Naše mŕtve životy 7. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Elena žije v Atlante. Stal sa z nej upír a dokonca jedného vychováva. Žije s neznesiteľným chlapom a neustále si myslí, že musí trpieť a pykať za minulosť, o ktorej nikdy nehovorí. O bratoch Salvatorovcoch nepočula viac ako štyri roky. Ako sa mohlo všetko tak pokaziť? Kto vlastne Elenu premenil? Dobehne ju jej minulosť, pred ktorou stále uteká? Samozrejme. Veď čo by to bol za príbeh bez našich obľúbencov.

07.04.2012 (10:00) • MadHatter • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 0× • zobrazeno 520×

Naskytol sa mi pohľad na doktorské klišé, ktoré môžete nájsť aj v tom najhoršom seriáli. Okrové steny dopĺňané zelenými závesmi, ktoré na izbu vrhali škaredé svetlo z lámp na parkovisku pred nemocnicou. Až teraz som si uvedomila, ako sa zotmelo. Vkročila som do zlovestného ticha prerušovaného pípaním rôznych prístrojov. Jeden sa ozýval v rytme bitia srdca, druhý v rytme dýchania. Ďalší blikal, ďalší znova pípal. Boli tam ešte ďalšie a ďalšie prístroje, ktoré sa mi zdali, že iba dotvárali nemocničnú atmosféru bez užitočnej funkcie. Uprostred toho elektronického chaosu ležal on.

Alaric. Kým som ho nevidela takto, s hadičkami okolo tela, nikdy by som si nepripustila, že môže vyzerať tak zraniteľne. Predstava bezvládneho Alarica sa mi zdala nereálna, asi tak ako predstava humánneho Damona alebo slušného Willa. Skrátka nereálna. Táto nehybná figurína predsa nemohol byť on. Tak trochu som čakala že teraz vbehne do izby ten pravý Alaric a začne po nás hádzať kolíky, ako sa po upíroch patrí. Bolo to síce smiešne, ale až keď som kráčala k jeho posteli som si prvý krát uvedomila hĺbku tejto tragédie.

Zrazu mi prišlo ľúto, že už nikdy sa s ním nebudem rozprávať, nikdy s ním nebudem naháňať „tých zlých". Ako asi reagoval na to, keď sa dozvedel, že aj zo mňa je upír? Vedel to vôbec?

A keď som sem už prišla, čo teraz? Čakala som, že sa preberie? Tak trochu. Len som stála pri jeho posteli a zrazu som nevedela, čo ďalej. Celý čas mi išlo len o to, vidieť ho. Teraz som tu... a? Uvedomila som si, ako veľmi som chcela, aby sa prebral. Oči ma začali štípať, nohy sa mi začali triasť. Musela som si kľaknúť k jeho posteli. Kreslo bolo na opačnej strane a mne sa poň dôjsť nechcelo. Chytila som ho za ruku a pritlačila som si ju k perám. V hrdle sa mi vytvárala hrča a prvé horúce slzy začali padať na prikrývku podo mnou. Damon, ktorý donedávna ešte stál v dverách, obišiel posteľ a sadol si do kresla. Ja som si rýchlo poutierala slzy a potlačila vzlyk, ktorý sa dral na povrch. Napadlo mi, že by bolo omnoho lepšie, keby tu nebol. Čo vlastne prežíval on? Niekedy som si myslela, že Alaric bol pre Damona niečo ako bola Lexi pre Stefana. Jednoducho to bol jeho kamarát a tých Damon nemal mnoho. Teda, nemal žiadnych priateľov. Vlastne nikdy som nevedela odhadnúť, či mu na tom vlastne záleží alebo nie, pretože čítať Damonove emócie bolo tak ťažké.

„Oh, Panebože! Panebože, Panebože...“

Počula som rýchly piskľavý štebot, blondatá vlna ma obrovskou silou zdvihla zo zeme a objala ma. Skoro mi popučila všetky kosti v tele.

„Elena! Som taká rada že ta vidím! Panebože! Kde si toľko trčala? Hrozne si mi chýbala.“

Keď som sa spamätala, vykašľala som cudzie svetlé vlasy z úst a začala som: „Počkaj, Caroline, no ták!“

Ona ma však vôbec nepočúvala a len si bľabotala to svoje: „Mohli sme to zvládnuť spolu. Nemala si nás opúšťať. Kde si vlastne bola?“

Konečne sa odo mňa odtiahla ale stále ma držala za ramená, akoby sa bála že utečiem.

