OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Pán Tieňov (9)

05.03.2015 (12:00) • • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 5× • zobrazeno 547×

Kapitola je venovaná Wendymoon, Majke a Trishe. Dúfam, že sa im bude páčiť.

Zúrila som. Zlosťou som sa triasla a namiesto toho, aby bol ten debil aspoň trochu empatický, sa smial na celý hrad.

„Ak neprestaneš, zabijem ťa.“

„Ale... (smiechokašeľ) videla (smiechokašeľ) si, ako si do toho (smiechokašeľ) spadla?“ S vypätím síl dokončil a začal sa šúľať na zemi. Keď už som to nevydržala podišla som k nemu a s poriadnou dávkou sily som mu kopla do píšťaly.

„Au, ty...“ Chytil sa za nohu a zazeral na mňa. Začala som si pískať - akože ja nič, ja muzikant. Koledoval si o to... a ja som ho varovala.

„Ale stále je to vtipné!“ Razom sa prestal mračiť a znova sa začal, teraz už potichšie, smiať.

Zavrčala som a zhlboka sa nadýchla, že mu niečo poviem, no to som nemala robiť, lebo sa mi do nosa znova zakorenil ten hnusný pach niečoho neidentifikovateľného. Znechutene som pokrčila nos a nadávky si nechala pre seba, lebo ak by som sa po každej nadávke takto zhlboka nadýchla, nedožila by som sa večera.

Pre danie vecí na pravú mieru, prvá disciplína sa volala údržba domácnosti, len preto, aby ste sa mohli historicky znemožniť...

Jej pravá podoba nebolo pranie bielizne, varenie, či upratovanie, ale nezletieť do tých hnedých vecí, čo po sebe nechávajú vaši domáci miláčikovia. Týmto mal mágov pomocník dokázať svoju húževnatosť. A kebyže počúvam pána profesora Colberta, tak si dám na to väčší pozor a nezletím priamo do toho najväčšieho velikána pod šírim nebom. Síce som sa už dvakrát išla vykúpať, stále to cítiť.

Keď sme konečne došli do ubikácií, unavene som sa hodila na posteľ a čakala, kedy konečne zomriem. Bol to ten najväčší trapas, aký som kedy zažila a preto som tu už viac nechcela ani dýchať, nieto ešte žiť...

„No tak, Ris, vzchop sa. Kde je to nebojácne dievča, ktoré po mne neustále hádže ostré veci? Čo kedysi zabíjalo zlých démonov? Hádam ťa len nezloží niečo podobné ako...“

„Povedz mi ešte raz Ris a si mŕtvy muž,“ zamumlala som do perín, no v kútiku duše som mu bola vďačná, že sa mi už nevysmieva. V posledných dňoch sa správa dosť milo... čím to asi bude?

Darren sa hrdelne zasmial a podišiel bližšie k oknu v miestnosti. Nastalo medzi nami príjemné ticho. Obaja sme boli zahĺbení vo vlastných myšlienkach, ktoré o pár minút prerušilo náhlivé zaklopanie na dvere.

Darren si vzdychol. „Ďalej!“

„Prepáčte... pán riaditeľ vás potrebuje v pracovni,“ povedalo nesmelo nízke dievča s brčkavými vlasmi a keď Darren na znak pochopenia prikývol, odišlo.

Zamyslene som sa obzrela za dvere, ktoré po sebe po odchode zavrel. Nie. Už sa nepokúšam otvoriť ich zakaždým, keď odíde. Dobre viem, že je to márne. No niečo mi na ňom prišlo divné...

Darren

„Volali ste ma, pane?“ Pevne som sa ozval, keď som vošiel do riaditeľne, hoci mi žalúdok plával ako na hladine rozbúreného oceánu... naposledy, keď som mal prísť do riaditeľne, to nedopadlo práve najlepšie.

