OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Pán Tieňov (7)

03.09.2014 (15:00) • • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 4× • zobrazeno 571×

Ahoj.

Začína sa (resp. začal) školský rok a ja nastupujem na novú školu. Dôvod, prečo vám to tu píšem je taký, že neviem, ako to budem všetko stíhať... musím chodiť dvakrát do týždňa na hodiny spevu, raz do týždňa na klavír, musím dopisovať poviedky, musím cvičiť na klavír, lebo mi to ide otrasne, musím pomáhať upratovať a variť v domácnosti, pokúšať sa učiť (čo je v mojom prípade nemožné), skúsiť si nájsť na škole priateľov (čo je tiež nemožné, keď zistia, že nie som normálna), urobiť na učiteľov dojem (... toto tiež priradíme k nemožným veciam), hrať Wow... no proste je toho na mňa dosť.

Budem sa snažiť pridávať poviedky pravideľne, ale neviem, neviem... nič nesľubujem. A vy si radšej od toho tiež nič nesľubujte.

Takže, zdelila som vám, čo som chcela zdeliť a prajem už príjemné čítanie. (Btw, 1535 slov - I'm fabulous.)

Inak v minulej časti sme sa dozvedeli o súťaži medzi pánmi a služobníkmi. A kedže si Darren myslel, že Allaris ušla, išiel skontrolovať svoju izbu... píšem to len preto, lebo som poslednú časť pridala veľmi dávno. Gomenasai! T-T

    „Tak, čo odo mňa chceš?“ opýtala som sa nepriateľsky. Nech vidí, že mi tá jeho hra vôbec nie je po chuti.

   „O týždeň začína nejaká súťaž a ja by som ťa chcel poprosiť, či by si mi s ňou nepomohla,“ vysypal jedným dychom a čakal na moju reakciu.

   „Po tom, čo ma tu takto nasilu držíš si myslíš, že budem mať chuť ti pomôcť? Tak to ťa budem musieť sklamať. Nechce sa mi pomáhať takému... takému...“ Zmetene som sa začala obzerať okolo seba, hľadajúc vhodné slová na opísanie chlapca s havraními vlasmi.

   Pri pohľade na neho ma napadali samé nepriaznivé veci... len škoda, že nie nepriaznivé pre neho. Ou, sakra... prečo na mňa musí doliehať puberta práve teraz?!

   „Sexy mužovi ako som ja?“ dokončil za mňa, načo som málom prikývla. Krava! Sústreď sa.

   „Práve to som nemala na mysli.“ Práve to som MALA na mysli!

   „Tak čo teda?“ Podišiel ku mne a ja som sa musela veľmi premáhať, aby som naňho neskočila.

   „Vieš čo? Nechajme to radšej tak. Proste ti nepomôžem a basta!“ Dupla som si nohou a omylom som trafila tú jeho nohu.

   „Au! Do čerta! To si taká tučná alebo máš silu ako býk?“ Chytil si ťažko ranenú nohu a začal na mňa zazerať.

   „Ehm, prepáč.“ Ustúpila som o krôčik dozadu a previnilo sa pozrela do zeme.

   „No... a... čo robíš rada... vo svojom voľnom... čase?“ opýtal sa trhane, keď predýchal môj nečakaný útok.

   „Čo robím rada vo svojom voľnom čase?“ Nechápavo som zopakovala jeho otázku. Prikývol.

   „Zlepšujem svoje zručnosti s Anabelou a učím sa ovládať moje schopnosti... ale neviem, či by sa to dalo nazvať, že to robím rada. Beriem to skôr ako povinnosť.“ Pokrčila som plecom. „Prečo ťa to zaujíma?“ opýtala som sa zvedavo.

   „Len tak,“ povedal ľahostajne, pričom sa otočil k dverám a chytil do dlane kľučku. „Musím ísť na hodinu, takže ťa tu budem nútený nechať samú. Som si istý, že to tu bezo mňa zvládneš. Takže tu nič nerozbi, áno?“ Vykĺzol von a ja som už len počula jeho vzďaľujúce sa kroky.

   Keď už som ich vôbec nepočula hodila som sa k dverám a pokúsila sa otvoriť ich. Boli zamknuté.

   „Ako to urobil? Veď som ani nepočula, kedy zacvakol zámok,“ zamrmlala som. Otočila som sa čelom k izbe a zrak mi padol na priestranné okno.

   Zamyká aj to? prebleslo mi mysľou a skôr, ako som si to stihla premyslieť, urobila som krok k nemu. Takýchto pomalých krôčikov som urobila ešte desať, kým som sa k nemu nedostala. Chytila som kľučku, stisla a Vŕŕŕŕŕzg! Okno sa so zavŕzganím, ktoré by počul aj hluchý na sto míľ, pomaly otvorilo.

   V duchu som zajasala a nadýchla sa čerstvého studeného vzduchu, ktorý prúdil cez otvorené okno. Problém bol len v tom, že izba bola veľmi – ale veľmi – vysoko. Bude mi trvať dlhšie, než to celé zleziem dole. Vzdychla som si, no odhodlaná to celé zliezť som ladne zoskočila na rímsu pod oknom. 

   Keď sa mi to podarilo zliezť, bola som prekvapená. Netrvalo to až tak dlho, ako som si myslela.

   „Sloboda.“ Vdýchla som do pľúc ten čistý vzduch a blažene sa pri tom usmiala. Vykročila som smerom k lesu predo mnou.

   Cítila som sa nezraniteľná a neuveriteľne šťastná. Milujem nespútanú voľnosť a vietor vo vlasoch.

   Vyskočila som na pník a so širokým úsmevom sa pozrela do neba, ktoré zakrývali listy stromov. Je tu tak krásne, pomyslela som si a už trochu upokojená som zoskočila z pníka a kľakla si k zemi.

   Pritisla som dlaň k hebkému machu, zavrela oči, zhlboka sa nadýchla. Energia mnou prúdila ako divá... a možno... nie mnou, ale okolitou prírodou. Ťažko sa mi ju podarilo udržať na jednom mieste príliš dlho. No po krátkom sústredení sa mi to nakoniec podarilo!

   Vydýchla som. Hrudník sa mi pomaly sťahoval a z dlane mi vyletela žiarivá iskrička.

   Zvraštila som čelo a sústredila sa ešte viac. Na koži som ucítila páľavu. Už som energiu držala vo svojej ruke dosť dlho. Prudko som ju odtiahla od zeme a so syknutím som dopadla na zadok.

   „Au, au, au, au...“ Tisla som si k hrudi popálenú ruku a neustále hrešila. Viem... toto zaklínadlo bolo veľmi nebezpečné, ale musela som to skúsiť.

   „Ahoj Luna!“ Stŕpla som. Počula som pod sebou až nadpozemsky príjemný (a dosť piskľavý) hlas. Pomaly som sklonila hlavu a keď som uvidela zdroj toho hlasu, skoro mi sánka padla až na zem.

   Mal strieborné krídla poskladané povedľa bokov, malé hebučké labky, veľké uši, tmavomodré oči a ružový ňufáčik mu neposedne tancoval zo strany na stranu. Keď sa jeho smiech rozniesol hlbokým lesom, moje vnútro sa príjemne rozohrialo.

   „Kde si toľko trčala? Už som sa bál, že ťa nikdy neuvidím!“ povedalo šťastne chlpaté čudo a skočilo mi do lona.

   „P-prepáč, ale ja neviem kto si,“ vyjachtala som, načo tá vec prestala vrtieť chvostíkom a v očiach sa jej zaleskol smútok.

   „Ty nie si Luna?“ opýtalo sa to sklamane a zoskočilo to zo mňa dole.

   „Nie.“ Smutne som sa usmiala a kľakla si k nemu. „Ty budeš zrejme posol, že?“

   Tvor, ktorý vzdialene pripomínal zajačika hrdo vztýčil hlavu a odhodlanie mi pozrel do očí. „Moje meno je Nielyn. Býval som poslom Striebornej Luny.“

   Prikývla som. Nečakala som, že posol bude vyzerať takto... v knihách bol popísaný viac... viac... honosnejšie?

   „A kto si ty?“ znela jeho jednoduchá otázka, čo ma vytrhla z mojich úvah.

   „Som Allaris.“

   „A ďalej?“

   „Čo by si chcel vedieť?“ opýtala som sa unavene. Nechcela som mu povedať to s tým proroctvom... už tak som bola dosť otrávená z tých zbožných pohľadov.

   „Nič!“ odvrkol a urazene sa mi otočil chrbtom.

   „Čo odo mňa chceš?“ opýtal sa rázne.

   „Potrebujem, aby si odovzdal správu kráľovi Troch mlynov. Zrejme sa tu nejakú chvíľu zdržím a nechcem, aby si robil starosti, či...“

   „Fajn, fajn! Tak mi ju už daj a nechaj ma robiť si svoju prácu,“ vyprskol a netrpezlivo postával na mieste. Zamračila som sa, no nič som nepovedala. Nech sa durdí, keď mu to robí dobre.

   Vložila som správu do puzdra opásaného okolo králičieho telíčka, ktoré sa tam akoby zázračne objavilo a keď som bola hotová o krok som od neho ustúpila.

   Zajačik na mňa povýšenecky zazrel a vydal sa na cestu.

   „Prečo nepoužiješ svoje krídla?“ vyletela zo mňa otázka, čo mi robila momentálne najväčší problém.

   „Prečo?“ Zastal a jeho oči plné pohŕdania sa zakliesnili do tých mojich. „Ak by som letel, tak som tam hore pre jastrabov ako na striebornom podnose... preto. A tu dole sa aspoň môžem skryť, keď bude treba.“

   Mykol ňufáčikom a skočil do zelenej húštiny.

   „Mala som ho nechať v tom, že som Strieborná Luna,“ zamrmlala som si a vybrala sa naspäť do hradu.

Darren

   Nuda, nuda, nuda a nuda... koho môžu baviť dejiny kúziel?! Profesor Colbert sa neráta – ten je lietadlo už od narodenia...

   „... a tu nám na scénu prichádza Strieborná Luna. Je to čarodejnica, čo pomáhala Albusovi Veľkobradému pri zachraňovaní noci pred skazou vytvorenou Pánom Tieňov.“

   Počkať... nespomenul pred chvíľou nášho pána Tienistého?

   Bezmyšlienkovite som chytil do ruky brko a začal si do zošita zapisovať zápisky spojené s tým sviniarom. Nie je to tak, že ho mám tak v láske, aby som chcel o ňom všetko vedieť. Ale nikdy neviem, čo všetko sa mi môže zísť.

   „Ó, to je dojemné! Konečne! Aspoň prvý raz v mojom dlhom živote vidím pána Darrena de Abyss robiť si na mojej hodine poznámky,“ ozvalo sa mi za chrbtom, načo som potlačil pretočenie očami. Debil sprostý. Myslí si, že je vtipný?

   Očividne som ten vtip nepochopil iba ja, lebo sa triedou rozniesol pobavený smiech mojich spolužiakov.

   A profesor Colbert pokračoval: „Strieborná Luna by nikdy nedokázala odvrátiť prichádzajúcu skazu nebyť Albusa Veľkobradého... v spojení s jej mocnou mágiou a Albusovím intelektom dokázala Pána Tieňov premôcť a tým zachrániť ľudí.

   Od tej doby ju ľudia považujú za božstvo a pod rúchom jej úžasnosti bol zapadnutý Albus Veľkobradý, na ktorého ľudia úplne zabudli.

   Preto hovorím, že je to podradná rasa. Vymýšľajú si milión bohov a na pravých hrdinov stále zabúdajú,“ pohoršoval sa profesor, načo nasledovali súhlasné prikývnutia zo strany študentov.

   Znova som potlačil svoju túžbu pretočiť oči a zodvihol som ruku, aby som urobil profesorovi radosť. (Zvyčajne hovorím bez vyzvania... netuším, čo na tom tak všetkým vadí.)

   „Áno, pán Darren?“

   „Čo sa stalo potom s Pánom Tieňov? Myslím tým, ako sa dostal z moci Striebornej Luny, keď bola taká neporaziteľná?“

   „Som potešený vašim záujmom o môj výklad.“ Rozžiaril sa a začal s vysvetľovaním. „Strieborná Luna udržovala Pána Tieňov na uzde vďaka jej jedinečnej mágii, ktorá sa po jej smrti oslabila a on sa bol tak schopný oslobodiť.

   No nemajte strach – Strieborná Luna myslela aj na svoju smrť. Svoju moc totiž predala dieťaťu, ktoré sa narodilo práve v tej istej chvíli, ako zomrela. Zaujímavé bolo, že to dieťa sa na Striebornú Lunu aj celkom dosť ponášalo – malo vlasy čierne ako noc a oči strieborné ako mesiac...“

   Hmm... koho mi ten opis len pripomína? Nech rozmýšľam ako chcem, nikto mi nenapadá...

   Niečia ruka sa zdvihla do vzduchu. „Áno, slečna Margarita?“

   „Ako Strieborná Luna zomrela?“

   „Na starobu – tento rok by sa dožila sto dvadsiatich ôsmich rokov.“

   Nasledoval zborový sklamaný povzdych.

   „No čo je? Nemusí všetko skončiť akčne!“ vyhlásil pán Colbert a začal rozhorčene diskutovať o dnešnej generácii študentov.

Autor: (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Pán Tieňov (7):