„Ahoj,“ začala som, ale aj tak som netušila, čo by som mala povedať ďalej, „Ehm... nemala si ma tu vidieť. Ako by sa nič nestalo, ja sa zase vyparím a ty môžeš zabudnúť že si ma videla.“

Podvedome som sa pohla k dverám ale narazila som na jej pevné zovretie. Trošku hlúpo sa usmievala a očiach sa jej jagala radosť. Možno z toho že ma vidí? Hodnú chvíľu stála, myslím že si v hlave znova prehrávala moje slová a pomaly jej začalo dochádzať, čo som povedala. Nadšenie v očiach jej začalo opadávať. Bez varovania ma znova objala, dokonca ešte tuhšie ako minule.

„Och, Elena! Bola si tak dlho sama. Čo to hovoríš za hlúposti? Neviem, či si sa pomiatla alebo čo, každopádne ta dáme do poriadku. Neboj sa, ja sa o teba postarám. Chúďatko moje!“

Ona ma snáď vôbec nevnímala? Ako sme sa od prekvapivej návštevy dostali až k vete: „Neviem či si sa pomiatla, alebo čo."

„Okej, Caroline, pusti ma.“

Nasledoval ďalší vodopád slov. začínalo to byť otravné

„Počkaj, keď ta uvidí Jeremy. Ten bol strachom bez seba. Bonnie na teba stále myslí. Všetci na teba myslíme...“

Bola som otočená tvárou k Damonovi. Rozmýšľala som, či si vôbec Caroline všimla jeho prítomnosti. Ústami som mu naznačila slová „Urob niečo!" Čakala som, že sa na mne bude kráľovsky baviť. Na tejto situácií nebolo síce nič vtipné, ale jemu by to bolo aj tak jedno. Čakala som, že vstane a pokúsi sa Caroline odo mňa odtrhnúť. On si však ticho odkašľal a to bolo všetko. Ako mi toto môže pomôcť? Na moje prekvapenie sa Caroline otočila a stalo sa niekoľko vecí zároveň. V momente si ma schovala za svoj chrbát, a chránila ma rukami, akoby som bola nejaká korisť, ktorú si chce nechať len pre seba. Z jej hrude sa vydralo zúrivé vrčanie, ktoré pripomínalo zviera. Nikdy som nevedela, že upíri vedia zo seba vydať takýto zvuk. Zároveň som videla ako Damona vystrelo z kresla a zaujal postoj, ktorý som si popísala ako obranno-útočné postavenie.

„Ako sa opovažuješ sa tu vôbec ukázať?“ precedila cez zuby Caroline.

„Hlavne sa ukľudni. Ona ti to vysvetlí,“ povedal a mávol rukou za Caroline, na mňa.

„Ju z toho vynechaj. Kôli tebe si toho už vytrpela až-až! A teraz vypadni, než ti vytrhnem srdce z tela!“

Damon mlčal, ale zato sa na mňa pozrel so zdvihnutým obočím a čakal, že ho z toho vysekám. Až teraz som poriadne chápala, prečo sa Damon bál prísť sám, bezo mňa. Nenávisť ktorú Caroline cítila k Damonovi som mohla cítiť všade okolo, mohla som ju vidieť na jej nahnevanej tvári, mohla som ju počuť v jej vrčiacom hlase. Ja som z poza nej vystúpila a položila som jej ruky k telu. Nechápavo na mňa pozrela.

„My sme prišli spolu,“ vysvetlila som jej, „netreba ho zabíjať - načo už teraz?“

„Prišli spolu? Akože pár?“ spýtala sa Caroline a na tvári sa jej viac ako prekvapenie objavilo zhnusenie. Ja som sa na malú chvíľu zarazená pozrela na Damona.

„Pár? Nie, nie. Kdeže. Myslím spolu tak, aby ste ho nezabili hneď, ako sa zjaví medzi dvermi. Vieš, Alaric bol aj jeho priateľ,“ pokúsila som sa o úsmev, ale ihneď sa mi kútiky úst narovnali, keď som zbadala jej opatrne súcitný pohľad. Zase to robí! Len zíza a tvári sa, ako keby stretla dieťa ktoré bolo posledné roky svojho života šikanované.

„Ty si bola taká zúfalá a opustená, že si sa nakoniec spolčila s ním? To mi je tak ľúto, zlatko,“ ten súcit v jej očiach som si vôbec nezaslúžila. Ja som bola tá, ktorý ich všetkých opustila a neukázala sa až doteraz.

„Carol, naposledy ti vravím, prestaň. Tvoje ľutovanie si vôbec nezaslúžim. Som v pohode. Okej? Aj ty si svoju premenu zvládla fajn, a taktiež nechceš aby ta niekto neustále ľutoval.“

„No to je síce pravda, ale mňa nepremenil tento idiot, len preto, že je idiot!“

„Hej!“ zavolal Damon, „Ja som stále tu!“

„Bohužiaľ,“ povedala Caroline a dokázala všetku nechuť vtesnať do toho jedného slova.

Nastalo ticho, ktoré som hneď vzápätí prerušila: „Ako si vlastne vedela, že prídeme?“

„No... Ja som tak trochu ovplyvnila tú dolnú sestričku aby vám to chvíľkových drahotách povedala, kde je izba, a potom zavolala na moje číslo,“ povedala to so zvláštnou previnilosťou, akoby sa hanbila a nemohla veriť, že to vôbec urobila.

„Po chvíľkových drahotách hovoríš?“ zapojil sa Damon, „To vysvetľuje prečo povolila až pri tebe a pri mne nie.“ Povedal, a nemohol potlačiť úsmev. Ja som po ňom len zazrela, no nepovedala som nič. Caroline ho naschvál nevnímala a pokračovala.

„Ale samozrejme, že som nemohla vedieť, že sa tu ukážeš. Lenže vystopovať sa nám ťa nepodarilo a toto mohla byť šanca. Nikdy sme ťa neprestali hľadať,“ pri posledných slovách sa jej podlomil hlas a sklopila oči. Po chvíľke ticha som videla, ako jej po líci tečie slza. Teraz som ju pre zmenu objala ja. Ako bolo u nej typické, ani v tej najhoršej situácií na dlho nestratila reč a znova rozprávala, hoci teraz ju namiesto mňa prerušovali vlastné vzlyky.

„Ono... Bolo to bez teba... Také ťažké! Jeremy bol mesiace mimo. Ja... ja s Bonnie sme preplakali celé dni. Nájsť ťa... bolo nemožné! Keď ťa Jer uvidí... počkaj. Bude šťastím bez seba. Poď,“ zrazu ma začala ťahať von z izby, „určite chceš všetkých poriadne vystískať!“

Ako ju toto napadlo? Ona vôbec nechápala, že som sa im celé tie roky bála ukázať na oči? Fakt si myslí, že sa postavím pred Jeremyho a on mi padne do náručia tak ako Caroline? Nie. Ak si konečne zvykol na život bezo mňa, veď to som koniec-koncov chcela. Ale aj tak toto všetko neboli tie hlavné dôvody, prečo som sa bála vrátiť. Myslela som si to stále, ale až teraz som si naozaj uvedomila hĺbku celej situácie. Ja som sa tak hanbila. Tak strašne... Táto skutočnosť ma udrela do hlavy už dávnejšie ale bolela čoraz viac a viac. Mohla som sa vrátiť dávno, ale neurobila som to. Nebolo tu žiadne iné ospravedlnenie. Žiadny dôvod, prečo by sa ku mne títo ľudia mali správať milo. Nezaslúžila som si ani jedno objatie, ani jednu slzu, ktorá spadla kôli mne.

Caroline ma ťahala z izby von, ona už bola na chodbe a ja som sa musela zaprieť do rámu dverí, aby som ju donútila zastať.

„Stoj! Sama si to povedala. Bol bez seba, ale teraz je už zahojený, nie? Ak si zvykol na život bezo mňa, veď to som chcela. Aj tak budem musieť zase odísť. Tak načo otvárať staré rany?“ samozrejme toto nebol hlavný dôvod môjho odporu, ale zjavne ju na chvíľku zamestnal premýšľaním. Naklonila hlavu nabok a zdvihla jeden kútik úst.

„Ty si taká hlúpa, Elena,“ povedala a ja som zostala zarazená. Nebolo to myslené ako urážka, len ako konštatovanie faktu, ktorý som ja zjavne nepochopila. Nadvihla som obočie, lebo to bolo jediné, na čo som sa zmohla a Caroline pokračovala: „Premýšľaj... Chvíľu ma neprerušuj a premýšľaj. Keby to bolo naopak. Keby sa to stalo Jeremymu. Premenili by ho a utiekol by z domu, lebo by ťa chcel ochrániť. Koľko rokov by ti trvalo, než by si ho prestala hľadať?“

Chcela som niečo namietnuť, niečo povedať, ale tratila som reč a ona vedela, že teraz vyhrala. Nikdy by som ho neprestala hľadať. Nikdy. Ja som ho nechala doma, v bezpečnom prostredí, ktoré sme spoločnými silami zbavili všetkých príšer. Nemohla som si dovoliť tam nechať tú najnebezpečnejšiu, seba. Ale keby to bolo naopak, spravila by som všetko, aby som mu pomohla, ale nechala by som si ho pri sebe. Nedovolila by som mu odísť, hoci by to bolo pre moju bezpečnosť. Ak by to bol on, kto by odišiel ako práve narodený krvilačný upír, nikdy by som na neho nezabudla, nikdy by mi neprestal chýbať. A koniec- koncov, nikdy by som ho vlastne ani nenechala odísť.

Caroline ma po chvíli znova začala ťahať k výťahu a tak vlastne šikovne využila moment môjho zamyslenia. Damon nás mlčky nasledoval, na čo Caroline nijako, okrem nevraživého pohľadu, nereagovala. Keď sme stáli vo výťahu. Donútila som sa k slovám, ale neboli už adresované môjmu neplánovanému návratu.

„Ako je vlastne na tom Alaric? Nevieme vlastne nič, len to že je v kóme.“

„Doktori vravia to čo vždy. Treba čakať, potom sa uvidí, treba byť trpezlivý... Vieš si predstaviť. On dostal infarkt, to je pravda. Krvná zrazenina mu zablokovala cievu do mozgu. Prestal sa mu okysličovať a preto upadol do kómy. Vlastne ani nevieme, ako dlho bol mimo, len ho nejaká jeho kolegyňa našla v zborovni. Nevieme či sa vôbec preberie a ak by sa aj prebral, nevieme aké bude jeho poškodenie mozgu. Nikto nám to síce povedať nechcel, ale ja myslím... Myslím si, že...“ znova sklonila hlavu, „Myslím, že keby sa mal prebrať, tak už sa preberie dávno,“ dopovedala šeptom a snažila sa ustrážiť si hlas.

Mlčky sme zišli až do podzemného parkoviska, nastúpili do auta a vyrazili.

„Čo teraz?“ spýtala som sa, aby som prelomila to ticho.

„Ako to myslíš?“ povedala Caroline. „Ideme k vám domov.“

„A ty a Tyler... Ste vy dvaja ešte...“ nevedela som, ako mám začínať túto tému. Našťastie Caroline to vyriešila za mňa.

„Spolu? Ó, áno, ale teraz akurát uvažujeme, že sa budeme musieť odsťahovať. Predsa len je to už skoro päť rokov, čo som sa nezmenila ja ani on.“

„A Jeremy s Bonnie?“ vyhŕklo zo mňa, hoci som sa bála odpovede. Čo ak ho Bonnie opustila tak ako ja, a neostal mu už absolútne nikto?

„Ó, áno. Oni sú ešte tiež spolu. A dokonca,“ na chvíľu zvažovala situáciu, „Jer požiadal Bonnie o ruku!“ zapišťala mi do ucha celá nadšená a dokonca som videla ako pri tej novinke poskočila na sedadle.

Môj malý Jeremy sa bude ženiť? Tieto slová mi v hlave zneli a naberali na intenzite. Až táto veta mi pripomenula, že už to nebude isto ten mladý chalan so zničeným životom. Musí byť z neho dospelý muž.

Usmiala som sa, „Uau, Carol... to je tak... uau!“ nezmohla som sa na ďalšie slová. Pre Carolinein pokoj v duši stačilo zahrať absolútny úžas a ju táto reakcia uspokojila. Vnútri som však bola trošku sklamaná a rozladená. Koľko času muselo prejsť... Jer sa žení... tieto slová boli ako varovný signál, že do tohto jeho života už nepatrím. Ale nebolo času na rozmýšľanie. Náš dom, teda ak tam ešte Jeremy býval, bol len pár blokov o nemocnice. A keďže Caroline nič o zmene trasy nehovorila, Damon sa rýchlo blížil.

Už len tri domy, dva... Toto bol ten náš. Pichlo ma pri srdci pri pohľade naň, akurát keď Damon s čo najväčším citom zabrzdil. Vyzeral ako vždy, akurát trošku viac udržiavaný, ako keď som ho mala na starosti ja. Zábradlie na terase bolo nanovo natreté, tráva posekaná. Čo sa to ozývalo zo zadnej záhrady... brechanie psa? Vystúpili sme z auta a ja som sa pomalými krokmi šuchtala po chodníku. Damon sa ešte opatrnejšie blížil za mnou. Keď sa Caroline obzrela, kde toľko zaostávame, usmiala sa na mňa (asi mi tým chcela dodať odvahu), chytila ma za ruku a ťahala smerom k záhrade okolo domu. Tam som ho uvidela, vo svetle dopadajúcom z domu. Môjho milovaného mladšieho brata.

Autor: MadHatter, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction