OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Normálny život - 1. kapitola

21.01.2013 (13:00) • Domeenika • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 2× • zobrazeno 831×

1. kapitola

§ Lily §

Dnes ráno som sa zobudila a chvíľu som nevedela, kde som. A potom mi to došlo. Oči mi opäť zaliali slzy. Dnes je môj posledný deň na Rokforte. Nemohla som tomu uveriť, dnes mám opustiť svoj druhý domov. Vlastne už je to môj jediný domov, pomyslela som si trpko.

Odkedy mi pred mesiacom umreli rodiča a moja „milovaná sestra“ Petunia ma vyhodila z nášho rodičovského domu so všetkými vecami a dedičstvom s tým, že ma už nikdy nechce vidieť. Stále ma obviňuje zo smrti rodičov. Najviac ma na tom štve to, že má pravdu. Keby mi nedošiel list z Rokfortu a nestala by som sa čarodejkou, tak by nemuseli zomrieť. Zabili ich len preto, aby mi ukázali, že do ich sveta nepatrím. Keby mi nepomohli Abi a Cristy neviem, či by som sa z toho niekedy dostala.

A teraz mám Rokfort nadobro opustiť a ísť niekde do neznáma. Sama. To nezvládnem. A ešte aby toho nebolo málo Voldy silnie a kôli môjmu pôvodu ma chce zabiť, tak ako zabil mojich rodičov. A najviac ma na tom štve to, že sa nájdu ľudia, ktorí s ním súhlasia. Pre nich som len úbohá mudlovská šmejdka. A mudlovia, tí pre nich nič neznamenajú.

A ostanú mi len bolestivé spomienky na krásne časy, ktoré som trávila so svojimi priateľmi na tomto hrade. Ale nie všetko sa skončí, budeme sa vídať. A s Jamesom je to tiež na dobrej ceste, utešujem samú seba. Veľmi mi to nepomáha, ale zakázala som si plakať. Radšej som sa poobzerala som sa okolo sebe. Baby ešte spali, bodaj by aj nie, podľa budíka nie je ani šesť hodín. Zachumlem sa opäť do perín.

 Asi by ste o mne mali niečo vedieť o mne. Volám sa Lily Evansová, mám červené vlnité vlasy po pás, krásne sýto zelené oči a štíhlu menšiu postavu. Som priateľská a mám dobré známky. Navonok síce pôsobím ticho, ale nie je to pravda, ja len tým ľudom, čo si to o mne myslia, nemám čo povedať. A ďalšia moja chyba, nadovšetko milujem knihy. Preto mám na škole povesť šprtky. A aj ľadovej kráľovny, ja za to môžem, že sa celých šesť rokov James správal ako debil? A ostatní chalani sú pre mňa len kamaráti, nič viac, nič menej. A ešte jedna vec, od minulých prázdnin milujem Jamesa Pottera. Ešte som mu to nepovedala, aj keď by som asi mala, ale neviem, či mu môžem veriť. Srdce v tom má jasno, ale rozum tvrdí niečo iné.

James na jednej strane tvrdí, že ma neskonale miluje, a pritom sa správa ako arogantný debil s egom až do neba, ktorý všetkých bezdôvodne začarováva a mňa večne len strápňuje tými svojimi pozvaniami na rande, najlepšie pred celou klubovňou, ak nie pred celou školou. Ale posledné mesiace je iný, prestal ma pozývať na rande, prestal sa správať ako arogantný do seba zahľadený idiot, oslovuje ma menom, správa sa ku mne milo a z toho mi behá mráz po chrbte. Je vysoký, svalnatý a má krásne orieškové oči, ktorými ma hypnotizuje vždy, keď sa na mňa pozrie. A kratšie čierne neučesateľné vlasy, odstávajúce na všetky strany, ktoré očividne už sedemnásty rok vedú vojnu s hrebeňom. Stále si ich strapatí a to ma dosť vytáča. Ale len preto, že to chcem spraviť sama. No proste krásavec. Moje básnenie o Jamesovi pokračovalo aj v mojich snoch.

Keď som sa zase zobudila, bolo už po ôsmej hodine. Moje spolubydliace, ktoré sú aj mojimi najlepšími kamoškami už od prvého ročníka, sa začínali tiež pomaly zobúdzať. Na posteli naľavo od mňa ešte pokojne oddychovala Abi, vlastne sa volá Abigail Deinová, ale ak nechcete prísť k úrazu, nevolajte ju Abigail. Je to vyššia štíhla hnedovláska s nádhernými očami farby horkej čokolády. Je neposedná a bláznivá.

Je spolu s Cristy, a od nedávna aj so mnou, veľkou kamarátkou so Záškodníkmi, do ktorých nezameniteľne patrí aj James Potter. Okrem neho nimi sú ešte Sirius Black, školský Casanova, vysoký svalnatý chalan s drzým sexi úsmevom a sivými búrkovými očami, do ktorých mu padali jeho čierne dlhšie vlasy. Musím uznať, že má niečo do seba, ale odpadávať pri každom jeho pohybe ako tie pipky s ktorými chodí? Nikdy. Potom Remus Lupin, vysoký a priateľský chalan s hnedými vlasmi, modrými hĺbavými očami a jazvou cez tvár. Ako jediný zo Záškodníkov je normálny. Je jedným z mojich najlepších kamarátov. Dobre sa učí, nerobí problémy, skôr z nich vysekáva Jamesa a Siriusa. Partu záškodníkov doplňuje Peter Petigrew, nízky zavalitý chalan s krysími vodnatými očkami a pieskovými vlasmi. Jediné čo robí, je že žere a podlieza sa Jamesovi a Siriusovi.

Na ďalšej posteli spod periny vykukovali len kučeravé čierne vlasy. To je Cristy, Cristy Brownová. Je to menšia štíhla baba s jasnými očami farby letnej oblohy. Cristy nie je taká bláznivá ako Abi, ale nemá k tomu ďaleko. My tri sa skvele doplňujeme.

Potichu aby som ich nezobudila som si pozbierala veci a zašla do kúpeľne, aby som zo seba spravila človeka. Keď som sa vrátila do izby, boli už hore. Namaľované a oblečené sme spoločne sme zišli do spoločenky. Okrem nás tam nikto nebol, buď ešte spali, alebo už boli na raňajkách. Pomaly sme prechádzali chodbami hradu, ktorí bude už o pár hodín prázdny. Snažili sa oddialiť tú chvíľu, keď ho budeme musieť opustiť natrvalo. Keď sme došli na raňajky, vo Veľkej sieni, bolo len pár profesorov a niekoľko ranných vtáčat. Aby ste pochopili, my ranné vtáčatá rozhodne nie sme, ale dnešok je posledným dňom a ten si chceme užiť. Niekoľkí z nášho ročníka už raňajkovali pri Chrabromilskom stole. Očividne boli v rovnakej nálade ako my.

V tom sa do siene vrútili James so Siriusom a sadli si medzi mňa a Rema, samozrejme že James sedel vedľa mňa. To by nebol on, aby si nechal ujsť príležitosť. Tak strašne sa rehotali, že nevládali odpovedať na naše zvedavé otázky. Len ukázali na chodbu z ktorej sa vyrútili. Odtiaľ sa vynoril Filch, náš obľúbený školník, so svojou mačkou, pani Norrisovou, ktorý sa tváril ako boh pomsty. Sieňou sa ozval výbuch smiechu. Áno uhádli ste, bola som to ja s Abi a Cristy. Ten pohľad ale stál za to. Filch mal oblečené ružové baletné šaty s bielymi baletnými črievičkami a celou cestou robil zvláštne tanečné kreácie, ktoré v jeho prípade vyzerali nezabudnuteľne. Za ním cupitala oholená pani Norrisová a naštvane mraučala na všetky strany.

Filch si to namieril k rehotajúcemu sa Siriusovi a Jamesovi. Keď vtom topánky spravili nečakanú piruetku, on to neustál a skončil na zemi. James a ja sme to akosi neustáli a v záchvate smiechu sme zmizli pod stolom. Neverili by ste, ako sa James krásne smeje. Vlasy mu lietajú, orieškové oči žiaria a ten jeho smiech. Keď už sme sa ako-tak dosmiali a začali sa štverať späť za stôl, Filch, ktorý sa medzitým postavil, zakopol o pani Norrisovú a zhučal na zem. Zase sme sa v záchvate smiechu zrušili pod stôl. Ale nanešťastie prišla profesorka McGonagallová a tým nás „oslobodila“ od záchvatu smiechu.

Keď už sme konečne boli za stolom, ako normálni sedemnásťroční ľudia, namiesto normálnej reakcie u nej, teda kriku a trestu, Jamesa a Siriusa pochválila za nádherne odvedené kúzlo z Premieňania, odčarovala Filcha a odišla. Všetci prítomní na ňu hľadeli akoby vypila Mätúci odvar. Keby ste videli Jamesa, znova som vybuchla smiechom, a ostatní sa ku mne pridali. Po tomto malom incidente s Filchom pokračovali raňajky normálne.

Dnes sme už nemali mať žiadne hodiny, tak som sa vybrala s Abi a Cristy ku jazeru. Bolo krásne počasie, slnko pálilo, cvrčky cvrlikali, tak sme si ľahli do trávi. Po nejakom čase na mňa padol tieň. Rozlepím som oči a koho nevidím.

„Ahoj, Lily,“ povedal James „ Nešla by si sa prejsť?“

Bola som taká omámená jeho pohľadom, že som bez rozmýšľania povedala „Jasné, prečo nie?“ a pomocou jeho ponúkanej ruky som sa zdvihla. Vyzeral prekvapene, že som sa ho dobrovoľne dotkla. A nielen on. Abi s Cristy na doslova mňa vyvalili svoje oči. Ešte som im o mojej zamilovanosti nepovedala, to zase bude výsluch. Až teraz som si uvedomila, čo som vlastne spravila a sčervenala som. James si to všimol, ale taktne to prešiel a rozišiel sa smerov k lesu.

Toto by starý Potter nespravil, využil by príležitosť, aby ma ponížil, pomyslela som si prekvapene. Ja som ho nasledovala. Cestou sme boli ticho, ale nebolo to, to trápne ticho, keď si nemáte s niekým čo povedať. Skôr také priateľské, obaja sme rozmýšľali, čo povieme tomu druhému. Nakoniec začal James.

„Čo plánuješ robiť po škole?“ spýtal sa.

„Ak by som ti pravdu povedala, tak neviem. Chcela by som sa stať aurorkou, tak asi nastúpim do Výcvikového strediska pre aurorov. A ty?“ odpovedala som.

„Nevedel som, že sa chceš stať aurorkou. Ja by som ním tiež chcel byť. Ale nie je to pre teba, ako ženu, nebezpečné povolanie?“ povedal James.

Oči sa mi zúžili. „Čo tým chceš povedať? Že sa o seba neviem postarať?“ odvetila som vytočene.

„Nie, nie, nemyslel som to tak, ako to vyznelo,“ rýchlo sa opravoval James.

„Tak ako si to myslel?“ dožadujem sa odpovedi.

„Ja sa len o teba bojím,“ povedal James tak potichu, že som ho skoro nepočula.

Nemohla som tomu uveriť, on najväčší metlobalový hrdina, sa o mňa bojí? Mala som chuť smiať sa, ale prekonala som to. Uvedomila som si totiž, že mu na mne skutočne záleží. Ale aj tak som to potrebovala počuť od neho.

„A prečo sa bojíš o mňa? Chrabromilskú šprtku a ľadovú kráľovnú? Ty ktorý môžeš mať každú?“ pokračovala som rozochvene, obávajúc sa toho čo povie.

Ale dokonale ma prekvapil.

„Prečo sa o teba bojím? Ja ťa milujem, Lily. Milujem. A nehovor si tak, ty taká nie si, ako si to vôbec o sebe môžeš myslieť? Áno, je pravda, že môžem mať každú, ale ja ich nechcem. Čo si si neuvedomila, že celé tie roky chcem len teba?“ vychrlil zo seba James.

Keď som sa pozrela do jeho úprimných očí, zistila som, že to myslí vážne. Ale čo som ja, krava, spravila? Namiesto normálnej odpovede som sa rozplakala. Od toho, že ma má rád, že si o mne nemyslí, že som monštrum alebo šprtka, či dokonca ľadová kráľovná.

„Lily, Lily, prečo plačeš? Neplač, ja som to tak nemyslel. Pšššt,“ povedal vystrašený James o objal mňa. A ja som sa nebránila. Len som mu svojimi slzami zmáčala krásnu zelenú košeľu.

Stále ma objímal a tíšil ako malé dieťa. Keď som sa ako tak ukľudnila odtiahla som sa od neho a štikútajúc povedala: „ Nie, nič si nespravil, len ma dojalo, že ma máš rád. Vieš, odkedy mi umreli rodičia je to ťažké a teraz máme odísť z Rokfortu a ja nemám kde ísť. A ešte k tomu som hlavným cieľom Smrťožrútov. “ Sakriš, zanadávala som si v duchu, keď zo mňa vyletelo toto priznanie. Toto som mu predsa nechcela povedať! Bože nebuď srab a povedz mu to, nadávala mi moja druhá polovička.

„Ale to je samozrejmé, že ťa mám rád. Ja viem, ako sa cítiš. Keď mi pred pár mesiacmi umreli rodičia, myslel som si, že sa zbláznim. Keby nebolo chalanov, tak tu už asi nie som. Ale neboj sa, nie si v tom sama. Máš mňa, Rema, Siriusa a Abi s Cristy. Nedovolím, aby si sa trápila a už vôbec, aby sa ti niečo stalo. A v najhoršom prípade môžeš zostať u mňa. Momentálne bývam v dome sám,“ skúsil svoje šťastie James a keďže som na neho nezačala jačať, znovu ma objal.

Nevedela som prísť na to, čo sa so mnou deje. Ale tým, čo povedal a tým ako bezpečne a príjemne som sa cítila v jeho objatí, zo mňa spadli všetky moje zábrany a srdce prevážilo rozum.

„Milujem ťa,“ vydýchla som s hlavou stále zaborenou do jeho košele. Keď mi došlo, čo som mu vlastne povedala, vytrhla som sa mu a trpké slzy si začali raziť slané cestičky po mojej tvári. Ustupujúc som sa pozerala na jeho šokovanú tvár, keď som sa nedočkala reakcie, otočila som sa a utiekla do lesa, pri ktorom sme sa rozprávali. Jeho som tam nechala zarazene stáť. Na nič som nemyslela, len som utekala, hlbšie a hlbšie do lesa.

Po niekoľkých minútach, ktoré mi pripadali ako hodiny, som si sadla na zem, objala kolená a položila na ne hlavu. Rozplakala som sa. Ani neviem prečo som plakala. Pre rodičov, pre Petuniu, pre Jamesa, pre mravca, ktorého som pri behu pristúpila. Ramená sa mi otriasali vzlykmi, ale nevedela som prestať. V duchu som si nadávala. Ty si taká krava, Lily, ako si mu to mohla všetko len tak, bez rozmyslu, povedať? A on, ten jeho šokovaný výraz. Neviem, kam by som sa v týchto myšlienkach dostala, ale vyrušilo ma z nich zapraskanie suchej vetvičky a hneď na to chladné zavrčanie. Strašne som sa zľakla.

Pozrela som sa tým smerom a zbadala som veľkého bieleho vlka. Vedela som, že v zakázanom lese žijú rôzne potvory, ale vtedy som nerozmýšľala, len som chcela utiecť. Pomaly som sa postavila a začala hľadať prútik a snažila sa nepanikáriť. Vždy ho nosím so sebou v prednom vrecku hábita. Ale keď som doň siahla, čakalo ma nemilé prekvapenie. Prútik tam nebol. Horúčkovito som začala prehľadávať ostatné vrecká, ale nikde nič.

Dobre, Lily, už môžeš panikáriť, pomyslela som si. Pomaly som sa lúčila so životom, keď vtom spoza kríka vybehol veľký čierny pes podobný smrtinošovi a krásny jeleň. Stúpli si predo mňa a vlka. Ten ešte chvíľu rozmýšľal, či má vôbec cenu ešte útočiť, ale keď sa pozrel do ich očí, radšej sa otočil a so stiahnutým chvostom utekal preč.

Zviezla som sa vo vzlykoch na zem. Tak strašne som sa bála. Jeleň ku mne prešiel a buchol do mňa hlavou. Pes si ľahol chrbtom k nám, akoby mi ukazoval, že sa ho nemusím báť, ale zároveň, že dáva pozor, či niečo nejde. Keď som zdvihla hlavu a zahľadela sa do orieškových očí jeleňa, až mnou hrklo. Presne také isté ich totiž mal James. Jeleň do mňa znovu žďuchol a pokračoval dovtedy, kým ma nedonútil vstať.

Keď som konečne vstala, bola som taká zoslabnutá zo šoku a toho všetkého, čo sa mi dnes stalo, že sa mi podlomili kolená. Keby ma nebol ten Jeleň podoprel, bola by som zase na zemi. Po chvíli, keď som získala akú-takú stabilitu, Pes na Jeleňa štekol a spoločne odbehli preč. Uvedomila som si, že ten vlk sa môže vrátiť a ja som bez prútika bezmocná. Obrátila som sa a pomalými krokmi sa rozišla smerom, kde mal podľa mňa stáť hrad.

Nič netušiaca červenovláska sa ale každým krokom vzďaľuje od bezpečia svojho milovaného hradu, mieri hlbšie a hlbšie do Zakázaného lesa...

Dúfam, že sa vám bude moja poviedka páčiť. Ak áno, veľmi rada sa pustím do ďaľších kapitol. 

Budem rada za akýkoľvek komentár. 

Vaša Domeenika :D

Autor: Domeenika, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Normálny život - 1. kapitola: