OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Pán Tieňov (11)

08.04.2015 (11:00) • • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 6× • zobrazeno 521×

Darren

Blbý Ryan! Musel takto vyvádzať? Jeho ponosovanie mi vážne veľmi pomohlo... prečo je len taký idiot a nevie pochopiť, že som to neurobil naschvál?! Prudko, ale potichu, som vydýchol. Unavene som sa poobzeral okolo seba a pohľadom som zavadil o Ris. Nervózne sa na mňa pozerala, načo som sa uškrnul.

„Čo sa deje? Snáď si sa len do mňa nezamilovala?“

Ris okamžite vypúlila oči, div, že jej z jamôk nevypadli a nasledovne vyhabkala: „Ja-ja som len rozmýšľala nad tým, či ideme správne. Ako ti mohlo niečo tak blbé napadnúť?!“

Pokrčil som plecom a sklamane pozrel na Nielyna – Risinho posla.

„Čo myslíš – kedy si prizná, že sa jej páčim?“

„Čože?!“ vybuchla celá červená a ja som sa znova uškrnul.

„Neprizná. Na to je príliš upätá,“ odfrkol Nielyn. Allaris na neho šokovane pozrela a potom opäť vybuchla.

„Čo to má znamenať?! Ja NIE SOM upätá a už vôbec nie zamilovaná!“ zamračila sa a obrátila sa smerom k lesu.

„Hej, kam ideš? My sme to tak nemysleli!“ zakričal som za ňou a skôr, ako som sa stihol za ňou rozbehnúť, ma zastavila.

„Idem cikať! Ó, Pane... dopraj mi aspoň trocha súkromia!!!“

Uchechtol som sa, no nič som na to nepovedal a oprel som sa o strom pri cestičke.

Ako si dáma želá...

„Docikané?“ Uškrnul som sa a ona odfrkla. Pobavene som sa zasmial. „Neber všetko tak vážne. Chováš sa vážne ako Netýkavka Obyčajná.“

„Lepšie ako Dementovník... štveš ma! Mala som ísť na ten „výlet“ predsa len sama. (Nie, že by som mala na výber.)“

„To by som ťa ale nemohol chrániť.“

„... otravovať, štvať a dostávať do rozpakov,“ rýchlo doplnila, načo som sa opäť úprimne zasmial.

„Presne.“ Videl som, ako sa uvoľnila a o sekundu na to sa aj žiarivo usmiala... bohužiaľ, nie kvôli mojim očarujúcim očiam. Zakopol som a rozčapil sa v celej svojej dĺžke a kráse na zemi. Viditeľne pobavená mi podávala ruku. Na oko urazene som jej ruku elegantne odignoroval, postavil som sa na nohy a kráčal o pár metrov ďalej, aby nevidela ako kyslo sa tvárim.

Takže na mojich vydarených vtipoch sa ani len nepousmeje, no keď si rozbijem držku, tak to ju ohromne zabaví?!

„Neber všetko tak vážne. Chováš sa ako Netýkavka Horenoska!“ zašvitorila mi do ucha Allaris, keď ma znova dobehla. Zavrčal som a odvrátil od nej zrak. Nevedel som, že je tak zlomyseľná.

„Haha, to sa ti podarilo, Ris!“ započul som podo mnou a zazrel som na huňatého zajaca.

„Odkedy sa spolu bavíte?“ Nielyn zarazene prestal skackať a ostýchavo pozrel na Ris.

„Nebavíme...“

Zvyšok cesty sa niesol podobným duchom... tempo sme si stanovili primerané. Ani jeden z nás nemal potrebu si oddýchnuť. Keď sa však začínalo stmievať, začali sme rozmýšľať nad nejakým tým nocľahom. Čo bolo, bohužiaľ, príliš neskoro na to, aby sme našli nejaký hostinec (nieto mesto). Boli sme teda nútení rozložiť si táborák priamo v lese.

„Idem po drevo,“ vyhŕkla skôr, ako som stihol navrhnúť to isté a už jej nebolo. Vzdychol som si a kľakol k miestu, kde bolo najmenej trávy a začal prichystávať miesto na oheň. Po chvíli už prišla aj Allaris a spoločne sme rozložili oheň.

„Ani som si neuvedomila, aká som hladná...“ usmiala sa na mňa keď som začal zohrievať hrachovú polievku, ktorú som si svojimi mocnými čarami pričaroval (v skutočnosti som len požiadal gnómov, čo varili na našej škole nech mi ju zabalia na cestu). Tiež som sa na ňu usmial. Bola to príjemná zmena, už dlho som ju nevidel usmievať sa. Chýbalo mi to.

„Ani ja. Keď som s tebou, nič podobné ako hlad nevnímam,“ zamumlal som a až vtedy som si uvedomil, aké pravdivé sú moje slová. Odvtedy, ako ju poznám, nemávam tú túžbu po krvi.

„Čože?“

„Prepáč. To som nechcel povedať... len tak to zo mňa vykĺzlo.“ Zamračene som jej nabral do misky polievku. Do riti!

„Skôr, ako si začnete vyznávať lásku, dajte mi najesť, lebo umriem od hladu...“ zamumlal Nielyn. Načo som si otrávene vzdychol a vybral mu z batohu mrkvu.

Zahľadel som sa na Allaris a obdivoval, aká bola vo svetle plameňov ohňa krásna. Teplé svetlo nášho ohňa jej obkresľovalo líca, tie krásne žiarivé oči, dokonale tvarovaný nos a... pery. Mal som neskutočnú chuť ju pobozkať.

S vypätím posledných síl som sa postavil a vybral sa na nočnú prechádzku. V jej prítomnosti to už jednoducho nedokážem vydržať! Koho debilný nápad bol ísť do ďalekého kráľovstva v dvojici – chalan a dievča v puberte?!

„Kam ideš?“

„Na prechádzku.“ Mávol som rukou cez plece v neurčitom geste.

Bola chladná noc a krajinu predo mnou osvetľovala iba striebristá žiara mesiaca. Zahľadel som sa na nebo, v ktorom sa črtal bledý mesiac a vzápätí som od neho prudko odvrátil tvár.

Zaťal som zuby a ticho som pretrpel náhly príval bolesti, ktorý mi vystupoval z hlavy až do každého kúska môjho tela.

Už nemám veľa času, pomyslel som si.

Autor: (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Pán Tieňov (11):