„Kde máš svojho služobníka!?“ vyhŕkol mohutným hlasom starček so snehovými fúzami skôr, ako som sa stihol poriadne zorientovať v jeho kancelárii. Vydesene som uskočil a aj by som ušiel, keby mi v tom nezabránili mohutné dvere za mojim chrbtom.

„Ehm... no... je-“

„Priveď ju sem!“

„Áno, pane.“ Nahmatal som kľučku a ako najrýchlejšie som vedel, zatresol som za sebou dvere. Vydesene som si priložil ruku k hrudi a vydýchol. Ten tisícročný starec má energie na rozdávanie a rozdávanie.

Ktovie prečo chcel, aby som priviedol aj Allaris?

„Prečo si ma vyrušil z poobedňajšieho spánku?“ Zazrela na mňa, pričom nepotlačila zívnutie. „Ty asi veľmi chceš skončiť tri metre pod tou zemou, čo? Nemal by si si viac užívať svojho biedneho života a dať unavenému dievčaťu pokoj... prečo ma stále ignoruješ?!“

„Hovorila si niečo?“ opýtal som sa, akoby som si práve uvedomil, že tam je so mnou. Keď si urazene odfrkla spokojne som sa uškrnul a pokračoval v ceste.

„Kam to vlastne ideme?“ opýtala sa mrzuto a ja som jej s myknutím pliec dal najavo, že neviem.

Čo som vážne netušil, lebo sme mohli ísť priamo do náručia smrti, záhuby, prekliatia... nazvite si to ako chcete. Hm, tak to teda vlastne viem, kam ideme. No lepšie bude, keď jej to nepoviem. Stihla by ujsť a ja by som mal problém navyše.

Konečne sme stáli pred dverami. So zatvorenými očami som vydýchol prebytočný vzduch a silno zaklopal.

„Vojdite!“ počuli sme riaditeľov tlmený hlas. Chytil som Allaris za predlaktie a vtiahol ju dnu.

„Konečne vás stretávam!“ riekol prívetivo riaditeľ a podal Allaris ruku, ktorá ju po chvíli váhavo prijala a zamračene na mňa pozrela.

„Moje meno je Glaive Osmond. Som riaditeľ Tristeinovej akadémie. Bol by som rád, ak by ste mi ukázali znak pomocníka, potreboval by som si niečo overiť,“ povedal a mne až potom došlo, že po celý čas hovoril k Allaris. Ona iba mykla plecami a už-už si vyhŕňala tričko, že mu ukáže svoje znamenie, no našťastie som ju včas zastavil.

„Čo-“ sykla na mňa a ja som ju jediným pohľadom umlčal.

„Ale no ták! Nemohli by ste mi aspoň jediný raz prestať odopierať také malé potešenia ako sú...“ Odkašľal si, keď si všimol, že to, čo si pôvodne chcel iba myslieť, hovorí nahlas. Vedel som, že je riaditeľ dosť perverzný, ale toto som vážne nečakal. Prepaľoval som ho namosúreným pohľadom a jednu chvíľu som si myslel, že mu vrazím.

„No dobre!“ dodal rezignovane.

„Zavolal som si vás sem preto, aby som vás varoval... je tu niekto, komu sa nepáči, že máš za služobníka Striebornú Lunu, Darren.

Ak sem ten niekto dorazí a zaútočí na našu školu, budeš za to niesť následky. Prijal som ťa na našu školu iba kvôli tvojej matke... nemienim vystavovať žiakov mojej školy nebezpečenstvu...

Nuž! Povedal som vám, čo som chcel, môžete odísť. Mám ešte veľa práce a ocenil by som, keby ste ma nevyrušovali... teda, slečna Luna by aj mohla. Od nej by som si dal povedať so všetkým!“ Na tvári sa mu usadil zasnívaný úsmev a ja som, skôr ako stihol podniknúť ďalšiu volovinu, vyviedol Allaris von a zabuchol za nami dvere.

„Odkiaľ má, že som Strieborná Luna?“ vydala zo seba čiernovláska roztrasene.

„Netuším.“

Autor: (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Pán Tieňov (9):