OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Pán Tieňov (2)

16.07.2014 (10:00) • • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 5× • zobrazeno 620×

   „Moja hlava... to tu nemá nikto aspirín?!“ zavrčal som. Do riti... mal som sa krotiť pri tom vlkolakovi. Prečo zakaždým dovolím, aby ma ovládli moje pudy?!

    Konečne sme došli na školský dvor. Učiteľ spustil svoj tvrdo natrénovaný príhovor, pri ktorom by sa aj medveď v lete išiel uložiť na zimný spánok a ja som v duchu počítal, koľko ešte bude tento obrad trvať. Pri učiteľovej rýchlosti rozprávania pravdepodobne aj celý deň.

   „... na tento deň budete spomínať roky! Ešte keď budete starí mágovia, ako ja, sa pozriete na svojho služobníka a poviete si,-“ No to hádam nie... on tu mieni kecať nie jeden, ale dva dni! Toto nemôžem nechať len tak.

   „Študenti, môžete začať s povolávaním!“ vyhlásil som a tleskol som rukami, aby som to urýchlil. Pán Colbert sa na mňa škaredo pozrel.

   „Pán Darren de Abyss, nabudúce sa ma, prosím vás, spýtajte, keď budete mať potrebu organizovať mi vyučovanie.“

   Aj tak by mi ten starý chren nikdy nedovolil organizovať vyučovanie, uškrnul som sa.

   „Začnite povolávať pekne po jednom!“ zakričal som, aby som ho ešte viac naštval. Colbert mi posielal jeden nenávistný pohľad za druhým.

   „Ty skazený, slizký, malý had!“ Zaškrípal zubami a vyzeral tak, akoby ma chcel namieste uškrtiť. Chcel som mu na to niečo veľmi pekné povedať, no to nás už prerušil spolužiak s kvetinkou v ruke, ktorý sa tváril, akoby práve zožral všetku pôvabnosť sveta...

   „Ach, veľký predok Burimille, ty čo nás vedieš, zroď vznešeného, ktorý mi bude musieť slúžiť, otroka Bronzového Guicheho... Odpovedz na moje posvätné vzývanie!“ Zem sa otriasla a pred ním sa zjavilo nejaké veľké čudo. Bolo to guľaté, chlpaté a malo to oči veľké ako taniere.

   „Ech?“ vyšlo z vyvaleného Guicheho a ja som sa musel pousmiať. Vyzeral, akoby po prvýkrát v živote uvidel vibrátor.

   Obzrel som sa okolo seba a pohľadom som zavadil o nervóznu rožovovlásku. Bola bledá ako stena a neprítomne sa pozerala na učiteľa. Uškrnul som sa. Už sa neviem dočkať, kedy uvidím jej pomocníka. Pravdepodobne to bude niečo pribrzdené ako ona. Tipujem ju na takého chromého slimáka.

   Louis si zrejme všimla môj uprený pohľad, keď sa na mňa nahnevane zamračila. Zamával som jej na pozdrav, no ona sa namosúrene odvrátila a niečo si zahundrala popod nos.

   A možno, že ju preceňujem, pomyslel som si. Možno nedokáže vyvolať pomocníka. Pravdepodobne to bude len ďalší výbuch...

   Nejaké iné dievča práve povolala ohnivého salamandra.

   „Neveril som, že vyvoláte tak silného jedinca, slečna Kirche.“ Pokýval uznanlivo hlavou profesor Colbert.

   Ani som si nevšimol, kedy sa všetci vystriedali a bez služobníkov sme ostali už len ja a Louis - ružovovláska.

   „Louis de La Vallière!“ vyzval pán Colbert ďalšieho mága a Louise sa postavila pred triedu.

   „Môj otrok, ktorý žiješ niekde vo vesmíre...“ začala Louise, „ach, nedotknuteľný, krásny a silný pomocník! Prajem si a prosím ťa z celého srdca, odpovedz na moje volanie!“

   Výbuch!

   Zakryl som si rukávom oči a počkal, kým sa prach usadí na zem. Zaostril som na najväčší zhluk dymu a prekvapene som nadvihol obočie. Človek?

   „Haha, presne to sa dalo od Nulovej Louis očakávať,“ zasmiala sa veselo Kirche. „Najnemožnejší pomocník v ráde pomocníkov.“

   „T-toto má byť ten krásny, silný a nedotknuteľný pomocník?!“ Trhalo Louis kútikom obočia. „Pán učiteľ! Prosím! Môžem to skúsiť ešte raz?“

   „Je mi ľúto, Louis, ale toto je posvätný obrad... nemôžem ti dovoliť ho takto zneuctiť.“ Zakrútil záporne hlavou pán Colbert. „Obrad musíš dokončiť s tým, čo máš.“

   Louis sa s odporom zohla k svojmu pomocníkovi a neochotne dokončila obrad.

   Učiteľ sa rozhliadol po triede a očami zostal visieť na mne. „Darren de Abyss.“

   „Aha! Pozrite sa, to je Darren! Som si istá, že vyvolá draka alebo kryštálového gryfa...“ Nastal okolo mňa tichý šum. Keď som prechádzal okolo profesora, zastavil ma.

   „Prajem ti, aby si si povolal ružového netopiera, ktorý ťa nebude mať rád a každé ráno ti bude srať do postele smradľavé ružové hovienka,“ zasyčal síce potichu, ale dosť nahlas na to, aby tá veta prehlušila šepot okolo nás.

   Všetci ostali ticho a dievčenská časť publika upriamila svoje vražedné pohľady práve na profesora Colberta. Nervózne prehltol guču, ktorá sa mu urobila v hrdle a nakoniec dodal: „Nezabudni ma potom nechať preletieť tým drakom, ktorého si povoláš!“ Potľapkal ma priateľsky po pleci a nervózne sa zasmial.

   Uškrnul som sa. „Nebojte sa, vás vždy!“ A potom nariadim tomu drakovi, aby vás zhodil pekne niekde z útesu...

   Zatvoril som oči a začal s povolávaním. „Ty, ktorý máš osud v mojich rukách, pošli za mnou pomocníka hodného môjho mena. Pomocníka, čo spasí moju dušu. V mene Daemona, ťa povolávam!“

   Vietor mi rozstrapatil vlasy a ja som konečne otvoril oči. Predo mnou ležalo — dievča?!

Autor: (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Pán Tieňov (2):