OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Nezapamätané tajomstvá - Odhalenie: 1. kapitola

25.07.2014 (19:00) • Sisla • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 1× • zobrazeno 1288×

Minulosť: 

Za obchodom bola jediná lapma, ale jej svetlo stačilo, aby som si mohol poriadne prezrieť Brendona. A Brendon so svojim nočným videním úplne jasne videl, ako som vytreštil svoje zelené oči a zostal na neho civieť.

Potom som zreval a zapotácal sa.

Brendon vedel, že to nebolo od strachu. Nebol som žiaden zbabelec. Bolo to zo šoku, keď sa nedôvera začala meniť v dôveru.

Musel som zakliať, nešlo to zastaviť, aj keď som nikdy neslušné slová nepoužíval. „Do riti, čo si myslíš?“

„Sprav to.“ Brendon mi pustil košeľu.

Skoro som stratil rovnováhu, rýchlo som sa chytil dumpstera a oprel sa o neho. „To nikdy nespravím.“

„Musíš,“ riekol Brendon nekompromisne. Nechal predo mnou oči odhalené ako pri love, pretože vedel, že sa toho všetci Výnimoční prirodzene boja. Uprene som pozeral na Brendona. Snažil som sa pozrieť inam, ale obraná schopnosť Výnimočného mi to proste nedovoľovala. Bolo jedno, či vyzeral takto, alebo mal ľudskú masku. Stále to bola Nočná mora – prirodzený nepriateľ. Z tváre sa mi vytratila všetka farba a ustavične som musel pregĺgať, ako keby sa mi robilo zle.

Vedel, že vyhral.

„Dobre,“ povedal som nakoniec. „Vedel som, že s tebou nie je niečo v poriadku. Aj na Nočnú moru si divný. Poslednou dobou som netušil, prečo mi podliezaš. Tak kvôli tomuto.“

Je odporný, uvedomil som si. Toto už nebola ochrana milovanej osoby, alebo nenávisť. On si myslí, že som pre Kess horší ako on. Sebecká nočná mora!

Pre Daliove plány sa to vôbec nevyvíjalo dobre.

„Chceš Kessidy pomôcť tak ako ja.“ Dostal ma na plnej čiare.

Pomaly som zavrtel hlavou. Opieral som sa o stenu, jednu ruku som mal stále na dumsteri.

Brendon cítil, že začínam strácať trpezlivosť. „Kessidy to potrebuje.“ Začínal som sa hnevať. Kessidy, Kessidy, Kessidy...

Posledná kvapka padla do pohára pred jeho preliatím. Toto bol vrchol!

„Kessidy,“ precedil som pomedzi zuby nahnevane, „prečo sa za jej menom vždy schovávaš? Snažíš sa o to, aby to vyzeralo, že ti na nej záleží, ale čo od nej v skutočnosti čakáš?“

Nasledované dlhé, predlhé ticho, keď som pozoroval Brendonov výraz tváre. Čítal som mu myšlienky, pre mňa boli dosť zmätené a pomiešané, aby si z nich niečo vybral, ale jeho oči sa rozšírili a tvár ešte viac zosivela.

Nakoniec som to ticho prekonal: „To nie je možné urobiť.“

Bol to spôsobom, akým som to povedal. Neznelo to, ako keď proti tomu nápadu protestujem, pretože je priveľmi radikálny, príliš nový. Nebola to impulzívna reakcia.

Povedal som to úplne presvedčivo a s najväčšou hrôzou.

Pomaly som znova zavrtel hlavou. Mal som rozšírené oči a určite vyzeral ako v tranze. „Nie, nie... Ona by slobodu nechcela za takúto cenu.“

Brendon sa chystal zobrať Kess dušu. Jej názor ho vôbec netrápil. Chcel si len zaručiť, že po tom, čo spravím Kessidy sa Dalio upne na to, ako ju znova vrátiť do normálu, a na neho zabudne. Možno ju miloval tak ako ja, ale nemyslel na ňu.

„Za akú cenu?“ Brendon bol viac ako netrpezlivý. Bol v strehu a podráždený. Dokonca sa prestal sústrediť aj na to, aby mal tie desivé biele oči. Niekde uprostred našej diskusie, biela farba sčernela. Znova to boli tie jeho nehanebné oči, poškvrnené vraždami.

Keby sme obaja vedeli aký zdĺhavý rozhovor povedieme, vybrali by sme nejaké osamelé miesto. Takto sme museli mať obaja v strehu všetky svoje zmysli pre prípad, že by sa tu objavil nejaký nečakaný hosť.

Pustil som sa dumpstera a zostal stáť na vlastných nohách. V mojom vnútri sa miešal strach, ale aj odhodlanosť bojovať za vlastné rozhodnutia Kessidy Thomasovej.

„Sú... sú to viac vecí, o ktorých si myslíš, že na ne Kessidy zabudne,“ povedal som. „Ona na ne príde.“

To jednoducho musí Brendon raz a navždy pochopiť. Kessidy nie je tá krehká bytosť, čo potrebuje chrániť aj pred steblom trávy, je odhodlaná, múdra, vynachádzavá a prešibaná ako líška.

Nahlas som povedal: „Si blázon, Brendon.  Mám istú schopnosť, ale aj ona má tie svoje. Nezabudni, že vidí budúcnosť, minulosť. Uvidí aj tú svoju.“

„Ale aspoň nám to nahrá viac času,“ mlel si stále svoje.

„Naše sily nie sú na ozdobu. Sme veľmi silní. Čo myslíš, prečo chce Dalio to mladé dievča? Zaujíma ho iba jej schopnosť.“

„Poznám svojho brata. Viem, čo chce. Ak zaistíme, aby sme mali viac času, nie čo určite vymyslíme. Zachráni nás a to chce najviac.“

Pozrel som na sivý obrubník, ktorý lemoval parkovisko, potom som pohľad presunul znovu na Brendona. „Počúvaš sa vôbec? Ty nechceš zachrániť iných. Chceš si hlavne podržať svoju kožu. Obetuješ ju, aby ťa tvoj hlúpy braček neprenasledoval,“ zašepkal som vražedným tónom. Všetky zábrany som odhodil preč a pustil sa do bitky s Nočnou morou. Slnko už dávno zapadlo a Brendonova sila sa naplno prejavila. Nemal som šancu vyhrať, ale dúfal som, že si aspoň raz môžem trafiť do jeho tváre.

Brendon ma odtiahol a otočil tvárou k stene. Postavil ma do klasickej pozície, ako keď policajt prehľadáva zlodeja.

„Hneď ma pusti,“ povedal som.

„Nemal si ma napadnúť, Anthony.“

„Nechcel som ťa zbiť, motýľ. Chcem ti rozbiť papuľu.“

„Tak poďme, skús to.“ Brendon sa ešte chystal dodať – urob mi radosť -, ale nespravil to. V jeho myšlienkach som to však zreteľne počul. Pustil ma, s otvorenou nenávisťou som sa na neho pozrel.

„Čo sa stalo, chceš sa vrátiť na stranu zla?“ povedal som a ťažko oddychoval.

Brendon stisol zuby. Urážky, ani bitky, k ničomu rozumnému neviedli. Predsa sme neboli malý chlapci, bijúci sa o dievčatko so zapletenými vrkôčikmi na pieskovisku. „Záleží ti vôbec skutočne na Kessidy?“

Brendon vyprskol: „Na takú sprostú otázku nebudem odpovedať,“ a uvoľnil si ramená, ako keby sa chystal na ranu. „Môžem ťa donútiť vymazať jej pamäť. Presvedčíš ju, aby na všetko zabudla.“

„Sprav to!“ Poobzeral som sa po parkovisku. Hľadal som neexistujúceho svedka tejto šialenosti.

• • •

Prítomnosť

Videla som Dalia len dvakrát, či trikrát a predsa som tušila, že to sedí. Brendon neklamal.

Pošúchala som si stuhnuté stehná a postavila sa. Nemohla som v tejto miestnosti ostať už ani pár sekúnd. Potrebovala som si prevetrať hlavu. Bolo to po prvý raz od toho, než som sa presťahovala do Saber Town, kedy som zatúžila po obyčajnej priateľke. Potrebovala som radu. Samozrejme by som nikdy nikomu nepovedala, čo sa v mojom živote deje ale... poprosila by som si o radu aspoň individuálne. Chcela by som sa ponoriť do bežného stredoškolského života, kde by bolo mojim jediným problémom čo na seba, alebo aký chalan ma konečne pozve na ples na konci školského roka.

Ono by tu ani nebol malý záujem o chlapcov. Zdá sa, že na mňa si väčšina brúsi zuby. Musím si trocha polichotiť, skutočne.

Otočila som sa na Brendona, ktorý ticho sedel na sedačke. „Musím odísť,“ povedala som mu rozhodne.

Zatváril sa zmätene. „Odísť? Kam by si šla?“

Rozhodila som rukami. „Kamkoľvek, ale tu už nevydržím ani minútu. Už nevládzem. Vzdávam sa.“

„Ale ty sa nikdy nevzdávaš,“ odporoval stále.

„Zmenila som sa. Možno som sa pred tým nikdy nevzdávala, ale teraz je to iné.“ Prešla som k dverám a otvorila ich. Za dverami stála Nency s vyvalenými očami ako žaba. Najprv sa pozerala na mňa. Potom hodila po Brendonovi vražedný pohľad.

„Zlatko, choď do auta,“ nariadila mi, vystrčila ma do chodby a zavrela dvere. Počula som ako sa v miestnosti spustil hlasný krik. Lákalo ma to, ale po skúsenosti pred pár minútami som už stratila chuť sa do niečoho miešať. Aj teraz by som bola najradšej, ak by to všetko čo som zistila bol len sen. Keď otvorím oči, prebudím sa a zistím, že to bol len jeden z tých bláznivých snov, kde ťa naháňa dinosaurus. Pri mojom šťastí by to nebolo od veci, ak by sa to skutočne stalo.

Vyšla som zo školy, našťastie nepozorovane. Riaditeľka, ani Dalio, na chodbe neboli. Nemala som náladu niekoho stretnúť. Keď som prechádzala parkoviskom všimla som si Nencyneho auta. Mám veľa dôvodov tam nenastúpiť. A jedným z nich je, že mi zhodou náhod nedala kľúče. Aj keby som ich mala, určite by som hodila k auto, a bolo mi jedno, čo sa s ním stane.  

Štrk mi pod topánkami vŕzgal. Pripadala som si hrozne ťažká. Inokedy sa mi tento zvuk neprekonateľne páčil, ale teraz, mi z neho naskakovali zimomriavky. Potrebovala som čo najtichšie ujsť pred sebou samou. Dusila som sa vo vlastnej koži, ako zviera v klietke. Potrebovala som robiť niečo, čo by mi vymazalo myšlienky. Aspoň na pár minút som sa chcela stať znova tým obyčajným dievčaťom. A tým som bola jedine cez prázdniny. 

Zrazu ma pochytila veľká túžba nad týmito prázdninami premýšľať. Svoje myšlienky som zvládla zahnať do úzadia hlavy, až kým som neprišla do parku a sadla si tam na lavičku. Zvláštne bolo, že som mala priami výhľad na antikvariát. Bolo to ako naschvál. Vybavilo sa mi, ako som bola s Nency v meste a vošla som tam prvýkrát. Pripadalo mi to ako magické miesto.

• •

Neviem tadeto ani prejsť bez toho, aby ma nemátali spomienky na čas, keď som tu trčal ako väzeň. Obyčajný normálny chalan, ktorý bol pre všetkých z okolia ešte stále živý. V prvom rade na deň, kedy som prvý krát v parku zazrel ju. Ohúrene som sa na ňu díval. Civel zdiaľky na jej krásne oči, ktoré hľadeli do tých Brendonovych a snažil sa presvedčiť, že po ňom nemôžem skočiť.

Nenávidím ho.

Brendon ani zďaleka nie je čestný. Ani jeho úmyslí nie sú tak čisté, akoby mali byť. Kráčam pomedzi ľudí s kapucňou na hlave. Do mesta som bez okolkov prišiel. Moji rodičia sú už dlhé roky nezvestný, takže je im to jedno. Aj keby ma niekto v tomto meste predsa len spoznal, určite by to bol nejaký starec, čo si ledva vidí na špičku nosa.

Ulice už zďaleka nevyzerali tak, ako keď som tu bol naposledy. Opravili hlavnú cestu a kaviareň naproti mestskému úradu tiež vyzerá inak, ako keď sme tam s Tuckerom blbli na zákazníkoch a menili im myšlienky.

Všade po meste, po hociktorých uliciach cítim na zemi neviditeľnú stopu svojich topánok. K parku trafím ľahko. Orientoval by som sa tu aj po slepiačky. Antikvariát sa krčí na ceste oproti parku. Môj domov. Vo odraze sklenenej vitríny som zbadal niekoho sedieť na lavičke. Bolo to presne ako prvýkrát, keď som ju uvidel.

Rátal som utorky a vnímal ako plynie čas. Tri utorky, kým sa skončí škola a začnú letné prázdniny. Sedem utorkov od kedy ma Tucker prestal učiť. Päťdesiatdeväť utorkov, kým zmaturujem a vypadnem zo Saber Town.

Šesť utorkov, odkedy som naposledy videl Dalia v meste.

Utorky boli u mňa najpodivnejšie. Pri mne sa nezastaviteľný sled udalostí mohol spustiť každý deň, ale v utorok to bolo isté. Bol to už rok, od bratovej smrti. Po dvojhodinovom rodinnom maratóne v kriku cez polovicu ulice a po otcovej hrozbe, že sa rozvedie, s nami mama opäť začala komunikovať.  Každý utorok to vyzeralo rovnako: Prišiel som zo školy rovno do otcovho obchodu, ale keď som šiel otvoriť dvere, všimol som si dievčaťa, ktoré sedelo na lavičke.

Aj dnes bol utorok, a Kess sedela na lavičke. Naivne som dúfal, že si na mňa aspoň trocha spomenie.

„Oscar!“ vykríkol niekto neďaleko mňa, až som sa zľakol. Nechápavo som sa poobzeral okolo seba a uvidel ako oproti mne beží Chris so zdvihnutou rukou a máva na mňa. Na tvári mal jeho typický úškrn, ale zuby zatínal o seba. Určite videl moje rozhodnutie, že pôjdem osloviť Kessidy, a preto ma prišiel zastaviť. Už keď bol pri mne úplne, položil mi ruku na rameno. „Tak dlho som ťa nevidel!“ Dával dôraz na každé slovo, čo povedal.Zdvihol som obočie. „Lesslie,“ oslovil som ho a on sa na mňa zamračil. Bola to prezývka ešte zo základky. Všetky deti ho tak vraj volali a on doma plakal. Aspoň to mi povedali jeho myšlienky, keď sme sa stretli prvýkrát.

Čo tu, do paroma, robíš, Tony? spýtal sa ma v myšlienkach, ale nahlas povedal: „Prečo si sa neozval, že si v meste?“ Začal ma ťahať pred od antikvariátu, preč od Kessidy. Rýchlo som po nej strelil pohľadom. Obzerala si nás zamračeným pohľadom a prižmúrenými očami. Presne ten istý pohľad som vždy videl, keď sa na mňa mračil Chris.

Autor: Sisla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Nezapamätané tajomstvá - Odhalenie: 1. kapitola: