Pán Tieňov (10) • OurStories.cz ~ naše povídky

Posol sa vrátil!

20.03.2015 (13:00) • • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 3× • zobrazeno 531×

Ospravedlňujem sa, že to nie je tak dlhé, v aké som dúfala. Ale toto bolo moje maximum. xD Hádam sa mi nabudúce podarí napísať niečo dlhšie. Prajem príjemné čítanie.

Nespokojne som chodil z jedného rohu miestnosti do druhého a rozmýšľal som nad riaditeľovými slovami. Je pravda, že zostať tu je nebezpečné? Ale prečo by niekto napadol školu?

Nech som sa snažil ako chcel, nechápal som to. Neuvedomoval som si to, no od hnevu, že som taký neschopný a neviem tomu prísť na koreň, som sa mračil a mohutne vrčal. Upozornila ma na to až Allaris.

„Prestaň tu chodiť ako taký lev. Spôsobuješ mi zimomriavky,“ zamrmlala. „Tak? Čo mal ten rozhovor medzi tebou a tým starčekom znamenať? A odkiaľ mal, že som Luna?“

„Ako to mám vedieť?“ vyštekol som, pričom som sa na chvíľu zastavil na mieste. No po chvíli som si len vzdychol a unavene prehrabol vlasy.

„Asi mi chcel tým naznačiť, že by som mal na istý čas zmiznúť. Niekomu vadí, že si môj služobník, ale komu? A prečo by mu niečo tak absurdné vadilo?“ Zamračil som sa a opäť som bol v koncoch.

Allaris na mňa chvíľu zadumane hľadela až napokon potriasla hlavou, pričom sa jej vlasy roztancovali do všetkých strán.

„Netuším, že komu by to vadilo, ale rozhodne viem, čo by si mal urobiť... riaditeľ ti to sám povedal – odíď z tejto školy. Tým zabezpečíš ochranu tohto miesta pred nepriateľmi a...“ Allaris sa z nenazdania stopla a upriamila svoj pohľad na okno za mnou. S nadvihnutým obočím som sa obrátil a uvidel to, na čo sa tak vyjavene pozerala...

Allaris

„Posol!“ skríkla som, keď som si konečne spomenula, kde som to malé divné stvorenie videla. Otvorila som okno, načo tvor podobný zajačikovi skočil dovnútra. Následne sa otriasol, akoby sa chcel zbaviť vlhka, ktoré ostane na srsti po výdatnom daždi a otočil sa smerom ku mne.

„Mám tu pre teba správu od kráľa Troch mlynov.“

Čupla som si k nemu a vybrala z tubičky, ktorú mal pripevnenú na trupe, menší pergamen. Roztvorila som kráľovskú pečať s hodvábnou stužkou a celý list prečítala. Chvíľku som spracovávala, že čo som sa z listu dozvedela. Naraz sa mi zatočila hlava a cítila som sa ako v prvý deň mojich skúšok u môjho učiteľa Lanreho.

„Darren?“ oslovila som ho váhavo.

„Hm?“ vydal zo seba spýtavo a naďalej škrabkal bod bruškom strieborného zajaca, ktorý mi doniesol správu. Pri srdci ma pichol osteň žiarlivosti.

Ako to, že sa od Darrena nechá len tak pokojne poškrabkať?

„Ten, čo chce napadnúť akadémiu, to robí kvôli tomu, že som tvoj služobník, nie? A keď ma prepustíš, nič by škole nehrozilo...“

„Čože?“ Naraz prestal škrabkať posla a vážne sa na mňa pozrel.

„Ale ja... ak by sa ti niečo stalo-“ Utrápene si vzdychol. Zmätene som naňho pozrela. Čo tým myslí?

„Keď už tak, tak pôjdem preč s tebou. Nemôžem nechať svojho služobníka zabiť. Je to proti zmluve, ktorú sme spolu uzatvorili.“

„Ale to nemôžeš!“ vyhŕkla som bez rozmýšľania a vzapätí si začala nadávať. Spýtavo nadvihol obočie a čakal na vysvetlenie. Tentoraz som si vzdychla ja.

„Mám jednu dôležitú misiu od kráľa a nerada by som niekoho do toho zaplietla.“

„Ech, ty si mi asi zle rozumela. Povedal som – pôjdem s tebou..“ Zabodol sa do mňa tvrdým pohľadom a aj keď som mu v tej chvíli chcela odporovať, z nevysvetliteľných dôvodov som iba sklopila zrak a prikývla.

„A kamže to máš namierené?“ opýtal sa a na naliehavé strkanie poslovho ňufáčika, ho začal opäť škrabkať. Premýšľajúc som ho pozorovala a po ďalšom oslovení som s poskočením precitla.

„Allaris?“

„Čo? Ehm, prepáč – nepočúvala som.“ Darren si ťažko povzdychol a postavil sa.

„Pýtal som sa - kam pôjdeme?“

„Pôjdeme tam, kde sa nachádza ten najhnusnejší démon svojho druhu... bohužiaľ ešte neviem, kde sa to nachádza.“ Prestal škrabkať zajaca a postavil sa.

„Vyrazíme zajtra ráno,“ stihol ešte povedať, kým sa za ním nezatresli dvere.

Ráno sme sa s Darrenom nachystali na našu spoločnú cestu. A keď sme usúdili, že máme všetko, opustili sme izbu, ktorá bola doposiaľ jediným miestom, ktoré som v tejto škole poznala lepšie ako vlastnú dlaň. No ešte predtým, ako sme opustili hrad, sa Darren rozlúčil s nejakým chalanom.

„ČOŽE IDEŠ!!?“ zajačal chlapec pred ním, keď sa ako tak spamätal z netradičného zobudenia. On proste vie ako niečo oznámiť bez toho, aby ten druhý nedostal infarkt.

Nenápadne som sa odtiaľ vytratila, aby si to mohli vydiskutovať medzi sebou. Po niekoľkých minútach, popri ktorých som čupela pri stene oproti tej izbe a rozmýšľala nad našou cestou, sa dvere otvorili a z nich vyšiel naštvaný Darren. Po ceste von som radšej ostala ticho, aby som ho ešte viac nepodráždila a radšej som začala uvažovať, kde by sa mohol náš démon nachádzať.

Po dlhšej chvíli som však dospela iba k tomu, že jediný, kto by o tom mohol niečo vedieť, je posol. Nenápadne som ho pozorovala, ako si veselo skacká popri Darrenovi.

Už sa to konečne spýtaj! Nemáš na to predsa celý deň... Hm, ale akože vravel, že sa volá?

V tej chvíli som mala chuť rozbiť si hlavu o stenu. Ako by som mala začať, keď neviem ani len ako sa volá?

„Hej, okrídlený zajac! Nevidel si na svojej ceste do kráľovstva niečo nezvyčajné? Napríklad mŕtvoly alebo niečo podobné? Vieš, je to jeden zo znakov, ktoré našepkávajú, že sa tým miestom prehnal démon.“

Naozaj ohromné... z rozmýšľania ma vytrhol Darren.

„Tak? Kadiaľ by sme sa mali vydať?“ Až teraz som si všimla, že stojíme na rázcestí. Zúfalo som sa pozerala z jednej cesty na druhú, z druhej na ďalšiu, a potom znova naspäť. Kadiaľ?

„Tadiaľ!“ vyriekla som trasľavým hlasom, načo Darren bez zaváhania išiel tým smerom, ktorý som vybrala. Skľúčene som ho nasledovala. Vážne to nechám len na náhodu? Nič s tým nespravím?

A týmto môžem s čistým svedomím vyhlásiť, že sa začala naša spoločná cesta za démonom zvaným pán Tieňov...

Autor: (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction