OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Pán Tieňov (8)

02.03.2015 (20:00) • • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 8× • zobrazeno 784×

   Preskočila som parapetu a opäť som stála v jeho izbe... bolo to zvláštne - už druhý deň prespávam v cudzej mužskej izbe, ktorá navyše patrí niekomu, koho vôbec nepoznám. Čomu sa vlastne čudujem? Najprv by som mala zistiť, že kto som ja a až potom sa zapodievať nejakým psychopatickým magorom.

   Kyslo som sa zatvárila, no nechala som to tak a zavrela radšej okno. Ako som bola vonku, vôbec som necítila chlad, ktorý ma obklopoval... ale možno to bude tým, že som predsa len o niečo vyššie. Už som sa vám inak pochválila, že mám z tohto apartmánu krásny výhľad na nejaké kamenné vrchy? Stavím sa, že obklopujú celú školu, aby mi môj útek ešte viac uľahčili.

   Sadla som si na kraj postele a utrápene som si prečesala vlasy,

   „Prečo bol len taký povýšenecký?“ zamrmlala som a na čele sa mi od toľkého premýšľania utvorila vráska. Cítila som sa ako Alica v krajne zázrakov... len tá chuť z „čarovného“ života opadla už pri mojom narodení... ach, prečo mi to len rodičia spravili?

   Zrazu som počula zaškrípanie dverí a už som bola na nohách aj s mojimi dvoma dýkami - tie mi našťastie ten fagan nezobral.

   „To si len ty,“ vydýchla som a sklonila som svoje dýky naspäť.

   „Milé privítanie,“ skonštatoval a zavrel za sebou dvere. Oprel sa o ne, založil si na hrudi ruky a nedôverčivo si ma premeral.

   „Čierne vlasy sedia. A aj oči áno,“ zamrmlal si až som ho skoro nepočula.

   „Čo?“ Odpoveďou mi bolo tiché zavrčanie a tresnutie dvermi.

   Čo to malo byť? opýtala som sa samej seba v mysli a nakoniec som začala nadávať, že som ho neprinútila vrátiť mi Anabelu, kým som mala ešte možnosť.

Darren

   Musím si moju teóriu overiť... predsa nie je možné, aby som mal v izbe Striebornú Lunu, alebo v tomto prípade jej reinkarnáciu. Vedel som presne, čo mám robiť.

   Vtrhol som prudko do miestnosti a knihovníčka, div, že nespadla zo stoličky, keď ma uvidela.

   „Môžem vám nejako pomôcť?“ Nadvihla obočie a celého si ma premerala. Nedivil by som sa, keby si myslela, že som si pomýlil dvere... do knižnice som zavítal naposledy pred... ešte nikdy som nebol v knižnici.

   „Áno. Pán Colbert mi zadal referát o Striebornej Lune, tak by som poprosil nejaké knihy zamerané práve na jej osobu.“ Zbehol som pohľadom po celej knižnici a ignoroval pohľady chichúňajúcich sa spolužiačiek.

   „Ale iste.“ Prikývla knihovníčka a otočila sa k ozrutným regálom s knihami. Oprel som sa o stôl a založil si ruky na hrudi.

   Bolo tu čisto a ticho. Nikdy som v knižnici nebol, tak ma to trochu prekvapilo. Pohľadom som blúdil po úhľadne poukladaných knihách a obdivoval ozdobné písma vykladané zlatým práškom.

   Ani som sa nenazdal a knihovníčka už za mnou stála s plnými rukami starých zaprášených kníh.

   „Ďakujem,“ povedal som vyvedený z miery.

   „Niet za čo,“ odvetila a s buchotom mi položila knihy na stôl.

   Boli to asi tri hrubé zväzky kníh. Zobral som tú, čo bola na vrchu a začal čítať...

   Bolestne som si premasíroval zadnú časť krku a hodil aj poslednú knihu na stôl.

   Nič podstatné v tých knihách nie je! Dokonalá strata času. Zamračene som zobral knihy a snažil sa nájsť nejaké miesto pre ich uloženie. Našťastie ma knihovníčka zastavila ešte pred tým, ako som sa snažil knihy natlačiť niekam do odvetvia umeleckej literatúry.

   Aj keď nechápem, čo jej na tom vadilo. Z môjho pohľadu to vyzeralo fakt ako obyčajné rozprávky. Nemohla predsa Pána Tieňov poraziť svojou nevinnosťou, láskou či akými to ďalšími kravinami... je to tak nereálne, ako úsmev z reklamy na vložky.

   Práve, keď som prechádzal cez námestie, ma z rozmýšľania vytrhol niečí hlas.

   „Darren! Kde si, do čerta, bol?! Nevedel som ťa nikde nájsť,“ povedal vyčítavo Ryan a zavesil sa mi na krk. Zavrčal som. Pekelne to bolelo, no nechcel som nič dať najavo a bez slova som ho zo seba striasol.

   „Nebudeš tomu veriť, ale študoval som,“ zamrmlal som a pridal do kroku.

   „Čože?“ Ryan tam ostal vyjavene stáť, neschopný akéhokoľvek slova. Po chvíľkovom šoku sa za mnou opäť rozbehol a strčil sa mi do cesty.

   „Pŕŕŕ, no tak stoj! Nejdeš na večeru? Ak ma hodinky neklamú, tak je pol siedmej.“

   „Vážne?“ Zaskočene som zastal a pozrel na hodinky. To som bol v knižnici tak dlho?

   O pár minút sme už s Ryanom sedeli v jedálni a jedli neskutočne dobré palacinky so šľahačkou a čokoládou... úžasný výber jedla na večeru.

   „Odkedy sa ty, prosím ťa, učíš? A ako to, že si pri tom zabudol na večeru?“ zvozil ma podozrievavým pohľadom Ryan, keď si spomenul na náš rozhovor predtým. Pokrčil som ramenom a uškrnul sa.

   „Nebodaj sa bojíš, že bude zo mňa nejaký bohom zabudnutý knihomoľ? To ale nemôžeš dopustiť, však? Ako by si potom vyzeral v očiach dievčat? Áno, ako kamoš červotoča!“ zašvitoril som a rozkrojil kúsok palacinky. „To aby som čo najskôr začal študovať a dostávať samé jednotky a vyznamenania... povedz, čo myslíš, ako dlho by si to vydržal so šprtom? Či, nebodaj, by si na mňa zanevrel a vzápätí mi dal kopačky? Nič nehovor! Viem si to živo predstaviť: Ó, Darren! Čo sa to s tebou porobilo? Už nie si tak cool, ako si býval. Rozchádzam sa s tebou!“

   „T-ty si idiot!“ Ryan mi zapchal ústa a sám sa začal hrdelne smiať. „Mýliš sa, bolo by to takto: Preboha, Darren! Ako si mi to mohol urobiť? Teraz budú všetky chutné dievčatá letieť iba na teba a mne necháš len tie škraty!“

   „Tak to nemôže byť,“ skočil som mu do reči, „na mňa tie chutné dievčatá letia už teraz.“ Veľavýznamne som sa naňho pozrel.

   „Tým myslíš Kirche? Prepáč, ale tá je tak nanajvýš žeravá a nie chutná... nie nadarmo sa jej vraví Ohnivá Kirche.“ Uškrnul sa a ja som prevrátil očami.

   „Prosím ťa... je to obyčajná kurva. Prívlastok „žeravá“ sa k nej vôbec nehodí.“ Postavil som sa a išiel odniesť jedlo na izbu. Kedy naposledy vôbec jedlo to dievča, čo mám na izbe?

   „Idem teda. Dobre sa maj a nezabudni ohurovať dievčatá svojimi znalosťami.“

   „Podobne,“ poprial mi s úškrnom a tiež sa postavil na odchod.

  „Ahoj...“ zamrmlal som, keď som vošiel do izby.

   „Ahoj.“ Zívlo čiernovlasé dievča a pretrelo si unavene oči.

   Zrejme som ju zobudil, prebleslo mi mysľou.

   „Neviem, kedy si naposledy jedla, no predpokladám, že to muselo byť veľmi dávno... na, najedz sa!“ Vložil som jej do rúk tanier s palacinkami a oprel sa o vankúš na posteli.

   Dievča si najskôr nedôverčivo premeralo obsah taniera, no potom ako ovoňalo dobrotu, ktorej len ťažko niekto odolá, sa do toho s chuťou pustila. Spokojne som sa usmial a zavrel oči. Bol som trocha z tej knižnice unavený. Ani neviem ako, zaspal som.

   Zobudil som sa až príliš skoro ráno. V izbe bola tma, len na dievča vedľa mňa dopadali jemné lúče mesiaca. Neviem, čo ma to popadlo, no v jednej chvíli som mal chuť... no to je v podstate jedno.

O týždeň neskôr

   „Vstávaj, Šípková Ruženka! Dneska začína súťaž o najlepšieho pomocníka.“ Sedel som obkročmo na Allaris a čakal na jej rekciu. Vedel som, že sa jej to nebude páčiť.

   „Zlez zo mňa, Darren,“ zamrmlala zo spánku, prevalila sa na bok. A keď si uvedomila, že v akej polohe sa nachádza, s krikom ma od seba odsotila.

   „No hurá! Máš na to šesťdesiat sekúnd.“ Uškrnul som sa a hodil jej veci na prezlečenie. Potom som vyšiel von z izby a počkal, kým sa prezlečie.

   „Aby ti bolo jasné, nikam nejdem,“ povedala ostro, keď som znova otvoril dvere.

   „Jasné, jasné.“ Pretočil som očami a ďalej som sa hrabal vo svojej skrini, kde mal byť údajne hodený môj prútik.

   Po pol hodinovom hľadaní som ho konečne našiel... ale to už bolo niekoľko minút po začatí hodiny.

   „Do riti,“ zanadával som, chytil som Allaris za ruku a rozbehol sa von.

   „Meškáte,“ oznámil mi káravým tónom profesor Colbert.

   „Ako keby som na to sám neprišiel,“ zamrmlal som neprítomne a rozhliadol sa po dave študentov. Všetci už boli pripravení... len ja s Allaris sme opäť meškali.

   Potiahol som ju za rukáv a vybral sa medzi ostatných študentov, čakajúcich na pokyny učiteľa. Pán Colbert si odkašľal, ešte raz na mňa škaredo zazrel a pustil sa do vysvetľovania.

   „Takže ešte raz pre tých, čo prišli neskoro – začíname súťažou, ktorá nesie názov „Údržba domácnosti“. Vašou úlohou bude...“

Allaris

   Blá, blá, blá... zbytočná strata času. Prečo ma sem ten idiot zobral? Veď som mu dala jasne najavo, že nie som jeho slúžka. Čo znamená, že nebudem tancovať tak, ako on píska. Však ja mu ešte len ukážem, čo spravil za hlúposť, keď ma sem takto podlo dotiahol. Zlovestne som sa usmiala a tvárila sa, že počúvam učiteľov výklad. No až potom, ako sa celá súťaž začala, som zistila, že akú blbosť som spravila.

Hoho. Absolútne si už nepamätám, o čo mi v tejto poviedke išlo, no niečo ma núti ju dopísať... nepochybujem, že ju veľa ľudí prestalo čítať, ale aj tak ju chcem stále dokončiť (veľa ľudí? haha, už odzačiatku to čítal hádam len jeden človek).

A chcela som sa ešte ospravedlniť, že som na začiatku kapitoly nenapísala zhrnutie predchádzajúcich častí. Na takéto veci som strašne lenivá, prepáčte (že s tým nič nerobím aj keď o tom viem alebo niečo v tomto duchu...).

See ya! Vaša Soletka

Autor: (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Pán Tieňov (8):