, dobre? Veríš mi?“ spýtala som sa a ona sa na mňa usmiala a vzápätí prikývla. „Dobre,“ povedala som a pritiahla si ju na hruď.

Nemala som však úsmev na tvári, aký mala ona. Nemohla som sa usmievať, keď som vedela, čo sa bude diať, ako náhle opustíme múry tejto chatrče. Prešli sme si tým už viackrát a vždy mám o to väčší strach, než predtým. Nie o seba, nie o to čo nás tam vonku čaká. Bojím sa o Eveline. Síce je to dobré a múdre dievča, je to stále len dieťa a ja sa ju snažím chrániť tak ako najlepšie viem. Nie vždy sa mi to však podarí a vtedy mám čo robiť, aby som sa ukľudnila. Dúfam, že tentoraz sa to nemusí stať.

Chytila som ju za ruku na prahu domu a pozreli sme sa spolu na svet pred nami. Na svet, kde je všetko hore nohami. Na svet, kde nie je žiadny mier či pokoj. Na svet, kde je smrť prirodzená a priam častá. Pozeráme sa na svet, ktorý je od základov iný.

Najlepšie sa chodí cez noc, no za toľké dni som pochopila, že omnoho lepšie sa chodí aj cez deň. Síce vás každý vidí a sleduje, je to lepšie, akoby vás mali v noci zabiť ako votrelcov. Veľakrát som z úkrytov počula plač a krik umierajúcich ľudí. Bolo to niečo strašné.

Zvierala som ruku Eveline a tým som sa vždy uisťovala, že je stále so mnou. Celú cestu sa ma snažila rozveseliť, a tak mi hovorila vtipy, hrala sa a srandovala. Sem tam som sa aj zasmiala, no aj tak som stále sledovala okolie. Musela som mať oči stále otvorené.

Kráčali sme po ceste a okolo nás boli stromy. Niektoré boli krásne zelené a bez žiadneho poškodenia. Iné však ležali bezmocne na zemi a boli už časom úplne spráchnivené a v ich dutinách sa usadila zver, ak vôbec ešte nejaká aj existuje. Boli dni, keď sme sa presúvali výhradne len v lesoch, aby nás nikto nevidel. No veľakrát nás skoro chytili, a tak som usúdila, že je omnoho bezpečnejšie, chodiť po uliciach, aby sme boli na očiach a tvárili sa normálne. Stretávame na uliciach veľa ľudí, a preto sme medzi nich zapadli. No, nie celkom. Vždy v nás videli zvláštne osoby, ktoré sa priveľmi chránia. Priveľmi si chránia veci. Vždy som sa bála, že sa na nás vrhnú a my nebudeme mať šancu. Niekedy som sa však nad tým pozastavovať nemusela. Aj keď nás chceli okradnúť, prevládal v nich viac strach ako odvaha.

Uvidela som pred nami mesto, a preto som sa zastavila. Rozmýšľala som, či je múdre ísť ďalej. Nemala som mestá rada a už vôbec nie tie prosiace oči v ňom. Všetci žiadali o pomoc aj prosté dievča, ktoré by im sotva dokázalo pomôcť. Myslím, že im stačí aj maličká štipka nádeje. Ak vôbec ešte nejakú v sebe majú.

Eveline neprotestovala, keď som si ju vzala do náručia a povedala jej, aby skryla tvár a pevne sa ma držala. S veľkým nádychom som išla smerom do mesta a dúfala, že ho prejdeme rovnako ľahko ako tie ostatné. No uvedomila som si, že to také ľahké nebude. Tie mestá, okolo ktorých sme prešli, boli na prach zničené. Toto mesto, ešte ako tak stálo.

Prešla som cez bránu a porozhliadla sa. Okolo som videla zničené domy, ktoré sú stále ešte čierne od ohňa. Akoby toto mesto len nedávno napadli. Okná boli rozbité a veľké diery v každom dome, ako po veľkej bombe, symbolizovali veľkú bitku. Zastavila som sa, pretože taká veľká diera bola predo mnou. Presne v strede námestia sa týčila veľká diera, hlboká asi pol metra.

To by však nebolo také divné, keby tá diera nebola veľká ako celé námestie. Nečudovala som sa, že sa všetci tvárili tak smutne a nešťastne. Všimla som si však, že keď som s Eveline prechádzala po hlavnej ulici, všetky oči, sa po nás otáčali. Otáčala som sa aj ja za nimi a snažila sa zachovať pokoj. Moja tvár je známa po celom svete, no teraz dúfam, aby ma tu nikto nepoznal.

Aj keby ma niekto z tých ľudí spoznal, nevyzeral na to, že by sa na mňa chcel vrhnúť. Vlastne sa na nás len pozerali a pozerali. Začínala som si myslieť, či na mňa pozerali, lebo ma poznajú alebo preto, lebo sme proste cudzie. Snažila som sa veriť ten druhej možnosti.

„Hej, vy!“ zakričal niekto a ja som sa obrátila. Uvidela som chlapca, ako k nám beží a zadychčane sa pri mne zastavil. Mal asi toľko rokov koľko aj Eveline, možno viac. Nepovedala som však ani slovo, len na neho hľadela a čakala, čo asi bude chcieť. „Vy ste tu nové, však? Nebývate tu!“

„Nie, len prechádzame,“ povedala som a otočila sa na odchod. On ma však schytil za rameno a ja som sa otočila. Medzi tým som však schmatla jeho ruku a vykrútila mu ju tak, že si musel kľaknúť na zem a bolestne sa na mňa pozrel.

„Neubližuj mi, prosím!“ nariekal a ja som mu vražedným pohľadom pozerala do jeho vystrašených očí. Keď som sa do nich pozerala, uvedomila som si čo robím a rýchlo som ho pustila. Podľa jeho pohľadu som usúdila, že nie som prvá, ktorá ho takto napadla. Ani prvá, ktorú prosil o život.

„Prepáč, ale ponáhľam sa!“ povedala som mu ospravedlňujúco a pustila na zem Eveline, ktorá zostala stáť aj vtedy, keď som sa sklonila a chytila toho chlapca za ruku tam, kde som ho zdrapila.

„Nechoďte ďalej,“ povedal mi varovne a ja som mu pozrela do očí. „Tým smerom je len zlo,“ povedal a ukázal na smer, ktorým som chcela ísť. Pustila som jeho ruku a pozrela mu do očí.

„Ako sa voláš?“ spýtala som sa a on na mňa znova pozrel.

„Matt,“ odpovedal mi šeptom a ja sa usmiala.

„Dobre, Matt. Povieš mi, aké to je zlé? Čo sa všetko zmenilo?“ spýtala som sa a on chvíľu váhal. Váhal, váhal, no nakoniec otvoril ústa a povedal mi to. Povedal mi, ako velitelia zabíjajú nevinných ľudí, pretože si myslia, že ich chcú zničiť. Ako zabíjajú, len aby tým posilnili svoje postavenie. Ako nútia schopných mužov, aby sa pridali do armády, aby mohli zabíjať. Ako všetky štyri časti sveta, bojujú proti sebe a snažia sa vyhladiť jeden druhého. Ako využívajú schopnosti iných.

„Netušila som, že je to také zlé,“ povedala som Mattovi a ten sa len slabo usmial.

„Čakám na deň, keď si prídu aj po mňa. Som dosť schopný a môjho otca si už vzali,“ povedal smutne a ja som ho chytila za rameno.

„Bude to v poriadku. Uvidíš,“ povedala som a vstala. Vzala som Eveline za ruku a chcela ísť, no Matt ma ešte zastavil.

„Počula si o nich?“ spýtal sa a ja som sa obrátila.

„O kom?“ nerozumela som mu.

„O...“ začal, no nedokončil. Vystrašene sa pozeral pred seba a ja som sa otočila.

Videla som plno mužov v uniformách, ako kráčajú našim smerom. Matt bol už dávno preč a aj plno iných ľudí, radšej zaliezlo do domov, aby sa nemuseli pozerať na tých chlapov. Vzala som Eveline za ruku a bežala s ňou medzi uličky, aby nás náhodou niekto nevidel. Doteraz sa Eveline nebála, no teraz už áno. Hlavne keď sme sa spoločne pozreli, ako tí vojaci brali z každého domu schopných mužov. Počula som ako kričia o pomoc, ako ich ženy prosia a plačú. No videla som aj, ako ženy vojaci bijú, len aby im uhli z cesty. Zakryla som Eveline oči a vzala ju do náručia. Vykročila som popri uličke preč a chcela ísť, no začula som krik. Zmeravela som na mieste a neodhodlala sa otočiť.

Čo uvidím, keď sa obrátim?

Čo sa stane, keď to urobím?

Stála som a nehýbala sa. No možno práve to, že nič nerobím, urobí veľa tomu, kto kričí. Počula som ako ženy plačú, deti kričia a jačia, za čo dostávajú rany. Zatvorila som oči a snažila sa zatvoriť si aj uši. Snažila som sa sústrediť na niečo iné, niečo čo nie je na tomto svete. Snažila som sa vymazať si hlavu, presne v ten moment.

No nejde to.

Otvorila som oči a pozrela na Eveline. Videla som jej v očiach strach, no aj odvahu. Aj tak som sa však nedokázala otočiť a ísť im na pomoc. Preto som si jej hlavu len bezmocne schovala pri krk a cez prázdnu uličku išla preč. Chcela som im pomôcť. Tak veľmi som to chcela, no nemohla som ohroziť Eveline a ešte viac aj tých ľudí tam. Aj keď mi to srdce trhalo, aj tak som išla preč z tejto nočnej mory.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction