Celkom obyčajné ráno... asi...
16.04.2015 (09:00) • • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 7× • zobrazeno 544×
Ja viem, že to trvá (s prepáčením) jak lačnému sranie a celá kapitola stojí za hovno, ale potrebujem sa učiť. Kto aj nie? ... vymysli si lepšiu výhorovku. Preto sa ospravedlňujem všetkým, ktorí tú poviedku čítajú. Poznám ten pocit, keď sa neviem nejakej poviedky dočkať a autor/autorka s ňou mešká celý mesiac...
Allaris
Ráno som sa zobudila naozaj skoro. Zrak mi mimovoľne zaletel k spiacemu Darrenovi s poslom v rukách. Nepotlačila som jemný úsmev, ktorý sa mi dral na povrch. Potichu som vykĺzla spod svojej deky a odkradla sa preč.
Poriadne som sa ponaťahovala. Napadlo mi, že spravím pre zmenu raňajky ja, a tak som sa išla poobzerať po okolí. V tom ma však vyrušil nepatrný krik... nie nebol to krik. Bol to uši drásajúci vreskot – ten, ktorý som tak dôverne poznala a z celej duše som sa modlila, aby som ho už nikdy viac nepočula. Hoci som vedela, že to nebude možné.
Nebolo ho veľmi počuť, počula som ho v diaľke. No aj napriek tomu, že bol taký slabý, jasne som ho vnímala. Nemohla som si ho zameniť. Rozšírenými zreničkami som schádzala stromy okolo mňa. Snažila som sa zachytiť, odkiaľ tie vresky prichádzajú, nakoniec som sa zvrtla a vyrazila doprava. Po chvíli som krik počula tak blízko, až som v bruchu cítila nepríjemné mravčenie. Preskočila som padnutý konár, a vzápätí sa mi naskytol ten zvrátene povedomý pohľad.
Poodtrhávané končatiny, zohavené telá bez hláv, rozrezané hrdlá, rieky krvi, zopár mužov ochraňujúcich to, čo je pre nich najdôležitejšie, vydesené a plačúce ženy schovávajúce svoje deti v náručí... tvory, ktoré za to všetko mohli. Zhrozenie vystriedala nenávisť zmiešaná z hnevom.
Ako?! Ako ich to môže baviť? Zas a znova zabíjať nevinné rodiny, len pre potešenie?!
Ešte teraz si pamätám, ako sa to stalo aj mne. Dedina v ohni, štipľavý dym zmiešaný s pachom zhoreného mäsa, vlasov a krvou... rodičia ma schovali do pivnice, no démoni podobní vlkom ma našli prikrčenú za sudom ako som plakala za už mŕtvymi rodičmi. Bola som príliš vystrašená na to, aby som im odporovala alebo sa nejako bránila. Doteraz si zazlievam, že som nepomstila mamu a otca...
Neskôr, keď ma démoni vytiahli na nohy a vliekli niekam preč - preč od môjho domu, zachránil ma. Rytier v službách kráľa. Môj učiteľ a verný priateľ – Lanre. Roky strávené s ním boli to najkrajšie, čo som za celý svoj život mala. Avšak pred rokom zomrel, keď bol na výprave do druhého kráľovstva.
V ten deň, keď som sa to dozvedela som plakala dlho do noci a nedokázala som prestať. Ja, ktorá som si sľúbila, že už nikdy nebudem plakať, som svoj sľub porušila v neprekonateľných rozmeroch.
Moja nenávisť k démonom začala horieť novým, silnejším plameňom. A zvlášť k tomu, ktorý zabil Lanreho...
Vytiahla som svoje dýky z puzdier na lýtkach a rozbehla sa pomôcť jednému mužovi, čo sa týčil pred svojimi deťmi a bojoval proti tvorovi s desivo dlhými tesákmi. Jediný rýchli pohyb ruky mi stačil na znemožnenie, akéhokoľvek pohybu a démon padal ochrnutý na zem.
Otočila som sa práve včas, aby som si všimla netvora rútiaceho sa plnou rýchlosťou na mňa. Bez ťažkostí som sa uhla a do chrbta mu vrazila dýku. S rykom padol na zem, no o chvíľku už sa ani nepohol. Chytro som mu vytrhla z chrbta moju zbraň, no bola som pomalá. Zacítila som bodavú bolesť na predlaktí. Odskočila som, akoby som sa popálila.
Stála som zoči-voči pánovi Tieňov. Do očí sa mi rinuli slzy. Moja ruka... pohľad mi na sekundu zabehol na predlaktie. Mala som na nej hlbokú bodnú ranu. Otrasne to bolelo a krv tomu pridávala na desivosti, aj keď to nemuselo byť až také zlé. No pohnúť s ňou sa mi dalo len veľmi ťažko.
Prudko dýchajúc som odskočila pred výpadom iného démona, ktorý sem priletel od neviem kam a kopla som ho nohou do pána Tieňov. Napichol sa na jednu z jeho hmyzích nôh ostrých ako žiletka a na mňa vystreklo kvantum krvi.
Pán Tieňov sa ho nahnevane striasol, no keď sa jeho pohľad stretol s mojím, zoširoka sa usmial. „Allaris! Ani nevieš ako veľmi si mi chýbala...“
Jeho monológ prerušil bojový pokrik nejakého ďalšieho neidentifikovateľného tvora a skôr, ako som stihla niečo urobiť, bol rozrezaný skrz na skrz. Ohromene som pozerala na mužov chrbát a keď sa otočil, zabodol sa do mňa jeho nahnevaný pohľad.
„Darren,“ šepla som.
Ignoroval ma. Pozrel na pána Tieňov a ja som až cítila to napätie, ktoré sa medzi nimi v tej chvíli vznieslo.
Autor: (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction
Sdílet
Diskuse pro článek Pán Tieňov (12):
Hm... tak to je blbé. Totižto som čakala niečo viac... dobrý príbeh je hlavne o tom, že tú postavu vykreslíš, a aj prostredie, vnemy... a keď sa napríklad niekto správa ako debil, práve pomocou minulosti môžeš objasniť, že... ja neviem... mal ťažké detstvo a tak podobne. O to ide. Myslela som, že tu sa niečoho takého dočkám a práve preto som čítala. Lebo to bolo predvídateľné a chcela som vedieť, či prekvapíš. Ale, čo ja viem... možno sa k tomu ešte niekedy vrátiš a vzíde z toho niečo iné. Ver mi, to sa raz stane, možno pri tom, alebo inom, ale stane.
Jop, link na blog mám na profile... ale ja neviem, čo tam mám napísať! xD Mne stačí napísať, že ho proste zabili a je to (alebo on zabil ich). A vypisovať ich minulosť sa mi tiež nechce... keď tak, napíšem druhú sériu a je to. -.-" Na ďaľších 5000 slov to určite nedám. Typujem, že ešte napíšem dve-tri kapitoly a končím.
Presne tak som to myslela, lebo ak áno, bolo by to prirýchlo. predsa len si v iba na 12. časti a dĺžka kapitol nie je tiež nejaká extra dlhá. (ak by si to dala tak, že by to bol sen, nedivila by som sa. Lebo vážne, už potrebuješ viac prepojiť ten text. skús aj viac opisu. nie na pol strany, ale vieš... po kúsku. ;) ) Typujem, že vo Worde je to... cca 50 strán možno menej, oprav ma ak sa mýlim. Link na blog máš na profile?
Ou, a ešte niečo... keďže kapitoly majú mať minimálne 1000 slov, tak ďalšiu kapitolu dlho, ale dlho nečakajte. Myslím, že predsa len budem prispievať iba na svojom blogu a nie tu... nehnevajte sa na mňa, ale toto ma strašne obmedzuje.
Och, ďakujem, ďakujem vám! *klania sa s kyticou v rukách a so slzami v očiach* Ja som si myslela, že ma za to prinajmenšom zabijete, lebo ten spád deja bol príliš rýchly a vy div, že ma nevystískate. xDDD (nie, nevadí mi to... len ma to prekvapilo..)
Inak Trish, tú otázku si myslela tak, akože sa ho tak ľahko nezbavia alebo čo? Lebo ak si to tak myslela, tak si nie som istá, nemám to premyslené. xD
Dokonalosť sama 
Konečne jej konkrétna minulosť. veľmi si ma týmto potešila Soletka. Ale asi tuším správne, že Pán Tieňov asi nie je len tak ľahko preč, však?
No do keluuuu! 
Jeeee konečne ďalšia kapča :D A ako sa nám to vyvinulo! 
Rýchlo ďalšiu prosíííím
Přidat komentář:
- Budu tam
- English Gentleman - 1. kapitola
- Smrťák 3 (1. část)
- Setkání v lese
- The Killing Past (Prolog)
- Smrťák 2 - Kylův život za tajnými dveřmi 1/2
- Zdrávas Maria
- Smrťák 2 (1. část)
- Smrťák 1/2
- Who He Really Is
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře
Kdo je tu z členů? Klikni!